Reportáž Ako sme mapovali pralesy II.: Salatín sklamal aj nesklamal
Tak, a je to tu! Vyrážam na prvé „ostré“ mapovanie pralesov. Raz jeden týpek sediac na lavičke v parku utrúsil, že život je ako bonboniéra, nikdy nevieš, čo ochutnáš. Nechcel som takto riskovať a z ponuky som si vybral podľa mojich vtedajších predstáv jeden z najlepších bonbónov. Aspoň vtedy som si to myslel. Salatín som síce poznal najmä z môjho pôsobenia na Správe NP Nízke Tatry, ale vždy ma očaroval svojou členitosťou a tajomnosťou.
Dúfal som, že na tak rozsiahlom, ťažko prístupnom a dlhodobo chránenom území sa snáď nájdu miesta, kde sa našim predkom neoplatilo ťažiť drevo. Miesta stáročia vzdorujúce osudu lesov v husto osídlenej krajine. V krajine, ktorá na celé tisícročie zabudla na čaro a neopísateľnú mystiku posvätných hájov po výmene pôvodných bohov za jediného.
Objaviteľská nedočkavosť ma zobudila hodinu pred kikiríkaním budíka. Cestou autom z Banskej Bystrice do Ružomberka som sa v mysli vracal k prípravám, či sme niečo neopomenuli, alebo nemohli pripraviť lepšie. Zo zacyklených úvah ma vytrhli siluety dvoch postáv stojacich hlbšie v ceste pri odbočke do Liptovských Revúc. Je niečo po pol štvrtej ráno. Čo asi tak môžu chcieť? Nemali batohy, a tak dosť pochybujem, že by sa pridali na mapovačku. Aj divná gestikulácia jedného z nich mi mohla napovedať, že nejde o obyčajných stopárov. Doklady putovali stiahnutým okienkom von, potom dnu, 20 € von a tam aj ostali. Zvyšok cesty som si užíval pocit sucha a bezpečia so zapnutým pásom.
Pár desiatok kilometrov nuda, ale potom pecka. Odrazu v závere Ludrovskej doliny vidím výjav ako z nepodareného dystopického filmu. Najprv sa z ranného oparu vynára chata a flotila áut s divným polepom. Úlohu cestného retardéra viac ako spoľahlivo plní auto zaberajúce takmer polovicu úzkej rozbitej vozovky. Vystúpil som v snahe posúdiť možnosti pretlačiť sa popri master of parking. A potom som to zahliadol. Šesť alebo sedem do pol pása ošúpaných bielo-bielych negatívov kymácajúcich sa na brehu potoka asynchrónne vykonávajúcich niečo, čo by sa pri dostatku predstavivosti dalo označiť ako ranná hygiena. Na ich ružovo-bielych poťahoch sa vynímali kerky nápadne pripomínajúce symboliku 2 +1 ríše. Orlice, kadejaké kríže, Thórove kladivá, lebky, vytetované texty som nevidel prečítať, ale nepredpokladám, že to boli úryvky z básní K. H. Máchu.
Josef Lada by k tomu idylickému obrazu potôčika a postavičiek na jeho brehu dokreslil snehovú perinu, smutnú vŕbu, snehuliaka a sánkujúce sa deti. Pred očami som však mal obraz inej mentálnej krajinky, ktorú okrem spomenutých počmáraných snehuliakov dotvárali poopierané a popadané slovenské aj zelené zástavy, kotlík, kusy uniforiem a rôzneho komunálu. Veľká komunikačná priepasť mi nedovolila požiadať o posun auta, a tak som to riskol a prešmykol som sa autom ako útly prvý prváčik popri zavretom turnikete na bystrickej plavárni. Nezačujúc škrípavé plechové zvuky a vidiac, že hrubokrkí pokračujú v hygienickej spartakiáde som usúdil, že riskantný manéver som so svojim autíčkom zvládol.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Som v cieli, prezliekam sa a keď šnúrka objíme posledný háčik a svoj tanec po topánke ukončí záverečnou mašľovou parádou, zmocní sa ma opojný pocit, dostavujúci sa takmer vždy, keď ma od prvých krokov po prírode delia len sekundy. Možno ten pocit zažívate aj vy. Z akého prírodného menu si dnes budem vyberať, čo uvidím a zažijem, to je to očakávanie, ktoré ma naplní zaviazaním druhej šnúrky. Tak a už kráčam tiesňavou Hučiaky. Malá, ale milá. Misia je jasná, vytesaná do kameňa, mapovať pralesy, ale nedá mi – počas stoviek kilometrov nachodených v lesoch si všímam aj kvetiny, zo živočíchov aktívne jedným očkom sledujem najmä tie, čo môžu narušiť integritu môjho tela či už chrupom, pazúrmi, klami alebo žihadlom.
A tak som si v rokline obzrel veľmi dekoratívnu stračonôžku tatranskú, ktorá tu má jednu z najnižšie položených lokalít na Slovensku a jej podstatne statnejšiu sesternicu stračonôžku vysokú. Pod skalnými prevismi som márne hľadal veľmi nenápadnú chochlačku žltobielu nájdenú neďaleko pri Brankovskom vodopáde. Ranný chlad umocnený vlhkosťou tiesňavy popohnal slabšie odetého humanoida ďalej do doliny, ako by mu chcel naznačiť, po čo prišiel. Prvý deň som si zobral do hlavy, že zmapujem vytipované lesy v oblasti Úplazov a Malého Salatína. Z červeno značkovaného chodníka sa odpájam tesne pod sedlom Magura, kde nachádzam prvý zachovalejší asi 12-hektárový smrekový les, ale k pralesu mu ešte čosi chýba. Značím si jeho hranice a postupne traverzujem lúky v lokalite Stolík a Úplaz a obdivujem plazivé kríčky medvedice lekárskej, okupujúce vrcholy skaliek a vynárajúce sa z trávnatého mora ako veľké krtince na dokonale spasenej lúke.
Pri jednej skalke sa zarazím. Pri jej temene je čerstvé ležovisko, čo by nebolo nič zvláštne, jelene využívajú tieto lokality dosť často, zrakom však skúmam čerstvý trus. To nemohlo vypadnúť z rekta iného zvieraťa. Za najbližším hrebienkom som ich zbadal. Prekvapenie v ich očiach bolo porovnateľné s mojím. Asi pol minútky sme sa na seba dívali vystavení obojstrannej dileme neočakávanej situácie. Laxným pobehnutím na najbližšiu väčšiu skalu to vyriešili oni – sedemčlenná črieda kamzíkov. Jednu – dve terénne kozy som tu občas vídal, ale čriedu s mláďatami som tu veru nečakal. Podľa informácií z národného parku sa tu zdržiavali nejaký ten rok a sú tu dodnes. Ako sa preukázalo neskôr, ide o tatranských kamzíkov, nie ich alpských bratrancov žijúcich v neďalekej Veľkej Fatre.
Rovnako veľké prekvapenie pre mňa pripravila orchidejka s najkrajším kvetom – črievičník papučka. Čas od času sa stretneme v lesoch na vápencoch, tu si rástla na strmom trávnatom svahu vo veľkej nadmorskej výške. Je to nezvyčajné, ale v prípade Salatína nie prekvapivé, viaceré druhy tu vystupujú veľmi vysoko na prehrievaných trávnatých stráňach, niektoré naopak zostupujú na svoj vkus nízko do chladných tiesňav, roklín či na zatienené skaly. Opäť sa vnáram do lesa a cítim teplotnú úľavu. Pozorne sledujem, čo robí prales pralesom.
V prvom rade pozerám do mapy, aké lesy by tu mali rásť a konfrontujem to s tým, čo vidím. Pomáham si aj údajmi o lesoch z lesníckych databáz. Ak mi podklady avizujú zmiešaný jedľovo-bukový les a okolo vidím samé smreky, nemôže to byť prales. Človekom neovplyvnené alebo málo ovplyvnené lesy si zachovávajú prirodzené zloženie drevín. Takéto veľké a zjavné odchýlky od prirodzenosti sme dokázali rozpoznať už v domácej príprave, a tak takýmito lesmi postupujem relatívne rýchlo.
V jednej dolinke som narazil na zvyšky dreveného žľabu na spúšťanie dreva, akých bolo na Slovensku neúrekom. Tunajší 3-metrový fragment bol pochovaný vo vlhkých usadeninách nivy občasného potoka. Ostal by ukrytý, nebyť prívalovej vody, čo sa korytom prevalila po nedávnej prietrži. Odniesla desiatky rokov sa hromadiace naplaveniny a odkryla históriu. Mapovaním som sa premotkal až do lokality Dolinka v závere Zemianskej doliny. K malej chatke nesmelo učupenej pod vysokými stromiskami, kde som plánoval zložiť skelet po náročnom dni.
Ešte mi ostávalo dosť časových kreditov, a tak som sa rozhodol zmapovať záver doliny Salatínka. Sú to 160 – 170 rokov staré lesy, čo dávalo určitú nádej, že o nejaký rozsiahlejší prales zakopnem. Prechádzal som smrekovými porastami s prímesou buka, javora horského a na skalách miestami aj borovice. Už po pár sto metroch sa nádej rozplynula ako jarný sneh. Štruktúra lesa, málo veľmi starých stromov a malé množstvo hrubého odumretého dreva jasne indikovalo ovplyvnenie ťažbou dreva. Síce dosť dávno, ale intenzívne a na celej ploche. Miestami zachovalé úzke chodníčky – prte, naznačovali prepásanie menej extrémnych polôh dobytkom. Porovnaním leteckých snímok z r. 1950 a zo súčasnosti vidno rýchle zmenšovanie sa trávnatých plôch po ukončení pastvy.
Preliezol som to krížom-krážom, maličké enklávy pôvodných lesov sa zachovali iba výnimočne na skalných ostrohách. Aj tam som však našiel stopy po ťažbe borovíc a smrekovcov v podobe slnkom vysušených a vypreparovaných pňov. Skalky využívali jelene ako oddychové miesta, niekoľko som ich vyrušil a len neochotne odtiaľ odkráčali. Napriek tomu, že les tu bol pomerne výrazne ovplyvnený človekom, je to riadna divočina a vďaka dlhodobej prísnej ochrane „sprírodnieva“. Skaly, skalky a hlboké žľaby umocňujú divokosť tento časti NPR. Odmenou za snahu mi príroda prihrala do cesty dve vzácne kvetiny.
Lomikameň pozmenený, rastúci na Slovensku iba tu, sa krčil v štrbinách dvoch väčších skaliek. Ich nález ma veľmi potešil, kedysi dávnejšie som ho videl v blízkosti vrcholu Salatína, avšak to miesto sa mi opätovne nepodarilo nájsť. Toto bolo potešenie, nie prekvapenie, jeho výskyt na Salatíne je dlhodobo známy. To prišlo pri prechádzaní lavínových žľabov na východne orientovaných svahoch Salatína. V takmer každom som našiel orchidejku, ktorú by som tu nečakal – malý nenápadný bradáčik srdcovitolistý. Boli ich tam stovky, možno tisíce a ako sa ukázalo, ide pravdepodobne o najbohatšiu slovenskú lokalitu.
Okrem spomenutých dvoch raritiek tu rástol celý set vápnomilných horských druhov. Trochu som sa pozabudol kochaním v kvetinárstve a stratil výšku, a tak som to stočil na Salatín, kam som sa chcel dostať jedným z lavínových žľabov zo severovýchodu, vychádzajúceho až na vrchol. Pridal som do kroku a pomaly sa štveral hore, čakalo ma asi 600 výškových metrov. Postupoval som pomerne rýchlo, pomáhajúc si mapami a technickými vymoženosťami doby. Oddychoval som na hrebienkoch, kde som mal výhľady. Pri jednej mikrosieste som zbadal siluetu veľkého vtáka letiaceho ponad mňa. Ďalekohľad v batohu ti je teraz na hovno, pomyslel som si. Poznajúc zámery vtáka, šetril by som sebakritikou. Doplachtil k najbližšiemu hrebienku, kde pristál na jednom z vrchných suchých konárov statnej borovice. Bol nádherne nasvietený a už som si bol takmer istý, že mám cezdolinové rande s jeho výsosťou orlom skalným.
Bez pohnutia som pozoroval kráľa slovenskej oblohy skoro 10 minút, tak ako sa však znenazdajky zjavil, aj zmizol. Bez písomného upozornenia zhupol do prázdnoty pod ním a za tri sekundy bol preč. Hádam si načim vybrať ďalekohľad, čo ak príroda mi v rámci denného menu pripraví ešte sladší dezert po dezerte. Nuž a tak som zbytočne vyniesol kuker až na Salatín. Takto to znie pomerne jednoducho, ale bolo pár miest, kde bolo treba obchádzať menšie skalné stupne, čo by samo o sebe len mierne predĺžilo trasu a zobralo pár joulov. Keby tam aj v podraste smrekov nerástla kosodrevina. A tak som sa v jouloch sekol o dva rády.
Stojím na Salatíne, slncový kráľ vyradil rýchlosť a len dojazdom smeroval do boxov na západe horizontu. Ešte za svetla zbehnem do sedla pod Malým Salatínom a potom priamo dolu k drevenému apartmánu, čo ma tam čaká. Nuž, ale horkýže-slíže, už pred sedlom je tma ako v rohu. Trieskať sa dole neznámym terénom bez čelovky, ktorú som vyložil pri chatke, ma vôbec nelákalo. Bola teplá noc, mal som ešte nejaké vrstvy, dlhé gate aj izotermickú prikrývku, a tak som sa rozhodol ostať hore. Spal som na smrekovej karimatke, naobliekaný, ako sa len dalo. Až taká teplá noc to nebola. Ale bol som rád, že som nevymenil stropnú maľbu v sedle medzi Salatínmi za tú v chatke. Pozerať sa na nie najvábnejší matrac na posteli nado mnou a duchaplné vyrezávané nápisy J + J = ... alebo Bol som tu, Jano za jednu z najkrajších hviezdnych oblôh akú som videl... No veru, ako môže vyskladnená čelovka zmeniť pohľad na svet.
Ráno, len čo som si dovidel na topane, otriasol som sa a slovenským ľahkým štýlom zbehol k chatke. Nebolo to ani ďaleko a ani zložité. Pobral som si veci, aspoň nakukol do chatky a keď sa oskar vygúľal nad obzor, už som opäť stál na Salatíne. Plán bol zmapovať Jazvečiu dolinu a priestor južne od tiesňavy Hučiaky. Mala to byť poldenná záležitosť. Mal som plány na popoludnie.
Po červenej som rýchlo zbehol do sedla a po hrebeni skoro až na juhozápadný okraj rezervácie. Južne orientované svahy Salatína a Magury ma v postupe nezdržovali, načítal som ich už počas pôsobenia na správe národného parku. Kus zachovalejšieho lesa sme zaznamenali iba pod Bánskalou, inak sa človek a dobytok s týmito porastami riadne vyhral. Najprv som si na mapovanie vybral skalný hrebeň na západnom okraji. Postupoval som ním, za Strapatou medzi skalami som sa vnoril do zachovalejšieho smrekového lesa, ale prales z toho nebude, možno za 50 – 100 rokov, ak ho nechá človek na pokoji.
Pokračoval som na sever na miesto zvané Jazvečia. Širšia, postupne sa zužujúca skalná ostroha prístupná z troch strán jedine pre ďatle. Posúval som sa dopredu striedavo ako človek vzpriamený a miestami ako jeho dávny predchodca, ešte z čias pred hominizáciou. Zašiel som tak ďaleko, ako som to považoval ešte za bezpečné, našiel si dobré piknikové miesto a usadil sa. Mal som pohľadnicový výhľad na záver Ludrovskej doliny a masív Brankovov. Kopol som do seba vrcholové pivo a rozložil svoj potravinový batôžok. Zajedajúc som dopĺňal poznámky o lese, ktorým som sa plahočil poslednú hodinku. Nakoniec z toho bol 7–hektárový pralesový zvyšok, dokonale ohraničený charakterom terénu a sekerou. Čo sa dalo, išlo dole, kde to už bolo neefektívne, to malo šťastie. Podrobnosti nájdete na https://pralesy.sk/lokality/pralesove-zvysky.html?id=35&task=view&vsig_0=4.
Niekde nad Malou Fatrou obloha postupne zosivela a ovial ma mierny vánok. Je čas spakovať sa a ísť. Ešte raz som sa obzrel do doliny a periférne na jeden zvukovod zachytil zvláštny zvuk. V týchto končinách zjav taký prekvapivý a neočakávaný ako usmiaty Fico s Blahom v kuchynke v redakcii Denníka N. Díval som sa do prázdna a zaostroval ako nerozhodný automatický zoom na množstvo potencionálnych cieľov. Najprv som zbadal akúsi hrču neustále meniacu tvar a trvalo mi chvíľu, kým som vyhodnotil, že ide o roj včiel. Priblížili sa na pár desiatok metrov. Na pozadí sivomodrej oblohy vskutku bizarný výjav. Keď sa predvádzajúc svoj tanec oddanosti stratili za hranou skaly, dumal som, odkiaľ sa tu vzali. Komu asi uleteli včely. Na chvíľu mi preblyslo hlavou, že asi mne. Opatrne som zoskackal zo skalnej ostrohy, zapísal po ceste ešte pár rastlín a údajov do mapovacieho formulára a v nádeji, že si nohy trochu oddýchnu, som sa spustil do Jazvečej doliny.
Zostávalo mi zmapovať asi 70 hektárov v doline a medzi skalnou stenou lemujúcou Jazvečiu z ľavej strany a tiesňavou Hučiaky. Po skúsenostiach z ostatných častí rezervácie som neočakával žiadne zázraky. Ale po poriadku. Výstup hore Jazvečou dolinou bol peklom pre nohy. Aj napriek tomu, že som mal palicu, trikrát ma gravitácia dostala na tatami. Bol som už dosť vyflusnutý a toto skackanie po hýbajúcich sa skalách... Podišiel som celú takmer 700 m dlhú skalnú stenu Brdo, obišiel ju a pustil sa po jej temene k Hučiakom. Lesy s jasnými znakmi po ľudskej činnosti. Takto to pokračovalo až do polovice skaly. Tu som spozornel. Predo mnou zrazu stáli mohutné buky a jedle. Ich vek som vtedy nevedel odhadnúť, dnes odhadujem, že prvý cukor v ich fotosyntetickej manufaktúre bol vyrobený pred 300 – 350 rokmi.
Zabudol som na trápenie v Jazvečej, keď som sa ponoril do nádherného jedľovo-bukového pralesa. Ako keby som do seba kopol tri Redbully. Strávil som tam skoro tri hodinky, kým som ho obišiel a všetko zapísal. Kochal sa a vnímal. Pri jeho bránach som v duchu ďakoval našim predkom, že aspoň kus lesa nechali nám, aby sme videli, ako pôvodný les vyzeral. Ale ako som zistil pri výstupnej bráne, naši predkovia sú v tom nevinne. Jednoducho drevo z tunajšieho pralesa nemali kam spustiť a dostať ho dole. Prales tu ostal medzi skalami zamknutý v čase ako v nedobytnom sejfe. Viac sa o ňom dozviete na https://pralesy.sk/lokality/lokality-pralesov.html?id=27&task=view.
V objavnej nálade ani neviem ako, som sa dostal k autu, po dvoch dňoch vyzul bagandže, ochladil nohy v potoku a plnou parou vpred som vyrazil na túžobne vysnívaný neskorý obed v Bodege. Snehuliaci už na chate neboli a aj neporiadok zmizol. Pri liptovských droboch som rozmýšľal, či ma Salatín sklamal alebo nie, čo sa týka zachovalosti lesov. Uzavrel som to v gebuli, že na to je asi priskoro odpovedať.
V nasledujúcej časti vás vezmem do rašelinných lesov na Podspádoch.
Úvodná časť mapovania pralesov:
