Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Hrebeň Lavanttalerských Álp
Hrebeň Lavanttalerských Álp Zatvoriť

Túra Hrebeňom Lavanttalerských Álp

Lavanttalerské Alpy sa ponášajú na Nízke Tatry. Už roky putujem po častiach hlavným hrebeňom pohoria, ktoré som si obľúbil. Tento rok som dorazil posledné tri etapy. Išiel som miestami, kade veľa turistov nechodí, no výhľady na vyššie okolité kopce boli parádne.

Vzdialenosť
69 km
Prevýšenie
+3000 m stúpanie, -3000 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 01.09.2022
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Noriské Alpy (Norische Alpen) – Lavanttalské Alpy (Lavanttaler Alpen)
Trasa

Prvý deň

Čosi pred deviatou večer som prišiel ku Stanglhütte a uložil som sa na noc. Ráno som vstal a o 6.30 h som vyrazil na prechádzku. Minul som rampu a na tabuli som si prečítal oznam, že sem turisti môžu ísť od 8.00 do 16.00. No fajn. To si mám teraz sadnúť na zadok a čakať, kým bude osem? Oznam som zignoroval. Koniec koncov, pred 8.00 budem kráčať iba po ceste.

Vyšiel som do sedla Gleinalm Sattel, cez ktoré som putoval poslednú zimu na snežniciach. Bez snehu je kostol vyšší, ale chata je zatvorená tak ako v zime. Začal som stúpať na Roßbachkogel (1848 m). Kým som išiel lesom, tak to ušlo. No na lúkach sa do mňa oprel studený vietor. Podľa predpovede počasia bolo na susednom Speikkogeli 0 stupňov. Tu môže byť o stupeň viac, ale pocitová teplota bude hlboko pod nulou. Cez vetrovku som si prehodil šušťačku proti vetru a aby mi vetrisko nestŕhalo kapucne, uviazal som si šatku aj cez ústa. Takto vystrojený som stúpal ďalej.

Je zima, no jasno. Keď sa do mňa v závetrí oprie slnko, tak mi je teplo. Čudné počasie. Vďaka perfektnej viditeľnosti spoznávam vzdialený Schöckl, Speikkogel v Koralpe, Ameringkogel aj Zirbitzkogel. Hmly sa zdvihli aj nad susedný Lenzmoarkogel. Pekne vidno tiež Nízke Taury, ale ich kopce určiť neviem.

Zbehol som pod hrebeň a minul som gazdovstvo so stádom koní. Nato som kráčal po zvážnici. Proti mne išla veľká skupina turistov v rokoch. Okrem nich som videl iba hubárov. Zaregistroval som nejaké huby, ale u nás som ich posledné týždne videl viac.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prišiel som k chate Oskar Schauer Haus a vystúpal som na hrebeň. Vietor sa medzitým utíšil a je o poznanie teplejšie. Na kóte 1656 m som zjedol obed a nato som sa "plajdal" hrebeňom. Po čase išla oproti značne zredukovaná skupina seniorov, ktorých som stretol doobeda.

Začiatkom septembra toho v horách veľa nekvitne, no videl som biely poniklec a čudnú, mne neznámu horčinku. Bola to horčinka alpínska, ktorá u nás nerastie. Počas zostupu začalo mrholiť, tak som sklopil uši a trielil dolu. K autu som dorazil pred 16-tou, takže aspoň hornú časovú hranicu som dodržal.

Druhý deň

Ďalší deň som na prechádzku vyrážal zo sedla Gaberl Pass. Je tu veľké parkovisko, pričom za auto pýtajú 3,- €. Keďže som nemal drobné do automatu, povedal som si, že zaplatím pri odchode a vyrazil som na prechádzku.

Dnes som však nemal svoj deň. Po polhodine šliapania mi zrak padol na topánky. Fíha, to som sa ako obul? Jedna topánka čierna, druhá oranžová. Líšia sa však iba farbou a tým, že čierna má o hodne viac zodratú podrážku.

Chvíľu som išiel hrebeňom a nato som z neho odbočil. Minul som peknú kaplnku, kultúrnu pamiatku, a zbehol som do doliny. Je v nej niekoľko vápencových lomov.

Cestičkou a chodníčkom som vyšiel na chatu Oskar Schauer Haus. Sadol som si k stolu a objednal som si “Apfelsaft gespritzt mit Wasser”, čiže džús s vodou. Je to vlastne jediné pitie, ktoré si v Rakúsku objednávam, keďže pivo neobľubujem, čaj ani kávu nepijem a bazový sirup mi nechutí. Zaplatil som a konečne som mal drobné.

Od chaty som sa vracal hrebeňom. V týchto miestach z neho nie sú výhľady, sú tu však kríže s príbehmi. Jeden bol venovaný gazdovi, ktorý mal na lane býka. Zjavil sa tam však žrebec, býk sa splašil a strhol gazdu so sebou. Príbeh bol doplnený obrázkom insitného umelca. Jeden kríž bol moderný, bez obrázku. Turista dostal infarkt.

Vrátil som sa do sedla a zaplatil som parkovné. No na okne ma čakal pozdrav od prevádzkara. Podľa návodu som parkovací lístok odfotil a poslal som mu ho, čím sa vec vybavila. Keďže času som mal dosť, prešiel som sa popod veterné vrtule k chate Altes Almhaus a späť. Pri cestičke je cvičná dráha pre psy.

Tretí deň

Na tretiu prechádzku som išiel zo sedla Hirschegger Sattel. Je v ňom veľké bezplatné parkovisko, no cesta je v závere štrková. Vlani som zo sedla išiel na juh, teraz som zamieril na sever.

Prešiel som lúčku a chodník začal prudšie stúpať. Po chvíli sa na ňom zjavili skaly, čo je v Lavanttalerských Alpách vzácnosť. Značkár sa vyjašil a viedol turistov čo najkrkolomnejšie. Mal som zážitok.

Vyšiel som na Rappoldkogel (1928 m). Vrchol ležal tesne pod oblakmi, ktoré urezávali všetky okolité kopce. Po chvíli sa spustil hustý drobný dážď. Kým som zbehol na lúky, pršať prestalo, ale tráva bola mokrá.

Lúčkou som vyšiel na Wölkerkogel (1706 m). Na vrchole kopca je pieskovcová ženská postava s korunou, ale neboli pri nej vysvetlivky. Až doma som zistil, že vrchol kopca vlastnil Maltézsky rád a socha predstavuje Madonnu. Každoročne sa k nej konajú púte.

Zbehol som k chate a vracal som sa zvážnicami. Opäť som míňal veľa hubárov s veľkými košíkmi. Keď som bol takmer pri aute, spustil sa poriadny lejak. Asi preto, aby mi nebolo ľúto, že sa moje putovanie hrebeňom Lavanttalerských Álp skončilo.

Záver

Ako som písal, Lavanttalerské Alpy sa ponášajú na Nízke Tatry. S tým rozdielom, že tu nevidno takmer žiadne holoruby. Je to logické, veď tu nie je žiadny národný park. Okrem toho sa na lúkach pasie veľa kráv. A to najlepšie na koniec - nežijú tu medvede.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč