Našťastie som dole, a tak mi je to zatiaľ jedno. Zbehnem sa pozrieť k akémusi kláštoru a búrka sa zatiaľ rozpadne. Potom pokračujem po červenej značke hore malou roklinou. Po pár stovkách metrov však mizne značka a neskôr aj chodník. Chvíľu sa snažím prebíjať cez kriačiny, no potom to vzdávam. Nadávam na pos***ch Grékov a ich turistické značenie. Žiadna krajina nemá také katastrofálne značky ako tunajší leniví Stredomorci. Značky, ktoré majú existovať, vôbec neexistujú. Vraciam sa teda späť a stúpam po ceste, ktorá ma dovedie tam, kde aj značka. Akurát si urobím asi 10 km okľuku. To mi vôbec nesedí do plánov a zjavne nestíham prísť na miesto nocľahu tak, ako som chcel.

Serpentínami postupne naberám výšku a medzičasom sa nad kopcami sformovala ďalšia búrka. Z cesty mám krásny výhľad na to, ako leje a búchajú blesky do údolia, kde by som akurát bol, keby som išiel po značke. Nuž, všetko zlé je na niečo dobré. Na chvíľu si sadnem do hlbokého jarku a čakám, kam sa búrka vyberie. Zatiaľ sa tvárim, že tu vlastne ani nie som, a tak by sem nemusel buchnúť blesk. Búrka je síce za kopčekom, ale človek nikdy nevie. Po pol hodine sa búrka rozpadá a môžem stúpať ďalej.

Celý čas tu stretávam iba kravy. Pasú sa v okolí a pozerajú na mňa ako to povestné teľa na nové vráta. Zjavne tu také čudo často nevidia. Ja zas obdivujem kravy, ako dokážu mať v paži akékoľvek počasie a pasú sa ďalej. Za celý čas som nestretol žiadne auto, až sa tomu začínam čudovať. Podľa mapy je hore horská osada, vlek a aj horská chata. Prečo teda nikto dnes hore nechodí? Možno ľudí odradilo počasie. Po oblohe sa stále premávajú oblaky, a tak len tŕpnem, či nepríde ďalšia búrka.

Trochu mi odľahne, až keď uvidím prvé domy osady. Akurát mi niečo na nej nesedí. Domy sú tmavozelené a v okolí je plot a ostnaté drôty. Čakal som „Donovaly“, ale toto skôr vyzerá ako gulag. Značka ide priamo stredom osady. Vracať späť sa mi nechce, a tak idem dnu. Prejdem pár metrov a už ma zastavujú dvaja muži so samopalmi M-16 v rukách. Nachádzate sa vo vojenskom výcvikovom priestore Gréckej armády. „A to som sa zas, kde preboha dostal?“ Pýtam sa sám seba. Vojakom vysvetľujem, že idem po značke hore na Mytikas. Až keď mi vysvetlia, že značka tadiaľto naozaj ide, tak mi odľahne. Neskončím teda v gréckej base. Jeden z vojakov vyzerá ako vystrihnutý z filmu o francúzskej cudzineckej légii. Toho by som teda nahnevať nechcel. Musia ma však zapísať. Ukazujem pas, dávam na seba telefónny kontakt a popisujem trasu odkiaľ kam idem a aj zhruba približný čas. Poučia ma, že v areáli nesmiem nič fotiť a potom môžem ísť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomedzi vojenské domčeky sa prepletiem k niečomu, čo je na mape označené ako horská chata. Ak aj je, tak je zamknutá. Chvíľu si tu oddýchnem a stúpam ďalej. Nemám žiadnu vodu a kúsok nad chatou by mal byť prameň. Aj tam je, ale je zabarikádovaný spleťou ostnatých drôtov. Vodu si tak nenaberiem. Nie je to pre mňa dobrá správa, pretože nemám ani kvapku a nasledujúcich 20 km nič nebude. Mohol som si vypýtať vodu od vojakov, no nejdem sa vracať. Pred sebou mám asi len 1 km, ale na ňom tak 500 m stúpania. V diaľke vidím útulňu, kde som plánoval spať. Ako tak stúpam po strmej zjazdovke, začína opäť hrmieť a prichádza búrka.

Rýchlo sa presúvam k budovám, ktoré patria k lanovke. Všetko je zamknuté, len na jednej malej búde, kde asi sedáva nejaký strojník sú pokazené dvere. Dá sa tak vliezť dnu. Je tu miesto tak akurát na jedného človeka. Búrka trvá asi trištvrte hodinu. Stále však v diaľke počuť dunenie bleskov a večer sa pomaly blíži. Síce to nie je hore ďaleko, no nemám odvahu ísť po otvorenom svahu a riskovať búrku.

Ostávam na noc v malej kutici. Dvere sa nedajú zavrieť, a tak ich musím priviazať padákovou šnúrou. Zajtra opäť hlásia búrky, tak si dávam budík na 2.30 h, nech vyrazím skoro a snáď sa vyhnem búrkam. Podvečer sa pozerám ešte hore k útulni a niečo sa tam belie. Hovorím si, že to určite nemôže byť sneh. Veď dole v údolí je +35 stupňov a aj keď sú hory vysoké, nemôže to urobiť taký veľký rozdiel. Zrejme tam budú vápence, ktoré sa belejú.

Po krátkom spánku vstávam o 2.30. Rýchlo sa pobalím a idem z búdy von. Len čo otvorím dvere, tak na mňa z tmy svieti asi tridsať párov očí. Skoro som dostal infarkt, aj keď to boli len kravy, ktoré si tu ľahli na noc. Po expresnom rannom prebudení pomaly stúpam hore. Obdivujem svietiace dediny v údolí a pekné hviezdne nebo. Doťapkám sa k útulni, kde som chcel spať. Idem sa pozrieť ako to dnu vyzerá. V podstate to ani nie je útulňa, ale riadna chata. Je tu vysielačka, postele, piecka, zásoby jedla, lekárnička a z batérii sa dá zapnúť elektrina.

Objavím tu dve prepravky limonády. Neviem kto ju sem doniesol, ale ďakujem mu z celého srdca. Práve ma zachránil od utrpenia smädom na celý deň. Jednu fľašu vypijem hneď a ďalšiu si beriem na cestu. Škoda, že tu nie je pokladnička na príspevok. Veľmi nerád opúšťam ochrannú strechu chatky a vo svetle čelovky naberám ďalšie metre.

Od 2500 m sa začínajú objavovať prvé fľaky snehu a v 2600 m je súvislá snehová pokrývka. „Tak naozaj je tu sneh!“ hovorím si prekvapene sám pre seba. Neviem to však pochopiť. Áno je to vysoko, ale veď dole sú horúčavy a nemôže to urobiť taký rozdiel teploty. Priemerný pokles teploty vzduchu by mal byť iba 0,6 °C na 100 výškových metrov. Brodím sa teda snehom a občas sa mi zdá, že sa niekde v diaľke blýska.

Najskôr si myslím, že to len prepína mojim očiam z tmy, ale keď vystúpam na hrebeň v 2700 m, vidím po pravej strane ako sa v mohutnom oblaku osvecujú blesky. Už fakt neviem, či je toto náročky alebo prečo? Dnes sa búrky rozhodli začať svoj život už v noci. Pozerám si radar. Nad Solúnom je mohutná búrka, ktorú zrejme vidím a južne od mňa je rozsiahle pásmo zrážok. Úprimne, najradšej by som sa vrátil do chatky.

S malou dušičkou a stiahnutým zadkom pokračujem po hrebeni, ktorý mi občas osvetľujú len blesky neďalekej búrky. Aj keď je to desivé, tak je to zaujímavý zážitok. Takéto niečo človek zažije možno raz za život. Keby však prišla búrka sem, tak sa asi doseriem. Chodníček je našťastie dobre zreteľný aj pod snehom, a tak sa nemám kde stratiť. Pomaly sa blíži ranné svetlo a nad mohutným búrkovým mrakom začína zaujímavá hra farieb a svetla. Je to, ako keby nad búrkou vznikla akási dúha. Slnko sa vydriape spoza mrakov a pekne svieti mäkkým ranným svetlom na okolité zasnežené končiare.

Dostávam sa na vrch Skala (2882 m). Oproti mne sa už týči najvyšší vrch pohoria Olymp a zároveň celého Grécka - Mytikas (2917 m). Je zaujímavé, že všade okolo je sneh a iba vrcholček Mytikasu je bez bielej periny. K vrcholu však treba preliezť po úzkom skalnom hrebienku, ktorý je zasnežený. Vydám sa po ňom. Prejdem asi 150 metrov, ale nejde sa mi veľmi dobre. Na snehu sa dosť šmýka a aj moje podrážky na topánkach majú najlepšie časy za sebou. Premýšľam, či má cenu ísť ďalej. Vrchol mám takmer na dosah ruky. Možno 300 m vzdialenostných a 30 m výškových. Na jednej aj druhej strane ostrého hrebienka je asi tak 1500 m voľného strmého priestoru až na dno doliny.

Aj keď kúsok od vrcholu, no vzdávam to a vraciam sa späť na vrch Skala. Tam rozmýšľam, či to bol strach alebo zdravý rozum, že som sa otočil? Ťažko povedať. Možno oboje. Na vrchu Skala ešte prinášam najvyššiu obetu a zhadzujem do ľadovcového karu jednu cibuľu a olivu. Nech si dajú dnes grécki bohovia na čele s Diom pokoj s búrkami. Snáď to pomôže. Klesanie k chate Spilios Agapitosh je ako za trest. Strmý padák pokrytý snehom, kde musím premýšľať nad každým krokom. Turistické paličky by sa mi tu zišli ako soľ. S ubúdajúcou výškou mizne aj sneh.

Dostávam sa do bezpečnej zóny neďaleko nad chatou. Mám odtiaľto pekné výhľady do hlbokého údolia, na okolité končiare a v neposlednom rade na Egejské more v diaľke. Nad chatou stretávam prvých ľudí, ktorí smerujú hore. Veľmi sa čudujú, odkiaľ idem tak skoro. Upozorňujem ich na sneh a dosť sa divia, keď im hovorím o výstrahách pred búrkami. Zjavne si predpoveď počasia pred túrou nepozreli. Pri chate je rôzna plejáda stanov. Väčšinou za 20,- €, ale občas aj niečo profesionálnejšie. Podľa toho rozoznávam horolezcov, ktorí väčšinou zmizli niekam do steny.

Chvíľu sedím na terase, kde sa smejem nad turistickou mapou. Mapa pekná, ale trasy neexistujú. Po oddychu pokračujem v klesaní údolím a cestou stretávam mulice, ktoré zásobujú chatu a občas turistov. Zo zdĺhavého klesania ma vytrhne iba čeština, ktorú započujem pred sebou. Pridám do kroku, nech ich dobehnem. Konečne ich dobieham a rovno sa pozdravím svojou klasikou, ktorá väčšinou vyčarí úsmev na tvári: „Čaute bratia Češi…“ Za dve sekundy sa z nás stávajú kamaráti a už sa bavíme, kto odkiaľ ide, odkiaľ sme a podobné bežné veci. Ženská časť páru sa volá Lucie (mám na ne ale šťastie) a mužskej časti som meno medzičasom zabudol. Dozvedám sa aj to ako sa včera objavil sneh na Olympe.

Obaja boli včera hore na hrebienku pod Mytikasom, keď prišla búrka. Najskôr začali padať krúpy veľké ako vajcia, na čo mi ukazujú dobité celé ruky a nohy. Preto sa tiež otočili. Neskôr začali padať menšie krúpy a nakoniec napadol sneh. Rýchlo zdrhali ku chate v poriadnej vrstve snehu.

Cesta údolím rýchlo ubieha až sa dostávame na parkovisko, kde majú auto. Ponúkajú mi odvoz, ale odmietam so slovami, že keď som sa až sem dotrepal pešo zo Slovenska, tak pár kilometrov zvládnem. Na počudovanie, Lucia je prvý človek za celý čas, ktorý to chápe a ešte dodá: „To by sme mu pokazili trasu.“ Na rozlúčku mi ešte daruje podkovu z mulice, ktorú našla cestou. Podáva mi ju so smiechom, že je celá ešte od hovna, a tak mi hádam prinesie šťastie. Myslím, že som svoju šťastenu za posledné týždne vyčerpal, ale ďakujem. Naše cesty sa rozchádzajú a pokračujem údolím stále nižšie.

Cestou si v hlave prehrávam skúsenosť, ktorú som nadobudol za posledné roky. Keď stretnem v zahraničí Čechov, tak sú vždy v pohode a s úsmevom na perách a dobrou náladou sa so mnou rozprávajú. Keď stretnem Slovákov, tak sa mi polovica ledva odzdraví. V tomto vidím asi najväčší rozdiel medzi našimi národmi. Moje myšlienkové pochody prerušuje bubnovanie hromov.

Búrka počkala a prišla, až keď som dole. Obeta zjavne zabrala. Myslel som si, že budem len klesať, no prechádzam cez hlboký kaňon, kde musím ísť hore-dole po skalách. Celkom ma to unavuje a keď prídem do pekného mestečka Litochoro, tak som rád. Poriadne sa tu najem a potom naberám kurz pobrežie.

Dlhý čas idem popri ďalšej vojenskej základni. Zjavne sú tu tankisti a prvýkrát v živote vidím na vlastné oči tank Leopard 2. Je to krásny stroj a kebyže môžem, urobím si fotku. Na druhej strane je smutné, akú nadštandardne veľkú armádu si Grécko kvôli hrozbe od Turkov musí udržiavať. Človek by si povedal, že v 21. storočí aspoň v Európe nebude štátom takto preskakovať.

Konečne sa dostávam k pobrežiu. Ani záverečné metre dňa však nemôžu byť ľahké. Na pláž je tu asi 6 m vysoký prudký zráz plný kriačin. Najskôr cez ne prehodím batoh, čo nebol dobrý nápad a neskôr sa cez ne prehodím tiež. Celý dorezaný som na pláži a dezinfikujem si rany slanou vodou. Len dúfam, že neprilákam žraloky. Je divné ráno sa brodiť snehom na horách a večer sa kúpať v teplom mori. Nájdem si pekné miesto na noc, kde ma nevytopí príliv a len sledujem rybárske člny, ako sa vracajú z mora späť do prístavov. Zajtra sa ďalej vyberiem asi po pobreží, no to je iný príbeh…

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek