Trasa

Dedinky – Geravy – Predný Hýľ – Zadný Hýľ – Hýľ a späť

Dedinky nás pri príchode vítajú chladným, no pekným jesenným ránom. Vodná nádrž Palcmanská Maša má trochu zníženú hladinu, prítomným kačkám to nijako neprekáža. Presnejšie káčerom, sú tu piati na jednu kačicu. Opúšťame vodnú zostavu a mierime najkratšou trasou na planinu Geravy. Výstupová dolinka nad Dedinkami je v tieni prizdobená ranným prízemným mrázikom. Chodník sa vinie popod nefunkčnú lanovku, ktorá sa ale, na moje prekvapenie, točí. Takmer hore na planine nám cestu spestrujú izolované snehové ostrovčeky.

Pri príchode k horskému hotelu nás víta uvítací výbor v podobe štyroch hladných mačiek a jedného ešte hladnejšieho mačiatka. Napriek tomu, že sa okolo nás v jednom kuse krútia, nedostanú od nás ani omrvinku z horalky. Iní turisti tu nie sú, tak to nevzdávajú, ani keď sa dvíhame. S poslednou nádejou nás vyprevádzajú až k hraniciam lúky, kde definitívne berú na vedomie, mierumilovne a bez nadávok, že u skupáňov dnes nepochodia. Opúšťame ich bez výčitiek svedomia a mierime ďalej východnejším smerom. Musíme prejsť celú planinu po dĺžke až na jej druhý koniec.

Cestou sa z vyhliadky pozrieme na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry, kde s rozčarovaním zisťujem, že obe horské dominanty začínajú bojovať s nastupujúcou oblačnosťou. Je to zrada, sľúbený bol slnečný deň s nanajvýš malou oblačnosťou. Asi karma za mačky, nabudúce si pre istotu pribalím párok. Východný okraj planiny je podstatne viac zalesnený, niet sa čím zdržiavať, tak postupujeme rýchlejšie. Míňame rázcestníky Predný Hýľ a Zadný Hýľ, ktoré naznačujú, že cieľ sa blíži. Po chvíli sa dostávame k hranici národného parku a vstupujeme do Volovských vrchov. Mierne stúpajúcou zvážnicou obchádzame bezmenný pahorok, až sa ocitáme v sedle priamo pod Hýľom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žltá značka ho traverzuje z pravej, južnej strany, takže ju opúšťame a najkratšou cestou priamo hore začíname výstup na Hýľ. Svah je riadne strmý, suverénne najstrmší na celej trase, našťastie nie veľmi dlhý. Hore na vrchole je les prerušený dvojicou rúbanísk. Prvé odkrýva výhľady na juh. Sú menej atraktívne, vidieť z nich okolité kopce Havraních a Volovských vrchov. Spoznávam Martinku, za ktorou sa dvíha Veľký Radzim, najvyšší vrch Revúckej vrchoviny. Juhovýchodným smerom sa dvíhajú Veľká Knola a Muráň, kde ešte dominuje les a za nimi kompletne odlesnená Babiná a Smrečinka.

O kúsok ďalej po hrebeni sa nachádza druhé rúbanisko, tentokrát na opačnom, severnom svahu Hýľa. Severný obzor je podstatne atraktívnejší vďaka Vysokým Tatrám. Presnejšie, mal by byť. Za ten čas, čo sme sem doputovali, sa Tatry stihli úplne schovať v oblakoch. Posledné tri štíty, ktoré ešte vytŕčajú nad oblaky, sú Pyšný, Lomnický a Kežmarský na východnom okraji Tatier, aj to iba ich vrcholky. A ešte počas našej nie veľmi dlhej zastávky svoj boj s oblačnosťou prehrávajú a miznú v bielej pene. Nemôžem tvrdiť, že nie som sklamaný, pohľad z Hýľa na Tatry ponad hrdzavý jesenný Slovenský raj mohol byť pôsobivý. Tak iba doplním, že zhruba polkruhový severný výhľad zahŕňa Kozie chrbty, Spišskú Maguru a Levočské vrchy, kde vďaka odlesneniu ľahko identifikujem najvyšší masív Čierna hora - Ihla. V každom prípade sú to pre mňa úplne nové pohľady na známu krajinu, ktoré doteraz videli hádam iba drevorubači, keď tu boli v akcii. Po obedňajšej pauze sa teda vraciame rovnakou cestou späť.

Aj keď sa dnes Tatry pred nami schovali do hustých mrakov, nad nami panovalo slnečné počasie a vďaka októbrovej prírode sme strávili v Slovenskom raji a v jeho tesnom susedstve pekné chvíľky.

Prešlo odvtedy zhruba pol roka, je teplý slnečný májový deň. Vo vzduchu je v takomto počasí viac oparu, na žiadny vzdialenejší výhľad to nevyzerá, ale bližšie okolie Tatier zvykne na tom byť o čosi lepšie. Rozhodujem sa preto skúsiť šťastie a dať Hýľu ešte jednu šancu. Prichádzam opäť k Palcmanskej Maši, tentokrát sám a po rovnakej trase sa vyberám na Hýľ po druhýkrát. Príroda je v plnom májovo-zelenom rozkvete. Tatry teraz vyzerajú bezproblémovo, napriek silnejšiemu oparu je ich celkom pekne vidieť, predsa len sa týčia vysoko, kde je vzduch čistejší a pomáhajú aj zbytky snehu, pohľad na ne je vďaka tomu kontrastnejší.

Po príchode na Hýľ som odmenený krásnym výhľadom ponad sviežo-zelený Slovenský raj so stále ešte čiastočne zasneženými Tatrami na pozadí. Až teraz som s Hýľom plne spokojný. Oveľa neskôr doma sa však neviem rozhodnúť, ktorú verziu vybrať pre prípadný článok, preto z toho vzniká mix. A druhý v sprievodnej fotodokumentácii. Hýľ, ako bezvýznamný kopec, akých máme na Slovensku stovky, by sám o sebe nestál za námahu. Turistickú ani textovú. Jeho drobná pridaná hodnota spočíva v zarastajúcom rúbanisku na vrchole, vďaka čomu najvyšší vrch Havraních vrchov poskytuje neopozeraný pohľad na opozerané Tatry, ktoré sa pre niektoré mne podobné indivíduá vlastne nikdy opozerať nemôžu.