Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pes Bak
Pes Bak Zatvoriť

Príbeh Unavený ako pes

Pes je najlepší parťák na turistiku. Nikdy nefrfle a vždy sa teší nech sa ide kamkoľvek, kedykoľvek a v akomkoľvek počasí. Taktiež má vždy čas, kdeže nedočkavo čaká na záhrade, kým ho niekto vezme von. Osobne som sa so psom nachodil na túry viac, ako so všetkými ostatnými ľuďmi dohromady. Takmer vždy je s ním sranda, keďže sa za nič nehanbí a o bizarné situácie tiež nie je núdza. A toto je práve jedna z nich.

Ráno dávam psovi, ktorý sa volá Bak vodu, tak ako to robím každý deň. Dnes je však iný, ako v bežný deň. Od rána pobehuje, vrtí chvostom a poskakuje pri bráne. Neviem ako, ale vždy nejako vycíti, že sa v ten deň ideme prejsť. Ešte nevidel ani vôdzku, ruksak alebo niečo iné, čo súvisí s prechádzkou, a predsa len vie, že dnes sa niekam ide. Keď uvidí vodidlo, má radosť ako malý chlapec z novej hračky. Toľko nefalšovanej radosti z takej maličkosti. Hovorím mu: "Dnes máme pred sebou dlhú trasu, tak dúfam, že nebudeš robiť nejaké voloviny."

Po chvíľke vstupujeme do lesa, kde samozrejme treba preskúmať všetky nové vône a ocikať každý druhý strom. Najviac ho však zaujme stádo jeleníc opodiaľ. Kukajú na nás a my na ne. Už si zvykli na to, že tadiaľto často chodievam, a žiadne nebezpečenstvo im nehrozí. Je fajn mať „divočinu“ pár desiatok metrov nad domom. Stúpame strmým kopcom a Bak sa mi klasiky pance popod nohy, aby som nešiel tak rýchlo. Keď ho predbehnem, rýchlo mi opäť skočí pred nohy, aby si mohol ísť svojím kľudným tempom.

Stúpame na hrebeň, kde sa napojíme na lesnú cestu. V okolí je hustý nepriechodný porast mladých stromov. Nič teda nevidím, iba občas počujem, že sa za stromčekmi niečo splaší a pobehne hlbšie dnu. Pomaly prichádzame ku križovatke lesných ciest, kde musíme odbočiť vpravo. Ako tak ideme cez neprehľadnú zákrutu cesty, zrazu sa asi päť metrov pred nami objaví sviňa aj s prascami. Je prekvapená, ja som prekvapený, akurát Bak je celý naježený a pripravený brániť svoju psiu česť. Horko-ťažko som ho zahamoval a stiahol späť. „Ale by ti dala, keby si s ňou chceš merať sily.“ Diviaky obídeme oblúkom cez les a pokračujeme k potoku, kde Bak dotankuje vodu.

Hore dolinou potom stúpame na Loksovu lúku a odtiaľ na Veľký Inovec. Na vrchole stretávam partiu starších turistov. Pes je fajn aj v tom, že otvára akýsi komunikačný kanál medzi ľuďmi, aj keď sú menej zhovorčiví, ako napríklad ja. Tak je tomu aj teraz a skrz psa sa rozbieha debata o ňom. Neskôr sa jeden z turistov pýta, či mu môže dať nejaké jedlo. Odpovedám: "On zje všetko, ale neviem, musíte sa jeho opýtať."

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď chlapík z ruksaku vytiahne klobásu, z Bakovho výrazu tváre vyčítam „Daj sem tú klobásu a nevymýšľaj!“ Ako sa klobása rýchlo objavila, tak rýchlo aj zmizla. Lúčim sa s partiou turistov a klesám z Veľkého Inovca smerom k Zlatým Moravciam. Keďže je pracovný deň, tak cestou nikoho nestretávam.

Nad Obyckými lúkami zrazu Bak po niečom chňapne v kríkoch pri ceste. Pozerám sa, čo to má v papuli a drží vrabca. Neviem ako sa mu to podarilo, keďže vtáky sú plaché a ja ho mám na vôdzke.
Hovorím mu: "Vypľuj ho!“ a z jeho výrazu vyčítam „Nieee!"
Opakujem mu: "Vypľuj ho!"
On: "Nieee!_"
"Poslednýkrát ti hovorím, vypľuj ho!"
On: "Ani za svet!!!"

Samozrejme, že ho zjedol. Je to akýsi vlčí pud týchto psov, že majú občas tendenciu zjesť nejaké menšie zviera. Je to sranda, hlavne pokiaľ sa doma chová hydina. Občas potom zmizne nejaká sliepka alebo kačka, keď sa zatúla tam, kde nemá. Raz sa nám takto doma stalo, že chňapol práve kačku, ale zjedol z nej iba prsia a zvyšok položil pri bráne. No proste gurmán!

Pokračujeme na Benát, kde si na vrchole spravíme dlhšiu pauzu. Bak medzičasom odo mňa vyžobre polovicu mojej desiaty a potom spokojne leží pri kríži. Máme pred sebou ešte cestu späť, ktorá je o niečo dlhšia. Takže je čas ísť. Neznačenými chodníkmi sa vraciame späť na Veľký Inovec. V strmších kopcoch už Baka za sebou ťahám ako polienko. Kde sa teraz vytratila tvoja nekonečná energia?

Dole kopcom sa už ide lepšie, ale prestávky na oddych sú čím ďalej tým častejšie. Zídeme do doliny a ideme rovno k potoku. Najskôr si trochu pobehá po potoku, a potom sa do neho rovno zvalí. Nechám ho, nech si tu nejakú chvíľu oddýchne. Keď však chcem ísť, nechce sa ani za pána postaviť. Presviedčam ho rôznym spôsobmi a snažím sa ho uplatiť aj rožkom. Na ten mi však kašle. Opiť rožkom sa vraj nenechá!

Asi hodinu ho presviedčam bez výsledku. Pomaly sa začína stmievať. Hmmm, a teraz čo? To ťa mám niesť až domov ako baróna či čo? Inak to asi nepôjde. Zoberiem ho teda na ruky a hybaj domov. Akurát niesť 50-kilového mokrého psa nie je až taká zábava. Teraz si oddychové prestávky musím dávať ja.

Už za tmy dorazíme domov. On smrdí ako mokrý pes, aj ja smrdím ako mokrý pes, ale sme doma! Nasledujúci deň celý prespí a potom opäť behá ako obyčajne. Konečne rozumiem prirovnaniu unavený ako pes, a to doslova.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč