Za východisko som si určil Bobroveckú Vápenicu a výstup na Salatín (po starom tiež Salatínsky vrch) cez Jaloveckú a Hlbokú dolinu. Podľa počasia a odozvy nôh na predchádzajúcu túru pokračovanie zo Salatína na Brestovú s návratom cez Bobroveckú dolinu, alebo Sivý vrch, Ostrú (Ostrô) a Chatu pod Náružím. Našťastie, počasie aj nohy vydržali a podaril sa mi prejsť dlhší naplánovaný okruh.

Trasa

Bobrovecká Vápenica – Jalovecká dolina – rázcestie pod Lyscom – dolina Parichvost – Hlboká dolina – Salatín(sky vrch) – Brestová – sedlo Pálenica – Sivý vrch – sedlo Predúvratie – Chata pod Náružím – Bobrovecká Vápenica

Doliny Jalovecká, Hlboká a Parichvost na Salatín

Auto odstavujem na voľne prístupnom a neplatenom parkovisku v Bobroveckej Vápenici pri smerovníku a vydám sa žltou značkou cez polianku Tokariny do ústia Jaloveckej doliny. Žltou značkou pôjdem až po rázcestie pod Lyscom, kde sa značka odpája do Bobroveckej doliny.

V ústí Jaloveckej doliny ma privíta upozornenie na smerovníku o poškodených mostíkoch v dolinách. Pomyslím si, že nejako bude, a vnorím sa do doliny. V Jaloveckej doline som doteraz nebol a ani nič o nej nevedel, avšak očakával som podobný terén, ako pri predchádzajúcej túre v Račkovej doline. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som nešiel po žiadnej lesnej ceste či zvážnici, ale po uzučkom lesnom chodníku vinúcom sa popri potoku Jalovčianka. Chvíľu idem priamo popri potoku, potom ma chodník vyšvihne nadeň do pármetrovej výšky, aby vzápätí po prekonaní prvého mostíka klesol naspäť ku zurčiacej vode. Potok sa pomaly zužuje a stáva sa divokejším.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z prostredia som nadšený, neviem, čo skôr obdivovať. Či divoký tok s popadanými stromami v koryte, množstvo prítokov, ktoré vytvárajú vodopády, či hustú okolitú prírodu. Jednotlivé prítoky prekonávam buď po skalách, alebo pomocou drevených mostíkov. Pred rázcestím pod Lyscom sa nachádza prístrešok na odpočinok, ale vyzerá nevábne, preto po mostíku prejdem na ľavý breh potoka a pauzu si dám pri smerovníku. Po občerstvení opúšťam žltú značku a pokračujem modrou do doliny Parichvost.

Dolina je rovnako divoká ako Jalovecká a vytvára ju mne známa Jalovčianka. V zime vo svojich exponovaných vrcholových častiach je svojimi početnými lavínami postrachom skialpinistov. Ďalšími mostíkmi prekonávam pravostranné prítoky, až sa dostanem na rázcestie s Hlbokou dolinou. Tu opúšťam Jalovčianku a modrú značku a pomaly zelenou značkou stúpam Hlbokou dolinou. Ak mi doteraz robil spoločnosť hukot potoka, teraz zavládlo v doline ticho.

Stúpanie sa stáva prudším, avšak odmenou za nastúpané metre sú mi veľké plochy čučoriedok. Opäť neodolávam a spásam jedlo medveďom. Sú vynikajúce, zdržiavam sa hodnú chvíľu. S nastúpanou výškou začínajú pribúdať pramene a potôčiky, tečúce aj po chodníku. Po prejdení časti lesa s uschnutými a popadanými stromami – našťastie nie na chodníku – vychádzam na lúku, z ktorej sa mi naskytnú prvé pohľady na hrebeň. Naľavo je Lysec, napravo masív Pachoľaťa. Postupne sa pridáva klokotavý Hlboký potok, nad ktorého korytom vedie chodník. Ten križujú ľavostranné prítoky zurčiace z trávy. Keďže je tu všade mokro a vlhko, zišli by sa nepremokavé návleky na nohy.

Klesám k potoku, prejdem na jeho pravú stranu a začínam posledné stúpanie serpentínami popri kosodrevine. Po včerajšej skúsenosti s medveďom celú cestu robím hluk paličkami a sem-tam pískam. Stúpanie je výživné, prestávky si dávam častejšie, ako je mi milé. Jednu z nich využijem na kochanie sa výhľadmi. Predo mnou je ústie Jaloveckej doliny, po pravej strane spoza chrbta Lysca vidno Sivý vrch a Ostrú (Ostrô), po ľavej ruke mám hrebeň Západných Tatier s vrcholmi, ktoré zatiaľ neviem rozoznať. A kdesi hore nad hlavou akoby v nedohľadne vrchol Malého Salatína.

Pokračujem v jeho zdolávaní, keď tu začujem rozhovor z vrcholu a na moje počudovanie, som čoskoro na ňom. Poobzerám sa, nájdem si miesto na odpočinok a občerstvenie a zvalím sa do trávy. Počasie je zatiaľ vynikajúce, aj keď nad hrebeňom sa prevaľuje hmla. Na tú som si však už zvykol, dokonca sa mi páči, pretože mi nejak zvyšuje divokosť pohoria. Zdá sa také nedostupné, keď je v nej zahalené. Sledujem postavičky turistov smerujúcich hrebeňovou červenou značkou cez Skriniarky, Spálenú a Pachoľa do Baníkovského sedla. Tam sa budú rozhodovať o ďalšom postupe. Môj bude opačným smerom tiež po červenej značke na Salatín a Brestovú. Pohľad smerom na Skriniarky a Pachoľa sa mi však vryl do pamäti a po príchode domov som začal plánovať túry na leto.

Brestová, Sivý vrch a Chata pod Náružím

Po pauze sa pozbieram a vyberiem sa na samotný Salatín. Výhľady sú krásne, dlho sa však nezdržujem, pokračujem po rozľahlom hrebeni na Brestovú. Zostup do sedla pod Brestovou je trochu náročný, chodník vedie po eróziou rozbitom chodníku, oproti mne stúpa asi 30-členná skupina turistov. Opäť ma čaká prudšie stúpanie na Brestovú, počas ktorého sa na jej vrchol nasunula hmla, takže výhľady z nej nemám žiadne. Preto sa nezdržujem a pokračujem na Malú Brestovú s vrcholovým krížom. Vietor hmlu na jej vrchole rozfúkal, avšak do doliny nevidno vôbec nič. Sledujem, v akom stave je Sivý vrch, jeho vrchol je, žiaľ, v oblaku a predpokladám, že z neho nebude žiadny výhľad.

Počas zostupu trávnatým chodníkom a neskôr kosodrevinou rozmýšľam, či risknem výstup naň, alebo zo sedla Pálenica budem pokračovať naspäť Bobroveckou a Jaloveckou dolinou. V sedle Pálenica stretnem troch turistov schádzajúcich zo Sivého vrchu. Pýtam sa aké sú výhľady – vraj ak by sa rozfúkal mrak, tak vynikajúce, nemám váhať a ísť hore. Nuž čo, nohy ešte vládzu a poslúchajú, tak idem.

Popri chodníku opäť koštujem plody lesa a stúpam smerom k Sivému vrchu, aj keď jeho vrchol nevidno. Pekne vychodeným chodníkom sa čoskoro ocitnem pod záverečným stúpaním a teším sa, že tentoraz je okolie bez mrakov. Dúfam, že sa pošťastí a stihnem výhľady z vrcholu. Chodník je miestami zaistený reťazami, občas vedený serpentínami.

Tak a už som tu, rýchlo sa rozhliadnem dookola a vychutnám si výhľady, lebo od Radových skál sa nasúva na vrchol ďalší mrak a za pár minút nevidím nič, iba biele mlieko. Tak si tu sám sedím, odpočívam a popíjam teplý čaj. Čakám 10 - 15 minút, či sa počasie neumúdri, ale nič sa nedeje, mám po výhľadoch. Znamenie, že sa sem mám ešte vrátiť.

Pozviecham sa a vydám sa po zelenej značke na opatrný zostup, pretože chodník smerom na Ostrú (Ostrô) je tiež značne vychodený a poškodený eróziou. Zo sedla medzi Sivým vrchom a Malou Ostrou sledujem, ako z hmly vystupujú Radové skaly. Takže tadiaľ bude smerovať môj budúci výstup na Sivý vrch. Podídem Malú Ostrú a dostávam sa do spleti cestičiek pred Ostrou. Neznačená trasa ju tiež podchádza, zelená smeruje rovno na vrchol. Keďže to tu vôbec nepoznám a som sám, rozhodnem sa radšej pre značenú trasu utopenú v kosodrevine. O 5 minút na rozhodnutie nadávam, ale dal som sa na boj s kosodrevinou, musím vydržať. Chodník tu síce je, ale je taký zarastený, že až takmer na vrchol musím ísť v podrepe.

Na vrchole Ostrej je malá plošinka, z ktorej sú určite krásne výhľady, ja však opäť vidím iba mlieko, už mi počasie nepraje. Z Ostrej už oveľa lepším chodníkom sa serpentínkami spustím do sedla Predúvratie (Predovratie). Tu vymením zelenú značku vedúcu na Babky, za modrú, ktorá ma dovedie na Chatu pod Náružím. Na lúke pod Malou kopou stretávam poľovníka, ktorý sa ma pýta, ktorým chodníkom som išiel. Po odpovedi, že po turistickom značenom, mi odpovedá, že to je dobre, lebo na neznačenom sa potuluje medvedica. Poďakoval som sa za informáciu a skialpinistickým areálom sa celkom rýchlo dostanem ku chate, kde sa teším na teplé jedlo. Na moje sklamanie sa však dozviem, že mimo sezónu varia iba pre ubytovaných hostí, ale môžem si kľudne uvariť svoje jedlo, ak mám. Keďže nemám, dám si aspoň jedno pivo a poberiem sa na odchod.

Vonku zistím, že sa citeľne ochladilo a to ešte netuším, že v noci kvôli chladnému frontu napadne na hrebeňoch Tatier okolo 30 cm snehu. Od chaty pokračujem ďalej modrou značkou, až sa dostanem na lesnú cestu, ktorá je zároveň cyklotrasou. Z nej si odbehnem obzrieť bralá Sokola, padajúce do hĺbky podo mnou. Po poslednej atrakcii, na rázcestí pod Babkami zasa prejdem na zelenú značku a klesám k rázcestiu Nad kameňolomom. Tu opäť mením značku za modrú, prudkým klesaním sa dostanem na parkovisko do Bobroveckej Vápenice, kde túru ukončujem.

Záver

Jednoznačným naj pre mňa na túre bol prechod Jaloveckou dolinou a časťou doliny Parichvost. Krásne zachovalé, divoké doliny, s burácajúcou vodou s mnohými prítokmi mi naozaj učarovali. Páčili sa mi aj výhľady zo Salatína na hrebeň Západných Tatier a Sivý vrch či do hlbokých dolín na severnej strane pohoria. Taktiež úsek medzi sedlom Pálenica a Chatou pod Náružím je krásny nepoškodenou prírodou a pri dobrom počasí aj výhľadmi zo Sivého vrchu. Túru odporúčam každému, kto má rád odľahlé doliny a krásne výhľady. Kto by si netrúfal na celý mnou prejdený okruh, dá sa skrátiť tým, že sa vráti zo sedla Pálenica naspäť Bobroveckou dolinou. Treba si však overiť stav mostíkov po zime, zvyknú byť strhnuté či poškodené a nejeden turista si musel volať na pomoc HZS na ich prekonanie.

trasa cez Relive

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek