Trasa

Turčianske Kľačany - Suchý (zelená) - Malý Kriváň (červená) a späť

Na Suchý

Na zimné túry do ťažšieho terénu nie je rozumné ísť osamote. Takže z Turčianskych Kľačian vyrážame za ranného šera traja. Moji spoločníci sú rodení Turčania, ktorí tu poznajú každý kameň. Krajina je len mierne pocukrovaná snehom, presne ako pred rokom. Stúpame lesom, cez ľadové polia rozliateho potoka, pretneme prístupovú cestu k chate, stúpanie je príkrejšie. Dorazíme až k smerovníku, kde je prístrešok a studnička. Dostávam radu, aby som tu nikdy nebivakoval, lebo miestne medvede dobre vedia, kde je voda...

Vyjdeme na lúku, na ktorej sa kedysi lyžovalo, a príkro po nej stúpame. Tenká vrstva snehu spred dvoch dní nie je zrovna nosná, premrznutá tráva pod ňou sa šmýka. Pri pohľade späť sa už otvára pohľad na Turčiansku kotlinu zaliatu rannou hmlou, z ktorej sa len nesmelo vynárajú vrcholky Veľkej Fatry.
Pokračujeme po lúke, poslednú strminu absolvujeme už po súbežnom značkovanom chodníku v lese, je síce menej strmý, ale riadne klzký. Ešte pár metrov po lúke a sme pri chate na Kľačianskej Magure. Náprotivné Martinské hole sa pomaly prebúdzajú do pekného dňa. Dáme si len krátku technickú prestávku; vtom vyjde chatár, pozdraví a metlou vypráši kožuch dobiedzavej mačke.

Mierne stúpame okolo chaty, bernardín nás sleduje s dôstojnosťou lorda. Vstúpime do lesného traverzu, priamo pri žľabe s pitnou vodou podliezame spadnutý strom. Snehu mierne pribudlo, cestička je však pekne prešliapaná. V zákrute mierne stúpavého chodníka sa pomedzi opadané listnáče zjaví náš cieľ – Malý Kriváň. Netrvá dlho, kým vyjdeme na hrebienok Kľačianskej Magury a do sedla pod Suchým. A nad Suchým je azúrová obloha, akú som nevidel už hádam mesiac. Zo sedla je vidieť takmer celú trasu, ktorá nás čaká. Malý Kriváň odtiaľto vyzerá naozaj impozantne, ba až takmer nedostupne počas krátkeho svetlého dňa. Svah Suchého je okrem hrany pokrytý jarným firnom. Znie to divne začiatkom januára, ale je to tak. Permanentné inverzie spôsobili vo vyšších polohách topenie snehu a na Silvestra pripadlo hádam 5 cm. Na výstup slúži hrana vrchu, nechceme sa však kĺzať po tráve a radšej volíme cestu cez zamrznutý sneh. Na nohy si pre istotu nasadím mačky, lebo cez sviatky som sa vypásol na jatočnú váhu a nespolieham sa len na adhéziu vibrám a silu mojich paží s palicami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Asi v polovici výstupu dorazíme na skalný ostroh. Od mojich spoločníkov, turistov aj horolezcov - sa dozvedám, že práve z tohto miesta sa odtrhla lavína, ktorá pochovala v roku 1982 miestnych, otca s dcérou, ktorí sa chceli traverzom po žltej dostať na miesto výskytu hlivy ustricovej (viac o smutnom príbehu nájdete nájdete tu.) Dnes tu nebezpečenstvo lavíny nehrozí, skaly sú úplne holé. Zo Suchého sa už otvára výhľad na všetky svetové strany. Viditeľnosť je však obmedzená, okrem hrebeňa Krivánskej Fatry sa všade vôkol prevaľuje riedka hmla alebo vznikajú oblaky. Nízka oblačnosť visí nad Veľkou Fatrou, Ľubochnianska dolina je ako jej rezervoár. Aj Martinky sa pomaly zahaľujú do chumáčov pary.

Hrebeňom na Malý Kriváň

Každý, kto pozná hrebeň Suchý, Biele skaly (Ťavie hrby), Stratenec z nezimného obdobia, si kladie otázku, ako to tam vyzerá v zime. Obavy mám aj ja. Lenže v dnešnom peknom "jarnom" počasí je cesta len mierne nebezpečnejšia ako v lete po daždi. Chodníčky cez kosodrevinu sú zasypané nosným snehom a najexponovanejšie úseky skál sú takmer úplne bez snehu či ľadovej glazúry. Jediné, čo mi prekáža, sú moje vlastné mačky, ktoré si nemienim vyzúvať, čo ak by predsa prišiel obávaný ľad. Na čistej skale je chôdza skutočne komická, ale treba si vyskúšať aj mix! Keď minieme Stratenec a dorazíme do sedla Priehyb, čaká nás už len pohodlná cesta hrebeňom po pevnom snehu. Malý Kriváň čím ďalej stráca svoju impozantnosť, až sme na jeho plochom vrchole. Kruhový pohľad nám neumožňuje široké rozhľady ako počas inverzií, Tatry vidíme len preto, že vieme, kde ležia, popred Veľký Choč sa tmolí oblak a najviac ma škrie mrak pred Veľkým Rozsutcom, ktorý nie a nie sa rozplynúť. Podhorie smerom na Kysuce sa stráca v opare a Turiec s Veľkou Fatrou sú stále "pod parou". Zato hrebeň od Suchého až po Veľký Kriváň vidno výborne. Zoom na Veľký Kriváň dokazuje, že je to "lanovkový" vrch, je tam početná skupinka turistov. Studené vetrisko ukončí fotografovanie bez rukavíc a berieme sa späť.

Návrat

Keby som bol sám, tak by som v tomto ukážkovom počasí pokračoval smerom na Terchovú. Lenže partia sa netrhá a nutný cieľ je východisko, kde máme auto. Mám trochu obavu nie ani tak z fyzickej ako skôr psychickej únavy pri opätovnej preliezačke skál smerom na Suchý. Nakoniec som vďačný za návrat. Meniace sa svetelné podmienky pri pohľadoch na vrchy, prevaľujúca sa oblačnosť v okolitých dolinách, ticho rušené len šumom vetra. A na Suchom všetko korunuje zapadajúce červené slnko za oblakmi nad Martinskými hoľami, zvlnená nízka oblačnosť v prielive medzi dvoma tvárami Malej Fatry a k tomu ako prídavok "malé halo" (bočný odraz slnka na oblaku zloženom z ľadových kryštálikov).

Po zostupe do sedla pod Suchým nás ešte po chatu na Kľačianskej Magure sprevádza súmračné svetlo. Od chaty je pekný pohľad na oblačné more a na vysielač na Krížave, ktorý svieti do tmy ako maják. Teraz obúvajú mačky aj moji spoločníci, lebo skutočný ľad nás ešte len čaká. Na rozdiel odo mňa však majú turistické mačky s malými zúbkami v strede topánky. Takže ich zostup nepripomína komickú chôdzu muža na ženských opätkoch. Nehovoriac o predných hrotoch, keď sa zahryznú do trávy alebo sa zachytia o kameň. Miestami sa mi tisnú na jazyk nepekné slová, ale návrat je šťastný a zostávajú len pekné spomienky na vydarený, čarovný horský deň.