3. deň Magnezitovce – Turecká

37 km, prevýšenie 2050 m

Ráno musím opäť prejsť cez Koprášsky tunel, aby som sa dostal k vchodu do Slavošovského tunela. Priamo pri vchode vznikol umelý vodopád, keďže tunel vyrúbali v údolí potoka a ten ešte nestihli odkloniť. Tunel s vodopádom tak vytvárajú zaujímavú kulisu. Vojdem do tunela a prejdem pár desiatok metrov. Pôvodne som mal plán prejsť celý tunel, no musel by som sa potom vracať späť, keďže na druhej strane hrebeňa som nenašiel možnosť vyškriabať sa potom späť na hrebeň. Prejdem teda iba kúsok a vraciam sa ku vchodu.

Neznačenou lesnou cestou by som sa mal dostať späť na hrebeň. Kráčam teda po nej a pomaly naberám výšku. Trochu sa zasmejem nad tabuľkou Zákaz vstupu medvede! Pokus poľovníkov odplašiť ma, nevyšiel a idem ďalej. Nemám žiadnu vodu, a tak ma poteší výdatný prameň rovno pri ceste. Doplním si zásobu a konečne sa vraciam na zelenú hrebeňovú značku. Čochvíľa by som sa mal dostať k útulni Lučice pod Magurou. Plánoval som v nej včera spať, no nevydalo. Sympatická zrubová stavba je hneď vedľa cesty. Dvere musím doslova vytrhnúť z pavučiny. Zjavne tu nikto už poriadne dlho nebol. V jednom rohu útulne je menšia kopa neporiadku, no inak je to tu fajn. Chvíľu si posedím na lavičke a potom pokračujem po zelenej značke.

Neskôr sa k nej pridá ešte značenie náučného chodníka Hrádok. Zaujmú ma netradične zaujímavé informačné tabule. Na jednej z nich sa dozvedám, ako sa dá podľa stromov predpovedať počasie. Zaujímavé sú aj ostatné tabule ohľadom zvierat a miestnej flóry. Hodnotím ho ako jeden z najzaujímavejších náučných chodníkov, aké som u nás navštívil. Ak pôjdete niekedy do Ochtinskej aragonitovej jaskyne, určite sa vyberte aj na tunajší náučný chodník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok nad lokalitou Hrádok ma prekvapí veľká horská lúka Dielková, z ktorej sú pekné výhľady na východ. Identifikujem viacero významných kopcov v hlavnom hrebeni Volovských vrchov. Dozvedám sa aj to, že tu v minulosti bol lyžiarsky vlek. Konečne zbehnem k samotnej horárni Hrádok, kde je rekreačné stredisko SMZ. Tu sa rozhodnem si urobiť zachádzku k Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Kráčam teda kilometer po asfalte k jaskyni. Pôvodne som sa chcel ísť pozrieť iba ku vchodu. No keď sem prídem, tak akurát o 5 minút začína prehliadka a skoro nikto tu nie je. Preto neodolám a kúpim si vstupenku. U milej tety na pokladni si odložím veci a absolvujem asi polhodinovú prehliadku jaskyne. Oproti iným jaskyniam je naozaj iná. Osobne ma ani nie tak fascinoval samotný aragonit, ako výzor celej jaskyne tvorený mramorom a grafitom. Jednoducho tu vidieť, že jaskyňa je oproti iným jaskyniam o niekoľko miliónov rokov staršia.

Po prehliadke sa vraciam späť k horárni Hrádok. Je nedeľa a dosť sa čudujem, ako je tu málo ľudí. Čakal som, že jaskyňa bude populárnejšia. Zjavne však ešte nie je sezóna. Už po modrej značke naberám smer Štítnik. Cestou narazím na poľovnícku chatu, pri ktorej je pekný prístrešok. Bolo by to super miesto na noc. Je však ešte len obed. Spravím si tu pauzu aspoň na jedlo a potom pokračujem v klesaní. Z rúbaní sa mi postupne otvárajú pekné výhľady na planiny Slovenského krasu. Vždy ma pohľad na ne fascinuje. Musím priznať, že oveľa viac ma „vzrušuje“ pohľad na planiny ako pohľad na panorámu Tatier. Preto aj oveľa radšej cestujem vlakom južnou traťou ako severnou. Planiny jednoducho vyhrávajú. Nuž, jedinečná a turistami nedocenená krajina.

Postupne sa dostávam na okraj mestečka Štítnik. Nikdy som tu nebol, a tak som zvedavý. Historické námestie je veľmi pekné, aj keď dosť zanedbané. Vidieť, že obec bola kedysi banským mestečkom. Je smutné, že po dávnej slávne ostali len ošumené pamiatky a úpadok. Zbehnem sa pozrieť k peknému evanjelickému kostolu, ktorý tvorí dominantu obce. Potom ešte zbehnem k niečomu, čo je v mape označené ako vodný hrad. Z hradu sa však toho veľa nezachovalo. Sú tu dve bašty a potom len kaštieľ. Moc sa tu teda nezdržujem a vraciam sa späť. Potreboval by som doplniť zásobu vody. Na námestí pred kostolom je výdatný prameň. Okupuje ho však veľká skupina miestnych Rómov. Veľmi sa mi medzi nich nechce. Všimnem si však otvorené malé miestne potraviny. Zbehnem teda tam. Vôbec som nečakal, že tu bude v nedeľu obchod otvorený. Pred mnou v obchode nakupuje starší občan z komunity. Akosi sa však nevie rozhodnúť, čo chce vlastne kúpiť. Keď mu predavačka začne hovoriť, že nech si už vyberie, tak začne po nej kričať. Nato začne kričať aj ona po ňom, že nech po nej nekričí. A tak tu stojím uprostred ziapania, kým sa situácia neupokojí. Nakoniec si pán konečne vyberie, čo chce a ide preč. Kúpim si limonádu a padám z obce. Necítim sa tu moc príjemne.

Začína však pršať, a tak sa na chvíľu schovám na starej železničnej stanici. Potom pokračujem. Opäť však začína pršať. Som už mimo obce. Skryjem sa teda na posede, kde čakám asi 40 minút, kým neprestane pršať. Medzičasom si vyberám kliešte, ktoré som dnes stihol pozbierať. Rozmýšľam, či pôjdem po modrej až hore na planinu. Bude to len nezmyselný prudký výstup hore a hneď padák dole. Dá sa to obísť neznačeným traverzom. To, čo ma však láka, je nádherný výhľad z Gerlašskej skaly. Bol som tam pred tromi rokmi, a tak nakoniec neodolám a stúpam hore. Na planine je paradoxne oveľa chladnejšie a aj tráva tu ešte nie je narastená do veľkej výšky. Zbehnem na spomínanú skalu, odkiaľ sú krásne výhľady na Rožňavu a okolie. Takto v sviežej jarnej zeleni je to tu nádherné. Neviem sa odtiaľto odtrhnúť. Mám však toho dnes pred sebou ešte dosť. Musím pokračovať.

Užívam si však planinu porastenú tisícami prvosienok. Jar je tu fakt nádherná. Krátky pobyt na planine ma odmení ešte jedným parádnym výhľadom na Rožňavu, tesne pred začiatkom zostupu. Lesom potom len klesám až do obce Rakovnica. Tu ma moc nič nezaujme, až kým nevystúpam nad obec, kde sa mi otvorí nádherný výhľad na obec a Plešiveckú planinu v pozadí. Pri takomto výhľade by som si vedel predstaviť žiť. Mám pred sebou ešte 5 km a 600 m stúpania. Mierne pochybujem, či to do tmy stihnem. Čas je dosť pokročilý. V lese nad obcou Rakovnica sa ešte zastavím pri peknej kaplnke svätej Magdalény. Dalo by sa tu prenocovať a hneď vedľa je výdatný prameň vody. Chvíľu nad tým uvažujem, ale potom sa poberám ďalej.

Začína fúkať a je dosť chladno. Som oblečený dosť naľahko a nechce sa mi vyberať veci z batohu. Aby mi nebola zima, musím kráčať. Nakoniec si zabijem také tempo, že sa sám čudujem ako rýchlo sa dostanem k prístreškom pod vrcholom. Tu by mal byť prameň, no nenachádzam ho. Nakoniec to vzdávam a idem až k rozhľadni na vrchu Turecká. Vybehol som sem rýchlo, preto mám nakoniec ešte dosť času do tmy. Útulňa v rozhľadni je však biedna. Je to iba betónová miestnosť, do ktorej dokonca zateká. Výhodou však je, že slnko cez deň betón nahrialo. Preto je dnu príjemne teplo. Keďže mám iba trochu kofoly, varím si v nej ovsenú kašu. Nikdy by mi nenapadlo, že dakedy budem prevárať kofolu. Na počudovanie, je to však so sladkou kašou veľmi dobrá kombinácia. Vietor v noci ešte viac zosilnie, a tak som rád, že spím v búde, kde nefúka.

4. deň Turecká – Snehová hora

41 km, prevýšenie 1898 m

Prebúdzam sa do ufučaného a mrazivého rána. Neviem, čo sa to vonku v noci udialo, ale fakt mrzne. Plus je taký vietor, že sa mi ani nechce ísť hore na rozhľadňu. Nakoniec sa na to vykašlem a idem radšej na prirodzenú vyhliadku asi 100 metrov od rozhľadne. Neviem, načo ju tu vlastne postavili. Vyzerá hrozne a ešte sa aj pomaly rozpadá. Je to asi najškaredšia rozhľadňa na Slovensku. Útulňa by sa tu však zišla.

Z Tureckej celkom svižne klesám do Rožňavy. Nižšie už tak nefúka. Postupne tak zhadzujem vrstvy oblečenia. Ráno bola taká zima, že som mal na sebe všetko, čo som vlastne so sebou mal. V lesoch si všímam pingy, dávne známky po povrchovej ťažbe, zrejme zlata. Lesy sú tu veľmi pekné a dosť sa čudujem, že chodník je len veľmi mierne vychodený. Ľudia z Rožňavy zjavne nie sú veľkí turisti. O chvíľu som v meste, kde to vyzerá ako počas najväčšej karantény. Nikde nikoho. Je štátny sviatok a je ráno. Nemám sa preto čomu čudovať. Historické Námestie baníkov je fakt pekné. Opäť vidieť slávnu banícku minulosť, ktorá pominula. No pokiaľ dobre viem, tak v Rožňave je stále potenciál ťažby striebra. Či sa však niekedy opäť ťažba rozbehne, ťažko povedať. Na námestí sa ešte zasmejem na mini lavičkách, ktoré sú tak pre jednu osobu. Zjavne je to tu vybudované pre samotárov.

Nemám ani kvapku vody a nemám si ju ani kde doplniť. Obchody sú zatvorené a ľudia ešte spia. Naberám tak kurz banícka obec Čučma. Iba dúfam, že po ceste stretnem niekoho, kto mi vodu naberie. Nestane sa tak a nad obcou sa zmierim s tým, že musím vydržať po Chatu Volovec. Pri vstupe do lesa ma opäť pobaví tabuľka o krvilačných medveďoch. Šírenie strachu level 100. Až hore na Skalisko by to mal byť poriadny stupák 750 metrov. Nepríde mi to však tak. Stúpanie je pomerne mierne a v chladnom počasí sa mi ide výborne. Celý čas niekoho nestretávam. Až pri chate sa objavia prví turisti. Chata vyzerá zavretá, a tak si sadnem do prístrešku vedľa. Dávam si predčasný obed, keďže sa mi nechce variť polievku niekde na pníku v lese v takomto počasí. Až keď sa najem, zistím, že chata je vlastne otvorená. Už je však neskoro. Vychutnám si aspoň pekný výhľad na slnkom zaliate planiny Slovenského krasu a potom strmo stúpam na Skalisko.

Vo svahu ma prekvapia početné kôpky snehu, ktoré sa ešte nestihli roztopiť od zimy. Zjavne tu býva chladno. Na Skalisku vládne nevľúdne počasie. Hmla, silný vietor a námraza ako niekedy v novembri. Som tu po 5 rokoch. Nedá mi to teda a aj napriek vetru sa vyškriabem na skalu. Takmer ma tam odfúkne. Skalisko mi teda opäť nepraje. Na Ceste hrdinov SNP ma tu naháňali búrky. Snáď, keď sem prídem nabudúce, tak už bude do tretice všetko dobré.

Od Skaliska pokračujem hrebeňom po známej červenej trase. Od jej prechodu som tadiaľto nešiel, takže som dosť zvedavý, čo je nové. Život mi dosť komplikujú popadané smreky cez chodník. Musím ich často obchádzať a preliezať. V kútiku duše tajne dúfam, že stretnem pekné baby zdolávajúce našu najdlhšiu magistrálu. Zatiaľ však nikoho-nikde. Postupne sa približujem k sedlu Krivé a obdivujem pekné výhľady na vyholené kopce. Pozitívom je, že za 5 rokov dosť zarástli. Kúsok nad sedlom natrafím na legendárnu skriňu z Ávie, ktorá slúži ako provizórna útulňa. Nie je to nič moc, ale v zlom počasí poteší. Dnu si chvíľu posedím, keďže vonku fúka a je chladno. Medzičasom sem dorazí jeden chalan, ktorý ide magistrálu. Akurát uvažuje, že cestu preruší, lebo je dosť zničený. Hovorím mu, že ak sa necíti na pokračovanie, tak nech si dá radšej pauzu. Nevidím na tom nič zlé. Zdravie je prvoradé. Po krátkej debate sa rozlúčime a každý ideme svojím smerom. Kúsok nad sedlom stretávam ďalších troch SNP-čkárov a jedného psa. Hneď dostávam otázku, či idem SNP, na čo odpovedám, že nie. No celkom ich zaujme moja podivná netradičná trasa. Po príjemnom rozhovore ideme každý svojím smerom.

Som celkom zvedavý na novú útulňu SNP na Starom vrchu. Pomaly sa tam približujem a vidím ju v diaľke. Najskôr však musím prejsť cez Úhornianske sedlo, kde je zraz veteránov. Prekvapí ma nový asfalt na ceste. Pred 4 rokmi som tu v jednej jame takmer nechal nápravu. Bola to asi najhoršia cesta, akú som poznal. Dobre, že ju spravili. Od sedla kúsok stúpam a najskôr sa zastavím pri prameni a až potom idem k útulni. Tu oddychuje ďalší SNP-čkár so psom. Nafotím si útulňu, aby som ju mohol dať do mapy a pár minút sa rozprávam s chalanom. Vyzeral dosť zničene. Až neskôr mi napadlo, že som mu mohol nechať aspoň magnézium. Predsa len, ja zajtra končím a už ho teda moc nepotrebujem. Nuž ale nič. Na útulni som neplánoval spať, takže pokračujem smer legendárna Pipitka.

Postupne stretávam ďalších troch turistov a jedného psa na SNP-čke. Hovorím si, že na tomto kúsku poriadny nátresk. Dokopy sedem ľudí a tri psy. Pokiaľ si dobre spomínam, tak na mojej ceste som po Lajošku stretol jedného chalana a tu teraz na kúsku sedmičku. Dnes by som už cestu asi nešiel, aj keď stále to má svoje čaro. Viem si to predstaviť v zime alebo trampským štýlom so sekerou na batohu a táborákom každý večer. Až čas ukáže, či si cestu niekedy zopakujem alebo nie. Momentálne ma lákajú iné dlhšie trasy.

Na Pipitku vybehnem „coby dup“. Vôbec mi to teraz nepríde taká príšera ako kedysi. Doslova o nej chodili legendy. Značenie je tu parádne a chodník prerezaný. Navyše sa konečne rozišla hmla, a tak mám krásne výhľady. Pred sebou mám len jednu prekážku, a to tiež legendu - Osadník. Je to ďalší bájny vrch na ceste, aj keď vlastne už neviem, či dnes tieto legendy ešte platia. No za mojich čias platili. Užívam si chladné a slnečné počasie. Ani sa nenazdám a som na vrchole. Čaká ma iba klesanie zaujímavým úzkym chodníčkom pomedzi smreky. Nič také si tu nepamätám. Zjavne to narástlo v posledné roky. Žiadne pekné a ani škaredé baby som po ceste nestretol, a tak sa sklamaný pod Osadníkom vykašlem na červenú. Vymením ju za zelenú smer Slovenský kras. Viem, že tu už vôbec nikoho nestretnem.

Večer sa pomaly blíži. Ostáva poriadne chladno, ani nemám pocit, že je máj. Plánoval som spať pri poľovníckej chate pod Matesovou skalou, no cestou narážam na luxusný posed pod Snehovou horou. Je zateplený a dnu nič nie je. Zjavne sa nepožíva. Toto je jednoducho ponuka, ktorá sa neodmieta. Zbehnem však ešte k chate, kde som chcel spať. Je pri nej prameň vody a keďže nemám ani kvapku, tak potrebujem v niečom uvariť jedlo. Voda je však totálne mútna, zrejme po dažďoch. Nemám však na výber. Vraciam sa späť k posedu, kde strávim pohodlnú noc.

5. deň Snehová hora – Turňa nad Bodvou

21 km, prevýšenie 611 m

Prebúdzam sa do ďalšieho mrazivého rána. Aby som sa zahrial, tak dlho neotáľam a rýchlo sa spakujem. Som zvedavý, čo sa v okolí Matesovej skaly za 4 roky zmenilo. Po zelenej značke smerujem do Zádielskej doliny. Jemne sa vlním hore a dole až sa za jedným horizontom objaví niečo veľké a hnedé. Najskôr mi napadne, že je to medveď, no potom vidím špicatý nos, a tak mi je jasné, že je to diviak. Nebol to však len nejaký diviak. Bolo to totálne hovädo. Teda, už som videl uloveného 250-kilového diviaka, ale toto bolo ešte väčšie. Tunajší diviak musel mať hádam aj 300 kíl. V sibírskej tajge prezývajú staré kance „kráľ tajgy“. Klami totiž dokážu zabiť aj medveďa, takže si na nich nič netrúfne. Tohto pomenúvam „kráľ planín“, keďže je v Slovenskom krase určite neohrozeným pánom. Zjavne to bol flegmatik, pretože predo mnou ušiel len veľmi kľudným krokom. Cestou ešte stretávam niekoľko jeleníc a podarí sa mi aj zablúdiť. Fakt neviem ako. Nakoniec však na dno Zádielskej doliny trafím. Dlho sa tu však nezdržím a hneď stúpam hore na susednú planinu.

V lokalite Na Skale si užijem krásny výhľad do vnútra Zádielskej tiesňavy. Osobne sa mi oveľa viac páčia pohľady z vrchu do nej ako prechod samotnou dolinou. Trochu ma tlačí čas. Preto sa tu zdržím iba chvíľu. Po zelenej pokračujem smer Hačava. Cestu mi spríjemňujú pekne rozkvitnuté lúky na planine. Dosť som zvedavý na zabudnutú dedinku uprostred Slovenského krasu. Nikdy som tu ešte nebol, aj keď som išiel doslova pár metrov ponad obec. V dedine ma najviac zaujmú staré drevenice a celkový príjemný vzhľad verejného priestranstva. Pri obecnom úradne je dokonca voľne prístupná točka s pitnou vodou. Keďže zdochýnam od smädu, tak som nadšený. Neviem, či to už môže dnes niečo prekonať. To najlepšie však malo ešte len prísť.

Klesám dole Hájskou dolinou. Najskôr je to len fádna cesta po asfaltke. Neskôr sa však pridávajú pekné skalné bralá a na jednom mieste je v doline miesto len tak akurát na úzku cestu do dediny. Najkrajšia je však spodná časť doliny, kde Hájsky potok vytvoril systém viacerých vodopádov. Keďže je momentálne dostatok vody, tak sú naozaj nádherné. Neviem sa ich nabažiť a fotím ich z rôznych strán. Sú to jedny z najkrajších vodopádov, aké som u nás videl. Vôbec sa mi odtiaľto nechce, ale musím. V obci Háj sú ďalšie pekné ľudové domčeky a nezabudnem sa zastaviť aj pri filmárskej rekvizite, ktorá preslávila obec. Mohutný anjel z filmu Za nepriateľskou líniou je už dominantou obce. Akurát ma prekvapí, že celá socha je z polystyrénu a iba jej povrch je z akéhosi plastu.

Od sochy sa vraciam späť na značku a vyberám sa smer Turniansky hrad. Cestou mi krajina veľmi pripomína Chorvátsko. Skalnaté vápencové podložie, teplo, cikády a lesy sú len akési kriačiny. Kúsok Stredomoria máme aj doma. Poslednou čerešničkou na torte mojej túry je zrúcanina Turnianskeho hradu. Aj samotná zrúcanina je pekná, ale ešte krajšie sú pekné výhľady do širokého okolia. Nečudujem sa, že na tomto kopčeku vybudovali hrad. Z ruiny len zbehnem po modrej značke do Turne nad Bodvou, kde len tak tak stíham autobus. Načasoval som si to fakt dobre.

Záver

Podivný, netradičný prechod Krížom cez Slovenské rudohorie splnil všetky moje očakávania. Navštívil som mnoho krásnych miest hodnotných, či už z prírodného alebo z historického hľadiska. Potešilo ma tiež milé stretnutie s Janom na útulni Sláviček a inak ľudoprázdne lesy, kde som stretol skôr zver ako ľudí. Do Slovenského rudohoria sa jednoducho vždy oplatí vybrať.

Predchádzajúca časť putovania

Túra Krížom cez Slovenské rudohorie (Kokava nad Rimavicou – Kopráš)

2. 9. 23 Pavel Forgáč

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek