S rastúcou vzdialenosťou pohorí, ktoré postupne navštevujem, prišiel čas aj na Inovecké pohorie. Na poriadnejšiu túru som sa do Považského Inovca prvýkrát vybral na tohtoročný Veľký piatok. Počasie malo byť drsné, ale pár voľných dní som nechcel stráviť doma. Na vrcholoch nad 600 metrov ma v chladnú jar privítal čerstvý sneh a na Panskej Javorine dokonca fujavica. Nečakane som tak zažil pravé zimné podmienky v polovici prvej aprílovej dekády. Žiadalo sa mi pekné pohorie vidieť aj v bujnej zeleni a preto som v horúcom lete vyrazil na Považský Inovec opäť.

Trasa

Podhradie – Podhradie, chaty – Úhrad, rázc. – Dolina, chaty - horáreň pod Kostolným vrchom – Bezovec, bus – Bezovec, rekr. stredisko – Šport chata – sedlo pod Skalinami – Zľavy – Pod Prieľačinou – sedlo pod Panskou Javorinou – Panská Javorina – sedlo pod Panskou Javorinou – Pod Prieľačinou – Nad Malinišťami – Hrádocká dolina – sedlo pod Skalinami – Pod Smutným vŕškom – Podhradie

Topolčiansky hrad, samota a kopanice

Predpoludním prichádzam do Podhradia. Po miernom ochladení je počasie príjemné na turistiku a preto razantne stúpam dedinou k Topoľčianskemu hradu. Pomedzi zástavbu vytŕča vysoká hradná veža, belejúca sa na ostrom slnku. Po pár minútach sa dostávam na bralo pod hradom, z ktorého je pekný výhľad na Podhradie a široké okolie. Čochvíľa sa dostávam k úzkej bráne hradu obrastenej mohutnými listnáčmi. Oddychuje tu len jedna pani a tak sa v nečakanom kľude vyberám na jeho obhliadku. Priestory sa mi veľmi páčia, ale prekvapí ma, že sa nedá dostať do veže. Na nádvorí si všímam lavičky, ktoré sú predzvesťou divadelno-hudobných akcií na hrade, ktoré majú určite skvelú atmosféru.

Po obhliadke areál opúšťam a pokračujem lesnou cestou k miestnemu lyžiarskemu stredisku. Popri vleku stúpam hore lúkou svahmi vrcholu Úhrad. Z pár miest sa naskytá zaujímavý pohľad na tajomný hrad skrytý medzi lesmi. Pôsobí priam rozprávkovo a v horšom počasí možno aj strašidelne. Okrem výhľadu na hrad ma upúta suchý, priam kamenistý svah Úhradu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po dlhšom lesnom úseku popod Čierny vrch sa dostávam na rozľahlé a slnkom vypálené lúky samoty Čierna Hora. Fotím si spomínanú samotu zasadenú v peknom prostredí širokého vŕšku nad dolinou. Do oka mi padajú vrcholy, ktoré budem dnes míňať a to od Bezovca cez Prieľačinu až po Panskú Javorinu.

Po pokochaní sa ma čaká zostup do doliny potoka Bojnianka, kde sa zastavím len na jednu fotografiu a následne opäť stúpam ku kopaniciam v blízkosti Novej Lehoty. Po polhodinke sa predo mnou zjavujú domce. S nadšením vnikám do kopanice Nový Majer. Všímam si tu krásny domček obrastený brečtanom. Na priedomí sa rozpráva pani a pán. Prerušujem ich s otázkou, či si môžem ich pekný domček odfotiť. Prikyvujú a nastáva ticho. Po pár sekundách už za fotenia dodávam: „Rozprávať sa stále môžete“. Na čo mi pani pohotovo odpovedá: „Ja som prestala aj dýchať“. Zasmejeme sa a pokračujem ďalej.

Stretnutie s priateľom a hrebeň Považského Inovca

Za kopanicou s asi 20 domami si sadám na okraj sadu a dávam si oddych. Po ňom vyrážam vpred na miestny lúčny vŕšok. Tu si všímam opáleného chlapíka štíhlej postavy, ktorý sa na slní na karimatke. Zazdá sa mi, že je to náš editor MišoB. Vyzerá, že drieme a preto ho nechcem vyrušovať. Či je to naozaj on nezistím, ale poviem si, že mu doma napíšem mail, či to náhodou nebol on. Dostávam sa k horárni pod Kostolným vrchom. Tu náhle zisťujem, že som si na počas oddychu zabudol turistickú paličku. Padla na zem a už som si ju nevšimol. Dychtivo teda hádžem batoh do pŕhľavy a rýchlym krokom sa vraciam. Je tu celkom slušná premávka a za pár minút stretávam pár cyklistov a jednu dvojicu turistov.

Ako sa vynáram z lesa vidím, že dotyčný stojí a vidím, že je to skutočne Mišo. Zdravím ho a dávame sa do reči. Pokecáme o aktuálnych turistických plánoch a trochu aj o živote. S prianím, že sa snáď vidíme na septembrovom stretnutí autorov sa po asi 15 minútach lúčime každý svojím smerom.

Od horárne sa dlhším lesným úsekom blížim k poľnohospodárskemu areálu, ktorý avizuje mapa. Keď sa vynorím z lesa na rozľahlých lúkach všímam si občasné stopy konských kopýt. Tipujem, že tu bude chov koní a za pár minúť som si na istom. Pár sto metrov predo mnou si všímam malú hŕstku koní. Pomedzi areál prechádzam sedielkom a za spoločnosti pasúcich sa hnedých kozičiek stúpam na bezmenný a následne Veselý vrch.

Blížiac sa k rekreačnému areálu Bezovec snívam o osviežení na chate. Cyklisti, ktorých stretávam, my však nevedia povedať, či je tam niečo otvorené. V neznámych končinách sa budem musieť presvedčiť sám. Najskôr si všímam penzión s terasou, ale našťastie mi padá do oka menšia chatka pod lyžiarskym vlekom. Zhadzujem batoh a staršieho pána prosím o dve pivá. Počas čapovania krátko pokecáme o snehu a posledných slabých zimách. Potom je na rade fyzické osvieženie v podobe zlatistého Bakalářa.

Ako načínam druhé pivo, všímam si staršieho pána, ktorý vybieha z lesa s tipujem podobným zámerom ako som mal pred pár minútami ja. Objednáva si pivo a kávu a čoskoro sa dávame do reči. Jeho staršie turistické oblečenie s označením KST Dubnica nad Váhom dáva tušiť, že má v turistike niečo za sebou. Skvele pokecáme o bližších aj vzdialenejších pohoriach a nebyť toho, že má len polhodinu do odchodu autobusu, posedíme tam asi viac hodín. V duchu si hovorím: „že dnes je deň výnimočných stretnutí.“

Po pivnom aj ľudskom osviežení sa vyberám lúkou lyžiarskeho svahu strmo hore. Z bezmenného vrcholku pod Bezovcom sú pre mňa netradičné výhľady do okolia. Spoznávam akurát hrebeň Tribeča na východe, Panskú Javorinu na severe a Veľkú Javorinu na západe. Postupne sa z lúk dostávam do lesa traverzujúc vrchy Bezovec a Končité. Cez tretí vŕšok Skaliny už trasa vedie a čoskoro viem prečo. V lese sa vyskytujú zaujímavé skalné útvary ako mohutné balvany a všímam si trojmetrovú skalnú vežu. Za Skalinami sa opäť dostávam na široké lúčne sedlo, kde sa v oplôtku pasú jalovice. Peknú scenériu dotvára mohutný masív Prieľačiny a Panskej Javoriny.

Zaujímavá noc na Panskej Javorine

Za sedlom pod Skalinami sa opäť vnáram do lesa. Tu ma takmer zráža elektrocyklista, ktorý ide na (pre mňa motorke) rýchlosťou asi 35 km/h. Žasnem ako rýchlo fičí do strmého suťového kopca. Priznám sa, že ma v smere do kopca ešte nikto nikdy neohrozil. „Nuž, ale technológie idú dopredu„, hovorím si.

Pomaly sa dostávam pod svahy Prieľačiny. Predtým ma ešte čaká dôležitá úloha a to zohnať vodu na suchom hrebeni. Na odporúčanie turistu z chaty zabáčam z lokality Zľavy k studničke. Po krátkej chvíli napätia našťastie tečie, aj keď takmer nebadane. Voda je čistá, čo ma veľmi poteší a pánovi, ktorého krsné meno som zabudol, ďakujem za tip.

Osviežený svižne stúpam svahmi Prieľačiny. Vo vyšších partiách si všímam pribúdajúce mohutné stromy prevažne listnatého charakteru. Niektoré ešte žijú, ale iné už ležia na zemi a stávajú sa kolískou nového života. Najskôr pre huby a lišajníky a neskôr na ich základoch možno porastú malé stromčeky. Mohutné buky s obvodom dva metre ma priam fascinujú. Na Prieľačine sa nachádza pár pekných skaliek dotvárajúcich vrchol.

Čaká ma ešte necelá hodinka na vrchol Panskej Javoriny. Po klesaní a následnom stúpaní sa dostávam do sedla pod Panskú Javorinu. Tieto miesta sú mi známe z jarnej túry v zimných podmienkach. Vtedy to tu však vyzeralo o dosť inak.

Zo suchej lúky si fotím rozhľadňu a čoskoro som pri nej. Je tu počuť nejaké zvuky a čudujem sa dvom zaparkovaným autám pár metrov od rozhľadne. Prezliekam sa a oddychujem pri stolíku s lavičkami. Je na ňom položený väčší batoh, čo svedčí o tom, že budem mať asi spoločnosť. Za polhodinku prichádza starší turista od partie pri autách. Zdravíme sa a dávame sa do reči. Dozvedám sa, že autoturisti sú nadšenci diaľkových vysielačiek a plánujú tu stráviť noc rovnako ako on. Je z Topoľčian a vybehol sem na západ slnka. Až do noci si fajn pokecáme najmä o turistike, medveďoch a živote. Spolu s nadšencami vysielačiek obdivujem zaujímavý západ slnka na dvakrát.

Prvýkrát je slnko ešte vyššie, ale klesá za úzky pás oblačnosti. Spoločníci smutne vravia: „že, zo západu už dnes nič nebude.“ O asi 10 minút sa presne ako predpokladám, slnko síce len ako červená guľa za jemnou oblačnosťou ukáže a dovŕši zážitok z večera. Hovorím: „že nedávno som podobný západ slnka zažil na Čergove.“ Z pekného zážitku sme všetci nadšení a môžeme sa pomaly pobrať pripraviť si nocľah.

Noc je celkom pohodová a okolo piatej hodiny rannej sa opäť vydávam na vežu. Podmienky sú podobné ako večer a východ slnka je obmedzený jemnou oblačnosťou na severovýchode. Onedlho sa žeravá guľa objavuje priamo na vzdialeným Kľakom. Opäť vo dvojici si vychutnávame príjemné chvíle na horách a onedlho sa pomaly s dotyčným lúčim. Idem niečo zjesť a pomaly vyraziť a on si ide ešte zdriemnuť.

Hrádocká dolina a návrat do Podhradia

Z Panskej Javorina postupujem k sedlu pod vrcholom. Následne sa dostávam cez vrchol Prieľačiny, na ktorom opäť obdivujem mohutné stromy. Prichádzam na rázc. pod Prieľačinou, kde sa odpájam na žltú trasu v smere Hrádocká dolina. Raz lesom, raz vysokou trávou porasteným kalamitiskom alebo rúbaňou sa dostávam do lokality Nad Malinišťami. Tu narážam na útulňu Medvedica, ktorú si idem samozrejme obzrieť. Je to čistá a príjemná miniatúrna útulnička, na ktorej vidno, že sa o ňu niekto stará.

Po oddychu v útulni sa vydám na záverečný zostup do doliny. Zastavujem sa akurát pri samote Učňova kopanica, ktorú si krátko obzerám a fotím. V Hrádockej doline si všímam rušnú činnosť poľnohospodárskeho stroja na úzkych lúkach dolinky.

Asfaltovou cestou vyrážam hore dolinou. Míňam Hornákovu kopanica a Kamennú horáreň. Míňa ma mi voda a na TuristickaMapa.sk nie je žiadny avizovaný prameň. V bočnom prítoku Hrádockého potoka je voda kalná. Po pár minútach sa mi však pošťastí naraziť na Medvediu studienku, ktorú iné mapy zobrazujú. Čo však zistím až doma a studničku do mapy dopĺňam. Voda z nej je skvelá a mám tak problém vyriešený.

Vydávam sa ďalej a počujem ľudskú vravu. Zisťujem, že je tu zašitá chata Javorníček. Na jej terase posedávajú nejakí turisti. Lákavej ponuke pravdepodobného občerstvenia odolávam a vyrážam strmým svahom hore. Je to asi najstrmšia časť dvojdňovky, našťastie má len okolo 200 metrov. Na chodníčku si všímam väčšieho hada, ale nestíham ho identifikovať a už je preč.

Dostávam sa na suché lúky pod Skalinami. Na lúčnom hrebeni si všímam pasúce sa jalovice, ktoré som míňal včera. Dnes rozľahlými lúkami stúpam do sedla pod Skalinami. Tu si dávam výdatnejší oddych. Občas ma obiehajú cyklisti, ktorých je v tomto pohorí skutočne veľa. Väčšina z nich v sedle s viacerými cestičkami zle odbáča a následne sa vracia popri mne ďalej.

Čaká ma len pozvoľný, prevažne zostup do dediny Podhradie. Príjemná cesta ubieha rýchlo. Občas ma míňajú cyklisti a turisti, ktorých počet s blízkosťou dediny rastie. Po hodine cesty som blízko Podhradia, kde si fotím tajomnú vežu Topoľčianskeho hradu. Vo vyhriatej dedine sa moja túra končí.

Záver

Letný variant Považského Inovca zanechal vo mne veľmi príjemné dojmy. Po jarnej premiére v zimnom vydaní som si mohol strednú časť pohoria pozrieť o čosi lepšie. Nenáročný terén s miernymi stúpaniami a klesaniami (podobne ako napr. Levočské vrchy) je určite dôvodom vysokého záujmu prevažne cyklistov. Okrem krás hraničných okamihov dňa na Panskej Javorine a čara miestnych kopaníc, ma veľmi potešili prijemné stretnutia s výnimočnými ľuďmi.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek