Lanzarote je najvýchodnejší z Kanárskych ostrovov (špan. Islas Canarias), leží asi 180 km severovýchodne od Afriky a administratívne patrí, ako celé súostrovie, Španielsku.

Súostrovie je vulkanického pôvodu a aj priamo od strediska Puerto del Carmen zaberala severný obzor skupinka typických sopečných kužeľov. Pohľad do mapy prezradil, že najvyšší z nich je Montaña Blanca (slov. Biela hora/kopec). Jej 598 m nadmorskej výšky nie je nič mimoriadne, ale len zopár vrcholov na ostrove presahuje 600 m.

Pri večernej prechádzke po Avenida Las Playas som objavil na okraji strediska vyblednutú tabuľu s plánikom turistickej trasy do mestečka Tías, čo bol správny smer. V informačnej kancelárii mi ako odpoveď na možnosť dostať sa na vrchol Montaña Blanca señorita venovala čierno-bielu kópiu letáka s plánikmi šiestich trás v regióne. Bola medzi nimi aj jedna z mesta Tías na kopec.

Trasa

Puerto del Carmen - Tías - Montaña Blanca a späť

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Predpoludním beriem do ľadvinky len fľašu s vodou, suchý keks, doklady a mobil. Čas odhadujem na nejaké 3 hodiny. Prechádzam k trojjazyčnej tabuli a študujem vyblednutý letecký záber s vyznačenou trasou. Pousmejem sa nad informáciou o čase trvania: "1 hora 20 minutos, 1 hour and 20 minutes, 1 Stunde und 30 minuten". Nemci majú horšiu kondičku? Papierová kópia neposkytuje viac informácií, tak len chodníkom prekĺznem popri hoteloch a som v teréne.

Vrcholy kopcov, ako skoro každé ráno, pokrývajú čiapky riedkych oblakov. Typickou vulkanickou pláňou kráčam najprv vyjazdenou nespevnenou cestou. Evidentne je to prístup na riedko rozmiestnené haciendy. Turistické značenie pozostáva z drevených stĺpov, navrchu s bielym a zeleným pásom a číslom trasy v krúžku. Ale zatiaľ niet kde zablúdiť, biele domce mesta Tías na podhorí sú ako maják.

Zanedlho podjazdom míňam rýchlostnú cestu a na ohybe prechádzam na peší chodník. Charakter terénu sa nemení, kamenistú pustatinu len občas pretínajú nízke náznaky múrikov navŕšené z kameňov, zrejme ohraničujú nejaké, možno bývalé parcely. Riedka vegetácia je vyschnutá, farby mení len sopečná pôda - aj to len v odtieňoch hnedej, okrovej a čiernej.

Domy Tíasu sa skryjú za návrším, ale uprostred pláne sa objavuje biely obelisk s tabuľkou "Camino las Montañetas" a som znova na širšej ceste, ktorej zakrátko pribúda asfalt. Zatočím doľava a som pri prvých domoch mesta. Najprv je to jednoduchá staršia architektúra, postupne však prichádzam do honosnejšej štvrte. Na múroch ešte zazriem zo dve značky, ale potom uličkami kľučkujem už iba podľa pocitu s nosom nasmerovaným k vrcholu. Mesto je ako vymreté a niet sa ani koho spýtať: "¿Como llego a la iglesia?

Na konci strmej ulice zazriem typickú vežičku s troma zvonmi v okienkach a viem, že som trafil. Poprechádzam sa po pekne upravenom námestíčku pred kostolíkom Iglésia de la Candelaria. Rád by som nazrel aj dnu, ale dvere sú zamknuté. Za zadným múrom nachádzam informačnú tabuľu s popisom trasy č. 6 "Sendero de Montaña Blanca". Tu zas na 3 km dávajú španielsky a anglicky čítajúcemu ľudu 1 hodinu, Nemci to musia stihnúť za 30 minút.

Prašnou cestou si to už teraz šiniem po úpätí kužeľa. Mraky na vrchole sa pomaly trhajú a začína pofukovať. Míňam haciendy s upravenými políčkami - v tufovej pôde sa darí hlavne viniču. V sedielku ma prekvapí, že začínam pomerne strmo klesať, ale značenie nepustí. Po chvíli opúšťam cestu a úzkym chodníkom znovu naberám výšku severným svahom čoraz strmšie. Vegetácia je tu o poznanie živšia.

Dostávam sa na okraj kaldery, ktorá je z tejto strany zerodovaná takmer do roviny. Tu sa zdravím s jediným turistom, ktorý práve schádza na opačnú stranu. Ja sa stáčam a pokračujem nevýrazným chodníkom po východnom oblúku kaldery. Tu už značenie úplne chýba. Prichádzam na akýsi predvrchol s dreveným krížom. Odtiaľto je už na najvyšší bod len kúsok. Na otvorenom hrebeni južný vietor naberá na sile a hvízda. Hore sa teda na chvíľu ukrývam za betónový základ signalizačného stožiara, aby som mohol dať správu do "základného tábora".

Mraky úplne rozfúkalo, ale do diaľky sú výhľady zahmlené. Výrazne teraz vidno kráter susednej sopky Montaña Tersa, aj aké je mesto Tías rozťahané. Vidím, že do kaldery klesá nenápadný chodník, tak sa poberám naspäť ním, aby som sa skôr dostal do závetria. Fotím skromnú flóru a prašným terénom prechádzam dnom krátera. Na okraji sa napájam na pôvodný chodník.

Vraciam sa rovnakou cestou, takže nič prekvapivé ma už nečaká. Do sedielka to beriem skratkou popod kamennú stenu vinohradu, aby som si ušetril zbytočné klesanie. Krátko sa pristavím pri kostolíku, ale dvere sú stále zamknuté.

Čo dodať na záver? Vulkanický ostrov ponúka pre našinca úplne iný typ krajiny, ktorému sa nedá uprieť určitú krásu. Ale za lúky, lesy a potoky by som to nemenil.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek