Problematické počasie

Doobeda nepršalo, tak som sa bol prejsť popri Neziderskom jazere. Napoludnie som sadol do auta a odvtedy prší. Keďže som vstával skôr, na odpočívadle som si ľahol. No aj keď som po čosi viac ako hodine vstal, z neba visela sivá clona. S menšími či väčšími prestávkami pokračujem ďalej na západ a každú polhodinu počúvam správy. Hlásatelia zanovito tvrdia, že zajtra síce bude oblačno, ale sucho. Vôbec im neverím, ale okno bez dažďa má trvať iba deň, a tak pokračujem ďalej.

Prší aj keď sa chystám spať. Lenže keď som okolo polnoci vykukol z okna, na nebi sa trblietali hviezdy. Ale možno sa mi to iba snívalo.

Ráno bolo svieže, oblačné, ale suché. O 6-tej som sa presunul k Etrachsee (1370 m) srdcovitého pôdorysu, kde je neveľké parkovisko, a začal som šliapať. Minulý týždeň bolo cez 35 stupňov, teraz nie je ani desať. Naobliekaný som preto ako cibuľa. Spočiatku sa zdá, že sveter pôjde dole a postačí mi bunda s vetrovkou. Začína však fúkať. Ako predpovedali meteorológovia, ide o silný föhn. Vietor fúka od juhu, ale pocitová teplota ide dole.

Výstup na hrebeň

Spočiatku som kráčal po cestičke, ktorá míňa pekné zrubové chaty. Vyššie značka odbočuje na chodník. Chvíľu som váhal, či radšej nepokračovať po ceste, pretože chodník bol úzky a tráva bola mokrá. Topánky však mám čerstvo navoskované, tak som zahol na chodník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je čosi po 7.00 h a les zostal podo mnou. Odteraz budem putovať alpínskym pásmom. Na lúke v závere doliny je chatka s kolektorom, asi salaš. Okolo sa pasú otužilé kravy. Vietor zosilnel, preto som si na vetrovku natiahol šušťáčku. Na sebe mám už šesť vrstiev. Aby mi vietor nestŕhal kapucne z hlavy, uviazal som si cez hubu šatku.

Chvíľu som mal aj čapicu, ale až taká zima nebola. Ako ma učil pred 40 rokmi spolužiak Kajco, človek má byť v horách naobliekaný tak, aby mu nebola zima, ale ani príliš teplo. Radšej treba každú polhodinu stáť a meniť počet vrstiev, ako byť spotený, či naopak podchladený.

Traverzy

Čosi po 8.00 h som vyšiel do sedla Hubenbauertörl (2050 m). Podľa mapy sa zdá, že chodník stadeto ide po vrstevnici, no nie je to pravda. Zväčša stúpa, ale za skalnými rebrami vždy na kuse klesá. Na jednom mieste sa obchádza svahový odtrh. Až pri ňom si človek uvedomí, ako je tu strmo.

Na traverze míňam plieska a plesá. Sú menšie, ale pekné. Jedno je spoly zasypané snehom. Ústi do neho splaz, ktorý sa ešte nestihol roztopiť. Je polovica prázdnin, som však vo výške asi 2200 metrov nad morom.

Vyšiel som do sedielka Hinterkar Scharte (2274 m). Na svahu za sedlom bola najpestrejšia kvetena. Odfotil som si vstavačovec zelený, nezvyčajne veľkú vratičku mesiačikovitú, žerušničník rezedolistý a pri návrate zervu guľôčkolistú.

Predigstuhl

Kúsok som zostúpil, prekráčal som blokovisko, a začalo záverečné stúpanie. Za Hinterkarscharte som pod sebou videl veľké plesá Hinterkarsee a Rantensee, teraz zhora vidím Obere a Untere Wiegensee. Čoskoro som sa však ponoril do oblakov a začalo drobno mrholiť. Mám smolu. Cestou na kopec a aj pri návrate som z traverzov fotil Predigstuhl bez oblakov, no akurát keď som sa hore vytrepal, musel byť zahalený.

Vyšiel som do sedla, od ktorého sú naťahané istiace laná. Za sucha sú zbytočné, lenže v oblakoch a slabom mrholení boli skaly mokré a šmykľavé. Radšej som sa lán držal. Ešte pár metrov a som na vrchole Predigstuhlu (2543 m). Stál som tu už pred piatimi rokmi, avšak vtedy som išiel od severu, z oblasti Schladmingu. Teraz som na kopec vyšiel od juhu.

Keďže z výhľadov nebolo nič, dlho som sa hore nezdržal. Ako som v hmle zostupoval, počul som pod sebou hlasy. Dvaja mládenci šliapali hore z doliny Rantengraben. Videl som ich zo svahu Predigstuhlu a bol som zvedavý, kedy ma dobehnú. Oni však v zlom počasí nešli na vrchol, v sedielku sa otočili. Keď som zišiel pod oblaky, boli už ďaleko podo mnou. Tak ako ja, vracali sa rovnakou trasou.

Návrat

V blokovisku som zjedol obed a vrátil som sa do Hinterkar Scharte. Vo veternom sedle mrzli manželia s dvomi malými deťmi. Nechápem, ako sa tam dostali. Boli zle oblečení a deti mrnčali, bola to pre ne úplne nevhodná trasa. Rozumiem tomu, že sú rodičia mladí, zdraví, plní síl a chcú si plniť svoje sny. Ale na úkor vlastných detí?

Cestou späť som zašiel k plesu, do ktorého ústil snehový splaz. V snehovom výležisku som našiel modrokvitnúcu prvosienku s kožovitými, na vrchole zúbkatými listami. Takú som ešte nevidel. Malo by ísť o prvosienku lepkavú, ktorá rastie iba v strednej a južnej časti Východných Álp. A fotil som aj čudnú alpínku, ktorá mala kvety v strapci praslenov. Bola to veronica keltská. Ďalší deň som si v sedle Sölkpass odfotil náučnú tabuľu, na ktorej bola zobrazená.

Prišiel som do sedla Hubenbauertörl a začal som strmšie zostupovať. Ako som klesal, teplota stúpala a v lese bolo závetrie. Najprv išla dolu šušťáčka a šatka cez hubu, neskôr sveter. Doteraz som videl iba dve skupiny turistov. Dvojicu mládencov a čudnú rodinku. Na ďalších som natrafil až pri Etrachsee. Zväčša však išlo o výletníkov na krátkej poobedňajšej prechádzke.

Na gazdovstve pri jazere ma zaujal plagát. Stálo na ňom, že kam príde vlk, tam končia almy. A vedľa bolo vysvetlené, že almy nie sú divočina, ale kultúrna krajina ľudí a pasúcich sa zvierat. Nuž, majú to tu ťažké. V Rakúsku sa na horských lúkach pasú ovce a kravy bez akéhokoľvek dozoru. Nie sú pri nich ani valasi, ani psy. Zväčša sú pasienky ohradené oplotkom, lenže ten vlky nezastaví. A to sa ešte ozývajú hlasy, že by sa v Alpách mohli reintrodukovať medvede. Ak sa tak stane, tak tunajšie hospodárenie na almoch skončí.

Záver

Nízke Taury som si obľúbil. Chodievam do nich koncom leta, keď sú vysokohorské lúky plné čučoriedok. Avšak po vlaňajšej návšteve som sa rozhodol zavítať do pohoria skôr, keď v ňom kvitne viac vzácnych alpínok. Potešilo ma, že som nejaké našiel. A to som takmer nezišiel z chodníka.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek