Tak sme tu. V Krušných horách, na ceste plnej podvalov, zabudnutých strážnych domčekov, vytrhaných koľajníc, rozpadnutých mostíkov. Na zrušenej trati Křimov - Reitzenhain. Na Mŕtvej trati.

1. deň

Výsluní – Hasištejn – Hora Sv. Šebestiána – Mŕtva trať – Menhartice

Deň začína v obci Výsluní. Reštaurácia U Slunce je ešte nekompromisne zavretá, a tak chtiac-nechtiac pokračujeme malou dedinkou ku kostolu sv. Václava, ktorý sa jednoducho nedá obísť. Monumentálny kostol – nazývaný katedrála Krušných hor – bol vystavaný v 50-tych rokoch 19. storočia v pseudorománskom slohu na mieste predošlých dvoch kostolov, ktoré však vyhoreli. Dĺžka chrámovej lode dosahuje 35 metrov a šírka 20 m. Od roku 1998 je chránenou kultúrnou pamiatkou. V zdevastovanom kostole sa natáčali scény k filmom Zapomenuté světlo či Rok ďábla a videoklip tu natočila kapela Rammstein. Momentálne prebieha rekonštrukcia, takže obhliadka je možná iba zvonka. I tak stojí za to.

Popri obore Úbočí klesáme k Prunéřovskému potoku, cez ktorý sa klenie podľa niektorých zdrojov najstarší most v Čechách z 5. storočia od slovanských kmeňov. Pamiatkový ústav datuje vznik niekde do obdobia vrcholného stredoveku. Tak či onak, most je to pekný a takto uprostred ničoho by jeden nepovedal, že je to taká pamätihodnosť. Cesta od neho začne prudko stúpať, čo je znakom, že za necelé dva kilometre budeme na zrúcanine hradu Hasištejn. Gotický hrad mal strategický význam pre obranu Čiech, pretože chránil horské priesmyky a cesty vedúce sem z Nemecka. Od 17. storočia chátra. A zdá sa, že chátra i naďalej. Niektoré opravy pôsobia necitlivo a celý areál je smutne spustnutý. V pokladni si okrem lístkov môžete zakúpiť pivo, nanuk a magnetku. Ale oplatí sa vystúpiť na 25 metrov vysokú hradnú vežu a rozhliadnuť sa po krajine. Krušné hory, Doupovské hory či České stredohorie budete mať ako na dlani. Rovnako i tepelnú elektráreň Prunéřov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vraciame sa späť na modrú turistickú a pokračujeme proti prúdu potoka. Pozdravíme dva Úbočské smrky – dolný a horný. Pri ich výške 42 metrov by hradná veža Hasištejna asi nepôsobila tak majestátne. Kúsok povyše mohykánov je Kýšovský vodopád, najvyšší a najväčší v Krušných horách. Voda preteká cez tri kaskády a výškový rozdiel činí 25 metrov. V čase sucha, ako máme my, jeho mohutnosť nedokážeme posúdiť. Drobným cícerkom vody si aspoň schladíme tvár.

Cisárska cesta, ako sa nazýva tento úsek trasy, vedie hlbokou dolinou a Prunéřovský potok vytvára naozaj pekné zákutia, malebné tône, kde je radosť ponoriť nohy a vychutnávať si ticho. Ľudí sme zatiaľ stretli 0,05, čo sme vyhodnotili ako dobrý priemer na začiatok prázdnin. Za Celnou pokračujeme proti prúdu potoka Šebestiánka peknou úvozovou cestou, ktorá nás dovedie do Novej Vsi u Křimova, kde sa napája na trasu E3.

Okrem pomníka obetiam 1. svetovej vojny a zbúraného kostola Nanebovzatia Panny Márie je tu pomníček obetiam pochodu smrti z konca druhej svetovej vojny. V apríli roku 1945 v tábore Treglitz, ktorý bol pobočkou koncentračného tábora Buchenwald, nahnali do vagónov 2350 ľudí. V Reitzenhaine bol vlak napadnutý spojeneckým letectvom a väzni ďalej pokračovali pešo. Cez Horu Sv. Šebestiána, Novú Ves, Dominu, Krásnou Lípu a Chomutov, kde prenocovali. Do Terezína ich dorazilo iba 800 a aj z nich ešte následne mnoho umrelo na následky pochodu. A majú tu dvoch vyrezávaných drevených medveďov, väčších než v Terchovej.

Než sme sa stihli presunúť popod hlavný ťah do Nemecka – cestu číslo 7 – zamávala na nás vývesným štítom reštaurácia Crystal. Nešlo odolať. Prach cesty za nami a divočina a neistá budúcnosť pred nami. Vkročili sme do luxusného prihraničného motorestu, kde sedela akurát jedna nemecká rodinka objednávajúca si Schweineschnitzel mit Kartoffelsalat und Pfannkuchen mit Schlagsahne. Nám stačí zweimal Pils und Knoblauchsuppe a pozorovanie altocumulusu. Cesnaková polievka je naozaj luxusná. Zdvihneme kotvy skôr ako nás navštívi pocit, že sa nám už nechce zdvihnúť kotvy a než podľahnem návrhom kuchárky na pečenú kačku na šípkovej omáčke.

Tunelom popod spomínanú cestu č. 7 sa dostaneme do Prírodného parku Bezručovo údolie. Po pár desiatkach metrov zbadáme zarastené teleso zaniknutej železničnej trate. Trochu k histórii: trať z Křimova do Reitzenhain bola otvorená 23. 8. 1875 a na českom území dosahovala dĺžku 12,8 km. Slúžila prevažne ako tranzitná na prepravu uhlia zo severočeských baní do Nemecka. Osobná doprava kvôli riedkemu osídleniu nebola natoľko využívaná. Na trati bola pôvodne iba zastávka Hora Sv. Šebestiána, postupne v 30. rokoch ešte vznikli zastávky Menhartice a Reitzenhain v Čechách. I keď bola stavaná ako trať vedľajšia, jej význam postupne rástol, v roku 1930 tadiaľto prešlo 33500 nákladných vlakov a počas 2. svetovej vojny tu dokonca premával rýchlik Chomutov – Chemnitz. Po vojne bol hraničný priechod Reitzenhain zrušený, rovnako ako ostatné priechody v Krušných horách, osobná preprava bola zastavená v roku 1948. Trať slúžila do polovice 50-tych rokov na prepravu rašeliny a dreva medzi zastávkami Křimov a Hora sv. Šebestiána. V 60-tych rokoch sa tu iba odstavovali vagóny. Ministerstvo dopravy trať zrušilo výnosom z roku 1972 a v rokoch 1985 - 1987 prišlo k rozobratiu trate. Mosty odstrelili, koľajnice vytrhali a zostalo pár kamenných mostíkov a strážne domčeky. Miesto si postupne brala príroda späť.

Kráčame po telese železnice vysokou trávou, prepletáme sa medzi divými ružami a planými egrešmi, podliezame vyvrátené a zlomené staré stromy. Postupujeme pomaly, niektoré úseky musíme obchádzať kvôli nepriestupnej divočine. Uvedomujeme si, že v zimných mesiacoch by bola trať priechodnejšia. Po 2 km schádzame k obci Menhartice, ktorá zanikla v 50. rokoch okrem iného z dôvodu výstavby vodnej nádrže. Robotníci zo Slovenska, ktorí na stavbe pracovali, dostali povolenie na odvoz stavebného materiálu na obnovu ich vojnou zničených domovov. Materiál odvážali po železnici.

Nekosenými lúkami v ohlušujúcom zlatom západe slnka a cvrčkov prídeme presne včas k strážnemu domčeku Menhartice uprostred ničoho a čakáme na Mesiac v splne. Prišiel po prvom deci vína.

2. deň

Menhartice – Mŕtva trať – Hora Sv. Šebestiána

Ospalé slnko lezie spoza kopca Chlum lenivejšie ako mi zo spacáka. Skvelý pocit, keď nemusíš vstávať, kým nechceš, alebo kým nepríde majiteľ strážneho domčeka, aby ťa vyhodil zo svojej starostlivo pokosenej predzáhradky.

Trať pokračuje hneď za strážnym domčekom a v tomto úseku je využívaná ako lesná cesta, takže postupujeme rýchlo. Nachádzame porcelánové izolátory, desiatky vytrhaných podvalov, zlomené telegrafné stĺpy, z ihličia vykúkajúce kilometrovníky a dva strážne domčeky č. 277 a 278 prestavané na útulné chalúpky. Les nás vypľuje pri zbytkoch stanice Hory Sv. Šebestiána. Už nám zostáva iba kúsok k bývalému mostu, ktorý prekonával Bezručovo údolie s riečkou Chomutovkou na 30,484 km. Po dominante trate, ktorá bola odstrelená 18. 6. 1986, zostali iba kamenné podpery na oboch stranách Bezručovho údolia vzdialené od seba približne 80 metrov. Pohľad do údolia je úchvatný a fantázia dotvára chýbajúci most. Vidíme čiernobiely parný vlak s naloženými nákladnými vagónmi, ktorý sa s pískaním kľukatí údolím. Slnko zahaľujú kúdole dymu a tulácku dušu hneď napadne nejaká pieseň od Hoboes.

Po prekonaní údolia a prebrodení Chomutovky sa vyštveráme na druhú stranu údolia a pokračujeme po podvaloch k železničnému mostu na 31,036 km. Tento na rozdiel od predchádzajúceho bol zničený až v 90-tych rokoch, a to nelegálne. Čo znamená, že bol rozkradnutý. Cesta k nemu je však poriadne zarastená malými ihličnanmi, chvíľami sa predierame nepreniknuteľnou hradbou konárov a iba podvaly pod nohami vravia, že ešte ideme správne. Po desiatkach metrov stojíme na okraji chýbajúceho mosta, skoro pri nohách máme vrcholce stromov, ktoré rastú z údolia. Priestor je naplnený zeleňou, ťažkým vzduchom blízkych mokradí a rašelinísk.

Prebojujeme sa k strážnemu domčeku číslo č. 282, ktorý si niekto pekne upravuje na chatku. Trať je zbavená náletových drevín a vykračuje sa opäť parádne. Po najbližšiu zákrutu, kde nás zase objíme neprechodné peklo. Vzdávame to a zostúpime na červenú turistickú, kde sa kŕmime lesnými jahodami a dumáme, či pokračovať zostávajúce tri kilometre k hraniciam až na koniec trate. Nakoniec sa rozhodneme ísť obzrieť si mestečko Hora Sv. Šebestiána. A bolo to rozhodnutie správne. Zachovalo sa tu niekoľko skvostných fasád zo začiatku 90. rokov a názvy podnikov ako Caribik, Sauna club, club Casablanca či Baccara, dávali tušiť, aká romantika tu musela vládnuť. Zostali akurát smutné fasády a vietnamská večierka, kde dokupujeme niečo pod zub a pri konzumácii nakladaných uhoriek na námestí pozorujeme nepatrný cestovný ruch spočívajúci v príchode jedného cyklobusu, ktorého piati účastníci po nasadnutí na bicykle prešli asi 100 metrov a zapadli do najbližšej krčmy. Posilnení o zážitky sme sa rozhodli vrátiť na Mŕtvu trať, urobiť vandrácky oheň, načúvať pískaniu vlaku a duneniu pražcov. A ako povedali, tak spravili.

3. deň

Hora Sv. Šebestiána – PR Pramenisko Chomutovky – Výsluní

Dnes nás čaká iba pomalý návrat do Výsluní. Za Horou Sv. Šebestiána mapa ukazuje dve jazierka kúpacieho typu. Realita je trochu iná ako sme si v duchu predstavovali, ale rašelinový kúpeľ tiež poteší. Na rozdiel od monotónneho hukotu blízkych veterných turbín. Obzrieme si jedno Krušnohorské oko, čo je malé jazierko, ktoré sa vytvára uprostred lúk prepadom pôdy. Pozerá trochu smutne potiahnuté cyanobaktériami a kalne odráža vrtule turbín a tiahnuce mraky. Lúky tu poskytujú luxusné, krásne a ďaleké výhľady do krajiny, na Mosteckú panvu a ježaté kopce Českého stredohoria.

Vietor na otvorenej krajine fúka výdatne, a tak končíme s kochaním a zalezieme do lesa PR Pramenisko Chomutovky s rozlohou 18 km². Dôvodom jej vyhlásenia bola ochrana horských rašelinísk s výskytom tetrova hôľneho. Od prvej polovice 19. storočia sa tu rašelina ťažila a s ťažbou sa počíta aj po vyhlásení prírodnej rezervácie. Sieť neznačených ciest poskytuje priestor na túlanie sa a zber hríbov. Začiatkom júla nachádzame hlavne muchotrávku červenkastú. Ihličnatý les sa postupne začne meniť na lužný a chodníčky sa strácajú v podmáčanom húští.

Zbehneme na červenú turistickú E3, kde popri ceste zas rastie množstvo lesných jahôd a za chvíľu sme na Loukách a dedinku Výsluní máme na dohľad. Obzor dopĺňajú vrtule veterných turbín a ťažké mraky blížiacej sa búrky, ktorú prečkáme v reštaurácii U Slunce. Poctivá domáca kuchyňa a unavené nohy dávajú jasný signál, že dnes sa bude kotva zdvíhať naozaj ťažko.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek