3. DEŇ CHATA ČERGOV – ZBOROV

Ranné hľadanie vody a Žobrák

Pre väčšinu sú rána ťažké, ale my to väčšinou zvládame dobre, aj keď spíme minimálne. Som veľmi rád, že sme sa takto našli. Keď zahrá tradičná budíková symfónia, nikto sa nesťažuje, len si poticho rozospato pobalí spacák, hodí potrebnú vrstvu oblečenia a je pripravený na cestu. Mačky sa cez noc dakam vyparili, brieždi sa a nemáme žiadny dôvod motať sa tu dlhšie a tak začíname krátke 140-metrové stúpanie na samotný Čergov. Za dvadsať minút sme hore a užívame si vrcholovú pauzu na mieste, ktoré za celých 5 dní poslednej časti SNP-éčky najviac pripomína vysokohorské prostredie. Nie je to len nadmorskou výškou 1050 m, ktorá je za celý tohtoročný pochod najvyššia (aj keď dnes sa jej ešte priblížime na Bukovom vrchu a na Stebníckej Magure), ale aj vysokohorskou faunou – porastom čučoriedok a zmiešanými lesmi.

Keďže sme vodu neriešili od Terne, ja a Andym sa vyberieme obzrieť útulňu Drina, kde sú hlásené dva pramene. Útulňa sa nachádza 40 m pod vrcholom v smrekovom poraste. Samotný zrub vyzerá dobre, akurát pre nás štyroch, ale obidva pramene sú vyschnuté. Kto vie, ako to je v bežné roky, v tomto roku (2022) boli vyschnuté takmer všetky pramene. Odchádzame teda s dlhým nosom a vydávame sa na cestu. Marek je tradične mierne znepokojený z toho, že sa nám nepodarilo nájsť vodu, ale ubezpečíme ho, že ďalších 10,5 km do Hervartova to preletíme a tam určite niečo nájdeme.

Dnes to inak nebude žiadna sranda, je to naša najdlhšia etapa, v tretí – kritický deň, ako sa vravieva na lyžiarskych zájazdoch. Plán je prejsť až do Zborova, a podľa výpeku to vyzerá, že dosť budeme mať už v Bardejove. No zvládli sme aj horšie. Nejakú vodu ešte máme, treba len zabrať pokým vládzeme. Najprv klesáme na Chochuľku. Nie je tu kde odpočívať, takže pokračujeme rovno na Bukový vrch. Od sedla Žobrák sme vzdialení 5 km v pohodlnom prevýšení. Prejdeme Šoltýsovú poľanu, ďalší smerovník schovaný v lese, ktoré obdivujeme. Odtiaľto je Bardejov „len“ 4,5 h a ešte je len 8.30 h. To nás vzpruží a na neďalekom Žobrákovi si doprajeme plnohodnotnú prestávku. Miesto poznám. Keďže manželka je od Bardejova, už sme tu boli. Chalanov očarí dvojica rozhľadní a kopec odpočinkového miesta. Teraz, v piatok doobeda tu nie je ešte ani nohy, no ide o obľúbený turistický cieľ v regióne. Láka najmä výhľadmi, najvýraznejšie sa otvárajú z východu k Hervartovu, smerom na Svidník a Východné Karpaty – cieľ našej cesty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď máme sedenia dosť, púšťame sa do zostupu k Hervartovu. Chalani obdivujú to, na čom som sa pozastavil pri svojej prvej návšteve miesta – vtedy z opačného smeru z Hervartova. Počas celého klesania sledujeme zostupné značenie krížovej cesty. Vrcholí na Žobráku, kde je provizórny oltár a lavičky na sedenie. Veľká noc v Hervartove musí byť naozaj náročná previerka kondície. Keďže tentokrát idem opačne, môžem si dovoliť úvahy a o chvíľu sme dole v obci. V Hervartove sa nachádza klasický celodrevený kostol typický pre severovýchod. Je tu prázdno, je pracovný deň a tak v malom obchodíku bez problémov uspokojíme naše pitné potreby - najprv radler a potom voda.

Do Bardejova opäť po asfaltkách

Po noci a ráne v lese sme opäť na asfaltke a definitívne opúšťame pohorie Čergov. Čakajú nás zhruba 4 km po asfaltkách a následne 2-kilometrové stúpanie do Mihaľova. Je to vyčerpávajúci úsek, hoci za iných podmienok by to bola iba prechádzka. Značka celý čas kopíruje cestu. Široko-ďaleko sú iba polia. Pri odbočke na obec Kľušovská Zábava a hlavnú cestu v smere z Prešova do Bardejova sa značka odkláňa na druhú stranu, ale stále ideme po ceste smerujúcej do obce Richvald. V prvej polovici cesty chodník odbáča doprava, úbočím kopca Baňa a začína krátke, ale v slnku nepríjemné 200-metrové stúpanie do mestskej časti Mihaľov.

Mihaľov je malé, pomerne špecifické sídlo položené na druhej strane malého hrebeňa nad Bardejovom. Z opačnej strany je hotel Bellevue, ktorý každý kto navštívi Bardejov, vidí takmer odvšadiaľ, ale Mihaľov je ukrytý za kopcom. Nikdy som tu nebol, hoci v tejto časti Slovenska som štyrikrát do roka. Je to teda moja premiéra a keď na konci stúpania konečne vchádzame do dedinky, teta pri chate nás presvedčí, že aj tu žijú veľmi milí ľudia. Ponúka nám vodu, čo odmietneme, keďže máme z Hervartova plné fľaše, ale zotrváme v kratšom rozhovore. Keď sa dorozprávame, pokračujeme v stúpaní malou obcou ďalej až po zákruty, ktorými prekonáme malý hrebeň a začneme klesať k hotelu Bellevue.

Tu zbadáme Bardejov. Oči máme na stopkách, pretože zatiaľ, čo červená značka v prvých serpentínach kopíruje cestu, potom začne „rezať“ zákruty a spustí sa cez lúky. Vďakabohu za to, že na chvíľu zídeme z asfaltky, no treba sa mať na pozore, aby sme ju nestratili. Vynoríme sa kúsok od bardejovského obchvatu a benzínovej stanice. Sme oficiálne v Bardejove.

Posledné SNP-éčkove kúpele a čerešnička stúpania na záver

O meste by som mohol písať veľa, ale všetci čitatelia ho pravdepodobne poznajú. Poviem len toľko, že sme presne vedeli, kam sa ísť najesť a kde dokúpiť zásoby. Pre tých, čo nie sú miestni - nám poslúžila bagetéria v centre, ale pod bazilikou je dobrá reštaurácia s primeranými cenami. Menšie obchody dávajú zmysel tomu, kto má naponáhlo, na veľký nákup je známy supermarket, ktorý nájdete priamo na trase – pri dvojprúdovke za železničnou stanicou. Chvíľu sme si oddýchli na námestí, potom obchod a šup ho smerom na Bardejovské kúpele. Červená značka pokračuje pomerne kľudnou Tehelnou štvrťou rodinných domov, potom prejde do stúpania, ale je to veľmi príjemný poľný resp. lúčny úsek okrajom lesa s výhľadmi späť smerom na Bardejov. Vchádzame do juhovýchodného výklenku pohoria Busov, ktoré oddeľuje Bardejov od Bardejovských kúpeľov. Predtým ako na chvíľu klesneme do kúpeľov, máme možnosť ešte pozrieť si rozhľadňu Kamenná hora, ktorá poskytuje výhľad späť na Bardejov a Čergov, ale tú nevyužijeme a pokračujeme do kúpeľov.

Po krátkej zastávke na polievku prichádza najlepší bod dňa. Veronika s deťmi nás prídu pozdraviť (keďže sú u svokrovcov) a spolu s chalanmi ideme na kávu. Chvíľu posedíme, užívam si spoločnosť detí a manželky, chalani ten luxus nemajú. Je to zaujímavé, od bežného života unikáme do hôr, ale zatiaľ som nikdy v horách nemal moment, že by mi rodinka nechýbala. Ale samozrejme, na pár dní pánskej jazdy sa hecnem. Po pár minútach sa zberáme, horúce slnko striedajú mraky, dvíha sa vietor a nás čaká ešte 13 km cez Stebnícku Maguru s pomerne silným prevýšením.

Chtiac-nechtiac vyrážame, pretože prietrž pri vysielači nás neláka. O niekoľko minút cez vrchnú časť kúpeľov vchádzame do lesa. Hoci terén po sedlo Čerešňa je pomerne strmý, kráča sa nám dobre. V sedle Čerešňa sa nachádza pomerne pekný prístrešok. Vzhľadom na jeho lokalizáciu je málo pravdepodobné, že tu nejaký turista bude prespávať, ale ako úkryt môže poslúžiť. Za ním začína tvrdšie a dlhé stúpanie na Stebnícku Maguru a aj nám priťažieva. Najmä prvý úsek po Kamennú horu je príkry, nestretáme nikoho. Oblaky sa prevaľujú, ale počasie našťastie drží. Občas trochu mrholí, ale vždy to do pár minút prejde. Pomáha nám vietor. Na polceste medzi Kamennou horou a Stebníckou Magurou nachádzame vyschnutý prameň a nejaké základy (kto vie, o čo ide, dajte vedieť). Dlhší monotónny úsek nasleduje ďalšie, našťastie posledné stúpanie a sme hore.

Stebnícka Magura neposkytuje ktovieaký výhľad, keďže je zalesnená. Navyše, ak nie ste fanúšik obzerania vysielačov, vo výhľade vám bude zavadzať aj tunajší. Je tu však aspoň altánok a možnosť opekať si, ale zároveň dosť veľká zima a my sa vidíme v Zborove. Začíname preto rovno klesať východnou stranou Stebníckej Magury, kadiaľ pokračuje červená značka. Zisťujeme, že sme šťastní, keďže sme išli hore opačnou stranou – hoci záleží od toho či preferujete stúpanie alebo klesanie alebo či máte väčšie problémy s kolenami ako s achylovkami. Okrem vyčerpania žiadne iné príznaky nepociťujeme a tak sme o chvíľu pri rázcestníku Pod Magurou a až tu začína správna monotónnosť. 5 km po lesnej ceste a asfaltke vedúcej priamo do centra obce Zborov, kde máme ubytovanie. Samozrejme, ráno by to bola prechádzka, teraz je to otrava, hoci viac náročná na psychiku ako na kondičku. Našťastie tesne pred 18-tou prichádzame k penziónu, kde máme zajednaný nocľah a na dnes máme hotovo.

Spať pod strechou je luxus a je to vidieť aj na našich rituáloch. Už to nie je zmätočné prehadzovanie vecí v batohu a rozkladanie spacáka, ale sme kráľovsky rozložení po izbe. Dáme si sprchu a sme jednou nohou v pohostinstve, alebo teda - v reštaurácii dole v penzióne. Majiteľ nám ponúkne pivo a pizzu a hoci je to len polotovarový typ, nič viac nám nechýba. Chvíľu posedíme, domáci nám vysvetľuje alternatívnu trasu, cez lúku ktorú využívajú SNP-éčkari, ktorí sa chcú vyhnúť rómskej osade. Popravde ani sme nepomysleli. Berieme to teda ako možnosť vidieť niečo autentické hehe. Navyše, celú trasu sme prešli po značke, nie je dôvod niečo meniť. Možno – vysoko pravdepodobne - by sme v inom zložení (keby sme neboli štyria chalani) hovorili inak, ale myslím si, že väčšina SNP-éčkarov, ktorí nakoniec prešli osadou v Zborove, mali iba pozitívne skúsenosti.

Je preto rozhodnuté ešte predtým, ako debatu vôbec začneme. Pán nám ešte zablahoželá, že sme skoro v cieli. My mu vravíme, že zatiaľ nie je k čomu a navyše to ideme na etapy. Dopijeme pivo, dojeme a vrátime sa na izbu. Cez strešné okná sledujeme, že konečne prichádza lejak a búrka. Na Stebníckej Magure sme sa mohli zdržať aj dlhšie. Je skoro desať hodín, dnes netradične ponocujeme a je čas ísť spať. Zajtra nás nečaká žiadny ľahký deň – 37 km a asi 1500 výškových metrov cez Kurimku, Čiernu horu, Svidník až na Kapišovú. Až tu budeme „takmer v cieli“. S týmto vedomím zaľahneme a tentokrát sme tuhí do sekundy.

4. DEŇ ZBOROV – KAPIŠOVÁ

Putovanie na Kurimku

Ráno vstávame ako po celotelovej anestézii. Aspoň jeden kvalitný spánok za 5 dní. Dnes sa na naše pomery motáme. Na ubytovaní si ešte pripravujeme zalievanú kašu a dopĺňame vodu, no okolo 7-mej vyrážame. Kráčame obcou pozdĺž potoka Kamenec a ani sa nenazdáme a sme v legendárnej zborovskej rómskej osade. Značenie prechádza iba krajom osady, jedna ulička rovno, druhá doľava a sme v kopci. Za celý čas stretneme troch ľudí, ktorých pozdravíme a oni pohotovo odzdravia. Je ráno, takže nás neobkolesujú ani deti a ani túlavé psy. Myslím, že z tohto fragmentu Cesty hrdinov SNP sa robí väčšie dobrodružstvo ako skutočne je. Na túto pasáž textu som si dával špeciálny pozor, nechcem sa púšťať do filozofovania a mudrovania v texte o turistike. Každopádne námetov z cesty by bolo určite niekoľko a netýkali by sa len rómskych osád. Samozrejme, ako väčšina problémov našej mladej republiky, aj toto by si zaslúžilo výraznejší posun vpred, riešenia sa však určite nezrodia ľahko ako nám radi prezentujú politici. No problémov máme viac, veľakrát, žiaľ, aj sami so sebou.

Za osadou značenie smeruje na lúky, kde-tu posiate smrekmi a chodník sa vo vysokej tráve trochu stráca, takže musíme mať oči na stopkách. Síce tu nie je tu kde zablúdiť, keďže je zrejmé, že musíme vojsť do sedla medzi vrchmi Hradské a Jedlinou, pod ktorou sa nachádza Zborovský hrad. Je však nepríjemné hľadať chodník v mokrej a vysokej tráve. O chvíľu opäť na chodníku vchádzame do lesa a absolvujeme krátke stúpanie do sedla pod Hradským. Tu je odbočka na hrad Zborov, ale pokračujeme priamo klesaním do Andrejovej. Čakajú nás dve dedinky v oblasti neďaleko rodiska mojej manželky a veľa dedín v okolí som obehal. V Kurime (pozor, nie v Kurimke, cez ktorú ide SNP-éčka) som bol dokonca na zábave. Vraj. Ale nenechajte sa oklamať, má podobné meno, ale je ešte pomerne ďaleko. Kurimku však veľmi nepoznáme, ani ja a ani manželka. Práve sem vedú naše kroky a tu máme naplánovanú obedovú pauzu. Najprv nás však čaká Andrejová a prvá dnešná dávka Ondavskej vrchoviny.

Nad Andrejovou sa musíme popasovať s kravským výbehom a prekročiť ohradu, ale keďže si udržiavame odstup, kravy sa o nás nezaujímajú. Oživujeme diskusiu na tému Marekovho podnikateľského plánu, chovať kravy na kopaniciach, ktorý spomína od našej prvej etapy v 2017. Cez Andrejovú iba preletíme, prekrižujeme potok a miestnu cestu a opäť stúpame lesom. Pokračujeme zalesneným hrebeňom, cesta je dosť monotónna. Sprestrením je stretnutie s viacerými SNP-éčkarmi v opačnom smere. Stretávame staršieho pána, ktorý ide rovnako ako my na etapy a v pôvodnej smeruje zo Svidníka do Bardejova. Tvrdí, že to isté chce ísť naspäť, takže z Bardejova naspäť do Svidníka. Hm, celkom výzva, držíme mu palce nech mu energia vydrží. Kúsok za ním ide ďalšia veselá partia o štyroch členoch. Prehodíme znova pár slov a ideme. Na lúkach nad Kurimkou stretneme ďalších troch turistov – dve dievčatá a chalan v plnej poľnej. Usudzujeme preto, že aj oni sú snpéčkari, no veľmi do reči im nebolo. Tu sa však aj my musíme začať sústrediť, pretože sme na chvíľu zišli z trasy (ktorá celý čas kopíruje hranicu lesa) a vydali sa cez lúku dole smerom na Hažlín. Pridávame si preto výškové metre a vraciame sa na trasu. O chvíľu šťastne dorážame do Kurimky.

V Kurimke sa údajne nachádza ďalší SNP-éčkarský „save spot“. Z rozprávania od ostatných vieme, že v dome blízko kostola a školy žije dobrák, ktorý putujúcich SNP-éčkarov vždy pohostí. Rovnako však vieme, že dnes – v sobotu doobeda bude preč. Áno, informácie na trase sa šíria naozaj rýchlo. A tak si to namierime rovno pod autobusovú zástavku a púšťame sa do vlastných zásob v očakávaní, že aspoň vo Svidníku niečo nájdeme. Nálada je stále výborná, máme predsa prestávku, ale pomaly nás nahlodáva únava.

Čierna hora a Svidník

Je obed, začína pripekať a je načase sa opäť pohnúť. Vyrážame po asfaltke smerom na východ. Vedie pozdĺž lúk a polí popod vrch Makovica. Asfaltka obchádzajúca vrch mi trochu pripomenie hlavnú cestu pod Strážovom. Hoci značka nás v Strážovských vrchoch povodila iným smerom, tento úsek som si viackrát prešiel autom. Ale späť na východ. Za krížom zabočíme doľava a vrch Makovica zatiaľ traverzujeme úbočím. Na polceste k Lazovej lúke stretávame ďalšiu partiu turistov, títo idú SNP-éčku zo Svidníka a rozhodli sa, že pôjdu iba jednodňové výpady. Mám preto pochopenie, aj etapová SNP-éčka je náročná na čas, nieto celá naraz. Držíme im palce, tak ako všetkým, ktorých sme stretli a majú to celé pred sebou. V týchto miestach je zároveň odbočka k altánku a k studni pod Makovicou, kde si naberieme vodu a vydáme sa ďalej.

Čierna hora je vzdialená 7 km a nebude to jednoduché. Najprv stúpame na smerovník Makovica. Pozor nie je to vrcholový bod. Je to odpočinkové miesto kúsok pod vrcholom, na ktorý značenie nevedie. Na týchto miestach sa nachádza viac prístreškov a pamätník sv. Floriána. V kombinácii s vodným zdrojom, o ktorom som písal pred chvíľou, môže ísť o celkom dobrý provizórny nocľah. Dáva to však zmysel iba v našom smere – z Devína. Pre toho kto kráča v smere z Dukly nebude dávať zmysel zachádzať po vodu dole a opäť stúpať na Makovicu. Navyše, nie je to až tak ďaleko od Čiernej hory. Za Makovicou nás čaká klesanie do Makovického sedla a potom opäť kľukaté stúpanie na Čiernu Horu.

Ide o tiahlu trasu, no stúpanie je primerané. Máme dosť a vidíme sa na Čiernej hore, ale v inej fáze dňa by išlo o veľmi príjemnú trasu. Aj terén a les sa menia, pribudne viac skál a je čo obdivovať. Pred Čiernou horou sa rozdelíme, a k útulni prídeme postupne. Svidník je neďaleko, no smerujeme až na Kapišovú. Nedokážeme povedať nie krátkej zástavke, pozrieme si rozhľadňu a bavíme sa na zápiskoch v návštevnej knihe. Je to tu samí SNP-éčkar. Posledný zápis z včerajšieho dňa je pomerne tvrdý. Rozprávač seba a ostatných opisuje ako partiu neprispôsobivých turistov, ktorí z rozhľadne terorizovali ostatných a nejaký - radšej parafrázujem ako - „pán v spodnom prádle“ po nich niečo hádzal. Nevieme komu v tomto „konflikte“ máme držať palce, takže len dúfame, že to nakoniec dopadlo dobre a vyrážame v smere na Svidník.

V klesaní stretávame ďalších dvoch turistov, ktorý idú magistrálu v smere z Dukly. Na Ostrom vrchu na smerovníku prvýkrát zbadáme označený Dukliansky priesmyk. 6.50 h nás delí od vysnívaného finále nášho viacročného putovania. Ešte však nie je čas oslavovať. Svidník je vzdialený necelú hodinku a tak pokračujeme, ženie nás skôr vidina teplej večere ako blízkosť cieľa. Do mesta vchádzame z juhozápadu. Chvíľu špekulujeme, kde by sa dalo najesť a keďže reštaurácia pri odbočke na zelenú trasu je zatvorená, rozhodneme sa na kruhovej križovatke zísť z trasy a pokračujeme po hlavnej ulici cez centrum. Tu nájdeme výbornú reštauráciu, s burgrami a pivom, kde sa najeme do popuku. Na druhej strane ulice je dokonca večierka, čo nám v sobotu večer príde celkom vhod a dokupujeme pár posledných zásob a vodu. Potom sa vrátime na trasu v smere na Duklu.

Okolo letiska do Kapišovej

Tu pre nás začína historická expozícia. Obchádzame vojenské múzeum a ideme priamo cez Park družby a opäť cítime odkaz Slovenského národného povstania. Rozprávame sa o tom, ako sa odkaz našich predkov (a tým myslím tých, ktorí v okolí Hiadeľského sedla, Hubovej, Starých Hôr a samozrejme Dukly, naozaj bojovali o svoju slobodu a slobodu svojich detí) snaží v poslednej dobe každý „skaderuka stadenoha“, ktorého donedávna SNP nezaujímalo ani za mak, interpretovať ako odkaz jediného „bratského“ národa.

Pre väčšinu ľudí, ktorí idú Cestu hrdinov SNP je toto začiatok ich cesty a Svidník je na dlhšiu dobu posledné miesto. Pre nás je to koniec. Samozrejme čaká nás ešte riadna dávka v priebehu zajtrajšieho dňa, ale v priesmyku našu cestu končíme. Z parku prechádzame lúkami a okrajom lesa pri letisku sa opäť vrátime na asfaltku v smere do obce Nižná Jedľová. Tu vchádzame znova na lúky a prejdeme kúsok lesa, za ktorým vidíme Kapišovú. Po posledných 2 km klesania lúkou vchádzame do Kapišovej. Okrem expozície tankov nás tu víta chladnejšia teplota. Sme na severe a zajtra prídeme na priesmyk. Ubytovanie máme v chatovej oblasti na konci. Je to prerobená záhradná chatka, ale má všetko, čo potrebujeme. Dnes by sme mohli oslavovať, ale nikto sa na to ešte necíti. Zjeme časť zásob, ktorá bola vyčlenená na dnešný deň a púšťame si pritom punkrock z tínedžerských čias. Je fajn mať zas wi-fi a plnú baterku. Na zajtra nám zostáva zhruba 19 km a to by nemal byť problém. Budík na magistrále nastavujeme naposledy.

5. DEŇ – KAPIŠOVÁ – DUKLIANSKY PRIESMYK

Finále

Naposledy na Ceste hrdinov SNP, hrá budíková symfónia štyroch telefónov. Aspoň na istý čas. Nikto netvrdí, že si to ešte nezopakujeme z druhej strany. Ale to je ešte predčasné. Ráno sme tradične plní energie, aj keď na prvý pohľad by si asi každý všimol rozdiel oproti Čermeľu, kde sme pred 4 dňami začínali. Z Kapišovej vyrážame Údolím smrti. Začiatok je veľkolepý. Náučné tabule, polia lemuje ďalšia expozícia tankov a je tu kvalitné odpočívadlo. Hneď za ním dorazíme do Nižnej Pisanej, po asfaltke pokračujeme do Vyšnej Pisanej a tu sa rozbieha turistické finále. Schádzame z cesty a križujeme les do osady Medvedie. Poľnou cestou a opäť lesom onedlho prídeme do záverečnej doliny pred Duklianskym priesmykom. Aby sme dorazili, prekonáme ešte asi 340 metrov stúpania a 300 metrov klesania. Zdá sa to ako nedeľná prechádzka, no s vedomím, že cieľ je predo dvermi bojujeme s každým kilometrom. Kúsok od predposledného smerovníka Pod Zvezlom sa vynárame z lesa. Na kraji lesa sú pozostatky zemlianok a delá. Začína posledné stúpanie, je 11.00 hodín a slnko začína vypekať, ale to je každému jedno.

Blížime sa. Obchádzame pamätné lietadlo, podľa mojich vedomostí typu Li-2, pod ktorým stanovalo nespočet SNP-éčkarov. Vyšný Komárnik obchádzame po poľnej asfaltke a o pár minút dorazíme k ďalšiemu delu, tanku a Pamätníku karpatsko-duklianskej operácie. Sme v cieli, hoci k smerovníku v Duklianskom priesmyku na štátnej hranici nám chýba ešte kúsok. Navštívime ho, ale najprv si obzeráme pamätník. Je to úctyhodná stavba to nemožno poprieť. Fotíme si pamätník aj seba, okrem povinných záberov sa však snažíme si miesto uctiť. Predsa len, je to kus našej histórie a aj našej prítomnosti, za ktorú ľudia v minulosti platili krvou. Onedlho pokračujeme do nášho „turistického cieľa“ na štátnej hranici s Poľskom a tu objavíme na prvý pohľad veľmi nenápadný turistický smerovník vedľa hlavnej cesty. Skladáme batohy, pripíjame si a robíme spoločnú fotku.

Kto by vo finále čakal fanfáry, bude mierne sklamaný. Ak si odmyslíme zaujímavé historické finále, vymeniť cieľ na Devíne za cieľ na Dukle nie je nijak veľmi výhodné. Nie je tu ani krčma či reštaurácia ani veľkomesto na dosah, tak ako je to v prípade väčšinových pochodov opačným smerom na Devín. Za občerstvením musíme ísť ešte kilometer do Poľska, kde kartou platíme za proviant na cestu domov. Časť z neho zjeme po návrate na autobusovú zástavku v priesmyku. Rovnako ako celé naše putovanie, aj v závere bojujeme s logistikou. Ukončiť cestu v opačnom smere je super, ale dostať sa čo i len na vlak je komplikovaná výzva. Ja idem späť za rodinou do Bardejova, takže mám dohodnutý odvoz. Z Bardejova cestujeme do Piešťan. Chalani sú na tom horšie, čaká ich 2-hodinová cesta autobusom do Prešova, osobák do Kysaku a potom rýchlik do Piešťan a Bratislavy. Našťastie sú vybavení pivom a dobrou náladou z ukončenia cesty.

Záverečná

Celý čas som si hovoril, čo asi napíšem do záverečného odseku, keď naše putovanie dokončíme. Teraz je to tu, no priznám sa, že na nič veľkolepé som neprišiel. Nasledujúce riadky preto budú možno trochu povinné klišé. Prejsť si cestou bol samozrejme najväčší turistický zážitok, ktorý sa nám v rámci Slovenska podarilo absolvovať. Okrem kilometrov, ktoré sme prešli, sa nám podarilo získať pomerne presný obraz o slovenskej krajine, prírode a pohoriach, cez ktoré sme sa pohybovali. Darilo sa nám ísť rýchlo, bez väčších prestávok a prejsť všetko, čo sme si zaumienili, ale úprimne musíme povedať, že sme mali veľkú výhodu prechodu na etapy a nemuseli sme riešiť únavu a zdravotné patálie dlhodobého pochodu (to neznamená, že sme nemali bolesti kolien a otlaky). Za toto chcem vzdať hold všetkým, ktorým sa to podarilo na jeden šup.

V seriáli som sa za roky snažil podať realistický pohľad na trasu a na to ako diaľková trasa utužuje kamarátstvo troch chalanov, ktorých snom bolo prejsť Cestu hrdinov SNP, hoci ich možnosti nedovolili prejsť ju na jedenkrát. Keď sme začínali, naše staršie deti boli ešte „na ceste“, keď sme skončili, mali skoro 5 rokov. Počas cesty sa k nám kde-tu občas pridali ďalší naši kamaráti. Na ceste sme stretli veľa ľudí. Drvivú väčšinu z nich sme mali možnosť aspoň krátko spoznať, pozhovárať sa s nimi, z čoho usudzujeme, že väčšina tých ktorých sme stretli, je naša krvná skupina a cítili sme sa vďaka nim v prírode ako doma. Tak ako sme sa za ten čas menili my, menila sa trasa a povedomie o nej. To či k lepšiemu, ukáže až čas.

Najväčšie klišé patrí na záver. Nech som už na adresu Cestu hrdinov SNP v priebehu času povedal či napísal čokoľvek, pozitívne či negatívne, pri tom všetkom zostáva len uznať, že platí to, čo tvrdí väčšina SNP-éčkarov. Cesta je taká akú si ju spravíte. Je to monumentálna a najdlhšia turistická trasa na Slovensku. A celá čaká vonku. Je a bude stále tam bez ohľadu na to s kým a ako po nej pôjdete. Takže hor sa do nej!

Poznámka autora: ospravedlňujem sa za nekvalitné fotky, v čase túry som mal iba mobil s poškodeným displejom, a linky na ktoré dali fotky chalani sú už dávno neaktívne. No hlavne, že sme to zažili.

Predchádzajúca časť putovania

Túra Cesta hrdinov SNP: Košice – Čergov

29. 7. 23 Tomáš Deneš

Fotogaléria k článku

+22 ďalších fotiek