Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad na juh z vyhliadky Strmá prť
Výhľad na juh z vyhliadky Strmá prť Zatvoriť

Túra Cesta hrdinov SNP: Telgárt – Košice

Ubehli takmer dva roky, odkedy sme v októbri zišli do Telgártu a po troch dňoch dažďa a hmly sme sa vynorili v civilizácii. Na tú dobu sme sa s najznámejšou slovenskou magistrálou - Cestou hrdinov SNP, rozlúčili, ale úplne sme sa neflákali. Andy a ja sme stihli druhých potomkov (s manželkami samozrejme, nie spolu), s Marekom sme si zas odbehli / odkráčali zo Strečna do Zuberca a na jeseň Trnavskú stovku. Do toho prišla nová realita lockdownov, karantén, otvárania a zatvárania... No jednoducho - od jari sme počítali dni, kedy sa v plnej zostave vrátime späť na červenú značku.

Vzdialenosť
126 km
Prevýšenie
+4764 m stúpanie, -5404 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 17.06.2022
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras (Slovenský raj) Volovské vrchy
Trasa
Voda
Chata pod Stromišom, Chata Volovec, kúpele Štós, Trohánka, Jahodná
Nocľah
Prístrešok Chata Volovec, kúpele Štós, Jahodná
Doprava
Telgárt (vlak, bus)
Košice (vlak, bus, MHD)
SHOCart mapy
» č.703 Nízke Tatry (1:25.000)
» č.704 Slovenský raj (1:25.000)
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)
» č.233 Slovenský kras, Sloven… (1:100.000)

Návrat

Keď som sa počas dvadsiatich mesiacov vracal k SNP-čke, snažil som sa čo najviac študovať, čo nás malo čakať najbližšie. Volovské vrchy. Vedel som, že sú poznačené kalamitou, no zaskočilo ma, ako málo z oblasti existuje cestopisov (špeciálne z časti, cez ktorú prechádza ChSNP) a nedostatok fotiek z hrebeňa. To sú naozaj nepríťažlivé, že ani turisti na najkomerčnejšej slovenskej trase ich nefotia? V čom by mali byť horšie ako iné časti trasy? Nevedeli sme, v tejto časti nikto z nás ešte nebol. A tak nejak sme sa na to začali tešiť...

Samozrejme je to aj socializácia. Dostať s kamošmi priepustku od rodiny na štyri dni je veľká vec, hlavne pre toho, kto má doma škôlkara a batoľa. Z roboty ani nehovorím. Je jasné, že v súčasnej životnej fáze to na týždeň nenatiahneme, a tak nikto z nás nefrfle, keď opäť volíme zabijácky harmonogram. 135-kilometrovú trasu delíme do troch dní a zvyšných 9 km pripadá na posledný, štvrtý, cestovný deň.

Zostáva iba presun. Dostať sa do Telgártu bez toho, aby sme neprišli o značnú časť dňa je celkom logistický „záhul“. V tomto majú výhodu tí, ktorí idú SNP-čku na jedenkrát alebo aspoň v smere z Dukly na Devín. Po eufórii počas balenia a nastavovania automatickej odpovede v práci príde tvrdá realita. Neúprosné 3,5 hodiny v aute, ktoré trávime pozorovaním Ponitria, Horehronia a debatou o tom, čo môžeme očakávať. Má byť teplo a jasno, takže úplný opak našich doterajších putovaní na červenej značke. Tlaková výš na najbližšie dva dni. Vyzerá to, akoby sme ani nešli na turistiku, ale na dovolenku k moru. Našťastie, Nízke Tatry pod Kráľovou hoľou fungujú lepšie ako najspoľahlivejšia klimatizácia. Keď vystúpime z auta, teplomer nám v podvečer 15. júna ukazuje krásnych 7 stupňov. To je akurát na začiatok putovania.

Telgárt – Chata Volovec

Prvý deň sme sa ulakomili na 50 kilometrov, a tak, prirodzene, vstávame skoro. V júni sú dni najdlhšie, ale na ubytovaní panuje tma ako v rohu a vonku krásne štyri stupne. Chvíľu váhame, ako ísť. Marek lobuje za kraťasy, ja zasa za termo s dlhým rukávom, našťastie netrvá to dlho a o štvrtej ráno sme pri Chramošskom viadukte. Tak tu sa robia instagramové fotky. Vlastne nie, to až pri tom druhom. Trochu zahriati sa fotíme aj my a pokračujeme k sedlu Besník. Všade ticho a kľud, ani srnkám a jeleňom sa ešte nechce do zimy. Občas prejde osamelé auto, ale inak nič. Len ranná potuchnutá vôňa ihličia a lopúchov a klopkanie turistických paličiek troch magorov, ktorí vo veku, v ktorom sa dostáva rozum, vykračujú asfaltkou za úsvitom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na sedle Besník svitá. Dole pri prameni Hrona je studnička a altánok. Čo je lepšie - zo sedla sa otvára pohľad na Kráľovu hoľu v celej jej rannej kráse. Tu ešte netušíme, že sa za ňou budeme môcť celý deň obzerať, hoci tak na dlani ako v tomto sedle ju už neuvidíme. Konečne schádzame z asfaltky a ďalej pokračujeme po lesnej ceste. Po chvíli prídeme pred Čuntavu a s hrôzou zisťujeme, že sme v ubytovni na Telgárte zabudli celú slaninu, ktorá mala tvoriť základ našej večere. Všetci behávame, a preto chvíľu hľadáme hrdinu, ktorý by si to na ubytko odbehol a pridal si k dnešnej štreke ďalších 10 km pod 50 minút. Nikto sa k tomu nemá, tak nám nezostáva nič iné, len sa s tým zmieriť a pokračovať. O rázcestník ďalej - Stará Čuntava sa dá urobiť odbočka na Chatu Rita, ale ju dobrovoľne míňame.

Úseky lesa striedajú lúky, výhľady sa občas otvoria priamo na značke. Každý fanúšik panorám si môže prísť na svoje počas odbočiek na dva najvyššie vrchy Slovenského raja – Ondrejisko a vyhliadku Strmá prť. Kráčame rýchlo a odhodlane, rána sú pri 50-kilometrovej dávke rozhodujúce. Čo nedáme teraz, poobede nedobehneme. V týchto miestach je naozaj veľa altánkov. Väčšina má pod strechou priestor na spanie. Každý z nich sa núka na krátku pauzu alebo nocľah, no pokračujeme ďalej, až kým nedorazíme k malebnej chate Gápeľ a tu neodoláme. Nakrátko zložíme batohy a hostíme sa. Je to miesto ako stvorené pre nocľah pod širákom, aj keď pravdepodobne by idylku čoskoro pokazili komáre z malého jazierka povedľa. Žiaľbohu alebo aj chvalabohu, že toto riešiť nemusíme, keďže sme ešte len na 15. kilometri. Nálada je výborná, je 8 hodín ráno a ešte sme sa ani veľmi nezapotili. Čaká nás však ešte zhruba 35 km a vieme, že to bude bolieť. Zatiaľ je to však paráda, preto pokračujeme a o chvíľu v eufórii dorazíme na preslávený Dobšinský kopec.

Ťažko povedať, či sedlo (obdobných je počas každej diaľkovej trasy zákonite neúrekom) preslávili viac slávne motoristické preteky do vrchu, alebo legendárne virálne video. To asi záleží (nielen) od generácie turistu. Nami viac rezonuje spomínané video. Samotná orientácia v sedle nie je zložitá, keďže z diaľky vidíme trasu aj salaš, popri ktorom budeme postupovať. Červená značka urobí malú serpentínu a krátko kopíruje hlavnú cestu v smere na Dedinky, kým sa opäť nezavŕta do kopca. Predtým ešte fotíme smerovník a šťastní, že sa nikomu nič nestalo - „pes tu, psovi nič“ - si vykračujeme ďalej.

Za Dobšinským kopcom na chvíľu polomy prejdú do lúk, a hoci sa čoskoro vrátia v plnej sile, pri kráčaní nám to veľmi neprekáža. Áno, podobne ako počas kilometrov za Čertovicou, aj tu pohľad na mesačné pláne bolí a človek často rozmýšľa, ako to tu asi vyzeralo predtým. Pred „kalamitou“. Počasie je však viac než zhovievavé, od rána odkrýva pohľad späť na Kráľovú hoľu takmer z každého možného uhla. Obdivovať možno Palcmanskú Mašu a blízku Dobšinú. Z mála cestopisov, čo som o volovskej časti SNP čítal, som čakal omnoho nehostinnejší pochod.

Slnko však páli, voda pomaly dochádza a obed sa blíži, takže predsa len začíname riešiť čas na poludňajšiu prestávku. Je dlho jasné, že ňou bude nová útulňa Gálová - náš núdzový plán na prenocovanie, ak by sa nám skomplikoval postup. Na Gálovej sme však polhodinu po poludní, a tak nám poslúži iba ako obedová zastávka. Zariadenie útulne je samozrejme v najlepšom poriadku a podľa očakávaní vo veľmi vysokom štandarde. Ak sa tu niekto rozhodne spať (a chytí miesto), bude mať veľmi luxusný nocľah. Vodu sme si nabrali pri chate pod Stromišom, no nemuseli sme, kúsok od Gálovej je tiež prameň. Zostáva len dúfať, že ľudia si iniciatívu p. Gála a ostatných z obce Vlachovo budú vážiť a chatka bude dlho slúžiť všetkým turistom. Zostávame dobrú polhodinu a obedujeme. Výhľad na modré nebo z lavičky pred útulňou je v jasný (takmer letný) deň naozaj jedinečný. Menil by som ho iba za panorámu jasnej zimnej noci s výhľadom na hviezdy. Musí tu byť neskutočná.

No. Tridsať kilometrov a plné brucho, ďalej sa nám hneď len tak nechce. Vyrážame však do polomu a dokonca si dávame malú zachádzku na samotný Stromiš. Stojí za to, hoci je v polome, pretože z druhej strany kopca sa otvárajú výhľady na juh – na Rožňavu a Slovenský kras. Potom opäť zapíname a valíme dobrých 300 metrov dole, do sedla Súľová, kde narazíme na jednu inšpirujúcu rodinku...

Zoberiem to trochu zoširoka. Zdá sa aj vám, že v poslednej dobe na každom rohu počúvate o Ceste hrdinov SNP? Máte plné zuby toho, že málokoho zaujíma historická, tobôž duchovná stránka diaľkovej turistiky, a keď ste si mysleli, že ste počuli všetko, tak počujete Sajfu na „Funku“ rozprávať cestopisy z SNP-éčky alebo na vás z telky skáču reklamné spoty telefónneho operátora? Možno budeme z rovnakého cesta. Ešte v roku 2018, keď sme s Andym počas jedného búrkového obdobia každý deň mokli v Strážovských vrchoch, za štyri dni sme stretli troch turistov. Za jeden jediný deň sme vo Volovských vrchoch (z Telgártu po Skalisko) stretli vyše pätnásť SNP-éčkarov! Všetci boli super – no cesta je naozaj mainstream. A to isté si iste iní hovoria o nás.

No a potom sme v sedle Súľová stretli rodinku, ktorá bola pre mňa presným opakom toho, k čomu Cesta hrdinov SNP pomaly a trochu nechcene v poslednej dobe skĺzla. Rodinka, ktorá mala v pláne prejsť celú SNP spolu. Nie som veľmi na astrálne frázy, ale tu jednu použijem: vyžaroval z nich neskutočný pokoj a pohoda. No a teraz to podstatné. Bolo ich päť– mama, otec a traja chlapci – vo veku zhruba od 3 do 10 rokov (ale ak chceš vedieť viac, kľudne pozri ich FB: Cesta okolo sveta). Celú cestu z Dukly až sem prešli s deťmi za pomoci tzv. káričky. Bola podstatou prezývky, ktorá sa medzi nami, ostatnými na ceste, v tom čase pre nich pri všetkej úcte zaužívala:

„Ahoj.“
„Čaute.“
„Z Devína?“
„Teraz len z Telgártu, ale v podstate áno. Vy z Dukly?“
„Hej, z Dukly. A ako sa vám ide?“
„Dobre, výborne. Ale neuveríte akú partiu sme stretli...“
„Koho, káričkárov?“
„Áno... Wau. Odkiaľ ste to vedeli?“
„Hovorili nám SNP-éčkari pred vami. Dnes by sme ich mali obiehať, už sa na nich tešíme....“

Takže takto nejako to v turistickom telefóne išlo. Káričkári. Hovorilo sa o nich pred nami a určite aj za nami. Ale ešte raz, dúfam že som žoviálnym popisom nikoho neurazil, klobúk dole Evit a Janko. Hoci ste nakoniec museli pretrasovať, svojim deťom ste počas dní putovania ukázali kus zeme a života. Asi je každému jasné, že ste v mnohých, ktorí sa s vami na trase stretli ako my, a v tisícoch ďalších, čo vás sledovali online, zanechali veľa inšpirácie. Ďakujeme.

Asi len dodám, že v stúpaní v smere na Peklisko sme mali nad čím premýšľať. Ani si nepamätám, či nasledujúcich 350 výškových na Peklisko a Čertovu hoľu bolo náročných, ale po tomto nám to akosi neprišlo. Keď sme sa konečne spamätali, Volovec sa blížil a maratónskych 42 kilometrov v nohách bolo cítiť. Spomalili sme a začali sme viac oddychovať. Dávnejšie sme prišli na to, že 50-kilometrová turistika má minimálne tri fázy (Trnavská stovka ich má rovnako – akurát je rozdiel, kedy nastupujú). Prvá je zahrievacia - to je cca 30 kilometrov, ktoré pod nohami bežia v podstate samé. Ďalších zhruba 10 - 12 km je maratónskych. Chôdza začína bolieť, spomaľujeme, no ešte si to užívame. No a tretia je bolestivá, to sú posledné kilometre, kde človek kráča „zo zotrvačnosti“, hľadá si zámienky na prestávky a jediné, čo má pred očami, je cieľ a oddych.

Takto sme sa cítili v sedle Volovec. Našťastie, pomedzi majestátne smreky odtiaľto každú chvíľu presvitalo Skalisko, a tak sme sa v mysli nemuseli stále upínať iba k altánku pri Chate Volovec (vedeli sme, že chata bude zatvorená), ale mohli sme sa kochať pohľadom na dnešný pomyselný cieľ. Onedlho sme vysmiati sedeli na zhruba 10 m vysokej „vrcholovej“ skale a užívali si výhľad na okolie.

Pol siedmej večer. Slnečný deň, miestami až príliš, sa chýlil ku koncu. Ešte nám zostal zbeh ku chate a improvizovaná večera s imaginárnou slaninou, ktorá stále obýva chladničku v Telgárte. Nikam sa však neponáhľame. 51 km nás celkom poznačilo. Vyriešilo nám to otázku nasledujúcich dní, ale inak uznajme, bolo to celkom na hrane. Ak by sme mali ísť ďalej, hoci len ďalších 9 km, tak neviem-neviem. Našťastie nemáme ambíciu pokračovať, žiadna z útulní ďalej na trase nie je dostatočne blízko a pri dnešnej premávke budú dávno obsadené.

Zábavné je, že pri zatvorenej Chate Volovec sme prví. Obsadíme altánok a urobíme si oheň na noc. Slanina je výborná, prerastená a chutná, presne ako má byť. Škoda len, že nešla s nami. Kým dojeme aspoň to, čo naozaj máme, prídu ďalšie dve partie SNP-éčkarov a dvaja chalani, ktorí idú hrebeň Volovských vrchov – dokopy s nami asi 13 ľudí. Medvede teda nehrozia. A ani o zábavu nebude núdza, ale keďže sme rozbití ako displej na smetisku, ideme spať a ostatní to ochotne rešpektujú. Niežeby sme nejak veľmi spali. Ako často spomínam, v pokojnom spaní bez stanu máme veľké rezervy. Nakoniec však predsa zaspíme a okolo 5-tej sme hore ako prví.

Chata Volovec – kúpele Štós

Môžeme nakopnúť rituál zobúdzania sa zo spánku, ktorý vlastne ani nebol. Základom je navrstviť oblečenie, zbaliť sa, nabrať vodu a vypadnúť, kým si rozospaté telo uvedomí, čo mu to zasa robíme. Do 20 minút sme preč a znova stúpame na Skalisko. Tentokrát ho preletíme. Onedlho klesáme a potom opäť trochu stúpame do sedla Krivé. Cestou nadol minieme populárnu Aviovú útulňu - maringotku, teraz ráno však plnú. Ako inak. S prebúdzajúcimi sa obyvateľmi konzultujeme Štós a získavame prvú, nie veľmi uspokojivú spätnú väzbu na Chatu Erika, ktorá sa prerába. Kúpele Štós sú otvorené, dá sa tam najesť a s negatívnym testom alebo očkovacím preukazom ubytovať. Odporúčajú nám objednať si pizzu do Úhornianskeho sedla, čo zamietame, keďže tam budeme do hodiny a bude veľmi skoro.

V Úhornianskom sedle sa preto iba pristavíme, aby sme siahli na naše zásoby a ideme ďalej. Okrem spojenia so svetom to tu aj tak za moc nestojí, nedá sa tu ani posadiť. Našťastie, o 5 minút prídeme k útulni a stretávame ďalších diaľkarov. Je tu nádherná útulňa, menšia ako Gálová, ale zato ešte novšia. Hovoríme si, že niekto vo Volovských vrchoch robí dobrú prácu a dáva si záležať, aby neodradil SNP-éčkarov hneď v ich prvej tretine trasy (ak teda nejdú opačne, ako my) od pokračovania. Alebo ich chce len potešiť po prejdení Osadníka a Pipitky, ktorými na tunajšej etape straší každý cestopis z tých pár, ktoré sa mi podarilo nájsť. Je to každopádne super útulňa a pri spomienke na naše prvé dni a nocľah na Salaši za Bielym krížom (ktorý nebol salašom) a Amonovu lúku, len ticho závidíme. Tu však zároveň prvýkrát cítim dopady spánkového deficitu, horúceho slnka a ľadovej vody z prameňov predošlého dňa. Začína ma podozrivo rezať v hrdle, a hoci to v stúpaní na Pipitku ešte neriešim, do konca dňa sa to zmení, ale o tom potom.

Zatiaľ je stúpanie na Malú Pipitku aj Pipitku bezproblémové a to isté platí o Osadníku. Sťažovať sa nemôžeme ani na značenie, ktoré bolo často predmetom niekoľkých, priam až hororovo ladených reportáží z tejto časti. Počas našej návštevy bol polom odprataný a značenie premaľované, takže to bolo bez problémov.

Z Osadníka nám zostáva viac-menej zostúpiť do kúpeľov v Štóse. Opäť stretneme nejaké partie ľudí, môj hlas sa mení z „Ahoj“ na „Chakhcoj“, škriabe ma v hrdle neskutočne, no stále napredujeme a teším sa na teplé jedlo v kúpeľoch. Tento rok je to prvé a posledné ubytovanie s teplou stravou a výčapom, ktoré na trase v danom termíne funguje až po Jahodnú pri Košiciach. Takže si to musíme užiť. Keď dorazíme na recepciu, je mi jasné, že namiesto čapovaného piva bude moje "meníčko" čaj, ale inak sa cítim stále v pohode. Preto ma prekvapí, keď mi pani priloží k čelu teplomer (covid opatrenia pred ubytovaním) a zahlási – 38,2. Veľmi sa nám to nezdá, a tak k nej postupne pristúpi Marek s Andym a odídu s ešte znepokojivejším výsledkom - 38,5. Dobre, hrdlo mám v jednom ohni, ale v takej horúčke by sme predsa neprešli 45 km. Našťastie, dve pohotové tetušky, ktoré išli práve z procedúr, odporučili recepčnej, aby nám teplotu zmerala radšej zo zápästí. "Veď čelá majú celé spálené." A hľa, naraz sme mali všetci 36,7. Dostali sme izbu síce azda až na úplne opačnej strane kúpeľov (asi pre istotu), no turistická izba nám plne vyhovovala a slobodne sme sa mohli ísť najesť a zregenerovať na predposlednú fázu nášho putovania.

Po večeri som na recepcii v reštaurácii kúpil ešte zopár citrónov a čajov za nekresťanskú reštauračnú cenu, zarobil som ich do termosky na nasledujúci deň a dal sa oddychovať. Keďže sme boli konečne pod strechou, ani neviem ako – po chvíli ma vyplo. Jediné, čo si pamätám, bol hodinový zvuk hudobného automatu, ako sa Andrej snažil dovolať na NCZI, aby si prehodil termín druhého očkovania, keďže správa mu prišla na zajtra. Potom len spánok.

Kúpele Štós – Jahodná

Pokým nepríde nekompromisný ranný budík. Dnes je to „len“ 37 km, ale stále lukratívne, takmer 1600 m stúpanie, takže opäť vstávame skoro. Do poslednej chvíle zvažujem, či ísť s chalanmi, teplotu nemám a hrdlo trochu škriabe, zato nos mám ako zapchatý maliarskym tmelom. Hlava a srdce na to majú rôzny názor. Nakoniec rozhodne to, že som ešte ani meter červenej nevynechal. Najhoršie je vždy postaviť sa na rovné nohy. To sa mi celkom darí, a tak ideme.

Kúpele zatiaľ spia, nás preberie nekompromisné stúpanie na Príporčie cez Lastovičí vrch do sedla Jedľovec. Holoruby predošlých dní strieda les a zatiaľ nie je teplo, takže metre navyše si celkom užívame. Občas sa ukáže holorub, ale s ním aj pekné výhľady smerom na juhozápad, za naše chrbty. Ukazuje sa slávna Zádielska tiesňava. Najkrajšie výhľady sú pred Zbojníckou skalou, tento kopec mi učaroval. Pre mňa je to po Volovci druhý najkrajší kopec našej tohtoročnej trasy v smere od Telgártu. Odtiaľto je to len kúsok na Kloptaň, ktorá síce nemá pekný vrchol so skalou, ale zato má rozhľadňu, takže nadišiel čas na pauzu a raňajky.

Stretávame prvého dnešného turistu, staršieho pána, ktorý ide túru v opačnom smere. Je sobota a hneď zrána panuje jasné, slnečné počasie. Počas dňa stretneme ľudí ešte niekoľko, vrátane ďalších SNP-éčkarov.

Ďalších 5 km ideme prevažne dole, s miernym 100 m úsekom stúpania. Za necelú hodinu dorazíme na Tri studne / Trohánku, odkiaľ je to už len kúsok na Chatu Eriku a Kojšovskú hoľu. Keďže od ľudí putujúcich v opačnom smere vieme, že chata je zavretá, neváhame a na Troch studniach opäť oddychujeme. Je to pekné odpočívadlo, sú tu dva altánky a dalo by sa tu luxusne nocovať. Tri studne sme nenašli, ale jeden výdatný prameň vody je neďaleko. Keďže jej máme dostatok, pokračujeme.

Nasleduje stúpanie na Chatu Erika pod Kojšovskou hoľou. Tesne pred ňou sa napojíme na cestnú komunikáciu, ktorá vedie ku chate a míňame niekoľko cyklistov. Toto bol náš pôvodný cieľ pre tretiu etapu. Keďže sme sa pred cestou nikomu nedovolali - ani na Erike, ani na ďalšej Lajoške (obe sa v roku 2021 prerábali), rozhodli sme sa etapy posunúť tak, aby sme tretí deň končili až na Jahodnej. Okolo Chaty Eriky sme sa teda iba prešmykli popri ťažkých stavebných mechanizmoch. Zostalo nám dúfať, že vzhľadom na sobotu bude otvorený aspoň bufet na Golgote alebo výčap na Lajoške.

K bufetu na hornej stanici vleku Golgota sme dorazili po krátkom, ale veľmi peknom chodníčku cez horskú lúku. Z bufetu však zostal iba sklad, a tak si sadáme do altánku pri druhej hornej stanici lyžiarskej „kotvy“ a dorážame zásoby. Krátia sa, ale to neprekáža, sme skoro na konci.

Pokračujeme klesaním. Najprv zjazdovkou na Zlatoidské lúky a potom lesnou cestou k vyhliadke Loreley. Nachádza sa tam výhľad smerom na časť Košickej kotliny a skala Loreley. Celé miesto je však opäť v polome a zostáva iba rozmýšľať, ako to tu vyzeralo, keď bolo kryté lesom. Tempo sa spomaľuje, opäť oddychujeme. Každý začína mať dosť. Andy si naťahuje šľachy, ja smrkám nos a Marek tradične spúšťa sériu pochybností o našich zásobách vody, ale vracať sa k odbočkám na Loreley sa nechce ani jemu, takže sa s tým musí naučiť žiť aspoň do ďalšieho výčapu. Ten nenachádzame ani na Lajoške, kde je opäť stavenisko. Stretávame tu však dve SNP-éčkarky v opačnom smere a tie si nevedia vynachváliť zastávku na Jahodnej, kde je našťastie otvorené a máme tam zajednanú noc. Z Lajošky je to necelých 5 km a po týchto správach ich skoro bežíme, hoci nás bolí každý sval. Finálne klesanie po ďalšej zjazdovke je však vskutku výživné, a tak tesne pred cieľom predsa spomaľujeme a schádzame do destinácie nášho posledného nocľahu.

Najprv zakotvíme na terase pred reštauráciu. Dal by som si desiatku, ale moje hrdlo to nezvláda, tak ju môžem chalanom iba závidieť a dám si zarobiť čaj do termosky. Majú tu pomerne veľkú ponuku, ale máme jasno - vyprážaný syr a palacinky. Marek s Andym provokujú s ďalším pivom, no onedlho sa odgúľame na izbu. Ubytovanie je vo väčších chatkách, ktoré majú všetko, čo potrebujeme – sprchu a elektriku - a izby sú priestranné. Kým sa uložíme na spánok, študujeme grafikony. Dostať sa z Košíc naspäť do Telgártu pre auto je pomerne komplikovaná úloha. Samozrejme, jednoduchšie by bolo odviezť sa vlakom priamo do Bratislavy, ale neviem, kto by sa obetoval vrátiť sa po Andyho auto. O chvíľu pokrčíme plecami a opäť nastavíme skorý budík. Logistická alchýmia našla správny recept. Stačí nám pred 10-tou doraziť do Košíc, chytiť vlak do Popradu, okoreniť to taxíkom a poobede môžeme vyrážať z Telgártu - smer západ. Čaká nás však ešte ranná rozcvička. Necelých 10 km na Čermeľ do Košíc. To je len prechádzka.

Jahodná – Košice

Ale bilancovať sa nikomu nechce. Naša posledná noc etapy veľmi nepripomína oslavy minulých etáp – napr. nocľah pod hviezdami na Kráľovej holi a veselí svadobčania, alebo rozbitie „banku“ na Andrejcovej. Napriek tomu chvíľu kecáme a ideme spať. Ráno sa opäť budím s pocitom, akoby som celú noc spal na nose, ale trochu punkrockovej muziky nás nakopne. Chýba wifi, našťastie dáta sú tu bezchybné, a tak si chvíľu zanôtime, kým vypadneme.

Metre utekajú pod nohami, nikomu sa v tejto fáze nechce odpočívať. Navyše je skoro ráno a máme kopec energie. S blížiacou sa metropolou východu sa mení charakter krajiny. Nachádzame sa v Košickom lesoparku. Pripomína Železnú studničku v Bratislave, ktorú sme tak často a radi okupovali, kým sme sa nepresťahovali. Stretávame prvých bežcov a cyklistov. Väčšina cesty vedie po širokej lesnej ceste, no napriek tomu z nej dokážeme na chvíľu zísť pri prieseku vysokého napätia za sedlom pod Kamenným hrbom. Spamätáme sa a vraciame sa niekoľko sto metrov na značku. Odtiaľ je to naozaj len prechádzka na Horný Bankov, kde sa po troch dňoch pripomína civilizácia. Možno viac ako by sme chceli. Ešte pár metrov okrajom lesa a vychádzame pri ihrisku a autobusovej zastávke na Čermeli. Sme v Košiciach.

Záver

Kopce a lesy opúšťame bez akejkoľvek aklimatizácie. Stihneme si štrngnúť na koniec etapy a už stojíme v autobuse. Každou zástavkou je plnší a plnší, a keď dorazíme na železničnú stanicu v Košiciach, sme nenávratne späť v bežnom živote. Dobrodružstvo ešte nekončí, hoci nás čaká menej príjemná časť. Presun vlakom, taxíkom a nakoniec autom do našej domoviny. Ako sa blížime k Dukle, čiastkové etapy sa stávajú čoraz ľahšie na prechod, no náročnejšie na logistiku. Pomaly sa blíži koniec, je na čase nad tým uvažovať. Posledných 170 km budeme chcieť, samozrejme, zvládnuť „na jeden šup“. Tento rok to už nebude, ale čoskoro dáme Ceste hrdinov SNP zbohom posledným úsekom. Aspoň na istý čas.

Fotogaléria k článku

Najnovšie