Nedožery

Ráno vystupujem z autobusu v Nedožeroch–Brezanoch. Presnejšie v časti dvoj-obce nesúcej prvú časť jej pomenovania. Zástavka je východzím bodom dvoch turistických značených trás vedúcich na hrebeň Žiaru. Jedna ma povedie skoro až k cieľu, prakticky v stopách starej komunikácie spájajúcej hornú Nitru a Turiec. Svoju hviezdnu éru zažívala po obsadení veľkej časti Uhorska Osmanskou ríšou. Tento úsek bol súčasťou diaľkovej trasy medzi Viedňou a Sedmohradskom, vedúcej z veľkej časti terajším Slovenskom, organizovanej Habsburskými panovníkmi.

Teraz ma čaká prechod pozdĺž hlavnej komunikácie, prakticky celou obcou. Podľa charakteru staršej výstavby, teraz viac alebo menej zdarilo rekonštruovanej, nepatrila k chudobným v regióne. Pri Jednote sa zastavujem pri pamätnej tabuli venovanej najznámejšiemu rodákovi Vavrincovi Benediktovi Nedožerskému. Humanistovi z obdobia renesancie, pôsobiacemu v predbielohorskej dobe na Karlovej univerzite. Zaregistrujem tu prvú stopu na Via Magnu - osadený emblém cesty.

Pred koncom osídlenia odbočujem vpravo. Tu stojacia informačná tabuľa so smerovkou vraví: „Via Magna, Cisársko–kráľovská poštová cesta od roku 1558. V tejto časti na Mýte bola umiestnená prepriahacia stanica.“ Po pár metroch prekračujem pre osobnú dopravu nevyužívanú železničnú trať Prievidza – Nitrianske Pravno a som mimo obce.

Prichádzam k niečomu ako malý ranč. Niekoľko koníkov na zelenej paši poteší oko. Menej ma teší, že ma čaká dlhší úsek otvoreným terénom. Les sa rysuje až na vzdialenom obzore. Optimizmu mi nepridáva ani sivá obloha. Ale bol to len prvý dojem. Je to príjemný, jemne stúpajúci úsek. Cesta je z jednej strany lemovaná krovinami. Prichádzam tomu na chuť. Zaujme ma smerovník s nápisom Altánok – bunkre. Možno dnes objavím niečo nečakané.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Besiedka pod čerešňami

Po chvíli chôdze prichádzam k zaujímavému miestu. Cesta sa tu vetví. Rámuje malú oázu stromčekov s oddychovým miestom. Ešte pred krátkou vizitáciou priestoru prehodím pán slov s pánom v mojom veku. Štepí v remízke planú čerešňu. Ak tu ten názov má, nech aj dôvod je. Má to ako taký relax popri práci v lese. Vždy ma poteší, ak niekto takto nezištne niečo tvorí. Nie pre seba, no pre mnohých neznámych, čo sem budú prichádzať. Keď tu bude statný strom stáť, tak my dvaja ani nemusíme chodiť po tomto svete.

Na chvíľku sa pristavím v spomínanej oáze. Esteticky dobre zvládnutý smerovník. Šípky smerujú do oboch smerov. Dáva miestu aj meno: Besiedka pod čerešňami. Šípky vpravo vravia: Rysná dolina, Partizánske bunkre. Vľavo zas: Vyšehrad, Cisársko-kráľovska poštová cesta r. 1558. Škoda, ako následne zisťujem, je to posledná zmienka o Via Magne. Premárnená príležitosť dotiahnuť sľubný projekt ďalej. Pár informácii je na krytom posedení. Ten je síce viac pekný ako funkčný. No aj tak klobúk dole pred realizátormi. Dozvedám sa, že som na mieste, kde pred osemdesiatimi rokmi stála tehelňa. Nevyužívam ponuku miesta. Dnes som ešte prešiel málo a oddychu sa mi neželá. Miesto skôr slúži pre výletníkov z obce na krátke prechádzky. Asi aj dosť využívané.

Cez Zákľuku k hrebeňu

Cesta začína ostrejšie naberať výšku. Teda vzhľadom k doterajšiemu priebehu. Koníky tu už dostávali prvýkrát zabrať. Na konci stúpania je zas čosi zaujímavé. Klasický dvojkríž na zemnom štvorbokom ihlane s kamenným vystužením hrán. Niekto očividne nechcel, aby to bola len obyčajná mohyla. Pod ním akoby dvojradové javisko pred oponou práve kvitnúcich drevín. Inak dobré vyhliadkové miesto.

Znovu sa ide pohodovo. Keďže idem v stopách dávnych dostavníkov a furmanských vozov, nepredpokladám ani ostré naberanie výšky. Nepriamo to potvrdzuje mamička s kočíkom, čo v rámci prechádzky prišla až sem. Kraj lesa sa blíži. Na trase ho vymedzuje TIM s názvom Pod závorou. Čo ma prekvapuje, opäť vidím smerovník Altánok – bunkre. A ešte jeden moment si uvedomujem. Kráčam v línii plynovodu. Projektanti si zvolili dávno preverenú trasu najmenšieho odporu pre spojenie Ponitria s Turcom.

Les má zmiešaný charakter, radosť pozerať na tunajší porast. Či sú stromy listnatého alebo ihličnatého charakteru, všetko pekné exempláre. Cesta sa mierne krúti terénom, prejde okolo väčšej lúčky so včelínom. Znovu prichádza strmšie stúpanie. Je tu vidieť, že pôvodný priebeh komunikácie bol iný. Viac sa krútil v teréne. Svedčia o tom dlhé a hlboké závozy zarezané do lesnej pôdy. Inak si totiž neviem vysvetliť útvary s hĺbkou a šírkou odpovedajúcou protitankovým zákopom.

Opäť je to pohoda mierneho naberania výšky hrebeňom bočného výbežku pohoria Žiar. Prichádzam k peknej lúčke s dvojitým stromom v strede. Tvorí veľmi plytké sedielko. Depresijku cesta prekonáva násypom. Má zjavne umelý charakter. Akoby stará úzkokoľajná trať. No nedáva mi to tu zmysel pre cestu pre povozy. Zostáva mi to záhadou. Na konci je kríž s dvomi lavičkami, v dohľade TIM s názvom Zákľuka. Zhodím batoh a vraciam sa. Je to jedno z miest, ktoré vás hneď chytí za srdce. Nič zvláštne, len tak jednoducho pekné. Kríž tu nestojí pre nič za nič.

Znovu neposedím. Ako prestávam kráčať, cítim chlad. Nedá posedieť a trošku pomeditovať, aj keď miesto k tomu láka. Cesta urobí veľký oblúk, chvíľku rovinka s brezami. Smerovka do doliny vpravo mi vraví : Altánok – bunkre 0,45 h 3 km. Začínam váhať. Rád by som to spoznal, ak je to tak intenzívne propagované. Ale bolo by to trojhodinové zdržanie a to si moc nemôžem dovoliť. Takže pokračujem značkou vľavo. Čert však pokúša znova. Po niekoľko sto metroch znovu smerovka lákajúca k bunkrom. Váham a definitívne odmietam neoblomnú ponuku.

Narazím tu aj na niečo iné. Asi projekt, o ktorom som nepočul. O strom je opretá doska s pekne a kvalitne prevedeným nápisom PRI HANDRÁRSKOM CHODNÍKU. Samozrejme mi napadá, je to logické. Viedla tu hlavná spojnica na Turiec a handrári z terajšieho Kamenca pod Vtáčnikom museli kráčať týmito miestami. Niekto chcel pripomenúť dávne doby. Osobne mám silný dojem, že z konca šesťdesiatych rokov si pamätám ešte na posledných. Ak to nie je len sen z detstva, tak to až tak dávno nebolo. Ak bolo, tak som starý.

Cesta začína traverzovať hlavný hrebeň Žiaru. Prekračuje drobné potôčiky, prvé dnešné zdroje vody. Koníky museli až sem vydržať smädné. To hlavné ale mali za sebou. Je to nepatrné stúpanie smerom k sedlu. Jeho predzvesťou je vysoko na strome umiestnená drevená tabuľa s nápisom Pod stĺpom.

Smer Žiare

Názov nesie aj TIM priamo na hrebeni. Napájam sa tu na diaľkovú červenú trasu E8. V tejto oblasti mal stáť v dobách dávnych hostinec poskytujúci služby cestujúcim. Kdesi som čítal, že pár nadšencov objavilo základy stavby. Škoda, tu na mieste o tom nič nehovorí. Osobne by som rád uvítal nasmerovanie k tomuto bodu. Inak to tu nie je nič moc. Len lesná križovatka.

Pre mňa, vtedy pre furmanské vozy, nastáva pohodová hrebeňovka s nevýraznými prevýšeniami a klesaniami. Prebieha využívanou lesnou cestou. Výhľady do okolia nie sú žiadne. Prvý pohľad k hornému Turcu si vychutnám až vďaka prieseku pod vedením vysokého napätia. Na kraji lúčky tu stojí chatka s krytou verandou. Zázemie dopĺňa nová latrína, ohnisko a hojdacia lavička. Nezastavujem sa. Vhodné miesto na oddych, a pri nepriazni počasia poslúži ako vhodný bivak. O kúsok ďalej je však niečo lepšie.

Netrvá to ani dlho a som na mieste. Poľovnícka chata Vyšehrad je miestom, kde si doprajem oddych. Miesto ponúka pútnikovi všetko potrebné. Kryté posedenie, prameň vody, ohnisko a pre prípad potreby latrína. Bonusom je vďaka rozsiahlejšej ťažbe dreva výhľad do hornatej krajiny.

Je poludnie. Zhadzujem batoh, vybalím zásoby, treba sa posilniť. Polhodinka mi ubehla ako voda a opäť kráčam lesnou cestou traverzujúcou Malý Vyšehrad. Trvá to len chvíľku, prichádzam k rázcestiu. TIM mu dáva názov Žiare. Končí tu moje putovanie Via Magnou. Klesá dole do údolia Jasenice, aby dosiahla dolinu v mieste križovania ciest medzi Jasenovom, Budišom a Rudnom. Variant smerovania po terajšej turistickej značke smerom na Jasenovo nie je podľa mňa pravdepodobný. Pre niekoho, komu by bol prioritou len prechod historickou cestou medzi Ponitrím a Turcom, by som ho odporúčal realizovať ako cyklotúru.

Vyšehrad

Opúšťam širokú cestu, aby som skôr účelovou cestičkou pokračoval k vrcholu môjho putovania. Zdrží ma predieranie sa rúbaniskom. Nenadchne prechod smrekovým temným porastom, ktorý asi nedosiahne pokročilejšieho veku. Ostrejší, ale krátky výšvih a som na okraji otvoreného lúčneho porastu. To, k čomu kráčam, mám práve pred sebou. Skalnatý vrchol Vyšehradu je vďaka vyťaženému lesu mimo chráneného územia pekne vidieť.

Chodník kopíruje okraj lesa. Prejdem vedľa improvizovaného ohniska pri závere Čertovej doliny. Prameň má byť len niekoľko desiatok metrov nižšie. Aj preto asi navštevované miesto. Pomaly začínam stúpať. K vlastnému zdolávaniu vrcholu ma uvedie tabuľa náučného chodníka (ako posledná č. 6 na NCH) s plastikou medveďa a označenie PR v 4. stupni ochrany. Informácia vraví: "Národná prírodná rezervácia Vyšehrad vyhlásená v roku 1973 na rozlohe 48,56 ha. Výrazný bralnatý vrchol s pôvodnými bučinami v pohorí Žiar. Výskyt skalnatej, vápencomilnej vegetácie, miestami lesostepná lúčna vegetácia a v okrajových častiach lesná vegetácia. Výskyt zriedkavých druhov hmyzu. Vyšehrad je zároveň významnou archeologickou lokalitou viacerých kultúr."

Prvý úsek vedie rozsiahlejším rúbaniskom. Do lesa, vlastne do samotnej PR vstupujem pri tabuli NCH č. 5. Začína tu rozsiahla serpentína. Výrazne uľahčí zdolanie strminy. Bez veľkej námahy dosahujem skalnatý vrchol. Najvyšší bod dnešného putovania. Ako geograficky, tak aj pocitovo.

Zhadzujem batoh a sadnem si na okraj útesu. Len tak na skalu. Posedenie tu absentuje. Je tu len vrcholový stĺpik, TIM a náučná tabuľa (č. 4). Nie som tu prvýkrát, ale výhľady z bielych skál ma vždy fascinujú. Sú síce len polkruhové, ale to mi neprekáža. Vidím Turčiansku záhradku (jej hornú, teda južnú časť), hrebeň Veľkej Fatry, pohorie Žiar s Kremnickými vrchmi v pozadí, hrebeň Vtáčnika s časťou hornej Nitry. Aj keď nie je ktovieaké počasie, užívam si príjemný moment.

Neposedím si dlho. Vyšehrad nie je len skalnatý výbežok na východnej strane. Je to rozsiahla k západu naklonená pozdĺžna náhorná plošina chránená strmými svahmi. To ju predurčilo na chránené osídlenie v dávnych dobách. Ideálne miesto ako útočište okolitého obyvateľstva, pre rozsiahlosť menej vhodné pre stredoveký hrad. Chránil len úzku vládnucu triedu. Kamenná stavba tu asi nikdy ani nestála. Plochu zaberá len postupne zarastajúca lúka. Na niektorých miestach vidno zbytky valov a priekop rozdeľujúcich plochu. Chodníkom klesám a snažím sa v teréne identifikovať útvary z dávnych dôb. Určitú predstavu mi ponúkne informačná tabuľa s pomaly strácajúcim sa nákresom.

Plocha je pomerne dlhá, a tak mi chvíľu trvá, kým prídem na druhý koniec. Chodník sa tu mení na (asi pôvodnú) cestu a opúšťa pri tabuľke NCH (č. 2) planinu. Nedá mi, aby som si nepozrel aj prvú. Klesám prístupovou komunikáciou. Vedie šikmo vo svahu. Až teraz si plne uvedomujem, aká to bola strmina. V dávnych dobách, bez pokrytia lesom, zabezpečovala nedobytnosť priestoru aj bez výrazných opevnení.

Vychádzam z lesného porastu priamo pri úpätí. Je tu TIM Pod Vyšehradom, prvý bod NCH (č. 1). Otvára sa pohľad k Vyšehradskému sedlu. Nad ním kopčeky Žiaru a vzdialený Hrebeň Lúčanskej Fatry. Nepostojím, otáčam sa a zdolávam Vyšehrad opäť. Som znovu na mieste, ktoré žilo dejinami. Neviem, či patrilo Turcu a či Ponitriu. Asi bolo ťažiskom, cez ktorý sa preklápali záujmy oboch celkov. Svedčí o tom zaujímavý fenomén. Rovnaké názvy obcí v oboch regiónoch. (Rudno, Pravno, Sučany, Žabokreky, Diviaky, Lazany, Laskár, Necpaly...). Asi nie náhoda.

Smer Solka

Vraciam sa k sedielku na vrchole Čertovej doliny. Začínam tu návrat dolinou smerom na Nitrianske Pravno. Zaujímavý názov. Neviem ako vznikol. Pôvodne bol asi v nemčine, v reči, čo sa tu stáročia používala. Po pár metroch sa pristavujem pri studničke. Voda je dobrá, usmejem sa na emblémiku pripevnenom na strieške – čertík. Počiatočne klesanie je ostrejšie, neskôr sa zmierni. Pri križovaní lesných ciest je zaujímavá skulptúra vyrezaná do pňa stromu. Po chvíli kráčam dnom doliny. Je asi také široké, že sa tu zmestí len malý potôčik a cestička. Niekedy ani to nie a musím dávať pozor, kade kráčam, aby som nebol moc mokrý. Inak pohoda.

Čertova dolina končí na mieste nesúcom meno Čertovo pole. Nazýva ho tak TIM tu stojaci. Mal by som kráčať vpravo, po značke vedúcej solídnou lesnou cestou. Vyzerá, že bude mierne stúpať. Mňa však zaujme pokračovanie potôčika kľukatiaceho sa úsekom akoby lužného lesa. Priestor dostupný chodníkom sa mi aj páči. Asi nielen mne. Prídem na príjemné táborisko so stolmi, s ohniskom a posedením skrytým v lesíku mladých ihličnanov. Viac ako sympatické. A bez jedinej smietky. Klobúk dole ľuďom, čo sem chodia.

Trošku trápenia a námahy ma stojí návrat lesom na značenú trasu. Neľutujem však zachádzku. Cesta ma vyvádza z lesa k otvoreným priestorom. Vidím záver Hornonitrianskej kotliny, jej Pravniansku časť. Čo ma však mätie, nevidím ikonickú siluetu vrchu, ktorú som videl na začiatku putovania. Kľak mi zakrýva síce nižší, no pred ním stojaci Reváň. Mal som teda problém s identifikovaním hôr pred sebou. Nerobí mi to však problém s orientáciou na mieste. Trasa je, ako celý deň, dobre značená. Vedie ma k malej osade v údolí, miestnej časti Nitrianskeho (pôvodne Nemeckého) Pravna - Solke.

Kalvária v Solke

Síce vchádzam do osídlenia okolo divokej skládky, no pôsobí to tu na mňa príjemne. Asi nie zlé miesto na život. Občerstvovacie zariadenie radšej obídem. Čas ubieha rýchlo a chcem ešte niečo navštíviť. Už z diaľky na kopčeku sa vynímajú biele cirkevné objekty. Kalvária v Solke. Odbočím k nej. Z cesty je to len malá zachádzka. Zachádzka malá, no areál rozsiahly.

Čítam na infotabuli: „Rozsiahly súbor kalvárie bol postavený v neogotickom slohu v rokoch 1927 – 1934 na pahorku Galgenberg. Pozostáva z dvadsaťsedem objektov: dva kostoly, štrnásť zastavení krížovej cesty a jedenásť mimoriadnych kaplniek. Podnetom pre výstavbu bolo vyjadrenie dôslednej úcty 100. výročiu tragického požiaru z roku 1827, pri ktorom zhorela veľká časť mesta. Iniciátorom a zakladateľom kalvárie bol pravniansky rodák Anton Richter, kanonik banskobystrickej kapituly. Výjavy krížovej cesty sú dielom mníchovskej firmy Franza Mayera, diela z kararského mramoru vyhotovili dielne Karla Horna z Banskej Bystrice.“

Opisovať nebudem, citácia povedala všetko. Pre rozsiahlosť ani fotografia nepovie veľa. Treba prísť a vidieť. A podľa áut zo vzdialených okresov, čo tu práve stoja, návštevníci prichádzajú.

Nitrianske Pravno

Po polhodinke strávenej na mieste so silným nábojom absolvujem krátky asfaltový úsek smerom k jednému z centier nemeckého osídlenia Slovenska. Prekročím rieku Nitru, potok Tužinu, prejdem krajom obce a prichádzam na rozsiahle námestie. Jeho rozloha a niekoľko historických budov vraví o ambíciách mestečka v dobách jeho vzniku. K naplneniu kolonizačných ambícií v dobe ťažby zlata v okolí však nedošlo. Teraz mu dominuje výstavná radnica. Zaujímavá stavba neogotického kostola bola pravdepodobne zámerne potlačená pôvodne hotelom Vyšehrad v štýle vrcholného socializmu.

Prebehnem rýchlo priestorom a sadám do autobusu. Už nekráčam, už sa veziem. Absolvoval som nie moc náročnú, skoro celodennú túru. Nebolo to len o zdolaní jedného kopca. Aj keď je svojím spôsobom výnimočný. Nebolo to o spoznávaní nových miest. S väčšinou som sa s nimi zoznámil v dávnejších dobách. Možno nie raz. Teraz som sa skúsil na ne pozrieť cez okuliare dávnych dôb. Každá necháva totiž určitú stopu v krajine. Niektorú možno vidieť, niektorú možno cítiť. Je to vždy bonusom na našich cestách.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek