Pred kostolom v Dolnej Porube sa tentoraz stretávame traja. Mám dve parťáčky, ktoré majú čerstvo v nohách taliansku Via degli dei (130 km za 4 dni). Ja som tento rok dal iba dve kratšie túry. Asi o 8.00 h vyrážame a ony mi cestou hovoria svoje zážitky z Talianska. Mohli by o tom tiež napísať článok, tak uvidíme.

Za občasného brechotu psov z dvorov prechádzame Dolnou Porubou. Práve preto dievčence nemajú rady prechody cez dediny. Ideme po žltej značke smer Homôľka. Na konci dediny sa stočíme doprava a v stúpaní sa nám otvárajú prvé výhľady na Dolnú Porubu a okolité kopce, v pozadí s Považským Inovcom. Našu občasnú parťáčku začínajú omínať topánky, ešte nedoliečené otlaky z Talianska, a vznikajú prvé pochybnosti, či to má pre ňu zmysel.

Homôľka

K bufetu na Homôľke však vybehneme hravo. Je skoro ráno a bufet je zatvorený. Neprekáža, veď s tým sme počítali, ale pivo a kávička by celkom bodli. Na Homôľku nevedie značka, najskôr za chatou odbočíme vľavo a po tom, čo širšia lesná cesta po niekoľkých desiatkach metrov skončí, pokračujeme smerom hore po chodníku, ktorý najskôr iba tušíme a potom už ani to nie. Šliapeme rovno hore k vrcholu. Toto nebude náš obľúbený kopec. Pod vrcholom sa nachádza skala s jednoduchým dreveným krížom a s výhľadom na priľahlé lyžiarske svahy a okolie. Cestou dole sa zamračí a rozfúka studený vietor. Pochybujeme, či sme si dobre naplánovali termín akcie. Veď podľa predpovede malo byť polojasno a celkom teplo. Rozhodujeme sa, že budeme pokračovať smerom k Vápču, a ak sa to nezlepší, tak to tam zabalíme a popod Slopský vrch sa vrátime k autu. Občasnú parťáčku stále omínajú topánky, rozhoduje sa skončiť a vrátiť sa do Dolnej Poruby. Keďže je z partičky najmladšia, svojím odchodom podstatne zvyšuje vekový priemer účastníkov akcie.

Vápeč

Pod kopcom sa lúčime a ďalej smerom k Vápču pokračujeme v overenej údernej dvojke. Počasie sa postupne vylepšuje a rovnako aj naša nálada. Cestou na Vápeč sa naskytajú pekné pohľady do krajiny. Pofotíme, pokecáme, na Srvátkovej lúke sa občerstvíme a celkom v pohode prídeme až na Vápeč. Vychutnávame si výhľady z najvyššieho kopca koruny a poniže na lúke si dávame obed. Cestou dolu stretávame množstvo turistov, ktorí idú opačným smerom, predsa len je to najexponovanejší kopec na našej trase.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sokol a Vlčinec

Na rázcestí sa odpájame z červenej značky a po žltej zbiehame okolo jazierka do osady Háj a opäť stúpame lesnou cestou na Sokol. Záverečné stúpanie dávame v rýchlom tempe, nie ako ja minulý rok, keď mi práve tu dochádzali sily. Chvíľu oddychujeme, kocháme sa výhľadmi a ideme ďalej. Cestu do časti Štyri Lipy si tradične skrátime po lúkach a znovu po modrej stúpame na Vlčinec. Bude rozhodujúci. Pocit máme dobrý, veď sme zdolali tri kopce. Stúpame lúkami, potom ideme pozdĺž elektrického ohradníka s kravami, šup ho do lesa a znova prudko hore po modrej. Pred koncom stúpanie povolí, aby na záver znova nabralo na intenzite. Dávame to a na vrchole konštatujeme, že už sa nevzdáme. Dnes sme odsúdení na úspech. Z Vlčinca je azda najkrajší výhľad v pozadí s Vápčom.

Slopský vrch

Schádzame do osady Smrčkovci. Pri kaplnke sa osviežime pramenitou studenou vodou. Modrá značka nás zavedie až na asfaltovú cestu smer Homôľka. Ďalej pokračujeme po štátnej ceste. V popoludňajšom teple nám sily ubúdajú. Ideme v dlhšom rozostupe, každý ponorený do svojich myšlienok. Všetko, čo sme chceli, sme si povedali. Odbočujeme z cesty a pomaly po červenej značke stúpame pod Slopský vrch.

Na trampskom stanovišti si oddýchneme a pokračujeme lesnou cestou ďalej. Po chvíli zisťujeme, že sme sa nechali uniesť lesnou cestičkou a že sme mimo značky. Navigujeme sa pomocou mobilu. Pripomína mi to prácu s buzolou. Motáme sa po lese s mobilom v ruke a nakoniec prídeme až pod finálne stúpanie. Celkom fajn zábavka, hlavne na medveďom území v čase ruje. Strmým výšľapom napredujeme pomaly a vidíme, že nám túra trvá viac, ako sme pôvodne mysleli. Posledné metre k vrcholu však bežíme. Sme na Slopskom vrchu. Dali sme všetkých päť kopcov!

Nejaký čas sa do oblasti nevrátime. Voláme občasnej parťáčke, je rada, že sme to zvládli. Vyzerá to tak, že nám to na Homôľke parádne rozbehla. Zídeme dolu a po kalvárii sa vraciame do Dolnej Poruby. Zastavenia míňane v opačnom poradí. Naša cesta končí. Sme šťastní, že sme dnes boli úspešní. Lebo keby nie, neviem kedy a či by sme sa odhodlali na ďalší pokus.

Záver

Týmto smerom je trasa príjemnejšia a pocitovo ľahšia. Trvalo nám to 11,5 hodiny. Budeme na turistiku v dobrom spomínať, aj keď si nemyslím, že rovnakú trasu ešte niekedy pôjdeme. Na Homôľku nepôjdeme určite. Po čase sa k Vápču alebo Vlčincu určite vrátime, ale teraz máme v hlavách úplne iné trasy.

Po ceste sme v rámci srandy nagenerovali zopár možných vylepšení trasy. Winter edition – v snehu a mraze. To určite nepôjdeme. Day & night verzia – dať to dvakrát po sebe, raz cez deň a raz v noci. To by bola iná makačka. Ale možno týmto niekoho inšpirujeme, ako nás kedysi inšpiroval článok o Korune Oravy.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek