Samota, vtáčí spev a zeleň na hrebeni

Ranné slnko krásne presvetľuje zelenkavý les v okolí útulne a pri pohľade na azúrovú oblohu mám hneď úsmev na perách. Po naplnení brucha v poľskom prístrešku sa vydávam na cestu hrebeňom. Najprv mierne vystúpam a potom dlhšiu dobu bez zmeny výšky ťapkám hraničným tunelom. Niektoré stromy sú ešte holé, iné s drobnými lístkami, v podraste zelená trávička a kvietky, všetko doplnené vtáčím koncertom hlavnej speváčky pinky lesnej. Pomaly si vykračujem a vychutnávam dokonalú jarnú atmosféru. Strmším výšľapom zdolávam Borsukov vrch (991 m) a následne tiahlym stúpaním dosahujem vrch Čelo (1158 m).

V prudšom klesaní sa míňam s protiidúcim Poliakom, a keď po chvíli konečne vyliezam z lesa, zostávam skutočne očarený. Predo mnou sa rozprestiera nádherná veľká poloninská lúka, ktorá je predzvesťou, že sa práve tu začína najkrajší úsek hrebeňa. Nad ňou sa dvíha masív Jarabej skaly, kam sa veľmi teším. Zelenkavá lúka, hnedo-šedý les a azúrová obloha však vytvára scenériu, ktorá doslova farebne bije do očí. Pozvoľna kráčam na druhú stranu, ale keďže slniečko slušne pripeká, pauzu si robím až v tieni prístreška pod lesom. Aby som však nevypadol z tempa, po pár minútach odkrajujem prvé metre z ďalšieho stúpania.

Skalný balkón aj rovnomenná polonina

To už prechádzam masívom Jarabej skaly (1167 m), kde sa okrem buka objavuje viacero pekne formovaných javorov a v podraste koberec medvedieho cesnaku. Úzkym hrebeňom dosahujem kovový balkón, týčiaci sa nad skalným zrázom. Stretám pracovníka BPN a doprajem si tu dlhšiu pauzu na vychutnávanie. Svah tu padá strmo do doliny a aj preto je polkruhový výhľad naozaj strhujúci. Opäť vidieť ukrajinské poloniny i slovenskú časť Bukovských vrchov i Vihorlat. Fascinujúci je pohľad na zeleň dosahujúcu asi 900 m hranicu, nad ktorou sú stromy ešte hnedé. Najviac mi však imponuje fakt, že doďaleka sa rozprestierajú len nekonečné hrebene a lesy, v ktorých sa črtajú len dve maličké dedinky. Vytvára to dojem divočiny, aký som na Slovensku ešte nezažil. Dlho sa nedokážem prinútiť k odchodu, no po chvíli predsa stojím pri rázcestníku so žltou značkou smerujúcou do Novej Sedlice cez Medovú babu.

Predo mnou sa rozprestiera ďalšia nádherná hrebeňová lúka, kompletne porastená čučoriedkovými kríkmi. Gýčové počasie stále trvá, slnko praží a slabý vetrík ma ochladzuje. Míňam protiidúcu mladú Poľku a kochám sa rozprávkovou krajinou vôkol. Hrebeň Poloniny Wetlińskej, Caryńskej, Rawky, Tarnice, viaceré ukrajinské hory aj slovenské "Bukovky", to je ponuka, ktorú sa snažím zachytiť fotoaparátom. Nakoniec sa ocitám na západnom zalesnenom vrchole Jarabej skaly (1199 m), odkiaľ sa pre zmenu odpája žltá značka do Poľska. Následne striedavo lesom, lúkou a lesom, kde konečne stretám dvoch Slovákov, dorážam na vrch Ďurkovec (1189 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najznámejšia a najväčšia polonina

Je to jeden z najznámejších kopcov pohoria, vďaka asi najväčšej a najikonickejšej poloninskej lúke. Okrem veľkého hraničného pätníka a vyblednutej tabuľky sa tu nachádza lavička, ktorá mi vhodne poslúži na vychutnávanie si obednej siesty. Otvára sa výhľad hlavne na severný, západný a južný horizont, ktorý si očami postupne študujem. Pekne sa ukazuje blízka odlesnená Pľaša, kam smerujem. Od západu sa pomaličky nasúvajú mraky, ktoré však iba ozvláštňujú doteraz fádnu plechovú oblohu. Hoci je týmto smerom trochu väčší opar, stále bez ťažkostí rozoznávam Vihorlatské a dokonca Slanské vrchy. Dole v sedle si všímam skupinku ľudí, s ktorou sa zrejme onedlho stretnem. Slnko síce pečie, ale okolitá krajina a jej farby sú doslova pohladením zmyslov. Keď sú moje oči nasýtené, vydávam sa opäť na cestu.

Pri schádzaní do sedla sa mi konečne ukázala obec Runina (Руніна), v ktorej budem zajtra končiť. Je situovaná v krásnej kotlinke obkolesenej zelenými horami. Po chvíli sa spúšťam svahom k prameňu, ktorý je síce len neupraveným výverom potoka, ale vodu si z neho bez problémov naberám. Vďaka zachádzke som sa minul so spomenutou skupinou ľudí a na rázcestí v sedle sa zdravím len s jedným chlapíkom. Zostupu do Runiny odolávam a namiesto toho sa stále držím hrebeňovej červenej. Nad poľskou časťou hôr pozvoľna pribúdajú na oblohe barančeky a ja si pred vnorením do lesa ešte obzerám parádne ďurkovecké lúky.

Javorovým lesom na Pľašu

Aby som neospevoval len poloninské lúky, musím pochváliť aj miestne lesy. Prakticky po celý čas putujem skutočne nádhernými hrebeňovými bučinami s prímesou javora a jedle. Lenže v úseku za Ďurkovcom začínajú v poraste prevažovať práve javory. Mnohé z nich sú mohutné a rôzne pokrútené samorasty, ktoré ma už na prvý pohľad mimoriadne nadchýnajú. Keď sa k tomu pridá malá čistinka so štiavom alpínskym poskytujúca pohľad na Pľašu, celá scenéria je vskutku fotogenická. Terén je na šliapanie nenáročný a umožňuje podrobnejšie si obzerať útroby lesa. Odrazu si tak na vývrate všímam položenú leteckú mínu z vojny. Neskôr ešte míňam prameň so stojatou vodou vhodnou len na ovlaženie rúk a tváre. Krátkym výšľapom následne dosahujem poslednú výraznejšiu poloninskú lúku na vrchu Pľaša (1162 m).

Hneď na okraji je tabuľka informujúca o NPR Pľaša, kde sa ako chráni zachovalý lesný ekosystém. Ako predchádzajúce, aj tunajšia lúka je takmer kompletne porastená čučoriedím, cez ktoré vedú dve koľaje chodníka. Pomaly prechádzam po plošine a vychutnávam si ďaleké kruhové výhľady obsahujúce Poloninu Wetlińsku či poloninu Runa (Rivna). Okolité husté lesy sú výraznejšie tieňované rozmáhajúcou sa oblačnosťou. Aj nad Kruhliakom (Okrąglik), kam smerujem, visí pomerne tmavý mrak. Zhoršenie počasia hlásené na zajtra zrejme prichádza skôr. Obiehajú ma dvaja Poliaci pricvakávajúci na stromčeky žlté šípky, asi pre nejakú súťaž. Míňam sa so slovenským párom idúcim "na ťažko". Hneď potom sa vnáram do útrob lesa.

Bohatá paleta farieb Kurnikówho Beskidu

Hraničný chodník spočiatku strmšie klesá a neskôr bez výraznejších zmien výšky pokračuje hustým lesom. V ňom na mňa naplno dolieha hlasitý vtáčí spev. Keď si myslím, že ma tu už zrejme nič neprekvapí, dostávam sa do oblasti Kurnikówho Beskidu (1037 m). Znenazdajky tu narážam na malé lúky a čistinky, síce bez výhľadov, ale zaujímavé samy o sebe. V podraste sa mieša trávička, čučoriedie aj medvedí cesnak. Niektoré stromy sú ešte hnedé, iné s malými zelenými lístkami. Taktiež tu rastie viacero zaujímavo tvarovaných solitérov pripomínajúcich rozprávkové bytosti. Obloha sa zaťahuje a pláva po nej čoraz viac bielych a tmavých mrakov. A keď sa k tomu pridá červeno-biely hraničný pätník, paleta farieb je až neskutočne bohatá.

Ďalší lesný úsek nie je taký príťažlivý ako doteraz, ale stále má čo ponúknuť. Pri klesaní do sedla zelenej opäť pribúda, lenže v následnom tiahlom stúpaní na masív vrchu Kruhliak (Okrąglik, 1101 m) sa farbičky zasa trochu vytrácajú. Do poľského vnútrozemia odtiaľto odbáčajú dve červené značky magistrály E8, ktorými odchádza pár ľudí, ale na samotnom vrchole s smerovkami som opäť sám ako prst. Zo zlovestnej oblohy nad hlavou nemám dobrý pocit, ale napriek tomu si dávam krátku pauzu na občerstvenie. Ochladilo sa a zdvíha sa vietor, dážď ma asi neminie. Paradoxný je preto pohľad pomedzi stromy na protiľahlé Vihorlatské vrchy, nad ktorými stále panuje azúrovo modrá obloha.

Dramatický večer v divočine

Bolo by tragikomické zmoknúť kúsok od útulne, ale už to nemám úplne vo vlastných rukách, pretože zhoršovanie počasia naberá rýchle obrátky. Pomerne strmo klesám trošku rozbitým chodníkom, a keď sa terén narovná, úplne nečakane sa vykotúľam na síce malej, ale o to krajšej lúke. Silný vetrisko už kmáše všetkými stromami navôkol a dážď doslova visí vo vzduchu. Zapadajúce slnko sa rozpíja v oblakoch a selektívne osvetľuje krajinu. Napodiv sa mi dramatická atmosféra páči, ale to čo ma zaujalo ešte viac, je výhľad.

Pohľad z tohto miesta na rozsiahle údolie Cirochy s lúkami v okolí bývalej obce Ruské (Руське), obkolesené lesnatými hrebeňmi, ma nesmierne očaril. Na horizonte Vihorlatské vrchy a v dosahu očí žiadna civilizácia, len rozľahlé zdanlivo až nekonečné divoké Vlčie hory. Presne takto to mám rád, akurát škoda, že nie sú podmienky na dlhšie nasávanie scenérie. Značka vedie chvíľu traverzom a neskôr pozvoľna klesá hustým naplno olisteným lesom. Objavujú sa tabule náučného chodníka, ale sú len v poľštine, tak im väčšiu pozornosť nevenujem. Nakoniec ma strmé klesanie privádza až do Ruského sedla s rázcestníkmi a viacerými infotabuľami. Zvláštne a úplne bizarne na mňa pôsobí malá drevená rozhľadňa. Sedlo je totiž viac-menej zalesnené a obmedzený pohľad na Slovensko za nič nestojí.

Z Poľska sem vedie asfaltka, od nás len prašná cesta v rekonštrukcií. Moje putovanie hrebeňom Bukovských vrchov sa tu končí, a preto sa vyberám hľadať útulňu. Kúsok cestou a potom chodníčkom dosahujem drevenú stavbičku totožnú s tými, v ktorých som strávil predošlé noci. Ani tu nikto nie je, takže si zasa nepokecám. Rozkladám si veci a idem obzrieť pramene opodiaľ. Prvý len slabo kvapká a druhý murovaný, označený ako prameň Cirochy, dokonca netečie vôbec. Ešteže som bol opatrný a cez deň čosi ušetril, lebo naplnenie fľašky trvá dlhé minúty. Nakoniec stále neprší, ale po zjedení večere je v hustom lese úplná tma. Na hviezdy kvôli stromom a mrakom nevidím, a tak si len nastavujem budík a vliezam do spacáka.

Lúkami a údolím do vysídlenej obce

Ráno zisťujem, že vonku nie je veľmi vlhko, takže ktovie, či vôbec pršalo. Stále je však chladno a fúka silnejší vietor. Čaká ma posledný deň v Poloninách, a tak s chuťou raňajkujem a balím sa. Vraciam sa naspäť do Ruského sedla, kde ma prekvapí poľský karavan parkujúci pod rozhľadňou. Nemám tu na čo čakať, a tak sa uberám zelenou značkou v ústrety svojmu cieľu. Lesná cesta, na ktorej sa zrejme chystá natiahnutie asfaltu, klesajúc traverzuje vrch Rypy. Míňam slabší prameň a po pár zákrutách dosahujem okraj lúk, na ktoré som hľadel včera spod Kruhliaku.

Otvára sa mi pohľad na široké údolie Cirochy s početnými lúčnymi svahmi, obkolesené zalesnenými hrebeňmi. Cesta sa kľukatí v mnohých serpentínach až na dno doliny. Chodník si to však skracuje po spádnici kolmo na vrstevnice. Počasie je zatiaľ polooblačné a teda oveľa krajšie, než hlásila predpoveď na tento deň. Okrajom brezového hájika dosahujem pamätník padlým vo vojne, pri ktorom plaším dve jelenice. Postupne schádzam až na dno údolia, kde je informácia o rekonštrukcií cesty a sklad stavebného materiálu. Dávam si krátku pauzu na občerstvenie, počas ktorej zdravím vodiča prechádzajúcej tatrovky.

Kráčam údolím, kde naplno vládne jar, všetko sa zelená, v jarku kvitne záružlie, občas zavonia orgován. Postupne míňam malé chatky, niekde aj s domácimi, a zisťujem, že to tu nie je také opustené ako sa zhora zdalo. V jednom momente pri mne zastavuje auto s ponukou odvozu, čo s vďakou odmietam a ťapkám ďalej. Onedlho prechádzam popri dvoch cintorínoch z 1. sv. vojny a pri jednom z nich je nový rusínsky kostolík s modrou strechou. Po čase dorážam na križovatku ciest s turistickými tabuľkami označujúcimi bývalú obec Ruské (Руське), vysídlenú kvôli vybudovaniu vodárenskej nádrže Starina. Sadám si do ošarpaného prístreška pod Hrabom, vedľa ktorého je búdka so stojatou vodou, slúžiacou ako zdroj pre okolité chatky.

Lesmi, potokmi a lúkami do cieľovej obce

Pokračujem spevnenou cestou popri chatkách a prírodnej rezervácií Ruské, chrániacej vlhkú lúku až k lesu. Pri potoku natrafím na väčšiu búdu / prístrešok použiteľný na nocľah. V lese je značenie trochu neprehľadné a znenazdajky tu stretávam chlapíka, ktorý mi nedávno ponúkal odvoz. Je to starší Čech, vlastniaci chatu v okolí. Po krátkej debate ďalej stúpam nezáživným porastom až na cestu v sedle Zálomy, ktorá je zároveň cyklotrasou. Po nej popri robotníkoch sťahujúcich drevo klesám až na rázcestie Smerekovica (Смерековица) v údolí Pľaše.

Odtiaľto spočiatku ešte kúsok po ceste, kým značka úplne nečakane neodbočí k potoku Pľaša. Preklenuje ho rozpadnuté torzo dreveného mostíka. Ešteže v koryte nie je veľa vody a preskočiť ho je malina, lebo inak by som musel brodiť. Následne nezaujímavým hustým lesným porastom, v ktorom prekonávam ďalšie menšie potôčiky, dosahujem lúčnu kotlinku medzi horskými hrebeňmi. Rozhliadam sa vôkol seba a identifikujem vrchol Ďurkovca, kde som sedel včera. Pozvoľna sa ocitám na táborisku Brehy s útulňou. Keďže dedina je na dosah, nijako sa nezdržujem a idem to doklepnúť.

Konečne vchádzam medzi prvé domky ospalej obce Runina (Руніна), pôsobiacej ako dedinka na konci sveta. V bočnej uličke si všímam pohostinstvo a za okamih s pivkom v ruke sedím na terase a začínam bilancovať. Neskôr sa presúvam na zastávku na malom námestíčku pred kostolom. Majú tu výdatný prameň vody zachytený do betónového válova, v ktorom sa umývam od hlavy po päty, keďže ma čaká dlhá cesta domov cez polovicu Slovenska. Ale to je iný príbeh.

Záver

Poloniny sú na Slovensku doslova turistickým pojmom a bolo len otázkou času, kedy sa mi podarí splniť si sen. A hneď v úvode môžem povedať, že moje vysoké očakávania boli naplnené. Už z pralesa Stužica plného obrovských stromov v rôznom štádiu života vyžarovalo zvláštne genius loci. A ostatné lesy na hrebeni to len potvrdili. Buky, javory i jedle tu vytvárajú kombináciu akú som doteraz nevidel. Viaceré poloninské lúky na vrcholoch mali typický východokarpatský charakter. Pohľady, ktoré na okolitú krajinu poskytovali, sa mi vryli hlboko do pamäte. Výnimočné miesto zaujala hlavne Veľká Ravka svojim kruhovým výhľadom na poľské, ukrajinské a slovenské hory.

Aj počasie bolo nakoniec priaznivejšie, než som očakával a slnka som si užil nadmieru. Jediným menším negatívom bolo množstvo turistov v oblasti Kremenca a Ravky. Ale zvyšná časť hrebeňa mi to vynahradila, keďže tam som ľudí stretával iba sporadicky. No najväčší dojem na mňa urobila celkovo krajina, v ktorej absentovali veľké sídla, továrne či cesty. Všade dookola som registroval iba rozľahlú divočinu bez civilizácie aká na Slovensku nemá obdobu. A to je hlavný pocit, ktorý si z Vlčích hôr odnášam.

Poznámka: fakty o túre sú uvádzané z celej trasy.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek