Trasa

ATC Bystrina – pod Demänovskou horou – Demänovská hora – pod Demänovskou horou – Iľanovské sedlo – sedlo Machnaté (Machnatô) – Pusté (Pustô) – sedlo Machnaté – pod Krakovou hoľou – Krakova hoľa – pod Krakovou hoľou – Kosienky – sedlo Javorie – pod Krúpovou hoľou – Demänovské sedlo – Kamenná chata pod Chopkom – Odbočka na Chopok – Kosodrevina – Srdiečko

Na Demänovskú strážnu vežu

Túru začínam v chatovej oblasti pri vstupe do Demänovskej doliny. Z autobusovej zastávky mierim do autokempingu Bystrina, kde trochu tápem pri vstupe do lesa. Nakoniec úspešne zmaturujem a chodníčkom stúpam zalesneným svahom. V jednom mieste na okraji malého rúbaniska začujem hlboko podo mnou kričať chlapa na koňa sťahujúceho drevo. Inak len v početných serpentínach naberám výšku a uvedomujem si, že žltá značka ma dnes bude viesť prakticky až do konca. Občas sa mi v príjemnom borovicovom lese otvorí okno a podarí sa mi zazrieť nízkotatranský Salatín či chočské Prosečné nad Liptovskou Marou. No verím, že na vrchole si to vynahradím, keďže sa konečne ocitám na rázcestí pod Demänovskou horou.

Nedočkavo hltám ďalšie strmé serpentíny aj skalky pri chodníku až predsa dorážam na trávnaté vrcholové partie. Hľadám nejakú tabuľku s názvom Demänovská hora: 1304 m, ale nachádzam len dva drevené kríže opreté o suché vývraty na lúke. Skladám batoh a dávam sa na prieskum. Vrchol je dosť zalesnený a výhľady trochu sklamali, ale inak je to pekné miesto. Pomedzi stromy predsa len vidím Veľký Choč i čiastočne zasnežené Západné Tatry nad Liptovským Mikulášom. Na opačnej strane sa dvíha masív Sinej a Chopku, ktorý je však oproti slnku. Smerom po hrebeni, ktorým budem o chvíľu kráčať zahliadnem aj Krakovu hoľu a vyzerá ešte pomerne ďaleko. K celkovému dojmu prispieva aj niekoľko žiarivo žltých javorov v okolí, ktoré dokazujú, že jeseň sa naplno rozbehla. Keď mám všetko zdokumentované, vraciam sa späť na rázcestie pod vrcholom.

Nečakaný balkón a lesnatý traverz

Chodníčkom ťapkám iba chvíľočku, keď si poniže v lese všimnem bralo a môj šiesty zmysel mi našepkáva, že by mohlo poskytovať výhľad. Zbehnem pár metrov a doslova mi padá sánka. Ocitám sa na parádnom balkóne s úžasným rozhľadom. Oproti sú vrcholy a bralá v masíve Sinej. Taktiež vidieť hlavný hrebeň s Chopkom, len škoda silného protisvetla. V hlbočine Demänovskej doliny sú priamo podo mnou hotely pri Ľadovej jaskyni, od ktorých ma delí iba pár stoviek metrov vzduchu. Keby som mal viac času, oplatilo by sa posedieť tu o čosi dlhšie. Vraciam sa späť na chodník, kde ma za okamih prekvapí dvojica protiidúcich cyklistov. Nemám pocit, že je to terén vhodný na dvojkolesové tátoše, ale proti gustu... Míňam malé skalné okienko a svetlý borovicový les sa pozvoľna mení na tmavšiu smrečinu plnú krásnych červených muchotrávok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V tajuplnej atmosfére hustého lesa odrazu registrujem medzi stromami nad sebou akýsi pohyb. Hore svahom kráča obrovský diviak, možno najväčší akého som kedy videl. Tajím dych. Nechám mu priestor, aby zašiel dosť ďaleko a potom pokračujem. Neustále traverzujem hrebeň, až po dlhej chvíli konečne dorážam do Iľanovského sedla. Na tunajšej malej čistinke som sa už raz v minulosti ocitol, keď som sem vystúpil krásnou roklinovitou dolinkou Vyvieranie. Krátko pijem a púšťam sa do strmého výstupu v ústrety sedlu Machnaté (Machnatô). Kráčam hustým lesom, ktorý zvoľna redne a objavujú sa pohľady na protiľahlú Poludnicu. V strmých serpentínach fučím a vychutnávam si ticho hôr. Nakoniec sa v prekvapivo dobrom čase zjavujem pri tabuľkách v sedle Machnaté.

Vyhliadkové terasy a kráľovstvo kosodreviny

Pozdravím odchádzajúci mladý pár a po vydýchaní sa rovno mierim na Pusté (Pustô). Je to čoby som kameňom dohodil a tamojšie výhľady si nemôžem nechať ujsť. Za okamih vyliezam z lesa na pekných, strmých, južne orientovaných lúkach. Štverám sa až na hranu hrebeňa, odkiaľ si odfotím pyramídový masív Poludnice, práve včas, keďže o pár sekúnd slnko zalieza za mraky. Pusté (1501 m) je známe svojimi skalnými terasami, a preto si sadám do trávy a robím si obednú pauzu. Kochám sa nádherným výhľadom najmä po blízkom okolí, ktoré stále ešte patrí k málo poškodeným častiam Nízkych Tatier. Všetkému dominuje obrovský masív Krakovej hole s viacerými ramenami, pod ktorým sa črtá len jedno menšie rúbanisko. S blízkymi košatými smrekmi a trávnatými svahmi je to malebný pohľad. Naproti tomu lesy v hrebeni Bôru sú výrazne zdecimované a početné lyžiarske dráhy pod Chopkom tiež veľmi nepriťahujú moje oči. A aj tak je hlavný hrebeň stále proti slnku. Celková atmosféra je však vskutku magická a len s námahou opúšťam toto miesto a vraciam sa späť do sedla.

Tu sa k žltej značke pridáva modrá, a tak v sprievode tandemu robím prvé kroky v ústrety kráľovstvu kosodreviny. V peknom smrekovom lese je opäť primiešaných niekoľko žltučkých javorov a sem-tam nejaká skalka. Po chvíli však prichádzam do spomenutého rúbaniska a stúpam jeho horným okrajom. Škoda "čiernej škvrny" v inak krásnom okolí. Vyrúbaná plocha spadá severne do Iľanovskej doliny a malou náplasťou je aspoň výhľad, ktorý sa tu vďaka nej otvára. Opäť vidieť lesnatú Poludnicu so Západnými Tatrami či terasy Pustého. Nad hlavou mi čnie skalný vrcholček Krakovej hole. Slnko je však ukryté a scénka je bez farieb. Našťastie sa opäť dostávam do lesa, ktorý plynulo prechádza do hustej kosodreviny pokrývajúcej celú vrcholovú plošinu hory. Chodník je však dobre priechodný a z dvoch miest sa mi naskytnú obmedzené pohľady smerom k Chopku. Zeleným zárezom sa postupne prepracujem na rázcestie pod vrcholom.

Mierne vrcholové sklamanie

Na samotný vrchol vedie len krátka slepá odbočka. Ponad kosodrevinu si fotím Ďumbier aj Ohnište, lebo nie som si istý či ich odtiaľ bude vidieť. Následne dorážam posledných pár metrov až k tabuľkám: Krakova hoľa (1752 m). Vrchol tvorí okraj skalného zrázu strmo padajúci do záveru Iľanovskej doliny. Nerušený výhľad je len na západ a sever. Som tu sám a preto si sadám na kameň a začínam si identifikovať obzory. Najdominantnejšie pôsobí zalesnená Poludnica v podstate oproti cez dolinu. Vidím skalné terasy Pustého či Demänovskú horu, kde som stál pred obedom. Neprehliadnuteľná je ostrá veža Sinej ukončujúca pomerne masívny hrebeň Bôru. Pod ním sú nesmierne drasticky vyťažené lesy, ktoré kazia celý dojem z Demänovskej doliny. Za pohľadom na Dereše, Chopok a lyžiarsky raj pod nimi si už musím trochu zájsť. Dokonca čiastočne vykúka aj Ďumbier. Na inom mieste sa mi zas predsa otvára výhľad na lesnatý masív Ohnišťa a vrchu Slemä.

Zo vzdialenejších horizontov si prezerám početné vrcholy v Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier s najvyššou Kráľovou hoľou. Na Vysoké Tatry slnko nedopadá a preto zanikajú. Zato sčasti zasnežené Západné Tatry s našuchorenou oblačnosťou sú neprehliadnuteľné. V Liptovskej kotline rozoznávam okrem iného aj Liptovskú Maru s Chočom. Do väčších diaľok však kvôli silnému oparu nedokážem dovidieť a čo je ešte horšie, aj oblaky nado mnou sa namiesto rozpadu akosi zväčšujú. Svetlo je úplne mdlé a mne pozvoľna dochádza, že zlatá fotografická hodinka sa dnes konať nebude. U Aladina to s predpoveďou zasa nejako pobabrali. Je to škoda, lebo celková atmosféra je vskutku úžasná. Pijem džús a počúvam trúbenie jeleňov, ktorých zvukové prejavy sa s príchodom šera zintenzívnili. Aj teplota je príjemná a k dokonalej pohode naozaj chýba len lepšie svetlo. Až keď všetko naplno precítim, poberám sa na noc do jaskyniarskej chatky s nádejou, že ráno mi to Oskar vynahradí.

Sľubný začiatok dňa

Na druhý deň sa opäť vraciam na "miesto činu" a predstavenie sa môže začať. Obloha je ako vymetená a slniečko vychádzajúce sponad Ohnišťa ju rozpaľuje do červeno-oranžových tónov. Prvé svetlo sa dostáva najvyšším, čiže Chopku, Ďumbieru a hrebeňu Bôrov, ktoré sa odievajú do ružového hávu. To všetko opäť dopĺňajú zvuky jeleňov. Postupne zo seba zhadzujú nočnú košieľku aj Siná, Pusté a Demänovská hora. Krajina sa prebúdza a sledujem to z prvého radu. V Liptovskej kotline sa prevaľujú chuchvalce hmiel, pričom najhustejšie sú štandardne v okolí Ružomberka. Vzduch je dnes čistejší, a tak okrem Tatier dovidím až na Krivánsku Fatru.

Raňajkujem a očami si podrobne študujem krajinu zaliatu slnkom. Siná, Pusté aj Poludnica sú krásne presvetlené. Bohužiaľ, vynikajú zmasakrované lesy pod Bôrom. Stále tu posedávam sám a neviem sa atmosféry nabažiť. Vrchol ma láka aj v zimných podmienkach, no ktovie či sa mi to niekedy podarí. Nakoniec robím posledné fotky a uberám sa späť na rázcestie pod vrcholom. Odtiaľ pokračujem chodníkom v prieseku hustej kosovky na ďalšie rázcestie Kosienky, kde dorážam za pár okamihov.

Spomienky verzus krutá realita

Je to vlastne krásna trávnatá polianka so solitérnymi smriečkami obklopená nepreniknuteľnou kosodrevinou. Okrem iného ma tu zaujme pohľad na zubaté ostrie Vysokých Tatier s mráčikmi. Pozvoľna sa mi vynárajú spomienky, keďže práve tadiaľto som v minulosti vystupoval na Krakovku z Jánskej doliny. Modrá značka odbočuje na sever k Poludnici, ale zostávam verný žltej a smerujem na juh. Stále som v objatí kosky, z ktorej na jednom mieste vytŕča do priestoru skalné bralko s parádnym výhľadom. Vidím do hlbiny Jánskej doliny, nad ktorou sa dvíha masív Ohnišťa s jeho strmými svahmi. Za ním početné vrcholy Kráľovohoľských Tatier a taktiež dominantná Rovná hoľa. Všetko je však do protisvetla a robím len dokumentačné fotky.

Mám však možnosť lepšie nahliadnuť aj do severných stien Ďumbiera a Chopka, ktoré pôsobia pomerne vyzývavo. Zaujme aj pohľad na sedlo Javorie podo mnou, ktoré je zas hranicou dvoch svetov. Následne sa vnáram do smrekového lesa, lenže po chvíli dostávam facku. Ocitám sa totiž v obrovskom holorube, pokrývajúcom takmer celé svahy Širokej doliny až na jej dno. Mám síce výhľad aj na Demänovský svet, ale moje srdce plače. Klesám k rázcestníku do sedla Javorie a opäť ma doháňajú spomienky. Keď som sem v lete 2009 vystúpil z Jánskej doliny, bola tu len malá romantická čistinka v smrekovom lese. Dnes stojím v otvorenom priestore desivého holorubu a les začína až kúsok poniže na strane spomínanej Jánskej doliny. Stoja tu aj tabuľky informujúce o tom že sa nachádzam v národnom parku, chránenom vtáčom území a na okraji prírodnej rezervácie. Lenže sa pri ich čítaní musím smiať a plakať zároveň.

Farebný hrebeň vylepšujúci dojem

Začínam stúpať do svahu Tanečnice a rozporuplné výhľady pokračujú. Krakova hoľa je akoby preseknutá na dvoje: pravá strana s lesom, bralami a lúkami a ľavá s mesačnou krajinou. Chodník najprv prechádza do traverzu a po chvíli sa dostáva späť na hrebeň. Okolité prostredie je farebná poézia, hnedá tráva, červené čučoriedie a zelená kosodrevina a smriečky. Proste jeseň v najkrajšom vydaní. Všetko dopĺňajú pohľady do Demänovskej doliny a na Chopok. Škoda len, že od hlavného hrebeňa sa vcelku rýchlo valia mraky a slnečná rozprávka z rána sa postupne končí. Vnáram sa do kosodreviny a traverzom obchádzam vŕšok Prašivá, za ktorým sa ocitám v malom sedielku.

Severná stena Ďumbiera ma neprestajne priťahuje, keďže z takejto blízkosti som ju ešte nemal možnosť pozorovať. Opäť začínam prudšie stúpať na hôľny hrebeň vedúci na Krúpovu hoľu. Otvára sa mi spätný pohľad na Ohnište s jeho veľkolepými skalnými terasami. Tamojšie slnkom osvietené okolie s neporušenými lesmi pôsobí ako z rozprávky a prispieva k vylepšeniu dojmu z oblasti. Príjemný vysokohorský ráz má dolinka podo mnou, z druhej strany zovretá hrebeňom Ludárovej hole. Na jej dne sa nachádza jedno z mála nízkotatranských plies. No malebne pôsobí aj záver Širokej doliny s chodníkom stúpajúcim v početných serpentínach. Na ňom vidím skupinky ľudí uberajúce sa k hlavnému hrebeňu. Okolie je skutočne nádherné, a tak ma o to viac mrzí, že obloha je zastretá sivou roletou potláčajúcou farby. Dorážam k rázcestiu pod Krúpovou hoľou, kde zdravím prvých turistov a dávam si občerstvovaciu pauzu.

Trošku s nevôľou opúšťam tiché končiny a vyberám sa traverzom kotla Širokej doliny k hlavnému hrebeňu, kde očakávam zhustenú premávku. Cupkám úzkym chodníčkom a zakrátko križujem serpentíny s dychčiacimi turistami smerujúcimi na Krúpovu hoľu. Užívam si horský amfiteáter so zaujímavým výhľadom na Chopok a pozvoľna dosahujem hlboké a široké Demänovské sedlo. Je tu asi 20-tka ľudí, no hlavne tu silno a nepríjemne prefukuje z juhu. Nezdržujem sa tu teda viac, než je potrebné a svižným tempom vyrážam smerom na spomínaný Chopok.

Pokojná premávka na nízkotatranskej D1-tke

Žltú značku dočasne mením za červenú Cestu hrdinov SNP, krátko stúpam a neskôr traverzujem úbočím vrchu Konské. Kvalitný dláždený chodník vedie sutinovo trávnatým svahom a bez pochýb patrí v tomto pohorí k najfrekventovanejším. V prenesenom význame je to niečo ako nízkotatranská D1-tka poskytujúca parádne výhľady. V jednom mieste neodolám a vyštverám sa na obrovský balvan trčiaci zo svahu. Podo mnou je pomerne priestranná Bystrá dolina ohraničená hrebeňom Veľkého Gápľa a vrchov Baba a Pálenica. Dole v pásme lesa je turistické stredisko Srdiečko - Trangoška, kam smerujem. Pohľad je to zaujímavý, ale stále ho znepríjemňuje silný vietor a zamračené nebo neprajúce fotografovaniu.

Postupne naberám výškové metre a dostávam sa na hranu hrebeňa, odkiaľ sa mi naskytá pohľad na severnú stranu. Skalný terén tu strmo padá do kotlov charakteristických pre oblasť. Dole sa leskne hladina Lukového plieska. V diaľke vidím masív Krakovej hole, kde som ráno začínal. Pri tom ako sa otáčam dokolečka-dokola, si všímam, že vrchol Ďumbiera sa zahalil do mrakov a vyzerá akoby nebo podopieral. Čím viac sa blížim k Chopku, uvedomujem si, že stále nestretávam davy, ktorých som sa na úseku obával. Naopak, počet ľudí je prijateľný a väčšinu času som sám.

Neustále mierne stúpam po kamenných blokoch a za každým zlomom terénu vyzerám Kamennú chatu. Po hodnej chvíli sa predsa dočkám, ale keďže je v prestavbe, radšej si sadám na kameň obďaleč. Vyberám si čosi pod zub a pozorujem ľudí, ktorých sem chrlí lanovka. Zisťujem, že ma začína trochu tlačiť čas, a tak aj do tretice musím odolať vábeniu samotného vrcholu Chopka (2024 m). Jeho chvíľa ešte v budúcnosti určite príde. Namiesto toho si plnými dúškami vychutnávam okolitú atmosféru a výhľady.

Osamote pozdĺž lanovky

Keď sa čas nachýli, musím vyraziť, lebo autobus zo Srdiečka potrebujem stihnúť. Opäť sledujem žltú značku, ktorej sa budem držať až do konca. Spočiatku skackám po skalách a neskôr sa pozvoľna ponáram do kosodreviny popri kabínkovej lanovke. Ňou sa asi vezú všetci "normálni", lebo dlhý čas som jediný šialenec, čo sa tu plahočí pešo. Až na rázcestí s modrou zvanom "odbočka na Chopok" ma zaskočí pár českých dôchodcov s vnúčatami, ktorí len začínajú výstup. Som na hornej hranici lesa, kde sa koska prelína s červenajúcimi sa listnáčmi, ktorých farby by zvýraznilo slniečko, keby si na odpoludnie nevzalo dovolenku.

Odtiaľto ma čaká krátky úsek chodníka po vrstevnici k hotelu Kosodrevina, kde končí kabínková lanovka. Otvára sa pekný pohľad na Ďumbier čnejúci sa vysoko predo mnou. Taktiež masív Veľkého Gápľa s rozsiahlymi pralesmi pôsobí dominantne. Napočudovanie je tu pomerne mŕtvo, a tak mi nič nebráni doraziť to do cieľa. Spúšťam sa najprv okrajom zjazdovky, až po chvíli značka odbočí doľava do lesa. V ňom stretám posledných turistov a na pár serpentínach si ešte vychutnávam ticho prírody. Znenazdajky však zažívam tvrdý stret s realitou, lebo záverečné metre šliapem blatistým terénom čerstvo vyrýpanej lesnej cesty. Na Srdiečku v podzemnom parkovisku v pokoji vyčkám na autobus, ktorý ma unáša zákrutami Bystrej doliny v ústrety domovu.

Záver

Opäť musím skonštatovať, že to boli dva dni strávené naplno. Do portfólia som si doplnil ďalší bočný nízkotatranský hrebeň. Napriek blízkosti známej Demänovskej doliny, bol prakticky ľudoprázdny a výhľady z Demänovskej hory a Pustého mali o to väčšie čaro. Večerné počasie na Krakovej holi síce trochu sklamalo, ale ráno som si všetko vynahradil a atmosféra doplnená o ručiace jelene bola úžasná. Okolie sedla Javorie bolo silnou fackou mojim spomienkam, ale farebný vyhliadkový hrebeň po Krúpovu hoľu mi dojem ihneď vylepšil. Hlavný ťah na Chopok taktiež prekvapil nízkym počtom ľudí a mohol som si tak dosýta vychutnať vysokohorské prostredie. A záver mi zásadne neskazila ani stavebná činnosť v oblasti Kamennej chaty či oblačné odpoludnie druhého dňa. Naopak už teraz sa teším, kedy sa sem opäť vydám brázdiť ďalšie nepoznané chodníčky.