Najviac ma v tunajších horách lákalo zažiť jarné alebo jesenné podmienky. V máji spomínaného roku si čerpám týždeň dovolenky, ktorý sa však klasicky začína škaredým daždivým počasím studeného frontu. Lenže potom by sa malo na 2 - 3 dni vyjasniť a to je moja šanca. Roky odkladaný plán dostáva prioritu, a tak narýchlo vymýšľam trasu, na ktorej si prejdem aspoň najatraktívnejšiu časť hlavného hrebeňa. Vycestovať sa rozhodnem ešte v deň doznievania frontu, aby som ráno, keď sa vyčasí, bol na mieste činu v Novej Sedlici.

Trasa

Nová Sedlica (Новоселиця) – Poľana – Nová Sedlica – Kremenec – Wielka Rawka (Veľká Ravka) – Kremenec – Čierťaž – útulňa pod Čierťažou – Jarabá skala – sedlo pod Ďurkovcom – Kruhliak – Ruské sedlo, útulňa – bývalá obec Ruské (Руське) – Runina (Руніна)

Temný večer pri jazierku

Zo Stakčína cestuje len pár domácich, medzi ktorými vynikáme s väčšími batohmi len ja a jeden český turista. V autobuse sa s nami púšťa do reči miestny chlapík, ktorý nám rozpráva o živote v okolí prísne stráženej schengenskej hranice. Popri tom si za oknom všímam len husté lesy a vskutku mizernú kvalitu ciest. Po dlhej jazde konečne vystupujeme okolo 19-tej v centre Novej Sedlice (Новоселиця). Po krátkej debate sa lúčime, Petr mieri do penziónu a ja do útulne za dedinou. Predtým sa ešte trochu rozhliadam, fotím chalúpku deduška Večerníčka a čítam informačné panely.

Následne sa bočnou uličkou po zelenej a žltej značke uberám za najvýchodnejšiu obec a míňam pri tom prameň vody. Po chvíli doťapkám na táborisko Poľana, kde je za Zbojským potokom malé jazierko s jednoduchou drevenou trojuholníkovou útulňou. Vcelku romantické miestečko, akurát že vonku sa schyľuje na dážď, lebo obloha úplne sčernela a zdvihol sa vietor. Preto vliezam dnu, robím si večeru a chystám sa na svoju prvú noc na ďalekom východe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Azúrové ránko v najvýchodnejšej obci

S útulne vykúkam pomerne skoro a som nadšený, pretože na oblohe je len modrý plech. Vonku je chladno a rosa, a preto sa nijako nenáhlim. V kľude pácham hygienu, raňajkujem a balím sa. Zároveň ma prekvapuje jedna vec. Ponad stromy vidím kúsok hlavného hrebeňa s hnedými neolistenými stromami. Predpokladal som totiž, že na konci mája bude zeleno všade, ale jar sa zrejme trochu zasekla. Na pamiatku si fotím rybník a na mostíku nad potokom nachádzam vyhrievať sa asi meter dlhú užovku stromovú - parádny kúsok.

Pri návrate do dediny si dopĺňam vodu z prameňa a bočnou ulicou dorážam na rázcestie v centre. Tu po druhýkrát stretám Petra, ale po chvíli sa opäť lúčime, keďže on mieri na Čierťaž a ja na Kremenec. Stúpam najvýchodnejšou horskou dedinkou Slovenska popri kostole a drevenej soche zvanej Ďido Beskyd až k poslednému domu. Tu sa pristavujem pri ďalších infopaneloch a debatujem s chlapíkom, z ktorého sa vykľuje pracovník infocentra. Pozýva ma dnu, čo však nelogicky odmietam a neskôr dosť ľutujem. Tak hádam nabudúce. Na ceste ma míňa policajné auto a následne sa konečne vnáram do lesa.

Cesta od úvodu slušne stúpa, a tak fučím a začínam sa potiť. Dosahujem široké priestranstvo využívané na skladovanie dreva. Veď sa tu nachádza tabuľka s príznačným názvom: Skládka pod Kýčerou. Stúpanie poľavuje až prichádzam na miesto križovania viacerých ciest. V lese si všímam chlapíka v lesníckom mundúre a stáčam sa do traverzu. Zvážnica je dosť blatistá, ale po niekoľkých daždivých dňoch sa niet čo čudovať. Neďaleko nepoužiteľného prameňa vody mám prvý výhľad z malého prieseku. V údolí Zbojského potoka sa črtajú domčeky Zboja (Збуй), obkoleseného mne neznámymi chrbtami hôr. Po čase sa ocitám na hrebeni pri náučných paneloch informujúcich o pralese Stužica chránenom UNESCO-m. Počas čítania textu dofrčia dvaja pohraničiari na štvorkolkách. Po kontrole spolu asi štvrťhodinku debatujeme. Čas však beží a ja mám čoraz väčšiu túžbu konečne vstúpiť do vysnívaného lesa.

Jarná atmosféra legendárneho pralesa

Za celé roky som o tunajšom hodnotnom území počul a čítal veľa, a tak sú moje očakávania vysoké. Chodníčkom klesám strmším svahom do údolia a dôkladne sa obzerám všade vôkol seba. Od začiatku si všímam, že tu rastie mnoho velikánov, najmä buka, pod ktorými sú padnutí ich predchodcovia. Odrazu ma predbieha mladý párik Slovákov, čo sú jediní ľudia, ktorých tu stretnem. Pomaly dosahujem Stužickú riečku na dne údolia a drevenou lávkou sa dostávam na druhý breh. Tu kráčam rozoznateľným násypom bývalej úzkokoľajnej železnice ešte z čias 1. ČSR a po chvíli opäť odbáčam do svahu.

S doširoka otvorenými očami si vychutnávam prales ako z rozprávky. Mohutné buky sú v prevahe, ale vhodne ich dopĺňajú ďalšie druhy stromov. Čo ma však fascinuje rovnako, je hustý podrast mladých jedlí, aký som doteraz ešte nikde nevidel. Všade leží množstvo mŕtveho dreva, tvoriaceho základ pre ďalšiu generáciu. Chodník sa pozvoľna stáča do stúpajúceho traverzu, a tak prekonávam niekoľko potôčikov. Hneď v prvom sa ovlažujem a dopĺňam si zásobu vody. Dokonalú atmosféru dokresľuje spev vtákov a pocit divočiny na okraji našej vlasti. Uzavretý bujný porast sa postupne s nadmorskou výškou mení, listy na stromoch sa zmenšujú až úplne miznú. Svieža jarná zeleň sa tu pred očami mení na fádnejší hnedosivý les.

Najvýchodnejší bod Slovenska

Míňam ďalšie slabšie pramene až konečne dosahujem priesek na hranici s Ukrajinou. Ním ešte kúsok vystúpim až sa ocitám na vrchu Kremenec (1221 m) - najvýchodnejšom bode Slovenska. Stretajú sa tu hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny a trojmedzie označuje mramorová mohyla. Sadám si na lavičku a pozorujem okolitý ruch. Toľko rokov som túžil sa sem dostať a dnes som konečne tu. Vôkol je hustý bukový les bez výhľadu, ale aj tak má miesto zvláštne genius loci. Celkový dojem však trochu narúša okolo dvadsať Poliakov, ktorí sem kratšou cestou došli od neďalekej V. Rawky. Občerstvujem sa, nechám sa vyfotiť s mohylou, a keďže mám dostatok času, vydávam sa tiež za výhľadom na spomínanú Wielku Rawku.

Najprv ešte trošku vystúpam na samotný vrchol Kremenca, ktorý je na hranici PL/UA a následne klesám do bezmenného sedielka. Všímam si, že schengenská hranica je označená stĺpmi v národných farbách. Odrazu sa predo mnou zjavuje obrovský zalesnený masív Rawky s typickou poloninskou lúkou na vrchole. Už sa neviem dočkať. V sedle narážam na malú čistinku s čučoriedkovým porastom, ktorá je príjemným spestrením lesného pochodu. Míňam sa s početnými skupinkami Poliakov korzujúcich hranicou a fučím v ďalšom stúpaní. Les postupne redne a otvárajú sa úžasné výhľady. Odbáčam vľavo a strmšie vystúpim až na vrchol Veľkej Ravky (1304 m).

Kruhový výhľad na najvyššom bode

Vyfotím si rázcestník a sadám si na jednu z mnohých lavičiek. Samotný vrcholový priestor aj prístupové chodníky sú ohradené páskami, aby ľudia nevydupávali paralelné trasy, keďže poľská časť hôr patrí do Bieščadského národného parku (BPN). Pofukuje chladný vetrík, ale v spoločnosti asi tucta ľudí v kľude obedujem a vychutnávam si panoramatické výhľady. A veruže sa mám na čo pozerať. Smerom na Slovensko je v popredí hraničný hrebeň a za ním ďalšie chrbty hôr, medzi ktorými rozpoznávam Vihorlatské vrchy. Na poľskej strane sa rozkladá pohorie Bieščady so vzdialenejšou Poloninou Wetlińskou a bližšou Poloninou Caryńskou s krásnymi trávnatými hrebeňmi. Neďaleko mňa je betónový pylón a pár snehových polí a ďalej ešte odlesnená Malá Rawka. Pekne vidím poloninskú oblasť Tarnice, ktorá je najvyšším vrchom Bieščad.

Asi najviac ma však zaujímajú ukrajinské hory, ktoré sú v chladnejšom vzduchu krásne a ľahko identifikovateľné. Niekoľko zalesnených masívov v okolí hranice pomenovať neviem, ale potom sa dvíha obrovská Polonina Runa (Rivna) so zvyškami snehu. Následne dvojvrchol zvaný Hostra hora. Vedľa je slabšie viditeľný hrebeň Poloniny Boržava, taktiež so zasneženými žľabmi. Posledný vľavo je hôľnatý masív Poloniny Bukovskej s ostrou pyramídkou Pikuja. Všade vôkol sú nádherné bukové pralesy bez rúbanísk, so sviežou zeleňou natláčajúcou sa čoraz vyššie. Hrebeňové partie hôr sú ešte hnedé, čo vytvára dokonalý jarný farebný kontrast. V údoliach vidieť len dve či tri malé dedinky, inak len úžasný horský kraj bez civilizácie, z ktorého nedokážem spustiť zrak. Hodiny však neúprosne tikajú, takže Rawke ešte naposledy zamávam a vraciam sa späť k trojmedziu na Kremenci.

Putovanie hrebeňom začína

Atmosféra je trochu pokojnejšia, ľudí ubudlo aj preto, že je pokročilejšie odpoludnie. Opäť si sadám na lavičku a snažím sa precítiť špecifické miesto nášho malého Slovenska. Veď ktovie, kedy sa v tomto kúte zasa ocitnem. Následne konečne začínam vlastné putovanie hrebeňom Bukovských vrchov. Hranicu tvorí široký priesek v lese, kde postupne narážam na kamenné pätníky. Vrava ľudí zostáva za mojím chrbtom a užívam si len ticho a modré nebo nad hlavou. Spomeniem ešte vec, ktorú som si všimol skôr. Stromy na hrebeni sú nižšie než v Stužici a prevládajú rôzne pokrútené a zdeformované tvary. Nápadne pripomínajú vrcholový les v mojom domácom pohorí Vtáčnik. Pozvoľna míňam malé čistinky, až dosahujem nevýrazný vrcholček zvaný Kamenná lúka (1201 m).

Miesto robí česť svojmu menu, pretože skutočne je tu hŕba kamenia na väčšej lúke takmer kompletne porastenej čučoriedím. Otvára sa z nej čiastočne obmedzený, ale zaujímavý výhľad, ktorý ma prinúti zložiť batoh a dlhšie pomeditovať. Zdravím protiidúceho Poliaka a po prechode dvoch štvorkolkárov tu zostávam úplne sám. Neolistený hnedý masív Veľkej a Malej Ravky na opačnej strane poľského údolia pôsobí veľkolepo. Vykúka polonina Wetlińska či Vihorlatské vrchy na Slovensku. Najviac však opäť očami študujem ukrajinské pohoria. Pocitovo je miestečko zatiaľ najkrajšie z celej trasy, a keďže mám stále dosť času, ani sa mi nechce odísť. Sedím na kameni a vychutnávam si tichý osamelý podvečer v odľahlých končinách hôr, presne tak, ako to mám najradšej.

Opustené lesy aj útulňa

Ďalší úsek je klasická, ale nenáročná hrebeňová hojdačka, chvíľu hore a zas dole. Stále ma obklopujú pekne tvarované exempláre prevažne buka. Pod vŕškom Hrúbky opäť zaujme malá čistinka, poskytujúca pohľad na západ, so siluetami viacerých hrebeňov, ktorými budem putovať nasledujúci deň. Zubaté slniečko sa skláňa k horizontu a neomylne ťapkám v ústrety útulni. Na okraji lesa míňam pekne upravený hrob vojaka až pozvoľna dosahujem rázcestie na Čierťaži (1071 m). Odpája sa tu zelená značka smerujúca k rybníku na Poľane, kde som strávil predchádzajúcu noc.

Strmšie klesám do sedla, ktoré bude dnes mojou cieľovou destináciou. Keďže sa po dlhom čase dostávam výraznejšie pod 1000 metrovú výšku, na stromoch sa objavujú drobné lístky. Nízke slnko ich presvetľuje a zvýrazňuje krásnu sviežozelenú farbu. Konečne brzdím pri turistických tabuľkách na okraji lúky. Obďaleč na poľskej strane stojí veľký drevený prístrešok vhodný len na sedenie. Moje kroky však smerujú k útulni, ktorá je kópiou chatky od Novej Sedlice. Idylku miesta kazí len viacero vriec s odpadkami, opretých o stenu. Som tu sám, takže si rozkladám veci a idem omrknúť prameň pár metrov vo svahu. Ide o voľný výver potôčika, stekajúci po kameňoch, ale nie je problém naplniť fľašky a vykonať hygienu. Pri večeri sa vytešujem z krásneho miesta a bilancujem dnešný deň. Cez stromy pozorujem vychádzajúci Mesiac a ukladám sa na spánok.

Záver

Tým, že som poloninský kraj na absolútnom východe Slovenska chcel navštíviť dlhé roky, a aj vďaka tomu, že ho predchádza povesť tajomnosti, sa vo mne vytvorila určitá zidealizovaná predstava. A prvý deň bola tzv. konfrontácia s realitou. Môžem povedať, že les v pralese Stužica i na hrebeni bol naozaj zachovalý a krásny a naplnil moje očakávania. Čo ma naopak sklamalo, bol Kremenec - desiatky ľudí na jeho vrchole mi celkový dojem trochu kazili. Na tomto mieste som dúfal vo väčší pokoj. Následne to všetko vylepšil výhľad z Veľkej Ravky, ktorý bol úchvatný. Zahŕňal množstvo hôľnatých masívov, ktoré som dovtedy poznal len z fotiek. Ale až na Kamennej lúke a v útulni pod Čierťažou som začal pociťovať to, kvôli čomu som sem išiel - pokoj a kľud v odľahlej divočine. Bol som tak zvedavý na ďalšie dni.

Poznámka: fakty o túre sú uvádzané z celej trasy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek