Čo bolo pre Teba hlavnou výzvou prejsť Korunu Turca?

Po minuloročnej "esenpéčke" som aj tento rok mal chuť na niečo veľké. Žiaľ, času tentokrát nebolo veľa, a tak som si vybral túru, ktorá sa dá zvládnuť aj za menej ako týždeň. O Korune Turca som sa dozvedel pri lyžovačke na Martinských holiach, kde sme s kamošmi pri posedávaní na Chate Javorina videli všetky okolité kopce a ja som si hneď povedal, že ich musíme všetky prejsť. Začal som si zisťovať, či existuje projekt súvislého prechodu všetkých hrebeňov naokolo a našiel som.

Môžeš nám opísať trasu Vášho prechodu?

Je to zatiaľ neoficiálna trasa, ktorá vedie cez päť slovenských pohorí. Ako už názov napovedá, samotná Koruna Turca je v podstate okružná „jazda“, takže tam, kde začneš, chceš aj skončiť. My sme si za štartovací bod zvolili Fačkovské sedlo a vybrali sa v smere hodinových ručičiek po červenej značke cez hrebeň Lúčanskej Fatry na Krivánsku časť. Odtiaľ takisto po zubatom hrebeni ďalej, cez Šútovo dole a v najbližšom možnom bode zase naspäť nahor na hrebeň Veľkej Fatry. Tam trasa vedie až na Krížnu, odkiaľ sa človek napojí na známu, legendárnu Cestu hrdinov SNP a pokračuje až do cieľa po červenej značke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Koľko dní trval prechod?

Pôvodne som to chcel prejsť za 5 dní, no keď som uvidel výškový profil, zistil som, že je to asi príliš veľké sústo aj pre rýchlejších turistov. Navyše, tentokrát sme štartovali vo štvorici, takže som musel brať ohľad aj na kolegov, ktorí veľmi chceli ísť, no nemali toľko kilometrov v nohách. Celá trasa je približne 210 km dlhá a na jej zdolanie treba prekonať prevýšenie viac ako 10-tisíc výškových metrov. Napokon sa mi ju podarilo zdolať za 6 dní.

Koľkí ste absolvovali prechod?

Prechod sme absolvovali štyria. Dvaja z partičky sú chalani, s ktorými už máme niekoľko spoločných turistík, ako napríklad prechod hrebeňom Nízkych Tatier. Žiaľ, respiračné ochorenia a otlaky spôsobili, že od Šútova sme ďalej chodili v trojici a napokon od Krížnej som cestu absolvoval úplne sám.

Na akých miestach ste prenocovali a ako ste sa stravovali?

Boli sme pripravení na to, že na ceste nie je veľa stravovacích zariadení, a tak sme si nabalili dehydratovanú stravu a variče. Treba tiež počítať s tým, že keď človek ide začiatkom mája, môžu niektoré horské chaty fungovať v obmedzenom režime, a tak treba byť čo najviac sebestačný. Nabalili sme si preto množstvo vody a jedla, čo malo za následok oveľa vyššiu váhu batohov, než sme zvyknutí. Bolo to cítiť najmä prvé dva dni, kedy nás vyčerpávali aj pomerne malé porcie kilometrov. Nocovali sme na Chate Javorina, Chate pod Suchým, v kolibe Príslop, na horskom hoteli Kráľova studňa a poslednú noc som spal v Kremnických Baniach. Podarilo sa teda spať v útulniach a hoteli, čo je pre moju regeneráciu lepšie. Väčšina trasy ide cez národné parky, takže spanie vonku príliš neprichádzalo do úvahy.

Čo obsahovala Tvoja výbava?

Začiatkom mája je na niektorých úsekoch Koruny Turca ešte sneh, takže sme sa na to patrične pripravili. Pridal som návleky, nepremokavé ponožky a trochu viac oblečenia, než som zvyknutý. Spacák som mal trojsezónny a na spanie po útulniach to stačilo. Obuv som zvolil nízku, ale s membránou. Brali sme si kompletnú výbavu na varenie, aj tarp poncho, pre prípadné núdzové bivakovanie. Celkovo naše batohy vážili v priemere okolo 15 kíl.

Na horách si zažil aké počasie?

Máj vie byť na horách veľmi chladný, no zároveň horské slnko vie pekne prekvapiť a zahriať. Za šesť dní sme okúsili asi všetky druhy počasia a ročné obdobia. Pôvodne nám malo pršať štyri dni zo šiestich, napokon dážď prišiel len na jedno popoludnie. To možno opísať len ako obrovské šťastie. Na turčianskej trase je počasie obzvlášť dôležité. Ak má pršať celý týždeň, je to ťažké na psychiku a v mnohých úsekoch aj nebezpečné. Človek to vtedy radšej vzdá už na začiatku. My sme do toho išli s vedomím, že sa to asi kvôli počasiu nemusí podariť. No už sme mali vybavené voľno v práci, a tak sme to skúsili. Podarilo sa.

Ktorý úsek bol pre teba fyzicky náročný?

Pre mňa osobne asi celá Malá Fatra. Nejak som bojoval so spánkom, nevedel som sa plnohodnotne vyspať a to mi zobralo dosť energie. Napokon som to predsa len dospal, čo bol pre mňa kľúčový moment. Keď si spomeniem na Hnilickú Kýčeru alebo stúpanie zo Strečna ponad Domašínsky meander, prípadne ranný výstup na Suchý, to boli náročné momenty. O to krajší je pocit hore, keď sa to podarí.

Prešiel si nádherné pohoria, ktorá časť ťa najviac zaujala a čím?

Veľká Fatra bola celkovo asi najkrajším úsekom a vôbec mi neprekážali ani prevýšenia a množstvo kilometrov na zubatom hrebeni, kde cesta takmer vôbec nejde v jednej rovine, ale neustále stúpa či klesá. Hrebeňovka Veľkej Fatry je krásny zážitok. Na Kľaku boli haldy snehu, no už o pár kilometrov ďalej to vyzeralo na leto. Tiež sa nám stalo, že sme za celý deň nestretli nikoho. Ja viem, išli sme cez pracovný týždeň, no i tak, je to úžasné. Človek ide po magistrále a má celý hrebeň pre seba. Tento moment sme si veľmi užili. Najmä úsek od Chaty pod Borišovom cez Ploskú až po Krížnu.

Čo pre Teba znamená viacdňový prechod?

Viacdňový prechod pre mňa znamená aj potrebu prípravy. Okrem fyzickej aj mentálnu. Takisto si treba poriadne naštudovať úseky, skontrolovať pramene s vodou, možnosti prespatia. Esenpéčka ma naučila, že každý deň treba mať niekoľko cieľov a tiež viacero alternatív na nocľah. Ja osobne si vždy dávam aspoň dva ciele, optimistický a reálny. Ak viem, že som prišiel na miesto nocľahu príliš skoro, ihneď prepočítavam, koľko času a síl ma vyjde to, aby som sa dostal do optimistického cieľa. Väčšinou sa to podarí.

Mohol by si zhodnotiť výhody a nevýhody sólo prechodu a v skupine?

Je skvelé ísť v partii, pretože máte výhodu akejsi kolektívnej psychickej pohody. Keď niekto nevládze, podporíme ho. Keď niekto vládze až príliš, upraceme ho (smiech). Má to však aj isté nevýhody. Ak partička nemá rovnaké tempo, môže to všetkých spomaliť i rozdeliť. My sme sa snažili vychádzať v ústrety, no boli etapy, kde sme sa rozdelili, aby jedna skupina stihla prísť včas na chatu a objednať jedlo, ubytovanie a pod. Sólo je fajn, pokiaľ človek ide od začiatku sám. Ak sa rozhodne pokračovať sám aj napriek tomu, že ostatní to vzdali, je to psychicky náročné a odrazu je to omnoho ťažšie, zdolávať prevýšenia a kopce osamote. Musím povedať, že posledné dva dni som si až tak neužil. Chýbali mi parťáci, ale dokončil som to, lebo túru stačí raz absolvovať a mne by sa druhýkrát nechcelo (smiech).

Máj je obdobím medvedej ruje, mal si možnosť uvidieť medveďa?

To, že vstupujeme medveďom rovno do obývačky, sme si všimli už po prvých kilometroch na trase. Za Kľakom v Lúčanskej Fatre sme objavili množstvo medvedích stôp, niekoľko veľmi čerstvých. Jeden člen našej posádky uvidel pod Malým Kriváňom medvedie mláďa, našťastie zviera okamžite utieklo a my sme sa všetci dostali bezpečne na hrebeň a veríme, že ani medvieďa z toho nemalo traumu. V ostatných častiach sme boli obozretní, dávali sme o sebe vedieť a snažili sme sa nechodiť príliš skoro ráno do lesa, resp. neskoro večer. Porušil som to len raz, keď som potreboval posledný deň zdolať vyše 50 kilometrov. Úsek od Kremnických Baní po Fačkovské sedlo je známy tým, že je tam objektívne väčší pohyb medveďov. Ja som až na zopár zašuchotaní v kríkoch a následného dupotu nevidel žiadneho, aj keď som do lesa vstúpil pred piatou ráno.

Ako dlho si plánoval prechod?

Približne dva mesiace. Podrobne som si študoval mapu a mal som pripravenú aj alternatívu, že ak by príliš pršalo už na začiatku, išli by sme opačným smerom, teda cez les, aby sme prvé dni nemokli na hrebeni. Pripravoval som sa tiež fyzicky. Predsa len, 210 kilometrov za 6 dní a s takými prevýšeniami, nie je to sranda. Absolvoval som množstvo výstupov v Malých Karpatoch a trénoval som aj s ťažkými váhami v posilňovni.

Máš za sebou úspešný prechod Cesty hrdinov SNP, ako by si ho porovnal s Korunou Turca? Ktorý prechod bol pre Teba náročnejší?

Koruna Turca je naozaj fyzicky náročný prechod a ak si to človek naplánuje na menej ako týždeň, je to výzva. Cesta hrdinov SNP prechádza často obcami, ide sa po asfaltkách, je tam priestor si oddýchnuť. Na Korune Turca taký priestor nie je. Je to od začiatku až po koniec ako na húsenkovej dráhe. Z tohto pohľadu si dovolím tvrdiť, že je to asi najťažších 200 kilometrov po hrebeni, aké možno na Slovensku absolvovať. Esenpéčka však bola pre mňa aj napriek tomu asi ťažšia. Najmä to, že človek ide niekoľko týždňov - čím je bližšie k cieľu, tým je to ťažšie a únava sa stupňuje.

Siahol si si na dno svojich síl?

S odstupom času môžem povedať, že nie. Bolo to ťažké, ale výzvu sme ustáli so cťou a nemal som chuť to vzdať, tak ako počas "esenpéčky". Omnoho ťažšie bolo pre mňa to, keď sme sa s kamarátom o pár týždňov neskôr vybrali na súvislý prechod Štefánikovou magistrálou bez nocľahu, teda vyše sto kilometrov na jeden záťah. Chcel som si siahnuť na svoje limity, tam sa mi to podarilo.

Mohol by si nám priblížiť Tvoje pocity pri zdolaní náročného prechodu Koruny Turca?

Pocity z prechodu sú silné a nemyslím tým len to, keď človek dorazí do cieľa. Emócie pretrvávajú niekoľko dní aj týždňov. Cítil som radosť z prechodu a športového výkonu, ale aj z toho, že na Slovensku stále máme množstvo trás, kde môžete celý deň chodiť prírodou a nestretnete nikoho. Prajem si, aby to tak zostalo, čo najdlhšie.

Čo máš v pláne najbližšie? Aké výzvy by si chcel zdolať?

Budúci rok plánujem zopár slovenských aj zahraničných magistrál. Láka ma Východokarpatská magistrála, Rudná magistrála a v hlave mám aj vlastný projekt prechodu tatranského masívu. Zo zahraničných túr ma láka Laugavegur na Islande, GR20 na Korzike, ale aj MIUT na Madeire.

Rolandovi ďakujem za rozhovor a prajem mu veľa splnených cestovateľských snov.

Fotodokumentácia: Roland Régely

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek