História

Všetko sa to začalo v 16. storočí. Dovtedy bol hornooravský kraj neobývaný, zem tu bola neúrodná, plná močiarov a trasovísk. Viedla však tadeto obchodná cesta z Uhorska do Poľska. Šľachta sa preto rozhodla osídliť kraj na sútoku Čiernej a Bielej Oravy pastiermi oviec, ktorí sa tu usádzali na základe valaského práva. Kvôli pastve i obydliam značne odlesnili územie. Jarné vody i vody po prudkých dažďoch nemalo čo zadržať a vznikali časté povodne, pri ktorých zahynulo veľa ľudí a vzniklo veľa škôd na majetku.

Preto zemepáni začali uvažovať o výstavbe priehrady, ktorá by zachytila prívalovú vlnu. Prvý projekt na výstavbu priehrady vznikol už v roku 1870, ďalší projekt vznikol počas 1. svetovej vojny, no až tretí projekt sa začal uskutočňovať. Prvý výkop sa uskutočnil 11. 10. 1941 (alebo 24. 7. 1941 informácie sa rôznia).

Práce však neustále brzdili problémy. Najskôr sa objavila minerálna voda, ktorá rozleptávala betón, potom sa objavila zlomová porucha v podloží. Projekty sa museli prepracovať a až v roku 1943 sa začalo s betónovaním jamy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľkou komplikáciou bolo tiež presídľovanie. Priehrada mala zatopiť päť obcí - Slanicu, Osadu, Lavkovo (Ľavkovo), Hámre, Ústie a dolnú časť Námestova, čo znamenalo presídliť až 900 rodín - asi 3200 ľudí. Drvivá väčšina nesúhlasila s presídlením, a tak do roku 1945 sa podarilo presídliť len 113 rodín. Presídlenie malo byť ukončené do konca roku 1952, no ešte koncom roku 1953 sa v zátopovej oblasti nachádzalo 140 rodín. Zbytok presídľovania sa riešil až pod tlakom stúpajúcej hladiny, mnohí odchádzali, až keď im voda zaliala dvory! Po posledného Slaničana s manželkou a ôsmimi deťmi museli prísť v roku 1954 loďkou.

Štvordňovka na Orave

Vybrali sme sa s Klubom železničných cestovateľov Zvolen na štyri dni spoznávať Oravu. V programe boli turistické atrakcie ako Rio de Klin, Múzeum kávy v Krušetnici, Galéria Márie Medveckej v Tvrdošíne, drevený kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne, pozorovateľňa pri Klinskom rašelinisku a samozrejme plavba loďou na Slanický ostrov. Aj toto všetko som chcela vidieť, ale chýbala mi v programe samotná priehrada, pamiatky po zatopených obciach a kus ozajstnej, trochu divokej prírody. A tak som si vyhradila jeden deň na vlastný program.

Trasa

Trstená, Košariská – bývala Osada – brod Jelešne – bývalé Oravské Hámre (Hámry) – Trstená

Autobus nás priviezol do zastávky Trstená, Košariská. Zaujímavá zastávka, uprostred polí a široko–ďaleko nič. Smerom na juh vedie síce asfaltová cesta k rekreačnému zariadeniu Košariská, ale to, zdá sa už nefunguje. My sa dávame na sever, smerom k vodnej nádrži, pohľadať pamiatky po zaniknutých obciach. A verím, že nájdem nejakú zaujímavú kvetinu.

Poľná cesta nás vedie popri potoku Stančová a dúfam, že nebudeme musieť hneď na začiatku brodiť. Našťastie na jednom mieste je potok vedený potrubím, a tak ho v pohode prekonáme. Obzerám si všetky kaluže, ktorých je tu dosť a vyplatilo sa. V jednej nachádzam malý trs blatničky vodnej. Zriedkavá a zákonom chránená nenápadná kvetinka s lopatkovitými listami a miniatúrnymi kvetmi.

Poľná cesta nás priviedla na cyklotrasu a tá nás viedla k pobrežnému lesu, ktorý lemuje brehy Oravskej priehrady. Tu nás víta oznam, že sa nachádzame v Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava, v zóne D. O chvíľu je upozornenie, že lokalita je monitorovaná fotopascami. V krovinách ma zaujme albín kostihoja lekárskeho, ktorý si samozrejme odfotím. A prichádzame k prvým mokradiam, ktoré sú pre Oravu typické. Všetci sa snažíme ochraňovať lesy, ale málokto vie, že najohrozenejším biotopom, a nielen u nás, sú práve mokrade. Mňa roky fascinuje divoká krása mokradí. Za mokraďovým lesom prídeme k malej kaplnke z roku 1882. Kaplnku nedávno zrenovovali a do diaľky svieti bielobou.

Za ňou nás zlákala poľná cesta vedúca k vodnej nádrži. Tešila som sa na kávu na peknom mieste pri vode. Prišli sme síce k peknej zátoke, ale nezdržali sme sa tam, lebo tam boli utáborení poľskí rybári a nechceli sme vyrušovať.

Osada

Skúsili sme ďalšiu cestičku k vode, ale tam sa nám nepáčilo, a tak sme pokračovali ďalej starou cestou. Prišli sme k starému opustenému domu, bol veľmi zarastený a akosi nevzbudzoval dôveru. Cesta bola stále viac zarastenejšia a nakoniec skončila na okraji strže. V tomto mieste je breh vodnej nádrže ohraničený vysokou pieskovcovou stenou. Voda si zo steny neustále ukrojuje a jej okraje sú celkom nebezpečné. Pohľad na priehradu z okraja strže bol však veľmi pekný. Chodník po okraji bol dobre vychodený, ale predstava, že by sa podo mnou odtrhol kus steny znamenala rázne NIE! Vydali sme sa krížom cez les. Na naše prekvapenie, ocitli sme sa hneď na okraji bývalej obce Osada. Veľa z nej tu nezostalo – pár betónových múrov, schodisko nikam a pivnica. Sadli sme si na jeden múrik a ticho popíjali kávu. Potom sme pokračovali ďalej lesom a ocitli sme sa pred sochou svätého Antona. Sochu dal v roku 1906 postaviť Ján Kiseľ. Ani svätý Anton nedokázal ochrániť dedinu pred jej zánikom.

Tu niekde bol zrejme stred obce. Okrem ďalšej pivničnej klenby sme tu našli starú studňu, v ktorej je stále ešte voda. Prišli sme k poslednému zachovanému domu Osady. Dvor je zarastený, hospodárske budovy v rozvalinách, ale časť domu do dvora, postavená do uhla, bola opravená. Dokonca nová strecha na dome naznačovala, že o dom je postarané. Keď sme však prišli pred priečelie domu bolo všetko inak. Na manzarde schátrané a pootvorené okno, spodné okná, síce plastové, ale špinavé a jedno aj rozbité. Škoda! Pre dom by sa určite našlo lepšie využitie.

Z lesa sme opäť vyšli na starú cestu, ktorá je zároveň cyklotrasou, a pokračovali ňou pozdĺž pobrežných krovín. Po necelom kilometri sme stáli pred ďalšou malou kaplnkou. Kovová bránka sa dala otvoriť a kto chce, môže tu zapáliť sviečku. Žiaľ, pripravené zápalky boli zvlhnuté, tak som iba do kasičky prispela pár drobnými. Kaplnka je zároveň pamätníkom na Osadníkov. Sú tu inštalované dobové fotografie zo života ľudí v Osade a popis stručnej histórie obce. Od kaplnky viedla cesta k pobrežiu. Priviedla nás na útes s parádnym výhľadom na priehradu. Z útesu viedol dole celkom schátraný rebrík, ale s veľkou dávkou odvahy a opatrnosti sme po ňom zišli. Ocitli sme sa na čarovnom mieste. Malá piesková pláž, nad nami pieskový útes a pred nami „oravské more“. Hľadala som na obnaženom dne nejakú kvetinku, no nič som nenašla.

Jelešňa

Opäť sme vyšli na cyklotrasu a ňou kráčali okrajom poľa, povedľa pobrežných krovín Jelešne. Cyklotrasa pokračuje ďaleko na východ k mostu, no my sme sa rozhodli skrátiť si cestu starým brodom cez Jelešňu. Teda stále som dúfala, že si to manžel rozmyslí a nebudeme musieť brodiť, najmä keď som uvidela zabahnené dno brodu. Bŕŕŕ, vôbec sa mi nepáčilo! Ľubko je ale „baran“, našiel plytké a kamenisté miesto poniže brodu a taktiež dve palice, nuž nebolo sa načo vyhovoriť. Voda nebola veľmi studená, na kameňoch sa nešmýkalo, a tak to bol nakoniec celkom osviežujúci zážitok. Len poutierať nohy lopúchmi a mohli sme pokračovať ďalej. Chvíľu sme sa predierali húštinou, ale nakoniec sme prišli k cestičke, čo išla od brodu. Na prekvapenie, bola celkom dobre vychodená. Ocitli sme sa uprostred močarísk. Z jednej strany kanál, z druhej strany mŕtve rameno Jelešne. Len som dúfala, že cesta neskončí niekde v močiari.

Obavy o chvíľu vystriedalo nadšenie. Prišli sme totiž k nádhernému porastu diablika močiarneho. Bol však ďaleko od brehu a ja som nemala čižmy. Práve kvitol, ale vysoké listy zakrývali kvety. Potešil ma aj bazanovec kytkový, ktorý rástol na okraji a bol pekne rozkvitnutý. Rozpuk jedovatý, žiaľ, ešte nekvitol. Spokojní s botanickým úlovkom sme pokračovali ďalej. Cestička nás našťastie pohodlne vyviedla hore svahom na lúky.

Na lúky – ale na aké lúky! Pestré, nádherne zakvitnuté lúky, tak ako si pamätám lúky z detstva. To množstvo zvončekov, kukučiek, chlpánikov, margarétok a ďalších druhov doslova vyrážalo dych. Vychodeným chodníčkom od posedu sme prišli k vykosenej cyklotrase, ktorá nás priviedla k cintorínu bývalej obce Oravské Hámre (po starom Hamry).

Oravské Hámre (Hamry)

Najskôr nás pristavil altánok s krásnym výhľadom na Oravskú priehradu. Zložili sme sa v altánku a pomedzi piliere bývalej brány sme vošli na cintorín. Na jednom pilieri je tabuľa s popisom stručnej histórie obce, za pilierom náučné tabule s fotografiami, mapkou obce a obšírnejšou históriou, za tabuľou kríž a za krížom hroby. Náhrobné pomníky silno poznačil zub času. Nápisy na niektorých sú nečitateľné. Na niektorých pozostalí aspoň obnovili mená a priezviská a pri niektorých boli kahance a kvety. Najviac pomníkov je z prelomu 19. a 20. storočia a naposledy sa tu pochovávalo v roku 1952. Cintorín bol pekne vykosený a ako sme sa dozvedeli z knihy návštev hámerského (hámrického) cintorína, o cintorín sa starajú dobrovoľníci z Trstenej, Tvrdošína a okolia.

Prvé roky po vysťahovaní sa tu schádzali na Dušičky rodáci, aby si pripomenuli svojich blízkych zomrelých. Ako čas bežal, ľudí prichádzalo stále menej. Nečudo, ľudia boli vysťahovaní do všetkých kútov Slovenska, mladí si zvykli na nový život a starí pomaly vymierali. Cintorín spustol, zarástol a nebyť dobrovoľníkov, bol by ho pohltil les. Niekoľko posledných rokov sa tu pravidelne koná raz ročne svätá omša. Pôvodní obyvatelia takmer všetci pomreli, ale ich potomkovia si aspoň takto pripomínajú svojich predkov, ktorí priniesli nedobrovoľne veľkú obeť pre blaho iných.

Cestou do Trstenej

Čas pokročil, treba sa dať na návrat, veď máme pred sebou ešte 10 km do Trstenej. Prvú časť cesty zakvitnutými lúkami som si doslova vychutnávala. Tešil aj pohľad na majestátnu Babiu horu a Pilsko, ktoré sa však skrývalo v opare. Chvíľu sme išli lesnou cestou pekným starým lesom, no za ním sme sa ocitli v hospodárskom lese s mnohými rúbaňami a navyše na asfaltke. Pochod nám občas spestrili koberčeky chutných jahôd či obyčajné margarétky, ktorých kvety vždy potešia. Chvíľu nás pristavilo odpočívadlo pri malom sakrálnom mariánskom mieste a potom len monotónny zostup poľnými cestami do Trstenej.

Tesne pred Trstenou nás vyrušil hukot vrtuľníka nad našimi hlavami. Pozeráme, záchranársky nie je, ani vojenský nie je a pristál uprostred lúky. Chvíľu sme nad tým uvažovali, ale potom sme zišli na hlavnú cestu, a tak dávali pozor radšej na autá. V tom za nami policajné motorky, za nimi limuzína a opäť policajti, takže vládny vrtuľník! Ale to sme o chvíľu boli v Trstenej a zaujímalo nás hlavne pivo a dobré jedlo. A aj sa nám ho dostalo vo výbornej pizzerii Venezzia.

Dobre najedení a zavodnení sme si išli ešte pozrieť historické centrum Trstenej. Po ulici sme stretali rodiny s malými deťmi a skoro všetky mali v ruke balónik s nápisom Sme rodina. Na námestí hudba, stánky so zbytočnosťami a na pódiu veľký nápis Deň s rodinou a moderátor, ktorý vzletne hovoril o rodine, možno si ani neuvedomujúc akou trápnou paródiou je jeho líder so svojou stranou na skutočné rodiny. Pri vysídlených obciach som mala slzy na krajíčku od dojatia a smútku, tu na trstenskom námestí som mala tiež slzy na krajíčku, ale od trápnosti a hanby.

Záver

Výstavba Oravskej priehrady veľmi zmenila región Oravu. Na jednej strane priniesla pracovné príležitosti, rozvinula turizmus, ochránila pred záplavami a priniesla svetlo do domov, na druhej strane prišli sme o najvzácnejšie rašeliniská a mokrade, ktoré zaliali jej vody, ale hlavne, tvrdo poznačila život 3200 ľuďom, ktorí kvôli nej prišli o svoje domovy. Priehrada sa stavala v štátnom záujme, myslím si, že práve štátu by malo záležať na zachovaní posledných pamiatok po zatopených obciach. Oprava pamiatok a vybudovanie náučného chodníka by bola možno vhodná forma. Dobrovoľníci (veľká vďaka za ich prácu) však na to nestačia.

V dňoch 26. - 27. augusta 2023 sa bude konať jubilejné 30. stretnutie Slaničanov v Slanickej Osade a na Slanickom ostrove. Viac na slanica.wbl.sk.

Súvisiace odkazy a použité zdroje

• Presídľovanie obyvateľov zatopených obcí;
• Pod vodou sme nechali srdce: Ľudia spomínajú, ako zatopila Oravská priehrada 5 dedín;
• Nemajú kríž ani meno, no aj tieto kopčeky ukrývajú ľudské osudy.

Fotogaléria k článku

+35 ďalších fotiek