Aj preto, aby ste sa tam mohli aspoň virtuálne pozrieť, kývli admini Hikingu na to, že to tu zaberie nejakú časť virtuálneho priestoru. Ak máte teda chuť pustiť sa aj do trpkejšej šupky celého príbehu, hor sa do toho!

Kapitola prvá

Vybaviť celoslovenské povolenie na pohyb po chránených územiach je ako prvé rande. Nikdy neviete, ako dopadne. Ak to ešte spojíte s vybavovaním povolenia na výskum pralesov, tak sa z toho stane celkom divoká jazda s narušenou geometriu a mierne poškodeným riadením. Z naivnej predstavy, že nám pred prísnym prístupom úradníka pomôže naša pracovná minulosť – všetci z nášho tímu sme pracovali v ochrane prírody – sa rozplynula hneď, ako sme otvorili prvú obálku z Ministerstva ŽP.

Precitli sme asi tak rýchlo, ako keď idete uvoľnený po silnom daždi po chodníku, na ceste sa zrkadlia veľké hlboké kaluže a trajektória a rýchlosť približujúceho auta vám nedáva šancu na žiadnu rozumnú reakciu. Proste zmrznete a precitnete zároveň. Ostane vám len pripečený výraz v tvári a chuť zaradiť lekcie z jazdnej etiky do programu autoškôl. Presne ten výraz v tvári som mal, keď som obálku otvoril ako prvý. Nebolo to päť strán pekných obrázkov, ale päť strán husto popísaných pripomienkami a otázkami.

Všetko sme chceli urobiť podľa pravidiel, a tak sme sa pustili pomaly odvaľovať všetky prekážky, ktoré nám do cesty postavil zákon, ministerskí úradníci a štátni ochranári. Z niektorých pripomienok sme mali pocit, že o mapovanie pralesov či ich výskum štátni ochranári ani veľmi nestoja. Teda ako ktorí. Boli sme konfrontovaní s celou škálou postojov od rázneho odmietnutia až po prísľub všestrannej pomoci. Biela, čierna a 23 odtieňov sivej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ak sa niekedy náhodou budete podieľať na tvorbe legislatívy, skúste si urobiť skúšku správnosti a vyskúšať si nanečisto postupovať podľa toho, čo sa navrhuje. Neuplynul ani polrok a zjavil sa poštár s obálkou v kancelárii na Komenského 21 v Banskej Bystrici, kde má občianske združenie PRALES svoj základný tábor. Ako mi prenikal nôž pod poklopec obálky, vybavil som si scénu z Pulp fiction, keď Vincent Vega stojí nad otvoreným kufrom a Jules Winnfield sa ho pýta či máme radosť.

Máme, znela moja odpoveď, pri pohľade na slová „vydáva súhlas“ a „povoľuje výnimku“. Ako je však medzi nami veriacimi známe, diabol je ukrytý v detailoch. Ale kto si všíma, či má čašník zdravotný preukaz, keď vám v lete nesie dobre načapované orosené pivo. Chtíč však raz opadne a človek sa dostane aj k detailom. Našťastie po prečítaní sme usúdili, že podmienky, aj keď neboli optimálne, sa dali akceptovať. Stačí už len, aby sa niekto z účastníkov konania neodvolal.

Kapitola druhá

Máme prostriedky z projektu, máme povolenia, za sebou dlhú indoorovú prípravu a nezadržateľnú chuť pustiť sa do mapovania. Počkať len pár dní do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva ŽP. Formalita. Nie však pre Lesoochranárske zoskupenie VLK. Odvolali sa a s výskumom pralesov nesúhlasili. Vraj načo, treba ich chrániť a k tomu ich poznať netreba. Rovnaký poštár sa z posla dobrých správ stal nositeľom Jóbovej zvesti. Naša prvá reakcia by sa dala prirovnať k reakcii Turka, keď spolu s Tommym sledovali Mickeyho O´Neila v predanom boxerskom súboji vo filme Podfu(c)k. Mal ostať ležať, on však vstal a knokautoval súpera.

Bol to šok. Ako keď stojíš pod strmým kopcom a zistíš, že stúpacie pásy ostali doma v predsieni. Máš takmer všetko, ale chýba jedna drobnosť a na kopec sa nevyštveráš. Vzhľadom na rýchlosť, akou sa vybavovali odvolania voči rozhodnutiam ústredného orgánu, sme po krátkej porade s ministerským úradníkom pochopili, že jedinou šancou, ako celý projekt nezarezať a dodržať pravidlá, je presvedčiť VLK-árov, aby svoje odvolanie stiahli. A to aj vzhľadom na ich veľkú úspešnosť pri sporoch so štátom a jeho rozhodnutiami.

Mision impossible – také bolo naše prvé hodnotenie situácie, v ktorej sme sa ocitli. Vlastne nie, prvé, čo odznelo bolo „a sme v r..i“. Ako sa však ukázalo, hlboko v rekte sme sa ocitli až o pár dní neskôr v Novej Sedlici. A tým nemyslím geografický a hospodársky aspekt – polohu obce ani jej stav. Totiž tam si nás predvolal náčelník VLK-a na pokec. V penzióne Kremenec sme jedného pekného popoludnia strávili s priateľom Paľom 3,5 hodiny vysvetľovaním, prečo by sme mali preskúmať slovenské pralesy. Od alfa samca a jeho svorky sme po celú tú dobu počúvali, že je to zbytočné. Napätie zmierňoval len neustály prísun piva miestnym brigádnikom, ktorý debate pozorne načúval a tak sa pri stole zjavoval tak často, ako sa len dalo. Nakoniec padlo rozhodné slovo náčelníka, že teda odvolanie stiahnu a skúmať pralesy nám umožnia. Ale naposledy. Slovo dodržal, rozhodnutie nadobudlo platnosť. A my sme sa mohli rozbehnúť po slovenských lesoch. Aspoň vtedy sme si to mysleli.

Kapitola tretia

Ale ešte ostávalo dohodnúť sa s vlastníkmi a správcami lesných pozemkov. Niekde formalita vybavená jedným telefonátom, inde niekoľkomesačná tortúra. Hlavne štátni správcovia lesov chceli, aby dohoda o vykonávaní výskumu mala písomnú podobu s podpismi štatutárov. Najbizarnejšia situácia nastala v našom najstaršom národnom parku, kde sme dostali odpoveď, že oni už pralesy majú zmapované, a tak nás tam netreba. Nakoniec sa všetko vysvetlilo a takto uzavreté dohody s jasnými pravidlami pre obe strany sme považovali za veľmi užitočné. Otvárali nám rampy, nielen v TANAP-e, ale na celom Slovensku.

Kapitola štvrtá

Pri vybavovaní povolení sme stratili pocit pevnej pôdy pod dolnými končatinami, že to máme vo vlastných horných údoch a že čím viac sa budeme snažiť, tým lepšie a rýchlejšie urobíme robotu, ktorú od nás nórski, švajčiarski, islandskí a lichtenštajnskí daňoví poplatníci, ktorí sa na to poskladali, očakávali. Ale ostatné už bolo v našich rukách. Analyzovať veľmi dobré dáta o lesoch spravované Národným lesníckym centrom, vybrať lesy, ktoré pôjdeme mapovať, preveriť na leteckých snímkach, či ešte stoja, lebo to bolo v období, keď mizli rýchlejšie ako sneh na Podunajsku, spracovať metodiku a mapovací formulár. To všetko skonzultovať s vedeckou radou projektu. To bola v princípe hračka.

Trochu v nás heglo, keď sme začali zháňať mapovateľov, ochotných za refundovanie cestovných nákladov ísť s nami do toho. Predsa len bolo treba podrobne krížom-krážom presnoriť asi 52-tisíc hektárov v esteticky síce príťažlivom, ale chodecky prevažne nepeknom a miestami až desivom teréne. Nakoniec sa nám podarilo zmátožiť 24 mapovania pralesov chtivých (večná sláva Alahovi), nakalibrovať ich, aby sme veci v teréne videli približne rovnako, rozdať im mapy a mohli sme sa rozpŕchnuť do rôznych zákutí slovenských pohorí.

Na putovanie povoľovacím toboganom som si vás dovolil zobrať, aby ste mali predstavu, ako pomerne zložité je robiť podľa pravidiel. Podobným, niekedy jednoduchším, niekedy ešte zložitejším procesom si musia prejsť povolenia na organizovanie rôznych športových či turistických podujatí. Len aby sa nezabudlo.

V ďalšom pokračovaní vás zoberiem do NPR Salatín, cez tiesňavu Hučiaky. Uvidíte rôzne zákutia, kde sme hľadali prales a dozviete sa, aké nečakané situácie sme tam zažili.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek