Trasa

Trenčianske Bohuslavice – Trenčianske Bohuslavice, Pod Hájnicou – Haluzice – Bošáca – Rolincová – Horné Kameničné – Nová Bošáca – Veľký Lopeník – Pod Malým Lopeníkem – Lopenické sedlo – Mikulčin Vrch – Pod Vyškovcem – Kykula, sedlo – Machnáč – Liešna – Machnáč – Machnáč, sedlo – Pod Sokolím kameňom – Chocholná

Úvodná „chuťovka“ – Haluzická tiesňava

V skoré predpoludnie sa ocitám na železničnej stanici v Trenčianskych Bohuslaviciach, kde som nikdy nebol. Mám dnes dostatok času, pretože koncom mája sú dni dosť dlhé. Čaká ma však aj o čosi väčšie sústo kilometrov na aké som zvyknutý.

Prechádzam dedinou až na lúky nad ňou. Stretávam dôchodcu opretého o palice s taškou májoviek. Dávame sa do debaty, ktorá sa naťahuje na štvrť hodinku. Spomínam mu kam idem a že to tu nepoznám. Rovnako on mi rozpráva o tom, že by chcel v lete s vnukom vyraziť na miesta, kde nikdy nebol. Tie zas poznám dobre ja. Sú to Banská Štiavnica, Čierny Balog a najmä Špania Dolina. Samozrejme, nesmú chýbať medvede. Ale na tie má triezvy názor a uznáva, že najviac ich je na Markíze a Facebooku.

S prianím všetkého dobrého sa lúčime a stúpam cez vrch Hájnica s rozhľadňou, ktorá je jednou z dosť zbytočných, ale "budiž". Z lúk pri rozhľadni sledujem okolie Bošáce, kam smerujem. Rozoznávam známe vrcholy Bielych Karpát. Najmä Veľkú Javorinu a Veľký Lopeník. Na opačnej strane si zas všímam vzdialené Vršatské bradlá. Pod vŕškom sa rozprestiera opevnená zrúcanina kostola a pod ním zašitá Haluzická tiesňava.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sú to moje najbližšie ciele a čochvíľa sa k nim vydávam. Na kopčeku Hájnica a v Haluziciach sa pohybuje zvládnuteľné množstvo turistov. Občasne chvíle osamoteného putovania zavše oživí pár alebo rodinka. Najskôr sa vyberám k ruine kostola. Je to pekné miesto hodné návštevy, o ktorom sa čo to dozviem z informačnej tabule. V jeho zvyškoch sa hrajú dve deti.

Pod svahmi cesty k zrúcanine v bujnej zeleni šípim známu tiesňavu, odkiaľ počuť zvuky turistov. Čoskoro som pri vstupe do nej. Akoby mihnutím čarovného prútika sa ocitám v zelenej oáze hrajúcej všetkými odtieňmi zelenej. Prím hrá však tmavozelená. Pohybuje sa tu pár turistov, ale celková atmosféra sa dá vychutnať aj v slnečné sobotné poludnie, ktoré prilákalo mňa aj iných.

Drevené schodíky a mostíky ma pomedzi mohutné stromy porastené brečtanom prevádzajú tajomnými zákutiami známej tiesňavy ukrytej v nenápadnej roklinke pri dedine. Často sa zastavujem, vychutnávam si atmosféru a fotím. Po polhodinke v rokline sa poberám preč a s mojím veľkým batohom nechávam miesto druhým fotiek a selfie-chtivým turistom.

Cez Bošácu na Veľký Lopeník

Po spoznaní jednej z najznámejších tiesňav opúšťam Haluzice a asfaltkou sa blížim do Bošáce. Z cesty sa ukazuje malebné okolie obce s množstvom slivkových stromov. Za polhodinku prechádzam dedinou a smerujem pod svahy Rolincovej. Čaká ma výstup na vrch. Slnko slušne pripeká a oddychujem radšej v tieni, prípadne v prístrešku nad Bošácou. Z vyššie položených lúk si všímam za údolím Váhu mohutný hrebeň Považského Inovca. Identifikujem Inovec, Jakubovú a Panskú Javorinu.

Čoskoro sa svahy prevažne lúk miernia a po pár sto metroch ďalej vidím strechy osady Rolincová. Za pár minút skúmam osadu s menom slávnej speváčky. Za poslednými domcami si všímam prístrešok Rolincová a odbočku na miestne Hradište. To si však nechám na inokedy, pretože ma dnes čaká ešte asi 20 km chôdze a poriadne prevýšenie.

Putujem hore a dolu hrebienkom popri vrchoch Hlohová a Bestinné. Pri druhom z menovaných si všímam pravdepodobne bielou farbou zatreté turistické značky možno vlastníkmi jednej z početných samôt. „Nuž ktovie ako to naozaj je,“ hovorím si v duchu.

Pokračujem ďalej popri svahoch Bestinného, kde sa za plotom pasie niekoľko jalovíc. Ponúkajú sa odtiaľto parádne výhľady na dedinu Nova Bošáca, tiahly Veľký Lopeník, Kykulu, Dúžnik a viacero iných vrcholov, spoza ktorých na severovýchode trčia vrcholy rozoklaného Vršatca.

Míňam osadu Horné Kameničné, kde to vyzerá pusto. Začínam mierne klesať ďalšou z početných osád – Bestinné do Novej Bošáce. V sobotné popoludnie sa v osade ako aj v nižšie položenej obci ešte maká na dvoroch a v záhradách.

Snívam o miestnej krčme, čo sa mi po pár minútach plní. Slnkom som dnes nabažený požehnane, preto sa skrývam do príjemne chladnej miestnosti a sadám si za stôl. V krčme sa aktuálne sleduje hokejový zápas. Ja si vychutnám dve pivá a o ďalšiu polhodinku sa poberám ďalej. Osvieženému sa mi ide hej, napriek tomu, že ma čaká 5 kilometrov stáleho stúpania so 600-metrovým prevýšením, čo je na druhú časť dňa slušný náklad.

Stúpanie miernymi svahmi lesov, lúk a osád mi ide skutočne nad očakávania. Pritom sa vôbec neponáhľam, lebo dnes predsa spím niekde vonku okolo hranice s Českou republikou. Prvý oddych si dávam až po takmer 2 kilometroch v osade Grúň. Ďalší v prístrešku na Veľkom Lopeníku, ktorý je však od vrcholu vzdialený kilometer a 150 výškových metrov. Tu ma míňa dvojica turistiek. Pijem „zázračný (rozumej energetický) nápoj“ a pokračujem ďalej. Za 20 minút som na vrchole, kde sa to, zveličene povedané, hemží ľuďmi aj všeličím na sedenie, ležanie, aj proti dažďu. Proste, na vrchole je bohaté zázemie pre oddych alebo nocľah hľadajúcich turistov. Prím však hrá vysoká vyhliadková veža. Všímam si odstavené auto a pána, ktorý vnútri rozhľadne niečo nakladá. Keď sa lepšie pozerám, zisťujem, že ide o, povedzme, bar a predajňu vstupeniek na vežu. To ma skutočne prekvapilo, ale jednu kofolu si teda dávam. Rovnako využijem možnosť porozhliadať sa z veže. Som tu prvýkrát a preto obetujem 2,- €. Po výstupe na vežu si popozerám výhľady na všetky strany dosť ovplyvnené oparom teplého dňa. Najviac sa mi páči pohľad na sever a severovýchod, kam ešte dnes smerujem. V diaľke sa vynímajú početné osady a osamelé chaty na májovom zelenom podklade. Pohľady ma správne naladia a po krátkom oddychu sa poberám ďalej.

Večer a ráno na hrebeni Bielych Karpát

Z Veľkého Lopeníka na Malý Lopeník ide trasa lesom. Pod druhým z menovaných vrcholov si všímam prístrešok blízko cesty, ktorý by sa dal využiť na nocľah. Potom sa blížim cez vrchol Kobylec do Lopeníckeho sedla. Čudujem sa, že som dlhším lesným úsekom nestretol ani ducha a pritom na vrchole bolo asi 20 – 30 ľudí.

Z úvah ma preberá lákavý pohľad na spomenuté sympatické sedielko, kde nejakí ľudkovia pobehujú. Toto miesto ma skutočne prekvapí a je doteraz jedným z nečakaných lákadiel trasy. Vládne tu príjemná atmosféra horských sediel s usadlosťami zo starších filmov.

V stúpaní na Mikulčin vrch popri fungujúcich chatách začínam cítiť náznaky únavy a preto si pri turistickom rázcestníku sadám na miestnu autobusovú zástavku a oddychujem. Napadá mi, že som vlastne na priveľmi známej Ceste hrdinov SNP.

Dnes mám v pláne zájsť na hraničný vrchol Kykula, ktorý je vzdialený ešte vyše 4 kilometre chôdze prevažne asfaltkou. Tou sa mi ide príjemne. Zaujmú ma skvelé pohľady do moravskej strany horstva. Prechádzam zalesnenou časťou Rapantův vrch, ktorý následne striedajú rozľahlé lúky osady Výškovec s roztrúsenými usadlosťami. Vo večernom svetle pôsobia skutočne pekne. Kochám sa a fotím poriadne nadšený z úžasného večera v mne totálne neznámom kraji. „Takto to mám rád,“ pomyslím si.

Všímam si viacero pekných listnáčov po ľavej strane, čo prezentuje aj mapa. Uvádza v týchto miestach viaceré chránené stromy – Mandicova lípa, Rapantova lípa a tiež vzácny javor.

Moju pozornosť zaujme stará plechová autobusová zastávka s gaučami vo vnútri. „Skutočný luxus pre SNP-čkárov, ale aj iných,“ pomyslím si. Hneď skúšam mäkkosť gaučov a pohrávam sa s myšlienkou tu stráviť noc. Sedí a relaxuje sa tu po 30 kilometroch parádne, ale viac ma láka vrch Kykula a večerný západ slnka z nej. Odolávam pokušeniu pohodlia a vydávam sa na posledný kilometer pod Kykulu. Na ďalšej podobnej autobusovej zástavke sa odohráva opäť niečo lákavé. Počuť odtiaľ veselý smiech mladých žien. Otvor je však z opačnej strany a čo sa tam deje zas obzerať nejdem. Po asi sto metroch však odtiaľ vybiehajú dve veselé baby. Tuším ma od nocľahu na Kykule chcú „nebesá“ odradiť stoj čo stoj. Čo sa neskôr ukáže, že by to možno bolo aj dobre. O tom, čo ma v noci čaká, však ešte neviem.

Zatiaľ míňam poslednú dnešnú samotu Kykula. Je tu hospodárstvo s kravami, hydinou a pár menšími psíkmi. Skladám batoh na trávnatom rázcestníku troch ciest v tvare trojuholníka. V jeho strede je umiestnená značka: „Pozor státní hranice“ a tiež infotabuľka Chránenej oblasti Bíle Karpaty. Akurát začína zapadať slnko za Tomkův vrch a preto sa začínam venovať tomu. Po západe slnka si sadám na batoh, večeriam a užívam si pokojný večer v horách.

Okolo 20.30 h sa ukladám do spacáka. Pohrávam sa s myšlienkou, či je toto miesto fajn. Neďaleko som si všimol diviakmi rozrytú zem. Napadá mi možnosť, aby ma neprešiel nejaký motorkár. Tráva je však naokolo mimo ciest všade vysoká a inam sa mi ísť nechce. Zostávam teda tu a zaspávam. Asi o hodinku ma prebúdzajú svetlá pomaly sa blížiaceho auta. Sú to poľovníci, ktorí ma posielajú za plot pre kravy, lebo sa tu vraj potulujú vlci. Hovorím: “Áaa, to zas nie, od nich nič nehrozí.“ Hovorím im, že teda asi zmením stanovište, ale ako odídu totálne sa mi nič nechce, len spať. Nepokojná noc pokračuje návštevou fučiacich diviakov, ktoré však nevidím. „Snáď sa mi to len nesnívalo,“ pomyslím si. Asi okolo polnoci si v duchu nadávam, že som skutočne mohol zostať na pohodlnej zástavke s gaučmi. Ale baliť a putovať nocou sa mi nechce. Vychutnávam si teda aspoň bohato hviezdnu oblohu a občas trochu zdriemnem.

Lúčny Machnáč a osada Liešna

V pokročilú noc som celkom rád, že sa začína brieždiť a ani poľovníci sa nevracajú. Okolo 5-tej vstávam spolu so slnkom vychádzajúcim spoza vrcholkov Vršatca. Na horizonte však leží pás jemnej oblačnosti, cez ktorý vidieť len žeravú guľku. Východ slnka teda znamenitý nie je. Pomaly sa balím a vychutnávam si svoje prvé ráno v Bielych Karpatoch.

Začínam putovať popri ďalších samotách osady Kykula k Machnáča. Slnko sa pomaly prebíja z pásu oblačnosti. Akurát v momente, keď si potrebujem odskočiť do miestnej húštiny, stretávam staršieho pána s veľkým batohom. „Možno SNP-čkár,“ hovorím si.

Keď zájde, vykonám čo potrebujem a o čosi ľahší stúpam na Machnáč. Krásne lúky ma okamžite zaujmú. Na vrchole s dvojkrížom parkuje dodávka a vonku spí jeden človek v spacáku. Sadám si na batoh a kochám sa parádnou scenériou. Žasnem koľko vrcholov a horstiev odtiaľto vidieť.

Rozoznávam Kľak, Strážov na východe. Martinské hole a Maníny na severovýchode. Na sever trčia menej nápadné Javorníky a mnohé vrcholky Bielych Karpát. Nesmie samozrejme chýbať masív Vršatca. Moravským horám veľa pozornosti nevenujem.

Po asi 15 minútach sa poberám na doplňujúci úsek do doliny k osade Liešna. Čaká ma strmý zostup a následný návrat. Špekulujem nad iným variantom, ale pre budúce túry v týchto miestach zostávam verný prvotnému plánu. Batoh skrývam do húštiny a striedavo lesom a rúbaniskami klesám do doliny. Po pravej strane si na rúbanisku všímam malebný, lúčny hrebienok Machnáča, ktorý vyzeral parádne aj z vrcholu. Čudujem sa prečo značené trasy nevedú ním, čo však nie je žiadny problém.

V poslednej tretine klesania prichádzam sa totálne zničenú cestu od lesných traktorov. Našťastie na západe už pár dní nepršalo a blato celkom uschlo. Všímam si značko-šípku znázorňujúci zmenu smeru trasy a prudko zabáčam do húštin. Pár sekúnd váham, či naozaj, pretože žiadny chodník nevidím. Vyzerá to tak, že je úplne nevyužívaný. Po pár metroch však nejaké náznaky chodníka vidieť, ale aj tak sa predieram húštinou. Zrazu sa húština mení na krásny, zrelý, zmiešaný les tvorený brezami, hrabmi, dubmi, bukmi, smrekmi a borovicami. „Priam botanická záhrada,“ pomyslím si.

Zastavujem sa pri prameni U mloka, kde si naberám vodu, ktorá však nevyzerá najčistejšie. Pijem preto radšej zvyšný čaj, ale pre prípad núdze si naberiem plnú fľašu. Po chvíli strieda chodník lesná cesta a tou prichádzam až do lokality Liešna. Víta ma tu mladý Šimečka na billboarde, čo ma celkom rozosmeje. Na ceste medzi Starým Hrozenkovom a Drietomou nie je veľmi čo obzerať a preto sa o pár minút poberám naspäť. Strmé stúpanie ide pomalšie. Mám dostatok času, čo je paráda.

Cez Sokolí kameň do Chocholnej

Za hodinku som opäť na Machnáči. Spiaci obyvatelia čarovného vŕšku sú už hore a opaľujú sa. Slnko je vyššie, výhľady o čosi slabšie a preto sa len pozdravím a poberám ďalej. Machnáč si však zapisujem medzi úžasné miesta našej prírody a určite sa tu ešte vyskytnem v inom ročnom období.

Na chvíľu sa zastavujem v sedle Machnáč pri osade Hulvákovci, odkiaľ sú pekné pohľady na dvojicu vrchov Horné bralo a druhý, bezmenný. Čaká ma dlhý lesný úsek cez Sokolí kameň. Postupne sa hrebeň zužuje a obohacuje trčiacimi skalami. Tuším, že sa blížim k spomínanému kameňu. Je to dosť veľké bralo ponúkajúce obmedzené výhľady na dolinu riečky Chocholnica.

V sedielku pod Sokolím kameňom sa odpájam z červenej trasy a vyrážam žltou. Chodník je najskôr úzky a vykazuje znaky len občasného využívania. Ten sa mení postupne na lesnú cestu, ktorou striedavo klesám a stúpam. Úsek je dosť zdĺhavý, až kým sa vynorím na krásnych lúkach blízko Skalického vrchu. V diaľke na ceste lúkou vidím niečo sivohnedé. Ostrím, či je to srna, ale skôr mi to príde na zajaca. Ten ma nezbadá, až kým k nemu dôjdem na 20 metrov a následne odbieha. „Zajaca som už dávnejšie nevidel,“ pomyslím si.

Čakajú ma ešte 2 kilometre lúkami a poliami do dediny Chocholná. Oproti vidieť oparom rozmazaný Považský Inovec. Idem popri vysokej neslávne známej repke olejnej z obidvoch strán. Vyzerá, že tohtoročná úroda bude dobrá. Na okraji dediny sa poslednýkrát obzriem za krajšie viditeľnými Bielymi Karpatami a poberám sa pohľadať autobusovú zastávku, kde môj výlet končí.

Záver

Sen, premiérovo navštíviť nádherné Biele Karpaty, sa premenil na skutočnosť. Bohaté odtiene zelenej v májovej prírode Haluzickej tiesňavy podčiarkli jej krásu. Viacerými zelenými farbami však hral aj hrebeň od Veľkého Lopeníka cez rovnomenné sedlo, Kykulu a Machnáč. Najmä posledný z nich skutočne potvrdil svoju povesť parádneho výhľadového vrcholu s úžasnou atmosférou rozľahlých lúk. Už teraz sa teším na druhú návštevu pohoria.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek