1. deň

Fačkovské sedlo – Dlhá lúka

Rýchlik si to valí ospalým dopoludňajším vzduchom konštantnou šesťdesiatkou. Jediný rozdiel oproti obyčajným vlakom je, že nestojí v Oslanoch a na pár ďalších opustených staničkách. Ale aspoň je čas zrátať zajace na poli, sliepky vo dvoroch a s kulisou pohoria Vtáčnik putovať očami po telegrafnom drôte hooore-dooole a hooore-dooole. V Prievidzi máme dosť času, než nám pristavia autobus, a získaný čas vypĺňame pozorovaním ľudí, ktorí neustále niekam cestujú a náhlia sa. My sme v absolútnej harmónii. V autobuse obsadíme posledné voľné miesta a za polhodinu vystupujeme vo Fačkovskom sedle presne uprostred vetra.

Pravou rukou si chytáme klobúky, ľavou zamávame Kľaku a spúšťame kolmicu na salaš vyrovnať výškové prevýšenie v hlave. Okúsime miestnu kuchyňu a veru jeleň, čo sme dostali s tarhoňou, nežil nadarmo. Spoza okna sa smeje jeseň, vietor si ustlal. Zapadneme do lesa a do prvých závejov lístia hneď za salašom popri tušenom potoku a ceste číslo 64. Za umele vytvoreným jazierkom odbočíme vpravo. Všetko má správne farby, chute a vône, kľukatíme sa po nenápadne stúpajúcej vrstevnici vzďaľujúc sa ruchu sveta. V máji minulého roku tu lesní robotníci naťahali kmene bukov a cesta pripomínala úlohu zo súťaže Takešiho hrad. Dnes je to radostnejšie a na fleku pod Dlhou lúkou sme za necelé dve hodiny. Tu má vandrák všetko čo potrebuje: kúsok rovného miesta, blízko prameň vody, nad hlavou mohutné koruny stromov i hviezdy a drevo na oheň.

V začínajúcom šere sa objaví lačný plamienok. Začne olizovať všetko okolo až od radosti vypustí tenunký prúžok dymu. „Stále vonia skvele to naše bukové drevo!“ hlásim hrdo kamarátom odkojeným ihličím v šumavských a brdských hvozdoch. S prvým akordom noci doputuje kamarátka Šmidla, čím obsadíme okolo ohňa všetky svetové strany. Mesiac sa zachytí v korunách stromov a užívame si ticho a praskanie ohňa a bublajúcu vodu na čaj, než sa vyzlečú gitary donaha a konečne príde rad na všetky jesenné piesne, na ktoré nebolo cez leto času. Aj tma si prišla zohriať dlane a zahmkať, že les má farby ako bundy paragánov...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2. deň

Dlhá lúka – Klimkova dolina – sedlo Javorinky – Čičmany – Kudľajovo

Ráno stačí fúknuť do pahreby a natešené uhlíky noci sa pustia do priložených drobných drievok. Nespali. Po skromných raňajkách a dobrej káve sa rozhodneme zostúpiť lúkami a lesom do Klimkovej doliny. Putujeme maľovanou krajinou, akú si môžeš miliónkrát vymyslieť uprostred hlavy, ale skutočnosť ťa vždy usvedčí z malovernosti. Chodníčky lemované lieskami, bukmi, javormi a trpasličími brezami kričia farbami, polianky plné šípkových kríkov a zakrpatených borievok a dlhej šedivej trávy s výhľadmi na strapaté vrcholky kopcov. Dolinky bez mena a bájne fleky pre vandrácke kempy pod mohutnými stromami. Všetko ukryté pred svetom. Občas medvedia stopa v kaluži leta, let hladného dravca a pavučiny nekonečných generácii, ktoré s úctou obídeme.

Z lesa a neznačených ciest spadneme rovno na asfaltovú cestu. Údolím tečie potok Tužina, vedie zelená turistická značka a hlavne, je tu výdatný prameň dobrej vody. Vyhodnotíme situáciu ako vhodnú na neskorý obedík a hodíme so sebou do hrdzavej. Zatiaľ čo nám rastú gule za ušami z okusovania mohutných krajcov, pozorujeme modro a čo päť minút v prachu miznúce nákladné autá plné vyťaženého dreva. Radšej rýchlo dožujeme a mizneme v Klimkovej doline, kam sa nedostane žiadna ťažká technika. Iba ľahké kroky. Cesta opatrne stúpa popod kopec Kopáň, potom sa na chvíľu nadýchne do riadneho stúpania, aby sa zase upokojila a pokračovala krásnym lesom, v ktorom možno vidieť postavy dávnych bukov, počuť reč neznámych vtákov, ktorí tu s nami zostarnú, ak sa nerozhodnú inak. Do konárov bazy čiernej Pavlis zapletie draka zo žltých javorových listov. Svet musí ladiť.

Ani nevieme, ako a sme v sedle Javorinky, kde rastie kríž uprostred štyroch líp. Pusté Čičmany v neskorom slnku plné dlhých tieňov z opadaných ovocných stromov a šindľových striech. Jediné potraviny v obci majú zavreté jeden deň v týždni. Áno, v utorok. Áno, dnes. Chlad z doliny vyťahuje sopeľ z nosa, i točíme naše kroky za teplom krbu, smer najlepšia kapustnica na trase Dudince – Rožňov pod Radhoštěm v penzióne Javorinka. Vždy sa tu dalo skvele najesť, vždy tu bolo plno a milo. Teraz k nám slečna za pultom hovorí rečou, ktorej by sme pred pár mesiacmi vôbec nerozumeli. Že okres spadol do fialovej farby a či máme očkovací certifikát, inak nás nemôže obslúžiť. A tak tu ako očkovanci sedíme sami. Plníme bruchá fajnými pirohami a haluškami a samozrejme kapustnicou. Vonku sa pomaly rozsvecujú lampióny okien, zdvihneme lenivé zadky a než dokúpime vákuované jelenie mäso a chýbajúci chlebík pán domáci nás pohostí domácou marhuľovicou a podá správu o stave medveďov.

Za poslednou pouličnou lampou miznú bludičky našich lampášikov. Prebrodíme hlavnú cestu a proti potoku mierime do tmy, hľadajúc dobré miesto na prespanie. Nevýhoda októbrových vandrov je, že sa rýchlo stmieva a než by jeden povedal frnk, je tma ako vo vreci. Povieme si, že času máme koľko chceme a bez zbytočného náhlenia stúpame pohodlnou cestou hore do hory na Kudľajovo. Naberieme do felín z potoka vodu, ktorá sa zdá byť v poriadku.

Ak by som bol nenašiel skratku, ktorá viedla gigantickými lopúchmi, ale inak neviedla nikam, tak trafíme na prvú dobrú. Búda Kudľajovo má ohnisko, drobné posedenie a otvorené podkrovie, kde niekto nanosil z neznámeho dôvodu množstvo matracov. Asi pre myši. Petlica od spodnej izby drží v zárubni silou vôle, čiže aj tu je otvorené. Než spravíme oheň, myši už zisťujú stav našich zásob a nadrzovku sa snažia odtiahnuť vrecko s orieškami. Takže na večer máme bojovku a snažíme sa schovať všetko jedlo do ešusov, pod hrnce, čo sme tu našli, alebo na vnútorný parapet okna. Po hodine sa spokojne vrátime k ohňu, počkáme si na meškajúci Mesiac, odlejeme pár piesní do džbánu noci, cítiac v chrbte zlý pohľad nasrdených myší. Ešteže niečo zjedlo hviezdy a nás pod celtou.

3. deň

Kudľajovo – Strážov – Zliechov – Skalnaté

Ráno opäť ako maľované cibuľové taniere. Modro. Za vône rannej kávy so zalepenými očami stočiť spacák a celtu do valca úesky, skrehnutými prstami prepliesť popruhy cez ,přezky co chřestí o skalnatou mez‘. Od búdy vedie neznačený chodníček, ktorý sa má pripojiť na zelenú značku kúsok od smerovníka pod Strážovom. Polomy v lese nás nútia kľučkovať stráňou než sa dostaneme na hrebeň, ktorý nedočkavo stúpa na lúku pod Strážovom. Príroda zase čaruje so svetlom a s farbami, v obrovských uschnutých bodliakoch sa zachytávajú pavučiny babieho leta. Z lúk pod Strážovom je dokonalý pohľad smer Kľak, hrebeň Veľkej Fatry a zbytok sveta. Nad hlavou nám pláva čírym jasným vzduchom dvojica sokolov sťahovavých až sa stratia za viečkami privretých očí.

Je čas na Strážov. Stále si drží svojich 1213,3 m n. m. a ako za čias našich otcov pri dobrom počasí vidieť až na Moravu. A ako stojí vandrák na samom vrchole dňa a kopca, v hrudi sa budí niečo mocné. Hľadí na dedinky učupené v údoliach, kravky na lúkach, robotný ľud na záhumienkoch a zrazu sa mu rozsvieti. Krčma u Pagáča v Zliechova otvára až o 16-tej. Schádzame preto nenáhlivo, opatrne a s rozvahou skalnými mestečkami, vývratmi a okolo troch smutných studničiek. V sedle pod Strážovom má iba drobnú stojacu vodu, studnička v stráni je vďaka polomom zničená úplne a bez vody. V poslednej je iba nafúkané lístie. Smutné schádzanie do doliny. Radšej sa zvalíme na vyhriatu stranu sveta medzi posledné jesienky a myslíme na spadané orechy v záhradách a že treba dokúpiť čerstvé pečivo, mletú kávu Štandart a suché červené víno.

Najstaršia zmienka o Zliechove je podľa kroník z roku 1272. Obec chvíľu vlastnili jezuiti, s Ilavou ju spájala úzkokoľajka, varilo sa tu pivo pre sklárov z Gápľu a leží v kotline pod Strážovom. V kotline, ktorá vznikla eróziou menej odolných hornín. A pretože aj my sme menej odolní, pani krčmárka nám otvorí o polhodinku skôr. Krčmu U Pagáča ako poznamená Šmidla je niekde na pol ceste medzi dostavaním a zrútením. Otvorenú kultúrnu ustanovizeň intuitívne vycítia aj miestni štamgasti a už sa časopriestor plní radostnými postavičkami s jasnými nosmi a hneď sa pýtajú, kam a prečo a čo medvede a nie je vám zima?

Pavlis vyhodnotí, že k dokonalosti chvíle nám chýbajú akurát znojemské uhorky. Odbehne do blízkych potravín, prebudí spiaceho pána za pultom a o chvíľu ku kačacej paštéte a rožkom chrúpeme fajné nakladačky. Smejeme sa mastnými pusami, ale abstinenčné slnko nám nedovolí dlho sa vnárať do hlbokých myšlienok a putujeme ďalej popri Slávikovskom potoku do doliny. V kapsičkách tuláckych búnd radostne poskakujú červené jabĺčka, ktoré popri ceste nikto nechcel. My si z nich uvaríme fajnový kompót. Za chrbtom nechávame mohutné bralo Strážova, z pasienkov schádzajú stáda kráv a vzduch sa plní bučaním a dávnymi vôňami.

Pod Ostrým vrchom intuitívne odbočíme vpravo a na okraji lesa pod krásnymi bukmi nájdeme najlepší flek pre dnešný kemp. Voda z potoka je vďaka kravínu a pastvinám povyše prúdu nepitná, našťastie je z kopca vyvedená oceľová rúrka, z ktorej cícerkom tečie voda. Na večerný čaj a teplú večeru stačí. Je neuveriteľné teplo, s bosými nohami okolo ohňa počúvame noc.

4. deň

Skalnaté – Slávikova dolina – Klin – Temešská skala – Malá Magura – Zrub na tretej rampe

Krkavčie blues mi vytiahne hlavu zo spacáka a vidím, že nevidím skoro nič. More hmly sa usadilo v doline a spoza Ostrého vrchu sa snaží vyliahnuť slnko. Cítim v kostiach silné fotogenické čary-máry i iné kúzla prírodné, a tak štartujem na lúku, kde Šmidla fotí rodiaci sa deň. Údolím putujú roztrhané hmly ako vo veľkom hrnci, tam kde dočiahne slnko sa topí tráva a vzduch sa plní vôňami horkastej hliny a poletujúcimi detskými sýkorkami. Dokonalé ráno má s dokonalým kompótom od Pavlis jablkovo-škoricovú chuť. Balíme, poďakujeme sa miestu za nocľah a povedľa Slavkovského potoka pokračujeme dole opusteným údolím. Potok krásne meandruje, takže párkrát brodíme. Miestami sa ešte stále držia chuchvalce hmly i keď slnko už veselo vyhrieva a my rolujeme nohavice nad kolená. Občas sa z bočného údolia pripojí potôčik a zavanie ľadový vzduch.

Potešil výdatný premeň, ktorý vyviera po ľavej strane niekde v úrovni Kýčer-Čelková, a čierny bocian, ktorý sa mihne oblohou. Keď nás údolie vypľuje na hradskej, čakajú nás k motorestu Klin vyše dva kilometre po asfalte. Skúšame šťastie v stopovaní, ale darí sa iba Šmidle, ktorej zastaví auto rovno v protismere. Nuž, žena a s gitarou bude mať vždy viac šťastia než bradatý Rumcajz. Naposledy som bol v Kline asi pred desiatimi rokmi a som rád, že sa kuchyňa výrazne zmenila k lepšiemu. Dáme si skvelú fazuľovú polievku než dofrčí autobus do Temeša, aby sme ušetrili pár kilometrov chôdze. Zatiaľ nám Šmidla objasní, ako sa stopujú autá v protismere. Vraj stačí byť osamelá žena, mať hudobný nástroj a mať šťastie na lesníka, ktorý sa pýta na cestu, pretože sa stratil.

V Temeši sa k nám pripája kamarátka Zápalka. Temeš je malá dedinka učupená pod veľkým bralom, kde je svet, zdá sa, ešte v poriadku. Slimačím tempom sa kľukatíme k vrcholu skaly. Popoludňajšie slnko vytvára neskutočné kontrasty svetlej kôry dubov so sýtočervenými listami, dlhé tiene oživujú tváre Entov, zatiaľ čo sa brodíme pomedzi popadanými stromami. Výhľady na samotnom kopci sú adekvátne vynaloženej námahe a z výšky 910 m sa otvára pohľad na Rudniansku kotlinu, pohorie Vtáčnik a Tribeč či plochu vodnej nádrže Nitrianske Rudno. Celá kotlina je v opare, takže sa veľmi nezdržujeme a v začínajúcom šere sa prehupneme cez Malú Maguru a v rodiacom sa divom vetre po tme schádzame k Zrubu na tretej rampe. Ponosíme drevo do piecky a vodu z neďalekého prameňa a už to zase vonia dymom, nocou, čičmianskym jeleňom, hviezdami a príbehmi, ktoré sa stali, nestali…

5. deň

Zrub na tretej rampe – sedlo Obšiar – Čavoj – Klin – Uhrovské Podhradie – Uhrovský hrad

V novom dni sa s nami lúči Fredy, ktorý sa presúva na vander do Lužických hôr, a tak operatívne meníme trasu vandra. Namiesto pokračovania po hrebeni smerom Boškovie laz a výstup na Rokoš pokračujeme po vrstevnici popod Malú Maguru a napojíme sa na červenú, ktorá nás stiahne do sedla Obšiar. Nie je sa kam ponáhľať, tak si užívame čas, dlhú jesennú trávu, čo šteklí v nose, príjemné jednoduché pohľady do doliny na Čavoj či lietajúcich šarkanov, čo poskakujú na konci dlhých povrázkov. A ja ešte čarovný pocit putovať s tromi vandráčkami.

Dostatočne vyležaní a vyhriati od slnka zídeme do dediny, opäť nazbierame nechcené jablká popadané pri plotoch opustených záhrad. Využijeme autobusové spojenie, ktoré je v týchto končinách celkom dobre zaistené. A keďže s chuťou rastie hlad, zastavíme sa znovu v Kline, kde počkáme pri skvelej sviečkovej a segedínskom na spojku technicko-materiálneho zabezpečenia a struhneme to autom až do Uhrovského Podhradia. Zápalka tu robí na hrade záujmovo-dobrovoľnícku činnosť a pozvanie na posedenie v hradnej kuchyni, pri hradnom krbe a hradnej medovine sme nemohli odmietnuť.

Uhrovský hrad vystavali v polovici 13. storočia, vlastníkmi boli mimo iných Čák Trenčiansky, Ž. Luxemburský či Stibor zo Stibořic. V roku 1848, ako to už s hradmi aj v iných rokoch býva, vyhorel. Potom len napospas času a chamtivosti, avšak vďaka odľahlosti sa zachoval v naozaj dobrej ruinovej forme. V čase za päť minút šero stihneme zapálený horizont a rodiace sa hviezdy na východe sveta. Pokoj, ticho, pokora. A aby sme priložili polienko k dokonalosti, naladia sa gitary, neškolené hlasy nájdu stratené výšky a polnoc už klope na nový deň. Obzrieme si pred spaním ešte svet z výšky hradného paláca, potešíme sa padajúcim Orionidom v počte tri a ideme spokojne uľahnúť do obnovenej neskororenesančnej hospodárskej budovy, ktorá v roku 2021 získala ocenenie CEZAAR v kategórii Fenomén architektúry. Pri vyhriatej tmavozelenej kachľovej peci sa spí náramne. A vonku stále padá...

6. deň

Uhrovský hrad – Kňažinové lúky – Rokoš – Podhradská dolina

Pri balení usárny je márne bojovať s neposedným lístím. Je všade. Ako dunivý vietor. Od božieho rána ho duje a trhá vytrvalo koruny stromov. Zelená nás vedie cez Hradnú jaskyňu, ktorá sa nachádza asi sto metrov za hradom a je dlhá asi 5 metrov, na Rovienky. Putujeme po hrane hrebeňa uchvátení protiľahlým Veľkým Zrubiskom. Je plné skalných vápencových postavičiek a pokrútených borovíc a v hĺbke pod nami utopené koruny farebných stromov. Tam ešte vietor nedočiahol. Na Knažinových lúkach prehodíme výhybku ciest na červenú. A strelka kompasu namieri k Rokošu.

Podľa neoverených správ je možné, že sa vďaka silnej erupcii na slnku 28. októbra a uvoľnenému oblaku plazmy z koróny, bude na severnom okraji horizontu potulovať polárna žiara. Vsadíme teda dnešný večer na jednu Aurorovu kartu. Vyhliadka pod Rokošom. Necháme sa teda viesť červenou v nekonečnom vetre s občasnými pohľadmi pomedzi stromy do Rudnianskej kotliny. A stále hore a zase dole, ako je v týchto horách zvykom. Asi 200 metrov pod vrcholom 1010 metrov vysokého vrchu Rokoš sa povedľa cesty nachádza ona skalná vyhliadka, odkiaľ nám, dúfame, bude dopriane vzhliadnuť zelené čudo. Keďže času máme dosť, vyšliapeme pár výškových metrov na vrchol. Zo samotného vrchu výhľad nie je, na západ slnka a na Tribeč či Považský Inovec je treba zísť na blízku lúku s krížom a pamätníkom.

Vietor pravidelne mení smer a intenzitu, takže za nejaký čas sme vyfúkaní ako veľkonočné vajcia. Točíme sa okolo ohňa a občas prejde okolo nás Janko Chodec, ktorý ešte zostal v ploskačke. Ešte by to chcelo zmenu v slnečnom vetre a tým aj prípadný nárast aktivity magnetického poľa Zeme. Z času na čas pozrieme do telefónu na stránky Astro, či sa blíži oblak požadovanou rýchlosťou 800 km/s. Keďže ani o jednej ráno sa nezdá, že by sa malo niečo výrazne zmeniť a Chodec na rozdiel od Aurory došiel, zberáme sa cez sedlo Rokoš do Podhradskej doliny. Cesta na modrej začne prudko klesať a po dlhej dobe nastane príjemné bezvetrie. Čo je už menej príjemné, je množstvo napadaných stromov cez celú dolinu. Nie je však kam zbehnúť z cesty, dolina nám jasne určuje smer, skôr je problém nájsť vo svetle čeloviek najbezpečnejšiu cestu v bludisku konárov. O pol tretej nad ránom rozkladáme na verande poľovníckej chatky spacáky a niekde vysoko nad hlavami sa nám točí zelený vietor...

Záver

Niekde vzadu v sne počuť praskanie ohňa. Netreba hneď otvárať oči do posledného dňa vandru. Stačí ležať vo farbách jesene, dýchať vôňu zeme, lístia a horkej kávy, ktorá na mňa čaká v očmudenom ešuse. Viem, že kým nevstanem, stále je šanca, že nemusím odísť. Skúšam to dlho. Zatiaľ ako vždy neúspešne. Snáď nabudúce.