Príbeh: Príbeh Téryho chaty

Fotky (23)

Popis fotky

Téryho chata pred vybudovaním prvej prístavby (Foto – archív A. Puškás) Zatvoriť

Príbeh Príbeh Téryho chaty

25. 7. 2023

Chata pri Piatich Spišských plesách, ktorá dnes nesie meno iniciátora jej výstavby, je jednou z najstarších vo Vysokých Tatrách. Téryho chata je tiež najvyššie položenou celoročne prevádzkovanou chatou. Jej umiestnenie v Malej Studenej doline nie je náhodné. V dávnejšej minulosti, keď chata ešte nestála, dolinu vyhľadávali zlatokopovia, bylinkári, poľovníci ale aj pastieri.

Postupne do doliny začali prenikať aj prví turisti, bádatelia a kúpeľní hostia zo Starého Smokovca. Tak sa budapeštiansky lekár Edmund Téry rozhodol navrhnúť, aby bola v doline postavená chata. Následne sa svojej úlohy zhostil spišskosobotský architekt a staviteľ Gedeon Majunke. A práve prostredníctvom týchto dvoch mien sa pozrieme na históriu objektu.

Edmund Téry

Hoci je po Edmundovi Térym (maď. Téry Ӧdӧn) vo Vysokých Tatrách pomenovaná chata, nemal to do nich nikdy blízko. Narodil sa v roku 1856 v uhorskej obci Stara Beba / Óbéb (Beba Veche v dnešnom Rumunsku) na trojmedzí so Srbskom a Maďarskom. Roku 1865 sa však Téryovci presťahovali do Budapešti, kde v roku 1878 na miestnej univerzite úspešne ukončil medicínske štúdium. Medzitým sa ešte ako dvadsaťročný oženil s Emíliou Mészárosovou. Prvýkrát navštívil Vysoké Tatry v roku 1875 ako devätnásťročný študent. Zároveň vtedy vstúpil do Uhorského karpatského spolku (maď. Magyarországi Kárpátegyesület), ktorý mal vtedy sídlo predsedníctva v Kežmarku. O rok neskôr tam vstúpila aj jeho manželka. V tej dobe spolok fungoval iba pár rokov a zároveň bol jediným turistickým spolkom na území Uhorska.

V roku 1875 v sprievode horských vodcov vystúpil na Kotlový štít. O rok neskôr vystúpil na Gerlachovský štít, Slavkovský štít a Lomnický štít. V tom istom roku (1876) Edmund Téry spolu s horským vodcom Jánom Stillom a ďalšími dvomi členmi – Paulom Schwartzom a Samuelom Horvayom uskutočnili prvovýstup na Prostredný hrot (Stredohrot). Na vrchol prišiel Téry pred ostatnými. O výstupe sa nám zachovala podrobná správa, uverejnená v ročenke Uhorského karpatského spolku (UKS), ktorej autorom je Téry. V roku 1877 spolu s horským vodcom Martinom Spitzkofom vystúpili ako prví na Pyšný štít. Na vrchole nechal Téry odkaz vo fľaši, ktorý našli návštevníci vrcholu v roku 1892 pod navŕšenými kameňmi. Roku 1877 bol tiež zvolený, ako historicky najmladší, za člena ústredného výboru UKS.

Je nutné povedať, že Téry bol fascinovaný horami a prírodou všeobecne, nielen Vysokými Tatrami. Ako medik chodil po Švajčiarsku, v roku 1874 absolvoval okružnú cestu po Štajersku, Tirolsku, Soľnohradsku (Salzbursku) a Bavorsku. Aj pobyty na lekárskych konferenciách v rôznych krajinách Európy využíval na poznávanie miestnej prírody.

V roku 1880 sa stal štátnym banským lekárom v Štefultove, dnes časť Banskej Štiavnice. Taktiež si ho zvolil knieža Filip Coburg za lekára svojho antolského panstva. Dnes je kaštieľ Coburgovcov vo Svätom Antone (predtým Antol) múzeom. Téry v Banskej Štiavnici nadviazal kontakt s miestnymi členmi UKS. V roku 1882 z jeho iniciatívy vzniká Sitniansky oddiel UKS aj s vlastným výborom. Jeho pričinením bolo v Štiavnických vrchoch vyznačených približne sto kilometrov turistických chodníkov. Tiež žiadal knieža Filipa Coburga, aby dal opraviť rozhľadňu na vrchu Sitno. Opravenú vyhliadkovú vežu sprístupnili v roku 1887.

Edmund Téry bol s rodinou v Banskej Štiavnici do roku 1884 a získal si tam všeobecnú úctu. Zaujímal sa o baníkov a ich rodiny. O ich životných podmienkach napísal aj v novinách. Od pacientov neprijímal odmenu. Počas pôsobenia v banskom meste musel ako lekár bojovať s epidémiou osýpok u detí. Z Banskej Štiavnice odchádza na uhorské ministerstvo vnútra, ktorému vtedy podliehali zdravotné služby. Od tejto doby pôsobil na viacerých významných pozíciách: inšpektor verejného zdravotníctva, ministerský radca, epidemický komisár a iné.

Edmund Téry bol tiež známy ako organizátor a propagátor turistiky. Ešte pred svojím pôsobením v Banskej Štiavnici, keď bol v Budapešti, stmeľoval miestnych turistov UKS prednáškami o turisticky zaujímavých miestach, zhromažďovaním sprievodcovskej literatúry a kolektívnymi turistickými podujatiami. Pomáhal zvyšovať záujem miestnych turistov o Vysoké Tatry, keď ich pútavo propagoval. V roku 1884 sa valné zhromaždenie UKS rozhodlo, že pripraví vlastnú turistickú expozíciu na celoštátnu výstavu v Budapešti, ktorá sa mala konať v nasledujúcom roku. Jej realizáciou bol poverený okrem iných aj Edmund Téry. Výstava vraj kladne ovplyvnila návštevnosť Vysokých Tatier. V rovnakom roku – 1884 tiež začal UKS plánovať prvú útulňu bez hospodára v Malej Studenej doline pri Ohnisku. Plán sa však neuskutočnil. Podstatným momentom pre rozvoj turistiky bolo taktiež založenie Časopisu turistov (maď. Turisták Lapja). Jeho prvé číslo vyšlo v roku 1889 a Téry bol 21 rokov jeho redaktorom.

Edmund Téry si uvedomoval potrebu riadnej turistickej chaty v Malej Studenej doline. Jej stavbu navrhol v roku 1889 na výborovej schôdzi budapeštianskej pobočky UKS. Po istých nezhodách vzniká v roku 1891 Maďarský turistický spolok (maď. Magyar Turista Egyesület). Téry, ktorý bol jedným z iniciátorov vzniku nového spolku, si myšlienku chaty, vtedy ešte pod názvom Budapeštianky dom (maď. Budapesti ház) preniesol aj tam. Jej potrebu zdôvodňoval na spolkových schôdzach, ale aj mimo nich.

Od tohto času teda fungovali súbežne Uhorský karpatský spolok (maď. Magyarországi Kárpátegyesület) a Maďarský turistický spolok (maď. Magyar Turista Egyesület). Treba pripomenúť, že obdobie na prelome 19. a 20. storočia, je ešte stále obdobím Rakúsko-uhorskej monarchie. Preto sa na chvíľu zastavme pri slovenskom preklade dvoch názvov. Maďarčina, na rozdiel od slovenčiny nerozlišuje medzi pojmami „uhorský“ a „maďarský.“ Vidieť to aj pri pohľade na výrazy „Magyarországi“ a „Magyar.“ Preto by nebolo správne predpokladať, len na základe slovenského prekladu, že by sa dva spolky zásadne líšili v tom, kde chceli pôsobiť alebo pre koho boli určené.

Začiatok výstavby

Novovzniknutý Maďarský turistický spolok (MTS) si po dohode s UKS vyhradil právo aktivít v Malej Studenej doline. Hoci MTS zvažoval postaviť chatu aj inde, nakoniec sa začalo s prípravami práve v tejto doline. Spolok si prenajal od obce Stará Lesná (ktorej vtedy patrila Malá Studená dolina) pozemok, kde mala chata stáť a to na 30 rokov do roku 1927. V zmluve bolo tiež stanovené, že ak po jej uplynutí nedôjde k dohode o predĺžení nájmu, je majiteľ pozemku povinný chatu odkúpiť za cenu stanovenú úradným odhadom. Stavbou chaty poverili Gedeona Majunkeho. Dňa 19. mája 1898 bola stavebná komisia pod vedením Edmunda Téryho, ktorej súčasťou boli aj prof. Ľudovít Petrik, inžinier Jozef Pfinn, staviteľ Gedeon Majunke a zástupcovia obce Stará Lesná vyhliadnuť vhodné stavenisko. Ozvali sa však aj kritické hlasy. Mikuláš Szontagh st., ako zástupca Tatranskej poľovníckej spoločnosti, ktorá mala prenajaté v Malej Studenej doline od obce poľovné právo, žiadal, aby chatu postavili pod Jazernou stenou.

Podstatným predpokladom pre stavbu musel byť chodník vedúci dolinou. V roku 1875 bol v doline vybudovaný prvý turistický chodník, ktorý vznikol úpravou staršej hospodárskej cesty. Ďalšia úprava prebehla medzi rokmi 1892 až 1898. Počas výstavby chaty bol chodník po prístrešok pri Ohnisku na polceste medzi Hrebienkom a staveniskom upravený tak, aby po ňom mohol byť transportovaný materiál aj na chrbtoch koní.

Základný projekt vypracoval Ing. Jozef Pfinn a Gedeon Majunke ho prispôsobil daným podmienkam a konfigurácii terénu. Stavať sa začalo v polovici júna 1898. Kvôli stavbe chaty bol vybudovaný spomínaný kamenný domček pri Ohnisku. Pri troche predstavivosti by sa dal prirovnať k známej Rainerovej útulni. Robotníci v ňom oddychovali, nocovali a nosiči si štafetovým spôsobom odovzdávali náklad.

Jozef Pfinn bol tiež hlavný inžinier Košicko-bohumínskej železnice, ale aj autor propagačných turistických článkov. Zaujímavosťou je Pfinnov nerealizovaný, ale o to odvážnejší projekt ozubnicovej železnice Štrbské Pleso – Žabie plesá. Na horskú železnicu mala podľa projektu ešte nadväzovať visutá lanovka na Rysy. (Pozn. red.: vrch nad chatou dodnes nesie názov Pfinnova kopa.)

Gedeon Majunke

Výstavbou chaty bol poverený Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. Je považovaný za najvýraznejšiu osobnosť architektúry vo Vysokých Tatrách. Narodil sa v roku 1854, študoval najprv na Vysokej škole technickej vo Viedni, neskôr na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, čo bola najvýznamnejšia vzdelávacia inštitúcia pre architektúru v Rakúsko-Uhorsku. Vysokoškolský diplom mu bol udelený v roku 1880. Po krátkom pôsobení na Gemeri sa vrátil naspäť pod Tatry. Oslovila ho Kežmarská banka kvôli výstavbe Dolného Smokovca. V dobovej tlači sa často objavovala pochvalná kritika jeho stavieb.

Zoznam jeho návrhov a stavieb je dlhý a neobmedzuje sa len na oblasť Vysokých Tatier. Zo všetkých spomenieme aspoň niektoré. V Dolnom Smokovci navrhol budovy s dnešnými názvami Vila Šafárik, Vila Mudroň a Vila Kalinčiak. Tieto, ale aj iné Majunkeho stavby charakterizuje hrazdená konštrukcia. Je autorom projektu Hotela Lomnica v Tatranskej Lomnici, ktorý zároveň realizoval. V Starom Smokovci boli okrem iných postavené podľa jeho návrhov Vila Kamzík (kedysi Klotilda), dnes budova Vlády SR a rímskokatolícky kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý má tiež hrazdenú konštrukciu. Jeho dielami sú tiež rímskokatolícke kostoly v Tatranskej Lomnici a Dolnom Smokovci. Na niektorých stavbách využíval moderné stavebno-konštrukčné riešenia v podobe zatrávnených plochých striech. Majunke sa podieľal na navrhovaní budov aj v iných kúpeľoch.

Majunke si popri práci našiel čas aj na šport. Bol pri zrode a predsedal Hornomestskému korčuliarskemu klubu miest Spišská Sobota a Stráže. Zaujalo ho aj sánkovanie. Nechal si doviezť sane tzv. krňačky. U ľudí vzbudil o tento šport záujem a miestni majstri začali vyrábať sane. Dokonca bol študovať šport v Krkonošiach. Bol tiež predseda stavebnej komisie UKS a čestným členom MTS.

Majunke sa zaviazal, že chatu postaví ako svoj dar tatranskej turistike bez zisku. Keďže plánovaný rozpočet bol prekročený, časť nákladov spojených s výstavbou dokonca hradil z vlastného vrecka. Zaujímavosťou je, že ak bola potrebná prítomnosť Majunkeho na stavbe, stavbári mu dali znamenie odrazom slnečného svetla od zrkadla. On rovnakým spôsobom signalizoval zdarný príchod na stavenisko svojej manželke do Spišskej Soboty.

Výstavba chaty

V okolí budúcej chaty bol dostatok základného materiálu na stavbu, čiže kameňa a piesku. Ostatný materiál sa musel vyniesť. Podľa Majunkeho evidencie vieme, že nosiči vyniesli na stavenisko 28 280 kg cementu, 10 739 kg dreva, 4 591 kg železa, 4 425 kg vápna a 3 300 kg sadry. Materiál pravdepodobne nosili v plachtách, košoch a trakoch upevnených na chrbte. Tieto pomôcky na nosenie poznali a používali doma na prenášanie materiálov. Od začiatku 20. storočia sa začali uprednostňovať na nosenie stavebného materiálu drevené krošne.

Už počas prvého roku vyrástli kamenné múry chaty a to pod vedením majstra Samuela Petreasa. Severná stena sa podľa rady odborníka na strešné konštrukcie postavila ako oblý segment. Malo to uľahčiť prúdenie vetra a presúvanie snehu ponad strechu. Dňa 17. septembra 1898 prišiel na stavbu pán Ilgner z budapeštianskej firmy Hӧrcher testvérek és Ilgner, ktorá sa zameriavala na stavbu strešných konštrukcií aj s vlastnými robotníkmi. Prvú pokryli kuchyňu. Avšak túto prácu bolo potrebné na jar ďalšieho roku zopakovať. Práce sa v roku 1899 rozbehli 5. júna. Na stavbe boli iba dvaja robotníci a to Lang a Glatz. Chata bola dostavaná 18. júla a od 15. do 18. augusta sa vynášalo vnútorné zariadenie chaty. Na stavbe sa vystriedalo 125 robotníkov a nosičov. Hoci bol Majunke skúsený staviteľ, nemal skúsenosť so stavbou v takomto prostredí. Po dostavaní chaty sa začali objavovať rôzne technické nedostatky. Bolo nutné opäť prestavať konštrukciu strechy a problémom bola tiež vysoká vlhkosť.

Pekné svedectvo z výstavby chaty sa nám zachovalo v podobe reportáže od Karla Droža z augusta 1898. Jej názov je K Piatim Spišským plesám a môžete ju nájsť aj v knihe Do Tatier, ktorú zostavil Jozef Brandobur pre Mladé letá v roku 1962. Dozvedáme sa z nej aj to, že medzi nosičmi bol jeden Čech. Nosiči chodili od Ohniska s dvadsaťpäťkilovými vrecami cementu päťkrát za deň. Niekedy aj šesť alebo sedemkrát. Drož okrem nosičov vyspovedal v reportáži aj Máry Schemzerovú, ktorá varila v novopostavenej chatke pri Ohnisku a robotníkom priamo na stavbe.

Slávnostné otvorenie chaty

Otvorenie chaty sa uskutočnilo 21. augusta 1899. Hoci počasie neprialo, zúčastnilo sa ho 80 až 100 ľudí. Zapisovateľ MTS Július Dőri navrhol, aby chata niesla meno svojho ideového tvorcu – Téryho chata (vtedy oficiálne Téry-menedékház) a je to tak bez prerušenia až dodnes. Na chate v ľavej hornej časti priečelia bola odhalená mramorová tabuľa s textom v maďarčine: Téryho – chata – projektoval – a staval – Gedeon Majunke – umelecký staviteľ. V dolnej časti priečelia bola tabuľa s maďarsko-nemeckým textom. Tam boli rôzne pokyny a upozornenia pre návštevníkov. V strede priečelia bol mosadzný emblém Maďarského turistického spolku a nad vchodom nápis Isten hozott, v preklade – Boh Ťa priniesol. Tu na porovnanie spomenieme Zamkovského chatu, ktorá tiež nesie meno podľa svojho zakladateľa a v tomto prípade aj pôvodného majiteľa. Avšak v roku 1951 bola premenovaná na Chatu kpt. Nálepku. K svojmu pôvodnému názvu, pod ktorým ju dnes všetci poznáme, sa vrátila až v roku 1992.

Deň pred slávnostným otvorením sa v Starom Smokovci konalo valné zhromaždenie MTS, na ktorom bolo 130 delegátov a miestna spoločenská elita. Bolo tiež oslavou zásluh Téryho na postavení tejto, už druhej spolkovej turistickej chaty. Z Budapešti pri tejto príležitosti prišli dva plné vagóny turistov. V Smokovci si vypočuli osobné uznanie od spišského župana Zenóna Csákyho, písomné zdravice prišli od princa Fridricha von Habsburga, korunného princa Jozefa Augusta a od iných turistických spolkov.

Začiatky prevádzkovania chaty

Chata mala po otvorení na prízemí kuchyňu, komoru a miestnosť pre vodcov. Na poschodí bola jedáleň s piatimi stolmi. Z jedálne sa vchádzalo do štyroch izieb. V nich boli po dve poschodové postele, stolík, dve stoličky a dokonca kovové umývadlo. V roku otvorenia navštívilo chatu 96 turistov, ale nikto nevyužil ubytovacie možnosti. V roku 1900 zavítalo na chatu 868 turistov a prenocovalo 88 osôb. V nasledujúcom roku 1901 prišlo na chatu 1 016 turistov a ubytovacie služby využilo 112 ľudí. V roku 1900 navštívil chatu korunný princ Jozef August von Habsburg. Zároveň podaroval 300 korún na úpravu chodníka vo vedľajšej Veľkej Studenej doline.

Chata fungovala iba počas letných mesiacov. Ak niekto chcel navštíviť chatu mimo leta, musel si vyzdvihnúť kľúče u chatára. Prvým nájomcom, čiže chatárom, bol Ján Adriányi z Veľkej, ktorý v roku 1910 odišiel chatárčiť na Chatu pri Zelenom plese. V nasledujúcich sezónach do roku 1916 bol chatárom Alexander Barcs s manželkou Amáliou. Po nich sa sem naspäť vrátil na dva roky Ján Adriányi. Okrem nájomcu bol za chatu zodpovedný aj tzv. správca. Tým bol niektorý funkcionár MTS alebo iná poverená osoba. Prvým správcom, bol práve staviteľ chaty - Gedeon Majunke. Po ňom Terézia Egenhofferová, priekopníčka lyžovania a ženského horolezectva vo Vysokých Tatrách a na Kaukaze, neskôr aj ďalší.

Spor o chatu

Rozpad monarchie a vznik Československej republiky v roku 1918 odštartoval zložité obdobie pre Téryho chatu. Pozemky v Malej Studenej doline, teda aj tam, kde stála chata, odkúpil ešte v roku 1903 Uhorský štát od obce Stará Lesná. V zmysle pôvodnej dohody sa Štátna lesná správa v Liptovskom Hrádku ako zástupca štátu zaviazala, že ak nepríde k dohode o predĺžení nájmu pozemku pod chatou s jej majiteľom, štát chatu odkúpi. Prenájom pozemku mal vypršať v roku 1927. Preto je nepochybné, že vlastníkom pozemkov pod chatou sa po roku 1918 stalo Československo.

S chatou to bolo komplikovanejšie. V roku 1906 Maďarský turistický spolok v Budapešti previedol zmluvne dispozičné oprávnenia k Téryho chate na Tatranskú sekciu spolku v Kežmarku a poveril ju jej správcovstvom. Po štátoprávnych zmenách vyriešila svoje postavenie tak, že sa oddelila od MTS v Budapešti a v roku 1920 vznikol samostatný Tatranský spolok (Tatraverein / Tátraegylet). Tatranský spolok prevzal záväzky a pohľadávky svojej predchodkyne a Budapeštianska sekcia MTS mu ponechala dispozičné práva k Téryho chate. Tatranský spolok sa v roku 1923 pripojil k silnejšiemu Karpatskému spolku (Karpathenverein) a naďalej pracoval ako jeho odbočka. Karpatský spolok vznikol ako nástupca UKS na Slovensku v roku 1920. Sídlil v Kežmarku. Tatranský spolok v roku 1926 preniesol svoje dispozičné práva týkajúce sa chaty na centrálu spolku (Karpatský spolok), aby mohol priamo vyjednávať o jej ďalšom osude. A nakoniec v roku 1927 získal Karpatský spolok chatu darovaním od pôvodného majiteľa, toto vlastníctvo potvrdili neskôr aj súdy.

O chatu sa usiloval v 20. rokov novovzniknutý Klub československých turistov (KČST). Už v roku 1922 sa snažilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska ale aj Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave ako správca štátneho majetku na Slovensku prideliť Téryho chatu do správy KČST. Od zámeru však upustili, keď si overili, že chata nebola nikdy v minulosti štátnym majetkom a preto nemohla prejsť do vlastníctva československého štátu.

Karpatskému spolku bolo jasné, že štát s ním nebude chcieť uzavrieť ďalšiu nájomnú zmluvu na pozemok pod chatou. Pôvodná zmluva na prenájom pozemku teda 15. júla 1927 uplynula. Potom Generálne riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku chcelo chatu čo najskôr prenajať KČST. Nasledoval súd v Kežmarku, Levoči a definitívne o tom rozhodol až vrchný súd v Brne. Ten v roku 1929 síce uznal pôvodnú nájomnú zmluvu k pozemku za neplatnú, ale zároveň štátu prikázal zaplatiť Karpatskému spolku úradnú hodnotu chaty a cenu vnútorného zariadenia. K odovzdaniu chaty Karpatským spolkom do rúk zástupcov štátu došlo až 1. júna 1931. Tí ju vzápätí zmluvne odovzdali do správy KČST, ktorá mala prevziať inventár chaty v plnej cene. V januári 1932 sa Generálne riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku dohodlo s Karpatským spolkom na vyplatení chaty v hodnote 165 000,- Kč.

Štefan Zamkovský a Téryho chata

S chatou v Malej Studenej doline je tiež previazané meno Štefana Zamkovského. Vlastne sú chaty až dve. Narodil sa v Levoči roku 1907. Vyštudoval fotografiu, ale nikdy nebol fotografom z povolania. Rozhodol sa ísť za prácou do Vysokých Tatier, ktoré ho priťahovali od detstva. V roku 1926 začal nosiť na Zbojnícku a Téryho chatu. Zamkovský sa v Tatrách veľmi osvedčil, a tak ho Klub československých turistov poveril spolu s Jánom Kucianom v roku 1936 spravovaním Téryho chaty. Počas toho, ako pôsobil na chate, spoznal svoju budúcu manželku Ľudmilu, ktorá pochádzala z Prahy. Na Téryho chate ostali až do roku 1942. Potom sa rozhodli vybudovať vlastnú chatu v ústí Malej Studenej doliny. S prácami začali v roku 1942 a prvých hostí privítali v roku 1943. Neskôr za dramatických okolností prichádzajú o svoju chatu, nakoniec Zamkovský dostáva úradný príkaz, že v Tatrách nesmie žiť a ani inak pôsobiť. V roku 1952 spolu s rodinou odchádza z Vysokých Tatier. Dožil v Banskej Štiavnici a okolí.

Prerábky chaty

Téryho chata prešla počas svojej vyše 120-ročnej histórie opravami, rozšíreniami a modernizáciami. Prvá väčšia renovácia sa uskutočnila v roku 1911. Vtedy boli osadené okenice, nové dvojité okná, opravilo sa kúrenie a úpravou prešla aj strecha. O rok neskôr bol do chaty zavedený telefón. Ústredné kúrenie chata získala v roku 1935. V roku 1937 Štefan Zamkovský a Ján Kacián zaviedli do chaty teplú tečúcu vodu a tiež opravili a rozšírili kamennú terasu pred chatou. Počas roka 1955 bola chata rozšírená o drevenú prístavbu na severovýchodnom nároží. V rokoch 1979 až 1983 prešla chata najväčšou rekonštrukciou. Vtedy bol chatárom Belo Kapolka. Pôvodná drevená prístavba bola rozšírená, pred vchodom bola dobudovaná kamenná terasa a značne sa rozšírila zadná časť chaty. Tiež bola vybudovaná čistiareň odpadových vôd. V roku 2002 bola plechová strecha nahradená asfaltovou krytinou s izoláciou.

Chatári

Chata vystriedala rad chatárov, a tak spomenieme aspoň niektorých. Prvý, už spomínaný vyššie, bol Ján Adriányi, ktorý tu chatárčil od otvorenia chaty približne prvých desať rokov, nasledoval ho Alexander Barcs. V medzivojnovom období to boli napríklad Vincent Tardík s manželkou Emíliou a Karol Kern, ktorý potom prenechal miesto Štefanovi Zamkovskému a Jánovi Kaciánovi. V sezóne 1944 – 1945 bola chata otvorená nepravidelne, aj to iba vďaka bratislavským vysokoškolákom, najčastejšie pod vedením Alexandra Hubu. V tých časoch sa tu schovávali poľskí emigranti a príslušníci odboja. Zaujímavosťou je, že v rokoch 1958 – 1963 bol chatárom horolezec Miroslav Jílek a o vyše tridsať rokov neskôr nastúpil na rovnaký post jeho syn. Miroslav Jílek ml. bol chatárom od roku 1994 až do roku 2014. Pred ním tu dlhé roky pôsobil Belo Kapolka, známy svojou literárnou tvorbou. Od jesene roku 2014 až doteraz je chatárom Peter Michalka.

Chata v súčasnosti

Dnes sa chata teší veľkej obľube. Ročne chatu navštívia desaťtisíce turistov a mnohí z nich využívajú možnosť prenocovať na nej. Preto sa vám môže stať, hlavne počas sezóny, že keď si ubytovanie nerezervujete včas, jednoducho pre vás neostane miesto. Na chate je štandardom teplá voda v kohútikoch, splachovacie toalety a sprcha. Veľkú časť elektrickej energie zabezpečujú fotovoltické panely. Chata je zásobovaná hlavne nosičmi. Avšak pred letnou sezónou a po nej na chatu lieta aj vrtuľník, ktorý v podvese nesie sudy s pivom, kofolou, plynové bomby a palivo na zimu. Chatu dnes vlastní z ¾ Klub slovenských turistov a ¼ má Slovenský horolezecký spolok JAMES. Chatára vyberá komisia, zložená z uvedených dvoch združení každých päť rokov.

Stopy minulosti dnes

Najzreteľnejšou stopou histórie chaty je jej názov. Mnohých to podnieti si niečo o nej a o osobe Edmunda Téryho dohľadať. Vo vstupnej chodbe sú informačné tabule o chate a jej okolí a mramorová tabuľa venovaná Térymu od obyvateľov Štefultova. Nad vstupom do jedálne je obrázok Téryho, Terézie Egenhofferovej a logo JAMES-u. V slovenskom názvosloví vrcholov a sediel v okolí chaty sa zachovalo výrazne menej z mien ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom previazaní s chatou, ako je tomu v maďarskej a nemeckej nomenklatúre. Meno projektanta nesie v slovenčine Pfinnova kopa. Po Térym je dnes v slovenčine pomenovaný iba Téryho žľab (Téryho kuloár). V maďarskom a nemeckom názvosloví nájdeme po Térym pomenované napríklad Baranie sedlo, Malý Pyšný štít a Pyšný mních a ďalšie názvy. Ďalej uvedieme len niektoré. Priečna veža nesie v obidvoch jazykoch označenie po staviteľovi Majunkem. Drobná veža má v maďarčine a nemčine meno po Júliusovi Dőrim, ktorý bol jeden z prvých členov MTS a Téryho spolupracovník. Meno Ľudovíta Petríka nesie v obidvoch jazykoch Sokolia veža. Bol podpredsedom MTS a redigoval časopis Turisták Lapja. Strapatá veža je v nemčine a maďarčine pomenovaná po Terézii Egenhofferovej, ktorú sme spomínali ako tzv. správkyňu Téryho chaty.

Autori fotografií a materiálov: Pavel Lupták, Slávka Macuráková, A. Puškás, Filip Zacher.

Použitá literatúra: