Priznám sa, že som sa nevedel dočkať dňa, kedy sa sem vyberiem. Príprava najmä z hľadiska počasia a podmienok musela byť dôsledná, pretože som sa tadiaľ nechcel prechádzať v hmlách alebo v inom, nevábnom počasí.

Trasa

Martin, železničná stanica – Martin, Stráne – Ferrata HZS, Pod vodopádmi – Ráztoka – Martinské hole, chaty – Krížava, vysielač – Pod Krížavou – Pod Ostrou – Turie – Porúbka

Prvý útok - zimný

Prvý útok začínam v jeden z najkrajších dní minulej zimy, konkrétne 13. 12. 2022. Po výdatnom snežení a prvých výraznejších mrazoch sú podmienky dokonalé. Dovolenka je vybavená a preto v dokonalý zimný deň cestujem prvým ranným spojom do Turca. Vo vlaku ma napadá, že som sa mohol ozvať miestnemu turistickému zanietencovi Lacovi Blahovi. Je však už neskoro a zas o 6-tej ráno ho budiť nechcem. Tajne však dúfam, že by som ho mohol stretnúť niekde na holiach.

V poriadne mrazivé ráno vystupujem v Martine a čakám na MHD, ktorá ma má odviesť na Stráne. Vo vyše 10-stupňovom mraze prešľapujem na zástavke a so spolustojacimi sa kocháme rozžiarenými „hoľami.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pár minútach vystupujem na zástavke Stráne a vykonávam posledné úpravy pred túrou. Môj plán je odvážny. Prejsť v najkratšie dni roka z Turca do Rajca, konkrétne do dediny Turie a posledným vlakom sa dostať domov. Poriadne turisticky nadržaný sa vydávam po koľajách zasneženej cesty smerom hore. Využívam serpentínovú žltú trasu, ktorou som ešte nešiel. Po čerstvom snežení by mala byť najschodnejšia. V stúpaní ma predbieha pár áut, ale aj podobne nadržané skupinky prevažne skialpinistov. So snowboardom na chrbte sa hore škriabe miestny „nadšenec jednej stopy.“ Pýtam sa ho, či to bude prvá tohtosezónna jazda? Na čo mi odpovedá kladne. Iný skialpinista uvádza, že už raz bol v Západných Tatrách.

Na pár desiatok minút sa „strácam“ v páse inverznej oblačnosti, ktorá sa drží vo výške okolo 1100 metrov. V nej je poriadne chladno, čo cítim na ušiach.

Nečakané stretnutie s priateľom

Pomaly sa blížim k lyžiarskemu stredisku. Všímam si, že snehu na stromoch slušne pribúda a napadá ma, či to bude na holiach schodné. Poistil som sa však snežnicami, pripevnenými na batohu. Vynáram sa z hmly a predo mnou sa objavuje zimný raj. Bohato zasnežené, dokonalé ihličnany vyzerajú úžasne. Krok po kroku stúpam po zjazdovke k chatám kochajúc sa okolitou nádherou. Občas ma zasiahne spŕška technického snehu zo snežných diel. V lúčoch slnka svetielkujúce kryštáliky snehu na pozadí azúrovej oblohy nemajú chybu.

Nadšený sa blížim k chatám, kde ma láka krátke zastavenie. Čas však neúprosne postupuje a preto odolávam. Čaká ma predsa poobedná trasa neznámym terénom v poriadnom snehu a mraze. Míňajúc chatu Nová ponorka však intuitívne volám Lacovi Blahovi, či náhodou nešiel v krásny deň na hole.

Hovorí: „... práve popíja pivo v spomínanej chate.“ Tentokrát neváham a pár desiatok metrov sa vraciam späť. Po pár minútach sa vítame a ja si objednávam zlatistý mok na ukojenie smädu z náročného výstupu. Keciame o dušu o našich plánoch. Ja mu prezrádzam svoj a on hovorí: „... zas neodolal krásnemu dňu.“ Pri druhom pive ho nahováram, nech so mnou vystúpi aspoň na Krížavu a uvidíme čo ďalej. Čas pokročil a môj plán je menej istý. Stále sa však svojho sna o dokonale zimnom hrebienku Skalky nevzdávam, k čomu prispieva pridaná hodnota odvahy z druhého piva.

Dokonalý zimný deň pod Krížavou

Okolo poludnia sa pomaly vydávame hore. Obdivujúc vysnívané zimné podmienky s bohatou snehovou prikrývkou sa obaja tešíme skorému príchodu zimy. V diaľke nad inverziou vytŕča belejúci sa hrebeň Krivánskej Fatry. Južnejšie vidieť nespočetné vrcholky Veľkej Fatry a hrebeň Nízkych Tatier. Na hôľnych pláňach pod Krížavou vrstva snehu presahuje 50 cm. Vidieť početné záveje v terénnych záhyboch. Mrázikom obalené smrečky dodávajú prostrediu správny zimný šmrnc.

Na vrcholovej stanici vleku sa lúčime a tešíme sa na ďalšie stretnutie, netušiac že príde o niečo vyše hodinu. Ja sa vydávam popred plot vysielača. V čerstvom snehu sa aj na snežniciach brodím občas 60 cm a pribúdajúca kosodrevina naklonená pod ťarchou snehu to vôbec neuľahčuje, práve naopak. Po asi 15 minútach minimálneho postupu sa otáčam a rozhodnem sa prebiť po turistickom chodníku z druhej strany areálu vysielača.

Po desiatich minútach zisťujem, že to vyzerá ešte beznádejnejšie, keď po prekonaní pár do chodníka naklonených kosodrevín vidím pred sebou nepreniknuteľnú zimnú džungľu kosodreviny. Po ďalších minútach sa akosi prebijem na koniec plotu. Tu to vyzerá opäť nič moc. V snehovej bariéra kosodreviny vôbec netuším, kadiaľ vedie chodník. Na mape v mobile vidím, že kosodrevinový úsek nie je dlhý, ale postup je asi meter na minútu. Okolo pol druhej to vzdávam. Zostávajú len dve hodiny svitu a predo mnou mnoho kilometrov neznámym terénom. Do rána hlásia poriadne mrazy atakujúce 20 stupňov pod nulou. V takomto prípade je lepšie si to rozmyslieť a ustúpiť. Myslím, že by som to síce dal, ale určite sa hrebienkom Skalky nechcem ponáhľať, ale vychutnať si ho. Taktiež nestojím o prípadnú „slávu“ skrz horskej služby. Priznávam, že to bola jedna z mojich najväčších turistických dilem, pretože podmienky boli dokonalé.

Pred druhou hodinou volám Lacovi, že kde je, pretože sa vraciam. Zistím, že sa vracia z Veľkej lúky. Stretávame sa na ceste pri chate Javorina a spolu sa poberáme dolu. Cesta po vychodenom chodníčku ubieha rýchlo. Kamarát ma zavezie až na stanicu a tak stíham skorší, meškajúci vlak. Ešte raz ďakujem.

Druhý útok – letný

Po viacerých debatách sa odhodlávam na druhý útok, na ktorý by som rád išiel s Lacom. Chcel by som tam začiatkom leta zažiť západ slnka a sviežo-zelené okolie. V polovici júna sa dozvedám o poobednom poldennom voľne a informujem Laca, či by išiel so mnou. Ten však na škodu má akciu s priateľmi.

Rozhodnem sa nečakať a na druhý deň okolo poludnia cestujem takmer presne po pol roku opäť do Turca za rovnakým cieľom. Tentokrát mám dosť času do večerného západu slnka okolo 21. hodiny a preto vyrážam priamo z mesta. Šliapem popri vojenskom areáli a čoskoro som v známej časti Stráne, kde som v zime začínal. Tentokrát sa rozhodnem ísť dolinkou Pivovarského potoka. V spodnej časti doliny ma potešia pekné zákutia podobné Slovenskému raju. Potom sa terén mení na pomerne klasické stúpanie úzkou dolinkou až k počiatku ferraty Horskej záchrannej služby. Pokým sa dá, postupujem po nej a v niektorých miestach ju obchádzam okolitým lesom. Postupne sa dostávam k chatám, kde sa zastavujem na jednom pive. Je okolo 16. hodiny a mám dostatok času. Po polhodinke oddychu sa vydávam žltou trasou k vysielaču Krížava. Obdivujúc krásne smreky spomínam na deň pred pol rokom, keď boli dokonale zasnežené. Dnes všetko vôkol hýri životom v odtieňoch zelenej. Trasu si skracujem priamym výstupom hôľnatým terénom k vysielaču, kde si dávam opäť oddych. Všímam si pohodový úsek chodníka popri plote areálu vysielača, ktorý v zasneženej zime vyzeral ako nepreniknuteľná bariéra.

V očakávaní krás hrebienka Skalky

Teším sa, že za pár minút sa ocitnem na dlho vysnenom mieste. Čas však tentokrát plynie neuveriteľne pomaly a preto si zachádzam na sever k hôľnemu vŕšku Zázrivá alebo Šíravy. Kochám sa hrebeňom Krivánskej Fatry, ktorej vrcholky sú ešte hnedosivé, jarné. Potom sa chvíľu vraciam a krátko po 18. hodine vyrážam neznámym chodníčkom v smere Skalka. Vychutnávam si doslova každý meter. Potešia početné biele kvietky. Smrečky a kosodrevina postupne rednú a prevláda mäkký hôľnatý terén s čučoriedkami a brusnicami, aký milujem.

Počasie sa lepší a z pásu oblačnosti stále častejšie vykúka slnko. Okrem čarovného okolia si všímam početné hrebene a doliny podo mnou. Do oka mi padá „zub“ Kľaku a na pohľad známy mi je vrchol Strážova. Rozoznávam taktiež Maníny, na ktorých som bol pred mesiacom.

Očarený krásou úseku si sadám do nízkeho porastu čučoriedia a vychutnávam si totálnu letnú pohodu. Uznávam, že rázsoch Skalky je skutočná perla pohoria. Pritom som ešte nie na konci a vrchol Skalky ma ešte len čaká. Nikde nikto a tak v dokonalom tichu postupujem, kochám sa a fotím. Predstavujem si, že v zime to musí byť taktiež dokonalé. Už teraz viem, že tu nie som naposledy. Teší ma, že mi na spoznávačku zostal ešte neďaleký úsek modrou trasou z Veľkej lúky do Kuneradu, prípadne opačne. Určite ho spojím s hrebienkom Skalky a vychutnám si hory v inom ročnom období.

Po čase sa blížim k vrcholku Skalka, na ktorý treba chvíľu stúpať. Postupujem po pár metroch, často a výdatne sa obzerám po krásnej júnovej prírode. Samotná Skalka zaujme okrem mäkkého hôľneho terénu početnými skalnými výbežkami, podľa ktorých určite dostala svoj názov. Aj tu sa zastavujem a skúmam výhľady na všetky strany.

Večerný zostup z malofatranskej divočiny

Okolo 20. hodiny je slnko takmer nad horizontom a nastáva čas zostupu, aby som sa nemusel teperiť neznámym terénom po tme a hlavne stihol posledný autobus a vlak domov. Preto po pár hodinách ťažkej pohody naberám tempo a svižne klesám. Zastavujem sa len na výhľadových poliankach v lokalite Medzihorská. Tu sledujem najmä neďaleký Kozol a Čipčie v žiarivom svetle zapadajúceho slnka.

Potom vhupnem do pomaly tmavnúceho lesa. Pod Kobylím preniká do lesa posledné oranžovo-červené svetlo dňa. V odľahlých končinách mi večer nie je úplne všetko jedno, ale prejsť nejak musím. Dostávam sa pod Ostrú a čaká ma strmší zostup do doliny potoka Polomec tečúcim popod Čipčie. Pri oplotenej opache bývalej horárne Čistiny sa dostávam na asfaltový terén, ktorým cesta ubieha rýchlo. Posledné obavy mi robia akurát brešúce psi pri miestnej farme, ale nič dramatické sa za takmer tmy našťastie nedeje. Natesno prichádzam na zástavku a len dúfam, že ma miestne spoje nesklamú, inak spím v Žiline alebo v Turci.

Záver

Hrebienok Skalky skutočne splnil moje vysoké očakávania a predviedol sa v plnej paráde v júnovom, zelenom šate. Po neúspešnom, prvom, zimnom pokuse napriek nezdaru dopadol daný deň skvele kvôli stretnutiu priateľa a parádnym, zimným podmienkam. V júni však problémy nenastali a mohol som si tiché a menej navštevované miesto v Lúčanskej časti Malej Fatry dokonale vychutnať v čare letného večera. Rozhodne som na rázsoche Skalky nebol poslednýkrát a hodnotím ho ako najkrajšie miesto pri Martinských holiach na značenej trase.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek