Posledné roky som si obľúbil východné Slovensko, presnejšie Zemplín. Je trochu od ruky a v blízkosti východnej hranice je dobré nezabudnúť si občianku v aute, ale to sú jediné mrzutosti. Krajina je na Zemplíne nádherná. Napríklad Chránená krajinná oblasť Latorica. Pritom na Hikingu nie je z regiónu ani jeden pešochodný článoček. Teda, ak nepočítam putovanie po hranici, počas ktorého človek nechtiac prejde okraj chráneného územia. Rozhodol som sa napraviť skrivodlivosť spísaním jednej prechádzky, ktorej väčšina viedla práve cez CHKO Latorica.

Trasa

Ochranná hrádza Latorice na štátnej ceste č. II/555 – Panský les – Veľký les – prečerpávacia stanica pri Udoči – Jazva – ochranná hrádza rieky Latorica – Nová pastva – Dolný (Bešanský) les – ochranná hrádza rieky Laborec – Pri záhradke – Horný les – Bridličné, prečerpávacia stanica na Veľkolúckom kanáli – Ostredok – Beša – Bešiansky polder – horáreň Moľva – vyhliadková plošina Piesčiny – Rúbanisko, rozhľadňa Čičarovce – Jákov klin, družstvo Čičarovce – Čičarovce – Kýpeť – prečerpávacia stanica pri Udoči – ochranná hrádza Latorice na štátnej ceste č. II/555

Po hrádzi Latorice

O 5.30 h som prišiel na hrádzu Latorice, kde sa dá parkovať. Čaká ma čosi vyše 30 kilometrov a musím si švihnúť, pretože poobede má pršať. Dúfam však, že dažďové mraky ponad rovinu iba preletia a príliš sa na nej nezdržia. Nemá ich čo zastaviť.

Vyrazil som po hrádzi. Po prečerpávaciu stanicu nad ústím Udoče do Latorice je na korune hrádze asfaltka, ďalej iba dve koľaje v tráve. Je mokrá, pretože včera pršalo a mrholilo aj dnes, keď som z auta vyrážal. Dážď však rýchlo prestal a vietor trávu postupne vysušuje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Šliapem po rovine, ale je sa na čo pozerať. Severne od hrádze sú lesíky, ktoré striedajú podmáčané lúky. Ideálne miesto pre kravy, tie sa tu však nepasú. Keď som sem chodieval ako šrac s rodičmi, kravy boli všade. Miestami mašírovali po cestách a spôsobovali zápchy. Áut bolo málo, kvôli nim zápchy nebývali.

Keď sa mi čosi zapáči, zbehnem z hrádze. V mŕtvych ramenách kvitnú lekná biele, iné zarástla kotvica plávajúca. Občas fotím rastliny na hrádzi. Glejovku však nefotím. Je to invázny druh a rastie tu takmer všade.

Po hrádzi Laborca

Hrádza zahla na sever. Už nelemuje Latoricu, ale Laborec. Je tu farma a konečne vidím kravy. Strážia ich štyri psiská, ktoré sa rozbehli ku mne. Tak som sa otočil tvárou k nim a zostal som stáť. Psy zastali tiež, ale po chvíli sa pomaly posúvali bližšie. Pastiera, ktorý na nich kričal, ignorovali. Keď sa mi zdalo, že sú príliš blízko, rázne som vykročil proti nim a z plnej sily som začal tlieskať. Psiská prestali brechať, otočili sa a upaľovali preč.

Toto bolo ľahké, pretože psy neboli príliš veľké a bolo ich málo. Veril som si, že ich zvládnem. Minule som na Poľane stretol väčšiu skupinu psov, ktoré boli naviac mohutnejšie a bača bol v nedohľadne. Zdvihol som najbližší konár, ale príliš som si neveril. Je to daň za medvede.

Zbehol som z hrádze a vybral som sa poľnou cestou. Prehradzoval ju vysokánsky päťlanový ohradník, no na ceste boli na rúčkach háky. Horné tri som uvoľnil a za sebou som ich dal späť. Tak ako som zvyknutý z Rakúska. Podobne bolo zabezpečené pole, tuším so sójou, aj na opačnej strane.

Po turistickej značke

Prekráčal som Bešu a prišiel som k Bešianskemu polderu. Je to močiar, takmer jazierko, ktoré je chránené. Pláva v ňom bordel, ako stará pneumatika a podobne, no toto sa dá odstrániť za pár minút a prírode to neškodí. Väčším problémom je pohánkovec japonský (krídlatka japonská), ktorý tvorí pri ceste nepreniknuteľnú húštinu. Zbaviť sa invazívnej pliagy bude náročnejšie.

Od Beše idem po turistickom chodníku. Chvíľu som po ňom išiel pred pár hodinami po hrádzi, takže viem, že značenie nestojí za veľa. Značky sú iba kde-tu a značenie dlhšie nebolo obnovené. Cestička sa však používa a to je najpodstatnejšie.

Na kuse som si turistickú trasu skrátil po lesnej ceste. Kupodivu, aj tu som pri cestičke videl klasickú značku, ale aj značku miestneho značenia a značku naučného chodníka. NCH má jedinú funkčnú tabuľu v Beši, všetky ostatné sú prázdne. Nie že by boli vyblednuté, či poškodené. Chýbajú a vypadá to tak, že ich ani nikdy neosadili. Takéto fantómové naučné chodníky vídam u nás často. Raz darmo, ich primárnym cieľom zvyčajne nie je oživiť cestovný ruch, ale dostať eurofondy do správnych vreciek.

Na značku som sa vrátil pri pieskovni. Sú tu viate piesky a podľa členitosti terénu je zrejmé, že ich tu v minulosti ťažili. Akonáhle som vyšiel na zvlnenú lúku, zdvihol sa z nej kŕdeľ včelárikov. To sú vtáky, ktoré slúžili ako zámienka na sekírovanie výletníkov na Sandbergu. V minulosti boli zrejme vzácne, avšak teraz sú na južnom Slovensku hojné. Sú všade a ich nezameniteľný „spev“ počuť z diaľky.

Za pieskovňou som išiel najkrajším úsekom trasy. Keďže tu veľa turistov nechodí (hoci verím, že Martin sem zájde), tak chodník neexistuje. Treba ísť so zapnutým smartfónom v ruke a zahýbať podľa neho. Často zdanlivo do najväčšej húštiny. Človek si tu môže vychutnať prechádzku lužným lesom so všetkým, čo k tomu patrí. Teda aj s komármi. Je ich tu však oveľa menej, ako na Podunajskej nížine. Možno to súvisí s tým, že je tu oveľa viac bocianov, čiže oveľa viac žiab. Ale to iba hádam. Tak či tak, žabky predo mnou uskakovali aj na korune hrádze, po ktorej som šliapal ráno.

Cez Čičarovce

Vyšiel som z lesa na lúky. Stojí tu rozhľadňa. Musím povedať, že miesto pre ňu vybrali veľmi dobre. Síce z nej vidno iba to, čo z lúky pod ňou, lenže dôležité je, čo z nej nevidno. Nevidno z nej komíny a chladiace veže neďalekej tepelnej elektrárne vo Vojanoch. Výhľadu týmto smerom bráni lesík.

Prišiel som do Čičaroviec (maď. Csicser). Zaujímavé meno obce, hoci netuším, čo znamená. Rómovia pri kanáli vykopávali červíky, návnadu na ryby, a oslovili ma po maďarsky. A na návsi majú Tajház, čiže dom ľudového bývania. Takéto domčeky vídam častejšie na juhu Slovenska, v maďarsky hovoriacej oblasti, ako severnejšie.

Za dedinou sa zotmelo. Nebo zosivelo a vypadalo to na dážď. Trochu som pridal, no posledných 5 minút som upaľoval v daždi. O 14.20 h som sa vrátil k autu. V ňom ma čakala procedúra s prepichovaním otlakov. Nevznikli preto, že by som dnes išiel príliš rýchlo. Skôr preto, že mi ľahké topánky po včerajšku nevyschli. A ťažké som šetril do Tatier, do ktorých som zamieril nasledujúci deň, keď sa vyčasilo.

Záver

Je jasné, že som počas prechádzky nestretol jediného turistu. Tých som si užil ďalšie dni v Tatrách. Keďže som do oblasti CHKO Latorica zavítal posledné roky častejšie, do fotogalérie pridávam zopár obrázkov z predchádzajúcich prechádzok. Ako inšpiráciu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek