Pýtalo sa prejsť pohorím poriadnejšie a stráviť v ňom noc. Ponuka nenavštívených miest bola z vyššie uvedených dôvodov bohatá. Nakoniec som si vybral trasu okolo hradu Jelenec (Gýmeš), na ktorý ma lákali okrem iného skvelé fotografie Martina Baniariho spred dvoch rokov. Naplánoval som si túru okolo spomínaného hradu a tiež do neďalekých obcí.

Trasa

Jelenec – Remitáž, táborisko – Remitáž, rybník – Nad červeným krížom – Pusté – Horné Lefantovce – Oponice – Oponický hrad – Pusté – Nad červeným krížom – Pod gaštanicou – hrad Jelenec (Gýmeš) – sedlo pod Gýmešom – Kostoľany pod Tribečom – Pod gaštanicou – Remitáž, rybník – Remitáž, táborisko – Žirany – Remitáž, táborisko – Pod Studených hradom – Studený hrad – Pod Studených hradom – sedlo pod Gýmešom – Ladice

Z Jelenca cez hmyzí les

V sobotné ráno prichádzam do Jelenca. Zvonku si obzerám budovu múzea rodu Forgáčovcov. Potom sa presúvam dlhou ulicou v smere vodná nádrž Jelenec. Po pravej sprane je pekný pohľad na zelený vrch Dúň so sivým hradom. Už z diaľky je vidieť, že to nebude malý objekt.

Všímam si menšiu vodnú nádrž a pár rybárov okolo nej. O pár minút míňam miestne táborisko, kde sa prezúvam do turistických topánok. Nasleduje pomerne nezáživná dolinka. Netradičná je len bohatým výskytom dubom, ktoré sú pre mňa stále mierne exotické, lebo u nás takmer vôbec nerastú. Dubové lesy s krásnou zelenou trávou už vôbec. Všímam si výrazné množstvo čiernych motýľov, konkrétne bieloškvrnáčov púpavcových. Krúžia okolo mňa každých 10 metrov až mi to začína byť podozrivé. Všímam si mŕtveho roháča na zemi. Zaujmú ma aj pre mňa neobyčajné rastliny prútnanca metlovitého, ktoré lemujú lesnú cestu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prekvapuje ma, že len 100 kilometrov od domova je príroda úplne iná. Pravidelne sa kochám mladšími alebo zrelšími dubovými lesmi so sviežim zeleným kobercom na zemi. Stretávam dvojicu hubárov, ktorým z košíka niečo trčí, ale plné koše nemajú. Všelijaké huby po lese vidieť, ale začínajúce sucho im asi veľmi nepraje.

Horné Lefantovce a Oponice

V spoločností lietajúcich bieloškvrnáčov púpavcových postupujem k lokalite Pusté. Neďaleko sa z mladiny otvorí pohľad do údolia rieky Nitry. Blížim sa k Horným Lefantovciam a som zvedavý ma miestne historické zaujímavosti. Les sa postupne mení na menej udržiavaný, ale stále rozoznateľný park. Povedľa klasickej budovy z minulého storočia postupujem parkom so starými lavičkami, cez ktoré prerastajú 20-ročné stromy. Do oka mi padá mohutná budova neskorobarokového kaštieľa z roku 1369. Prekvapuje ma, že je zanedbaná. Keby to bolo na Gemeri, tak by som sa tomu až tak nečudoval. Každopádne je to pekný komplex, ktorý sa, verím tomu, dožije lepších časov. V parkovom areáli sa pasiem na jahodách, ktorých je tu jedna sila. Všímam si staršiu maliarku, ktorá sa rozkladá na mieste, z ktorého je na kaštieľ pekne vidieť. Trochu sa cítim ako vo francúzskom filme.

Avšak potom ma čaká deravá slovenská asfaltka do Horných Lefantoviec. V tých je ďalší historický objekt, a to renesančný kaštieľ v modernejšom šate. Jeho aktuálna farba mi však nesedí. Zaujímavo pôsobí kostol sv. Martina s historickou budovou obecného úradu.

Prechádzam okolo pohostinstva, ale je ešte len poludnie a mám v pláne pokračovať do Oponíc. Potom však zle odbočím a pár minút sa vraciam k centru obce. To je znamenie, že si mám oddýchnuť. Zasadám do pohostinstva a dávam si dobre načapovaného Corgoňa, čo je pre mňa tiež netradičné pivo, ktoré poznám prevažne z plechovíc. Je fajn, ako aj miestny krčmár v zrelšom veku. Pokecáme o dedine, športe a turistike.

Po takmer dvoch hodinách sa lúčim a pokračujem asfaltkou do Oponíc. Dediny Horné Lefantovce a Oponice ležia každá v inom okrese. Preto je tu autobusové spojenie dosť neefektívne a človek prejde skôr pešo, aj keď je to vyše 6 kilometrov. Mne však asfaltky až tak neprekážajú. Najmä po náročnejších úsekoch so skalami a nerovným povrchom si doslova vychutnávam, keď nemusím pozerať pod nohy a môžem sa kochať krajinou.

Obdivujem okolité údolie rieky Nitra, horu Veľká skala a Oponický hrad trčiaci z lesov napravo. V sobotné popoludnie ma míňa nečakane veľa áut. Myslel by som si, že tunajšia vetva cesty medzi Nitrou a Topoľčanmi bude pokojnejšie, ale nie je tomu tak.

Z Oponického hradu na hrad Jelenec (Gýmeš)

Za vyše hodinku cesty som v Oponiciach, kde si zvonku obzerám renesančný kaštieľ zo 16. storočia. Vo vnútri skrýva hodnotnú Aponiovskú knižnicu. V peknom parku sa pohybuje viacero návštevníkov. Dosť ľudí smeruje aj na Oponický hrad alebo sa z neho vracia. Za dedinou si dám oddych na drevenom kláte a naobedujem sa.

Potom stúpam hustým lesom k hradu. Chodník je niekedy dosť úzky a zašitý v poraste, ale čochvíľa sa vynáram pri hrade. Tu si opeká jedna rodinka. Neváham a vstupujem medzi historické múry hradu. Je z neho pekný pohľad do údolia. Vpravo krajinu príjemne dopĺňa oblý vrch Hrdovická s bralným pásom na vrchole.

Na jednom zo starých driev si všímam fúzača alpského, ktorý mi pekne pózuje. Utvrdzuje u mňa tribečské dojmy, že pohorie je okrem iného bohaté na vzácny hmyz. Po obhliadne sa lúčim s hradom akurát za príjazdu ďalšej rodiny na Škode Felícia. Vyzerá, že sa sem dá dostať aj takto. „Proti gustu žiaden dišputát,“ pomyslím si a odchádzam.

Podvečer ma čaká ešte dlhšie, ale nenáročné stúpanie, najskôr na Veľkú skalu a potom k hradu Jelenec (Gýmeš). V lese opäť zo seba striasam kliešte, ktorých je tu bohato. Vrchol Veľkej skaly je dosť zarastený a preto sa za nejakým lepším výhľadom cez vysokú pŕhľavu ani neskúšam neprebíjať. Na zostupe narážam na ďalšieho roháča pri chodníku.

Dostávam sa k dnes navštívenému miestu Pusté, za ktorým by mala byť voda pri poľovníckej chate. Klesajúc suchým jarkom to však vyzerá, že tu na vodu nenatrafím. Nachádzam akurát hŕstku dubákov a všímam si spomínanú chatu.

Po mne známej trase z doobedia sa blížim k lokalite Nad červeným krížom. Tu oddychujem a zjem niečo pod zub. Blíži sa večer, ale už to nemám ďaleko. Potešia ma výhľady z rozľahlej lúky s názvom Rakytová. V podvečernom slnku sa krásne vynímajú neďaleké vrchy Veľký Lysec, Veľký Tribeč a Drža. Kúsok sa tu pokochám atmosférou miesta a pokračujem v trase. Míňam TIM Pod gaštanicou, kde sa terén začína dvíhať. Stúpanie lineárne rastie až k dosť strmému vrcholu hory Dúň, na ktorom stojí hrad. Krátko sa zastavujem na nádhernej kremencovej skalke s výhľadom na Žibricu. Sadám si a kochám sa aj inými, menej výraznými vrcholkami ako Plieška a Čierna skala.

Toto miestečko sa mi tak zapáči, že v konečnom dôsledku bolo najkrajším z túry. Myslel som si, že sa sem ešte večer vrátim, ale nakoniec som zostal na rozľahlom hrade Jelenec (Gýmeš).

Pomaly sa zo skalky poberám na záverečný „útok“ na hrad. O 10 minút som tam. Prezliekam sa do suchého a začínam s prehliadkou rozsiahleho areálu. Nikto tu nie je, čo ma v pekný sobotný večer dosť prekvapí.

Po dnešných vyše 30 km cítim únavu a jednotlivými zákutiami hradu sa presúvam veľmi pomaly. Na západ slnka, ktorý je však pre oblak na západnom horizonte dosť krátky, zostávam na najvyššej terase jednej zo zachovalých veží.

Slnko postupne mení farby okolia. Sfarbuje sivé múry do oranžova a žltkastý nádych dostávajú aj okolité, inak zelené lesy. Vychutnávam si skvelú atmosféru miesta, kochám sa výhľadmi na všetky smery a spravím aj pár záberov. Po polhodinke sa poberám nájsť si v útrobách hradu miesto na nocľah. Zaspávajúceho ma okolo 22.00 hodiny budia ľudia, ktorí tu podvečer pobehujú so psami. Viackrát ma najmä ich psi prebudia, ale nakoniec zaspávam.

Dokonale okolo hradu

V skoré ráno okolo 4.30 h sa mi síce ťažko, ale podarí vstať. Ešte by som si poriadne pospal, ale východ slnka si nechcem nechať ujsť. Stále „v pyžame“ stúpam opäť na vežu a čudujem sa, že v areáli hradu nikto nie je. Noční narušitelia môjho pokoja zmizli a nie je tu po nich ani stopy.

O pár minút začína slnko stúpať ponad hrebeň Vtáčnika. Pomaly osvetľuje hradné múry a mení okolitú krajinu do čarovna, podobne ako večer. Slnko stúpa stále vyššie a z jeho lúčov sa tešia šíre polia v údolí a tiež roztrúsené dedinky.

Okolo 6-tej sa s tajomným hradom lúčim a klesám k sedlu pod Gýmešom. Tu sa ani nezastavujem, pretože sa tu dnes ešte vyskytnem a pokračujem do Kostolian pod Tribečom. Mám v pláne doplniť chabé zásoby vody a dočítal som sa tu o skvelom zdroji. Na mape ho odporúčajú skúsení turisti, autori a kamaráti Palo Timko a Maťo Baniari.

V dedinke ma zaujme pár sympatických domčekov. Zdroj vody však nachádzam o asi 70 metrov vyššie ako uvedená ikonka na mape. Vodička je skutočne skvelá a preto si sadám na lavičku a výdatne sa zavodňujem. Prichádza milá babička a krátko podebatujeme. Čuduje sa, že som tu tak skoro a že som sám. Nakoniec mi úprimne zapraje šťastnú cestu.

Po osviežení vyrážam obísť vrch Duň s hradom na vrchole. Smerujem červenou trasou Pod gaštanicu. Na tomto úseku ma prekvapí množstvo dlhých slizniakov na zemi. Mám problém, aby som na niektoré nestupil.

Za polhodinku som v čiastkovom cieli a začínam klesať k rybníku Remitáž. Pomerne nudné klesanie spríjemňuje len pekný okolitý les.

Pri rybníku sa krátko osviežujem a chladím, no v teplej vode rybníka. Rybárov dnes nevidieť a vládne tu totálna pohoda. Láme ma aj do spania, ale odolávam a po polhodinke sa vydávam na zachádzku do Žirian. Prechádzam okolo táboriska Remitáž a pomedzi chatky stúpam hore. V lese skrývam ruksak a naľahko postupujem príjemným terénom do dediny. Z lúk nad dedinou sa vynára krásny pohľad na mohutnú Žibricu s kameňolomom. Pred dedinou sa kúsok poopaľujem na pokosenej lúke.

Počas návratu stretávam pár osamelých turistov a tiež dvojicu cyklistov. Z cesty odhadzujem ďalšieho roháča, aby ho tu niekto nezašliapol alebo neprešiel.

Už s batohom sa rozhodnem navštíviť miestny hostinci Remitáž, kde zároveň so mnou prichádzajú vymódené turistky. Moja pamäť na tváre mi hovorí, že som ich už niekde videl. Zasadáme za stoly a dávame sa do družnej debaty. Spomínajú svoj zámer prejsť Ponitriansku magistrálu. Ja im zas hovorím niečo o sebe. Ponúkajú mi mini občerstvenie. Skutočne sa mi zdajú povedomé, ale doteraz neviem odkiaľ. Tipujem, že som ich už niekde na horách stretol.

Očarujúce výhľady zo Studeného hradu

Po oddychu sa rozchádzame. Ony smerujú červenou trasou Pod gaštanicu a ja zas žltou trasou k bralu Studený hrad. Napadá mi, že som ich mohol presvedčiť, nech idú so mnou určite zaujímavejším úsekom ako menej zaujímavou červenou Pod gaštanicu. Je však neskoro a možno by namietli, ak by sa chceli držať červenej Ponitrianskej magistrály. Stúpam teda pomaly sám.

V pekné nedeľné predpoludnie stretávam viacero turistov. Po hodinke pomalého stúpania som na kremencovom brale Studený hrad. Očarujúce miestečko radím k druhému najkrajšiemu na túre. Biele bralá krásne kontrastujú so zeleným závojom okolitých listnatých lesov. Tiež je tu pár turistov a dokonca tri stany. Dokonale si pochodím vrcholové partie brala a nasajem atmosféru krásneho miesta.

Do odchodu autobusu mi zostáva len hodinka, preto sa po polhodinke poberám preč. Zo zelenej zostupovej trasy sa naskytne nečakane krásny výhľad na Žibricu aj s okolím. To som však mimo trasy, čo zisťujem až o pár minút, za ktoré žiadnu turistickú značku nevidím. Vraciam sa a zisťujem, že pri kríži je treba odbočiť doľava a nie doprava ako som išiel. Musím teda kúsok pridať a zostup dávam v rýchlejšom tempe. Trasu lemujú opäť malebné dubové lesy. Zastavujem sa len v chatovej oblasti nad Ladicami, kde musím trafiť správny smer pomedzi chatky. Peknú oddychovú lokalitu si „zvečním.“ Príjemný výlet Tribečom sa končí o pár minút na autobusovej zástavke.

Záver

Prvá poriadnejšia túra v pohorí Tribeč sa niesla v príjemnom duchu začiatku leta. Po horúcich dňoch nastalo príjemné ochladenie a preto sa mi išlo veľmi dobre. Konečne som prenikol dlhšie do tajov pohoria a nadýchal sa atmosféry krásnych dubových lesov. Pokochal som sa zo skvelých výhľadových bodov ako skalka pod hradom Jelenec (Gýmeš), samotného hradu a brala Studeného hradu viacerými kremencovými hôrkami navôkol. Zaujímavým a trochu tajomným bol pre mňa menej tradičný nocľah medzi hradbami hradu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek