Na severe Sicílie sa nachádza množstvo horských pásiem, ktoré sú spoločne nazývané ako Sicílske Apeniny. Ide o kryštalické a vápencové pohoria (vápencové s krasovými tvarmi), ktoré dosahujú výšku takmer 2000 m. Sopečný kužeľ Etny (3350 m) je zložený z bazaltových láv rôzneho typu a má približne 260 erupčných centier. Stred a juhovýchod Sicílie je hornatý a vplyvom erózie značne členitý. Je zložený z morských miocénnych sedimentov takzvanej sírno-sadrovcovej formácie. V sadrovcových územiach sú rozšírené krasové závrty. Aj toto hovorí o Sicílii Wikipédia.

Vyprovokovaný kamarátkou a jej fotkami z ostrova som začal pokukovať po lacných letenkách, a keď sa do toho pridal parťák, ktorý mal podobné ciele ako ja, bolo rozhodnuté. V máji sa ide na Etnu. Stala sa prioritou zájazdu.

Ale ako sa hovorí – Homo putat, Deus mutat. Nad celú Európu sa nasunula tlaková níž, sever Talianska je pod vodou, pevne verím, že sa to nedostane aj na juh. Z Bratislavy odchádzam v daždi, rovnaké počasie je vo Viedni a v Catanii pristávame po veľmi turbulentnom lete takisto do dažďa. Autopožičovňa sa nachádza kúsok od letiska, to aj v daždi nejako prebehneme. Po vybavení formalít si ideme vyzdvihnúť naše vozítko. Dodnes nechápem, prečo sme ako dvaja chlapi z množstva bielych, sivých a čiernych áut vyfasovali práve nášho Cukríka Janíka – asi najmenšie auto, aké som kedy šoféroval, Citroen C1 v tyrkysovej farbe. V konečnom dôsledku to malo svoje výhody – na parkovisku bolo auto neprehliadnuteľné a nebol problém ho nájsť.

Deň prvý – Taormina, Castelmola a Isola Bella

Aby sme dlho nemokli, nasúkame sa do našej pojazdnej kabelky a dumáme, čo s načatým dňom. V predbežných plánoch bola návšteva historického mesta Taormina, ktoré, ako wiki hovorí, je výnimočné svojou históriou, zachovalými pamiatkami a polohou na skale nad morom s výhľadom na pevninské Taliansko a Etnu. Prvé slová potvrdzujem, o ďalších sme sa, žiaľ, nemali možnosť presvedčiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výjazd na diaľnicu z Catanie nám skomplikovali carabinieri, ktorí zrejme kvôli nehode odkláňali autá inam, ako nám ukazovala navigácia a tá, ako na Madeire, aj tu sa rozhodla trošku štrajkovať. Už tu sme prišli do prvého kontaktu s obľúbeným zvykom sicílskych šoférov, ktorým je trúbenie. Šofér pred nami sa snažil trúbením na policajtov presvedčiť ich, že bude pokračovať tam, kam chce on. Nepodarilo sa mu to. Ideme teda smerom, ktorý nám ukážu páni policajti, navigácia prepočítava a čuduj sa svete, po chvíli sa nachádzame na diaľnici do Taorminy. Dokonca pred mestom dážď ustáva.

Pred parkovacím domom sa ani nestihnem poriadne rozhliadnuť a zistiť, kam treba odbočiť a už som vytrúbený miestnymi šoférmi, preto pokračujem ďalej a povieme si, že teda najskôr navštívime dedinku Castelmola s jej úzkymi uličkami. Keď som hľadal ubytovanie, jedno z nich ma svojou polohou a výhľadom zaujalo práve v tejto dedinke, no pri poznámke parkovanie, bolo uvedené, že ho neposkytujú a je možné parkovať hocikde na ulici. Na ulici, do ktorej sa vojde ledva jedno malé auto. Ale Sicílčania toto neriešia. Parkuje sa všade. Neprekáža, že auto blokuje cestu. V podstate tu neplatia žiadne pravidlá.

Naše prvé kroky vedú na Castello di Mola. Hrad Mola je jednou z najkrajších pamiatok Castelmoly. O jeho stavbe je málo informácií, no historici si myslia, že by mohol pochádzať z rímskeho obdobia. Za priaznivého počasia sú odtiaľto krásne výhľady. Zdôrazňujem – za priaznivého.

Z hradu sa vrátime späť na námestíčko, od ktorého sme vystúpili hore a začíname byť pomerne hladní. Je 11.00 hodín a ešte sme ani neraňajkovali. Hlavne že rožky z domu sú v batohoch v aute. Zakotvíme teda v najbližšej reštaurácii s výhľadom aspoň na Taorminu a po chvíli sa spustí poriadny lejak, ktorý prečkáme pri vynikajúcej pizzi.

Dopršalo práve v čase, keď nasilu dojedáme posledné kúsky. A po takomto obede sa máme ísť niekam prechádzať? Prekonáme sa, veď na to sme sem prišli. Spoznávať a nasávať miestnu atmosféru. Rišo sa pohráva s myšlienkou, či si má kúpiť dáždnik alebo nie. No rýchlo ho presvedčím, že jeho kúpa bude dobrou voľbou, pretože, ako hovorí zákon schválnosti - keď ho budeš mať, tak nebude pršať. A teória sa osvedčila, pretože do večera nepadla ani kvapka.

Motáme sa úzkymi uličkami a obdivujeme šikovnosť talianskych majstrov, ktorí dokázali do malého priestoru na kopci vtesnať toľko budov. Vždy ma fascinovali úzke talianske uličky, kde si sused so susedom môže z okna doslova podať ruku... alebo tiež štrngnúť a pripiť si.

Vychádzame späť na hlavnom námestíčku, kde momentálne stojí „tatra“ s betonárskou oceľou a žeriavom ju vykladajú ponad hlavy všetkých okoloidúcich a hlavne obedujúcich ľudí v reštaurácii, v ktorej sme pred nedávnom sedeli. U nás by technik BOZP určite zošedivel, tu s tým nemajú žiadny problém.

Vraciame sa do Taorminy. Vjazd do parkovacieho domu vyzerá trošku komplikovane, treba sa otočiť do protismeru a čuduj sa svete, nikto netrúbi. Všetci poslušne čakajú za nami.

Opäť si trošku pomôžem wikipediou. Hlavnou pamiatkou v Taormine a jednou z hlavných na Sicílii je grécke divadlo (Teatro Greco). Bolo založené v 3. storočí pred Kr. a v 1. storočí ho Rimania prestavali. Má priemer 109 m a je z neho výhľad na Etnu, mesto a pobrežie. Áno, pobrežie sme videli, Etna sa nám stále nechce ukázať.

K ďalším pamiatkam patrí katedrála San Nicolo z 13. storočia, gotický palác Palazzo Corvaio z konca 14. storočia, kostol Santa Caterina zo 17. storočia, gotický palác Duchi di Santo Stefano, mestská brána Porta Catania z 15. storočia, kláštorný komplex Badia Vecchia zo 14. storočia alebo Castello di Taormina na vrchole hory Monte Tauro.

Okrem hradu sme si prešli asi všetko, ochutnali sme šťavu z čerstvého ovocia, nanuky, ktoré tu predávajú namiesto zmrzliny a hlavne, nezmokli sme. Keď sme v Taormine, nemôžme obísť ostrovček Isola Bella, čo v preklade znamená Prekrásny ostrov. S pevninou je spojený úzkym pásikom pláže, ktorý v čase našej návštevy takmer neexistoval, pretože ho zalievali vlny Iónskeho mora. Neodolal som, vyzul som topánky a musel som sa prejsť až na ostrov, pričom som schytal pár vĺn a vrátil som sa s mokrými gaťami.

Isola Bella bola súkromným majetkom, ktorý istý čas vlastnila anglická šľachtičná Florence Trevelyanová, a to až do roku 1990, kedy ho odkúpila Sicília a zmenila ho na prírodnú rezerváciu. Tú teraz spravuje talianska pobočka Svetového fondu na ochranu prírody. Ostrov je domovom niekoľkých druhov vtákov a tiež jašteríc. Na ostrove sa nachádza prírodovedecké múzeum, no ja som sa ocitol iba pred zavretou mrežou.

Skoré vstávanie, let a celodenné túlanie sa mestečkami nás unavilo, preto sa presúvame do mesta Fiumefreddo di Sicilia, kde strávime dve noci a budeme odtiaľto vyrážať na ďalšie výlety. Svoj názov mestečko dostalo podľa rieky Fiumefreddo, ktorá tečie pozdĺž územia obce a vlieva sa tu do mora. Slovo "fiumefreddo" znamená doslova "studená rieka". Rieka je napájaná topiacim sa snehom z Etny.

Deň druhý – Gole dell´Alcantara – Savoca – Casalvecchio Siculo – Forza d´Agro

V noci sa nad našou oblasťou stihli prehnať dve búrky. Rachot to bol poriadny. Ráno je nad nami síce krásna modrá obloha, no Etna sa hrá stále na schovávačku. Vzduch je teplý a vlhký. Dusno je neznesiteľné.

Vyberieme sa najskôr pozrieť si prírodný div Sicílie – Gole dell´Alcantara alebo ako by sme u nás doma povedali, rokliny Alcantary. Ide o prírodný kaňon, ktorý vytvorila rieka Alcantara asi pred 8000 rokmi, kedy bolo jej koryto zablokované prúdom lávy z Etny. Láva sa v studenej vode prudko ochladila a vznikli tak nepravidelné zlomeniny vysoké 30 - 50 m. Vytvárajú rôzne 5- až 6-uholníkové, hranolové, často až chaoticky pôsobiace tvary. Pripomenulo mi to Kamenný vodopád pod hradom Šomoška. Pomedzi lávové vyvreniny si rieka vykliesnila nové koryto. V sprievodcoch spomínajú v rokline priezračne modrú vodu, no nám tu po búrkach tieklo namiesto vody kakao. Gola (roklina) je súčasťou botanického a geologického parku, do ktorého sa platí vstupné (písali, že pre dospelého 13,- €, ale účtovali nám 11,- €), v cene je aj výťah dole k rieke. Dá sa zbehnúť aj po 240-tich schodoch, no tie boli v čase našej návštevy opáskované. Zrejme sa po daždi šmýkalo. Prešli sme sa podľa mapky po jednotlivých stanovištiach, obzreli si stredomorskú flóru – opuncie, citrusové polia, olivovníky... až sme sa dostali k výhľadom na vodopády a samotnú rieku.

Na jednej vyhliadke sa mi podarilo nájsť kapsičku s peňaženkou a dokladmi a hotovosťou vyše 500,- €. Mal som v tej chvíli zmiešané pocity. V hlave mi to začalo víriť. Kde je majiteľ? Padol / skočil dole? Je len niekde v kríkoch a vykonáva potrebu? Čo s peňaženkou? Odovzdáme ju alebo budeme mať dovolenku zadarmo? Keď sa ani po asi 15-tich minútach čakania nik neukázal, vybrali sme sa najskôr hľadať pána po parku, no nepodarilo sa. Pohlo sa v nás svedomie a sami vieme, aké zdĺhavé je vybavovanie nových dokladov a sami by sme boli neradi, keby sme prišli o hotovosť, preto sme veci odovzdali SBS-ke pri vstupe do parku. Snáď sa vrátili majiteľovi a peniaze si nerozdelili pracovníci parku. Keď som kapsičku odovzdával, povedal som môjmu parťákovi, že za to musíme mať zajtra na Etne ukážkové počasie. A ako to dopadlo? No čítajte ďalej.

Ďalším bodom nášho programu bude návšteva krstného otca. Nie, ani jeden z nás tu nemá rodinu. Navštívime dedinku Savoca, v ktorej sa natáčal americký film o talianskej mafii Krstný otec (Il padrino). Môj spoločník ho má dokonca vytetovaného na tele, preto pre neho bude návšteva miesta silným zážitkom.

Silným zážitkom je už samotná jazda autom serpentínami do prudkého kopca. Do toho sa ešte pridá dážď a je o dokonalý adrenalín postarané. Zaparkujeme, zaplatíme za parkovanie, vyberáme dáždniky a ide sa spoznávať mesto. V malých obchodíkoch sa všetko točí okolo svetoznámeho filmu, na námestíčku sa nachádza socha amerického režiséra Francisa Forda Coppolu, nakukneme aj do baru Vitelli, v ktorom mala majiteľka baru Apollonie a Mike Corleone milostnú aféru. V interiéri sú fotky a rôzne pamätné predmety spojené s filmom. Dáme si prechádzku mestom a nemôžeme obísť ani kostol sv. Michala (Chiesa di San Michele), v ktorom sa vo filme konala svadba syna mafiánskeho bossa.

Na chvíľku sa vyčasí, dokonca sa aj kus modrej oblohy ukáže, v bruchách začínajú vyhrávať muzikanti. Ideme vyskúšať miestnu reštauráciu, v ktorej sa za sklom nachádzajú svadobné šaty Corleoneho nevesty. Ešte sme si ani neobjednali a už sa vonku spustil ďalší lejak.

Pizza bola včera, dnes sú na rade cestoviny. Vedel som, že v jedálnom lístku sú uvedené ako „primi“ (prvý chod), ale aj tak som čakal väčšiu porciu. Za danú cenu som si mohol dať vonku z troch arancini, čo sú ryžové guľky plnené väčšinou mäsovým ragú. Takto som sa dotlačil len jednou guľou.

Po obede sa ešte autom presunieme do dedinky Casalvecchio Siculo. Je tu mŕtvo, nestretneme ani živej duše, pomotáme sa aspoň miestnymi uličkami, nakuknem do najväčšieho zo štyroch kostolov, ktoré sa v dedinke nachádzajú a padne mi doslova sánka. Interiér je zdobený množstvom fresiek, dostal ma kazetový drevený strop. V rokoch 1600 - 1800 bolo vraj miesto veľmi bohaté vďaka pestovaniu priadky morušovej a vďaka nej ťažili z vývozu hodvábu a vďaka tomu bol kostol obohatený o diela vysokej umeleckej hodnoty.

Pokračujeme v stopách Krstného otca a presúvame sa do Forza d´Agro. Len čo zaparkujeme a zaplatím parkovanie, priženie sa od Etny poriadna búrka, a tak viac ako hodinu presedíme v aute a sledujeme meteoradar. Na parkovisku sa takto v autách schováva viacero posádok a hneď ako doprší, vyliezame všetci von a vydávame sa do ulíc.

Forza d'Agrò sa nachádza na nižšom vrchole malej hory, zatiaľ čo na vyššom vrchole, ktorý má výhľad na mesto, sú pozostatky normanského hradu. Ten je v čase našej návštevy v rekonštrukcii, špatia ho dva vysoké žeriavy. Vo filme si napríklad „zahrala“ Katedrála Santissima Annunziata, pred ktorou stretáme bulharsko-anglický manželský pár a žena, keď začuje slovenčinu, tak sa nám hneď prihovorí. Vraj pozná Slovensko a vymenovala nám zopár slovenských miest, ktoré navštívila a čuduj sa svete, sa jej u nás veľmi páčilo.

Bolo zaujímavé sledovať, ako krátko po daždi začali z jednotlivých domov ľudia vykladať na predaj ovocie, suveníry, otvorili sa kaviarne... Jednu sme navštívili aj my a nepohrdol som som kávou a ďalšou sicílskou špecialitou – canolli. Sú to trubičky z chrumkavého cesta plnené ricottou a ozdobené najčastejšie sekanými pistáciami. Letiskové, ktoré predávajú ako suveníry pre turistov sa na domáce nechytali. Kaviareň mala svoju atmosféru, všade na stenách viseli fotky z filmu Krstný otec, domáci pán síce nevedel ani slovko po anglicky, no aj tak sme si porozumeli.

Deň tretí - Etna

Posledný deň nášho pobytu je od rána ako z katalógu. Etna si pofajčieva a konečne ju vidíme v jej plnej kráse. Dáme si rýchle raňajky, dobalíme zvyšok vecí, pretože ďalšia noc bude na inom mieste, sadáme do auta a vydávame sa do kopcov. Jazda v serpentínach je zážitkom a veľmi ma to baví. Človek na Sicílii naberie veľa nových šoférskych skúseností.

Na začiatku mi Rišo povedal, že on si na peší výstup od parkoviska netrúfa, je mám teda jasné, že si výstup uľahčíme lanovkou. Zaparkujeme na parkovisku Rifugio Sapienza vo výške 1900 m. Ak nemáte k dispozícii auto, dá sa sem dostať autobusom z Catanie. Lístok stojí 7,- €, autobus vyráža o 8.15 h z Catanie, a späť spod Etny odchádza o 16.30 h.

V stánku so suvenírmi zaplatím 6,- € za parkovné na celý deň a ideme si kúpiť lístky na lanovku. Spiatočná jazda vás vyjde na 50,- €, ak chcete ďalej pokračovať špeciálnym autobusom, vyjde vás to na 78,- €.

Pri plánovaní akcie sme sa zhodli, že ani jeden z nás nechce vystúpiť až úplne na vrchol sopky do 3300 m, kam sa dá aj tak dostať iba so sprievodcom, ktorého služby si ale priplácať nechceme. V roku 1979 došlo k úmrtiu 9-tich turistov, ktorí sa nadýchali sírnych výparov. Odvtedy je výstup bez sprievodcu zakázaný. Uspokojíme sa aj s Torre del Filosofo s výškou 2900 m, čo je najvyšší bod, ktorý je prístupný bez sprievodcu. No hneď pri nastupovaní do lanovky je tabuľka s oznamom, že je striktne zakázané vystupovať vyššie ako nad 2500 m bez sprievodcu a zároveň aj vyššie ako 2750 m. Trošku nechápeme, ale sme rozhodnutí ísť sami čo najvyššie. Vyvezieme sa do 2500 m a pokračujeme za ďalšími turistami, ktorí sa rozhodli nevyužiť autobusy. Kým pár dní dole pršalo, tu hore snežilo a napadla celkom vysoká vrstva snehu. Ak nemáte vhodnú obuv a chýba vám bunda, viete si ich tu požičať.

Hore kráčame po ceste pre autobusy, sem-tam treba uskakovať, ale kráčať po ceste je jednoduchšie, pretože je odhrnutá. Autobusy podľa mapy dnes vyvážajú ľudí do výšky cca 2650 m. Vyššie to kvôli vysokej vrstve snehu nejde, ale podľa fotiek, ktoré som videl na internete, v čase bez snehu pokračujú ešte vyššie. Som rád, že sme tu práve v tomto čase, keď je sneh. Kontrast bielej s čiernou je zaujímavejší, ako keď je Etna bez snehu. Od konečnej autobusov kráčame hore po snehu v stopách turistov, ktorí šli pred nami a trošku tŕpneme, kedy nás niekto otočí. No nestalo sa tak. Sprievodcovia sa venujú svojim klientom. S narastajúcou nadmorskou výškou sa zhoršuje dýchanie, predsa len sme sa do tejto výšky od mora dostali veľmi rýchlo.

Úsek dlhý niečo cez 3,5 km zdoláme za necelú 1,5 h s fotením a kochaním sa. Vyšliapeme si aj na kráter Barbagallo a vytešujeme sa z krásneho počasia, ktoré sme za včerajší dobrý skutok dnes museli mať. Krásne slnečné počasie má svoje nevýhody. Treba sa poriadne namazať, pretože hlavne teraz, keď je tu sneh, ktorý odráža slnečné žiarenie, dostanete dvojitú dávku UV žiarenia. Ja celý čas nosím opaľovací krém v batohu, ale akosi sme naň pozabudli. Kým nás chladil studený vetrík, tak to nebolo prečo riešiť. Ale v závetrí cítime, že máme ksichty pripálené.

Dávame sa na zostup inou trasou, ako sme vyšli hore. Zostup je pomerne prudký, na zmesi snehu a škvary sa poriadne šmýka. Cítime sa ako Jánošík na hrachu. Počasie stále praje, pokračujeme teda na kráter Piano del Lago o Escriva, ktorý vyrástol iba nedávno v roku 2001 počas obrovskej erupcie. Aj dnes sa z neho dymilo... alebo to bola len para z topiaceho sa snehu? Kto vie.

Ja si ešte vybehnem k vrcholovej stanici lyžiarskeho vleku pre kešku a stále sa neviem vynadívať na krásu, ktorá nám bola dopriata. O štyri dni neskôr by sme šťastie nemali, pretože Etna sa rozhodla vypustiť trošku popola a dokonca bolo odstavené letisko v Catanii.

A práve do tohto mesta máme namierené a strávime tu poslednú noc nášho krátkeho výletu. Zážitky z prehliadky mesta popisovať nebudem, pretože ich veľa nebolo. Väčšinu času sme strávili v zápche, kde neplatia žiadne pravidlá. Koniec koncov, ako na celej Sicílii. Čuduj sa svete, náš Cukrík Janík neutrpel v blázinci ani škrabanec.

Ráno som si pri káve na balkóne vychutnal východ slnka s výhľadom na dymiacu sopku a krátko pred 7.30 h vyrážame znova do ulíc Catanie, aby sme sa dopravili na letisko. Čuduj sa svete, po večernom chaose a zmätku ani stopy. V Bratislave by som v rovnakom čase mohol o prázdnych cestách iba snívať.

Záver

Sicília je krásny, aj keď trošku divoký ostrov. Určite sa sem ešte niekedy vrátim. Veď mi ostalo ešte strašne veľa miest, ktoré sa oplatí navštíviť, na za tri dni to nebolo možné.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek