1. deň Kokava nad Rimavicou – útulňa Sláviček na Tŕstí

33 km, prevýšenie 2079 m

Večer mi napadlo, že pôjdem do sedla Zbojská a cez Čertovu dolinu prejdem do Tisovca. Ráno však zisťujem, že dnes vlak do sedla nejde, musím teda zmeniť plán a logicky mi z toho vyjde len Kokava nad Rimavicou. Kupujem si teda lístok a vlakom sa drkotám do Zvolena, kde prestupujem na ďalší vlak. Dlho však stojíme na stanici a nehýbeme sa. Čudujem sa, čo sa deje. Pomaly naberáme meškanie. Všetko spôsobili dve tety, ktoré nastúpili na nesprávny vlak a kým to doriešili, mali sme meškanie 15 minút. V duchu nadávam na tetky a neviem, či stihnem prestup v Lučenci. Samozrejme, cestou naberáme ďalšie meškanie, lebo púšťame rýchlik. Našťastie, lokálka nás v Lučenci počká, aj keď meškáme 25 minút. Celý čas si hovorím, že dnes idú vlakom len samé dôchodkyne. Všetko sa však zmení, keď presadnem do starého zatuchnutého motoráka smer Utekáč. Oproti si prisadne krásne blonďavé dievča. Nebolo by to nič nezvyčajné, veď som na Slovensku, ale toto bola asi najkrajšia baba, akú som na svojich potulkách kedy stretol. Dokonalá prirodzená krása by ju isto ľahko kvalifikovala na miss.

Zo sledovania krajiny za oknom tak nie je nič, keďže nenápadne sledujem iné krásy Novohradu. Hovorím si, že by bola sranda, keby vystúpila v Kokave. Nakoniec však vystupuje v Poltári a mizne do neznáma. Konečne môžem začať sledovať okolitú krajinu. Vlakom sme o pár minút v Kokave nad Rimavicou. Sympatickú dedinku dobre poznám. Zbehnem teda iba pozrieť na námestie, čo je nové a potom pokračujem po modrej von z obce.

Dlho kráčam po asfaltke a až za družstvom schádzam do lesa. Tu však značka okamžite mizne. Snažím sa chvíľu ísť po potenciálnej trase značky, no je to totálna húština. Vzdávam to a beriem to krížom cez les. Neskôr sa napojím na lesné zvážnice, ktoré ma dovedú k rázcestiu Chorepa. Z lúk sa tu otvárajú krásne výhľady na údolie s vodnou nádržou Klenovec a rovnomennou obcou pod hrádzou. V blízkosti sa pasú ovce, a keď začnú štekať pastierske psy, tak prichádza na kus reči aj miestny pastier. Je to správny chlap, a tak sa hodnú chvíľu rozprávame o živote. Hovorím mu, že tieto končiny mám veľmi rád. Vraj tu bude pásť celé leto, a tak sa môžem hocikedy u neho zastaviť. Poradí mi cestu dole do dediny a už aj klesám do údolia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O chvíľu som v centre, kde si obzerám delo a pamätník SNP. Zbehnem do miestneho obchodu a kúpim si niečo na obed. Vidieť, že obec bola kedysi rozvinutá, no už to tu poriadne upadlo. Ktovie, kde tu zlapali nášho Jura? Po prestávke pokračujem po neexistujúcej modrej značke. Našťastie vedie po používanej lesnej ceste, a tak sa nemusím prebíjať cez kriačiny. Dostávam sa do sedla Babiná, kde som pred vyše rokom spal. Odtiaľto trasu poznám, a tak nemusím veľmi pozerať, kam mám ísť. Prudko klesám do údolia Blatného potoka a hneď nato stúpam na kopec Hŕbky s pekným výhľadom na Hradovú. Pasú sa tu koníky, tak ako aj naposledy, keď som tu bol.

Opäť klesám do údolia a zastavujem sa pri domčeku na strome, ktorý tu postavil jeden miestny pre turistov. Prespať sa dá buď na veľkej verande, alebo treba zavolať na telefónne číslo, potom je možnosť spať dnu. Ja mám však ešte dosť času. Pokračujem teda na Rejkovo, kde opúšťam modrú značku a idem po náučnom chodníku. Vôbec som netušil, že aj tu sa nachádza sysľovisko. Dovedie ma k nemu náučný chodník. Sysle sú tu však plaché a hneď sa schovávajú. Iba občas nejaký nesmelo prebehne cez cestu. Vidieť, že tu nie sú zvyknuté na ľudí. Opúšťam náučný chodník a neznačenou cestou stúpam na Suché doly. Z miestnej studničky si dopĺňam vodu a opäť po modrej značke stúpam pod Hradovú. Kúsok pod hrebeňom mením značku na žltú.

Poriadnou vertikálou stúpam k vrcholovým skalám, kde ma tabuľka upozorňuje na nebezpečný úsek. Pripevňujem paličky na batoh a pripravujem sa na to, že využijem aj ruky. Pekný skalnatý hrebienok Hradovej je poriadna chuťovka. Tento úsek riadne spestril dnešnú trasu. Cítim tu miernu chuť Slovinska. Tam však človek nejde po skalách pol hodinu, ale týždeň. Užívam si skaly a pekné výhľady na okolie Tisovca. Exponovaný úsek je o chvíľu za mnou a som na hrade Tisovec. Veľa z neho bohužiaľ neostalo. Hrad som preskúmal tri roky dozadu, preto sa tu moc nezdržujem a klesám do mesta. Zostup serpentínami je dosť zdĺhavý a cestou sa dozvedám, že padá vláda (želajte si niečo).

Konečne som na námestí. Túžim po Tisovskej štavici, no kebyže idem k prameňu, tak hore na Tŕstie to mám len tak-tak. Oželiem teda minerálku a stále po žltej stúpam na lúky nad mestom. Z lúk sú pekné výhľady na okolie mesta. Len veľmi pozvoľne naberám výšku a až keď vstúpim do lesa, tak sa chodník zmení na poriadnu vertikálu. Prudkým svahom stúpam hore a asi na polceste sa osviežujem v studničke. Je celkom chladno, čo mi vyhovuje. Pomaly sa vyťapkám na Tŕstie a odtiaľ ma čaká len mierne klesanie k útulni Sláviček. S malou dušičkou sa k nej približujem. Vzhľadom na veľkú mediálnu reklamu útulne a to, že je piatok večer, mám obavy, či tam nebude nejaká až príliš veselá partia. Prinajhoršom však prespím na verande chaty. Ako sa približujem, tak počujem ľudské hlasy. Nesmelo teda podídem k útulni. Keď vidím veľký batoh a počujem plynový varič, tak viem, že je tu nejaký turista. Nakoniec je tu iba jeden a hneď podľa nárečia viem, že je zo Šariša. Mám rád Východniarov, ktorí sa nehanbia, že sú Východniari a hutoria, tak ako ich rodný región naučil.

Turista sa predstavuje ako Ján M. (ktorého týmto pozdravujem). Hneď sa začneme rozprávať o kadečom a on hovorí, že ide všetky červené trasy, ktoré sú na Slovensku. Niekto mi už také niečo dávnejšie spomínal. Rozprávame sa ďalej a neskôr spomenie Hiking, a že tam rád číta dvoch autorov Henricha Tomáša a Pavla Forgáča, na čo mu s úsmevom odpovedám, že však to som ja! Neskôr som si spomenul, že mi asi 2 roky dozadu písal o červených trasách. Je to tiež veľmi zaujímavý nápad, ktorý by stál za opis. Večer rozkurujem piecku a v útulni je o chvíľu trenírková teplota. Piecka má fakt dobrý ťah. Dlho do noci potom ešte debatujeme o túrach, až kým neodpadneme do kómy zvanej spánok.

2. deň útulňa Sláviček – Magnezitovce

41 km, prevýšenie 1492 m

Ráno vstávame skoro a spoločne sa vyberáme späť na Tŕstie. Tu sa naše cesty rozdeľujú. Pokračujem smer chata Nemcová a Jano zase smer Rimavská Sobota po Ceste Márie Széchy. Už som aj zabudol, že cesta je tu trochu hore dole a úprimne som čakal len klesanie. No neprekáža, na ráno je to fajn rozcvička. Z ranného ticha lesa ma vytrhne až hádka ľudí, ktorú počuť hlboko do lesa. Na chate Nemcová zjavne niekto je. Pomaly je mi zjavné, že na chate je slovenská a česká posádka a medzi nimi sa strhla hádka o vojne na Ukrajine. Konkrétne o tom, kto by ju mal vyhrať. Bohužiaľ, nie je si ťažké domyslieť, ktorá skupina fandí komu. Tešil som sa na posedenie pri chate, no bohužiaľ tadiaľto musím prefrčať. Tvárim sa teda, že ich nevidím a rýchlo frčím od chaty preč. Asi keď som na polceste, tak na mňa česká časť posádky chaty zakričí, že kam idem. Našťastie hádka sa hneď končí a stredobodom debaty som hneď ja. Klasicky, kam idem a tak. Ponúkajú mi borovičku, rum a vraj dobré české pivo. Všetko odmietam, a tak mi nanútia aspoň fľašu kofoly. Vraj, keď ju milujem, nie je čo riešiť. Na chate veje veľká česká vlajka. Smejú sa, že prišli okupovať Slovensko. Nakoniec po celkom príjemnej debate sa lúčime a pokračujem v klesaní po žltej značke.

Trasa je trochu fádna, keďže vedie po rozbitej lesnej ceste. Čo ma však teší, sú pekné bukové lesy v jej okolí. Navyše, štyri razy stretnem sovu dlhochvostú. Neviem, či to bola rovnaká alebo iná. Tak či tak, štyrikrát za deň som sovu ešte nestretol, a to som aj večer a ráno počul ďalšiu húkať v lese. Zjavne sa im tu darí. Les ma vypľuje až na okraji Revúcej. Dlho sa ešte prepletám cez akúsi záhradkársku oblasť, kým sa dostanem do mesta. Tam zamierim rovno k budove prvého slovenského gymnázia. V Revúcej som okrem prejazdu autom nikdy nebol, takže som zvedavý, ako to tu vyzerá. Niektoré budovy sú síce trochu ošarpané, ale inak je mesto pekné. Je škoda, že mestá ako Kremnica a Banská Štiavnica sa tešia turistickej popularite a Gemer ostal prakticky zabudnutý, aj keď má tiež zaujímavú banícku minulosť. V meste ešte doplním zásoby a rozhodnem sa zlikvidovať kofolu, ktorú som dostal. Čaká ma svižné stúpanie a nechce sa mi vliecť dve fľaše. Nejak do seba natlačím obsah fľaše a po modrej idem smer Kohút.

Čakal som strmé stúpanie, ale je celkom pozvoľné a dosť príjemné. Občas síce chodník zmizne v rúbanisku, ale inak je to pohoda. Podľa predpovede by mal prísť dážď, a tak sa snažím vybehnúť aspoň na Malý Kohút, kým bude tu. Som asi 500 m od odbočky, keď začnú padať prvé kvapky. V hlave si opakujem: „Ešte vydrž.“ Nakoniec to stíham a z prístreška na Malom Kohúte vidím, ako sa cez dolinu ku mne valí „stena“ zrážok. Rýchlo sa teda balím do nepremokavého, keďže prístrešok je dosť biedny. Nakoniec sa musím presunúť až pod podlahu prístrešku, kde neprší. Chvíľu rozmýšľam, či sa vyberiem k zrubu Parajka alebo idem do sedla Kohúta. Aj v sedle by mala byť búda, tak idem tam.

Rudohorie si však pre mňa opäť pripravilo skúšku rozvahy. Celý chodník do sedla je zaváľaný smrekmi. Preliezať a obchádzať ich v lejaku je fakt turistická lahôdka. Prístrešok v sedle je zrejme stará lesnícka búda, ktorá má za sebou polčas rozpadu. Navyše na ňu spadol strom. Nocovať sa tu už nedá, no ako núdzový úkryt pred dažďom ešte vie poslúžiť. Dnu sedím asi hodinu, kým prejde front. Našťastie ma trafil iba okraj a najväčšie peklo sa odohráva v Poľsku. Z pôvodnej ambície výstupu na Kohút som upustil. Idem teda po zelenej smer Ostrý vrch. Počasie sa behom pár minút zlepšuje a zrazu je opäť slnečný deň. Ako keby ani nelialo. Menia sa aj lesy. Z rozbitých smrekov na buky a neskôr čisté brezy. V brezových hájoch som už dávno nebol.

Ostrý vrch nie je ničím zaujímavý, a tak rovno po žltej klesám nad obec Magnezitovce. Tu opúšťam značku a poľnými cestami idem do obce. Prvé, čo ma zaujme, sú eternitové (azbestové) strechy takmer na všetkých domoch v obci. Dnes je to nebezpečný odpad, ale kedysi sa zjavne hojne používal na strechy domov ako lacná krytina. Obec je celá trochu zanedbaná, no na Gemeri to nie je nič nezvyčajné. Z okolitých záhrad sa šíri vôňa grilovaného mäsa a na ulici sa potuluje len pár cigánskych detí. Už si myslím, že si od mňa idú pýtať peniaze, keď ku mne pribehne asi 6-ročná cigánka a povie: „Jéj ujo, vy ste ale pekný.“ No ďakujem teda za kompliment. Chce ešte, aby som ju odfotil, a tak nech má radosť, urobím jej fotku a pokračujem za dedinu.

Prejdem asi 800 m a som pri Mníšanskom viadukte a Koprášskom tuneli. Stavby mali byť súčasťou tzv. Gemerských spojok, ktoré boli potrebné na prepojenie vtedy významných banských miest na Gemeri. Potreba vznikla po prvej Viedenskej arbitráži (1938), kedy pripadlo južné Slovensko Horthyovskému Maďarsku a na tom území ostala celá južná železničná trať. Technické diela sú tak pripomienkou na nezmyselnosť doby. Zjavne si niekto myslel, že nacistické Nemecko a Slovenský štát tu budú ešte desaťročia. Prejdem cez viadukt a pred tunelom si všímam pekný prístrešok, ktorý má z troch strán stenu a zo štvrtej dlhú verandu. Ideálny na noc. No ja ešte prejdem cez Koprášsky tunel a pokračujem ku vchodu do Slavošovského tunela. Tu je ďalší, no už menej luxusný prístrešok. Z tunela navyše ťahá, a tak je tu dosť chladno. Večer majú prísť búrky, preto sa rozhodnem vrátiť sa k prvému prístrešku. Keď sa vrátim späť, tak o pár minút dofrčia sľubované búrky. Myslím, že návrat späť bola dobrá voľba.

Pokračovanie uverejníme nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek