Väčšina zúčastnených sú len príležitostní turisti, poniektorí sa na niekoľkodňový prechod s plnou poľnou vyberajú prvýkrát v živote. Zladiť termín pre 7 až 10 ľudí bol už ťažší oriešok, no nakoniec sme sa zhodli na polovici júla s tým, že kto bude môcť, ten pôjde.

Po vlaňajšej skúsenosti s búrkami na hrebeni a nasledujúcom ochladení tento rok vsadíme na istotu, vypúšťame spanie pod širákom a v predstihu rezervujem na spanie chatu na Veľkej Rači a pod Gírovou na Morave. Počasie si však nevyberieme. Uvidíme, čo príde.

Účasť potvrdilo nakoniec sedem statočných. Večer pred dňom „D“ sa Kysucami prehnali búrky, najviac zrážok padlo hlavne nad Oščadnicou a Vychylovkou, kam sa práve chystáme. Na poslednú chvíľu sa nám podarilo zohnať dodávku so šoférom, tak sa vyhneme cestovaniu hromadnou dopravou, prestupom a zjednodušíme si presun.

Prvý deň: Vychylovka – Šudovci, Rycierova hora a Veľká Rača

Vystupujeme vo Vychylovke, v miestnej časti Šudovci. Bez dlhého zdržiavania sa vydávame po zelenej značke smerom k Rycierovej hore. Je vidieť a po chvíli aj na topánkach a nohách cítiť, že večer a v noci poriadne popršalo. Blato sa lepí na topánky, tie sú zhora po chvíli poriadne mokré. Slnko zohrieva vzduch, voda sa odparuje a nám po čele a chrbtoch stekajú potoky... A do toho otravné ovady, ktoré štípu na miestach, kde sú najmenej dosiahnuteľné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po necelej hodine prichádzame do sedla Príslop. Máme za sebou prvých vyše 200 výškových metrov. Nachádza sa tu prístrešok s ohniskom, socha Huberta a nejaké pódium. Neviem, odkiaľ chlapi poznajú heslo známe z To muší tímu, že na Príslope treba vyslopať, ale nestihnem sa ani zložiť a vyzliecť prepotené tričko a už mi pristane v ruke štamperlík domácej... Reku, aby sa nám lepšie zdolávali ďalšie výškové metre. A ako to už býva, pri jednom to neostane.

Už po prvých výškových metroch zisťujeme, že slopať na Príslope nebol dobrý nápad. Strmé úseky sa striedajú s rovinkami, po asi hodinke sme na vrchole Rycierovej hory (1225 m). Očakával som výhľady, no vrchol je zarastený. Výhľady na poľskú stranu sa ponúknu až s klesaním k chate Rycerzowa. Je práve čas obeda a hoci máme aj svoje zásoby v batohoch, nemôžme odmietnuť žurek, pivo a ako dezert si dáme miestnu špecialitu - racuszki z sosem borówkowym (lievance s čučoriedkovou polevou). Slečny za okienkom ich pečú postupne, no už pri tretej porcii sme plní. Niekto mal veľké oči. Keď padne rozhodnutie ďalšie lievance zrušiť, tak z reproduktora sa ozve naše číslo a musíme ich teda zožrať.

Od chaty nás čaká prvé stúpanie. Ideme po modrej značke, ďalej po neznačenej zvážnici až sa napojíme na červenú TZT, ktorá vedie prevažne po hranici. V dominantne zalesnenom teréne sa miestami ukážu výhľady na slovenskú stranu. Postupne prechádzame vrchol Majcherová, traverzujeme Májov, Priehybok, vyšliapneme si na Kykuľu, prejdeme popod Javorinu, niekde sa vyberieme skratkou, kde sa nám opäť potvrdí, že skratka, o čo je dlhšia, o to náročnejšia...

Konečne vychádzame z lesa pred sebou máme halu Srubita (poľana Zrubitá). Batohy idú dole a doprajeme si kratšiu pauzu na doplnenie síl a odľahčenie chrbtov. Chvíľku si posedíme, niečo zobneme a keďže niektorých svrbia nohy, pokračujeme ďalej. Ale cieľ našej dnešnej cesty nie je ďaleko, preto niekoľkí zvoľníme tempo a pasieme sa na čučoriedkach a kocháme sa výhľadmi.

Medzi Orlom a Veľkou Račou sa ponúkajú výhľady na Malú Fatru, Chočské vrchy, niekde vzadu v opare je cítiť Nízke či Západné Tatry.

Prichádzame na Veľkú Raču. Tí, čo nevydržali a utekali dopredu, už majú dopité prvé pivo, už sa stihli rozčúliť nad tým, že nie je čapované, že nefunguje terminál (hovoril som, že si treba vymeniť eurá za zloté, no keď chcú kartou platiť Poliaci, tak nie je problém), že nemáme spoločnú izbu, ale nás rozhádzali medzi iných ubytovaných... To sú úskalia horských chát, ktoré niektorí ľudia okúsili prvýkrát na vlastnej koži (poznámka autora: Pri písaní článku sa len pousmejem nad tým, ako nám na Veľkej Rači bolo super, že mal každý vlastnú posteľ. Po poslednej skúsenosti na útulni Ďurková, kde sme zdieľali traja jeden matrac, to bol prepych.). Vychutnáme si krásny západ slnka z vrcholu, kde vyrástlo medzitým niekoľko stanov.

Druhý deň: Veľká Rača, Skalité, Čierne a Chata Gírová

Po raňajkách pokračujeme ďalej popod elektrické káble po slovensko-poľskej hranici smerom na sever. Slnko od rána páli ako bláznivé, sme radi, že kráčame v tieni lesa. Akosi podozrivo sa začínajú objavovať pred nami kopce s rovnakými alebo podobnými názvami ako včera – Veľký Príslop, Malý Príslop... ale veď slopali sme už včera. Keď vylezieme aj na Kykulu, chlapi mi nechcú veriť, že sa nevraciame tam, odkiaľ sme včera prišli... Našťastie si všimli, že prostredie je tu iné. Je zaujímavé, že v jednom pohorí, len pár km od seba sa nachádzajú vrcholy s rovnakým názvom.

Na Kykuli si dáme v tieni dlhšiu pauzu, poležíme, kŕmime sa čučoriedkami, máme výhľad na zjazdovky na Veľkej Rači, Malú Fatru... Akoby sme vedeli, že nás čaká krátky, no prudký zošup po hnusnej kamennej ceste, kde nohy tancujú na kameňoch jedna radosť.

Pod Vreščovským Beskydom začína asfaltová cesta. Niekto nájde v mape skratku, ktorá má vrchol traverzovať, tak ho nasledujeme, no o chvíľu kráčame v tráve po pás. Kliešte budú mať z nás radosť. V sedle pod Vreščovským Beskydom narážame na civilizáciu. Pri chate je odparkovaných niekoľko áut, vyhráva hudba z reproduktora a v kotlíku buble guláš.

Teplo vyčerpáva viac, ako by sme potrebovali. Po červenej by sme mali naraziť na poľskej strane na chatu pod Skaľankou (Schronisko Chata pod Skalanka), no v ponuke je traverz po slovenskej strane a reštaurácia v Skalitom. Vyhráva táto alternatíva. Z kopcov ešte ukazujem chlapom hrebeň na opačnej strane Skalitého, ktorý bol pôvodne v pláne. Chcel som prejsť cez ďalšiu Kykuľu, Poľanu, Grúň... no ich pohľady hovoria za všetko. Budeme improvizovať. Tesne nad dedinou míňame lyžiarsky vlek, kde som absolvoval počas strednej školy lyžiarsky výcvik. Už sa tu roky nelyžuje, údajne kvôli tvrdohlavosti majiteľov pozemkov.

Krčmy našťastie fungujú a v skalitskej nás privítajú výborným pivkom z banskobystrického pivovaru a aj niečím pod zub. Špeciálnu požiadavku – sedem lavórov s vodou pre naše nohy, žiaľ, nevedia splniť. V pôvodnom pláne bol presun autobusom zo Skalitého do Čierneho a odtiaľ pokračovanie na chatu Gírová, no netušil som, že jazda v tom teple dá tak zabrať. Aj sme si stihli zdriemnuť. Niektorí majú zajačie úmysly, no nakoniec sa od stanice v Čiernom vydáme po zelenej značke v kompletnej zostave.

Prvé stúpanie ponad diaľnicu po asfalte je ako za trest, no keď vojdeme do lesa, hneď sa ochladí a aj stúpanie sa zmierni. Malý zádrhel nastal až tesne pred moravskou hranicou, kde sme narazili na lúku, pred ktorou je na strome pod zelenou značkou napísané: „200 m cez lúku“. Ale kade, keď chodník neexistuje? Tak krížom cez trávy. Neskôr sa dozviem, že jeden z partie si zrejme odtiaľto doniesol darček v podobe boreliózy.

Prekrižujeme hlavnú cestu vedúcu do Hrčavy, kde sa nachádza Trojmedzie. Pokračujeme chodníkom do osady Bařiny, z ktorej v diaľke spoznávam kopce na poľskej strane, ktoré som v posledných rokoch prešiel. Posledné stúpanie a potom len rovinka a sme pri chate. Dokonca aj bazén tu majú. Tak prečo ho nevyužiť? Voda je príjemné osvieženie.

Kuchár to už v kuchyni zabalil, ale nejaké zvyšky gulášu a bigosu sa nám ešte ujdú. Nálada pred chatou je výborná, jediné, čo chýba, je gitara... Ale časy sa menia a dnes sa nespieva pri gitare, ale pri reprodukovanej hudbe z mobilu.

Tretí deň: Chata Gírová, Mosty u Jablunkova a Megoňky

Ráno sa budíme do dusného a teplého dňa. Zhodou okolností mám zajtra narodeniny a trošku sme ich oslávili v predchádzajúcu noc, takže vstávanie bolo kruté. Raňajky, vyplatenie účtov a ide sa ďalej.

Prichádzame na miesto, kde v máji v roku 2010 došlo k najväčšiemu zosuvu pôdy v ČR. Zosuv bol spôsobený výdatnými dažďami a podmáčaním horných vrstiev podložia. Odtrhol sa prevažne zalesnený svah široký asi 300 m a dlhý 1 km. Dnes už je všetko zarastené náletovými drevinami, ale chôdza po svahu môže byť stále nebezpečná.

Pokračujeme cez osadu, prichádzame k chate Studeničná a po asfaltke k rázcestiu Studeničný. Tu znova stretáme asi 70-ročného pána, ktorý si ráno vybehol na „raňajky“ na chatu Gírová. Jeho menu pozostávalo z piva a poldeci, a keď vidí, ako zúfalo rozmýšľame, ktorým smerom sa vydáme ďalej, tak nás povzbudí slovami, že v tomto kraji platí heslo „když nemůžeš, tak přidej“. Chceli by sme mať v jeho veku toľko energie. Rezignujeme.

V tom teple a dusne volíme zostup z kopca po modrej do Mostov u Jablunkova. Po ceste okúsime ešte trošku histórie a zastavíme sa v Hostinci u Jakuba, ktorý „hasí žízeň“ od roku 1848.

Pokračujeme po asfalte po cyklotrase smerom k Megoňkám. Tesne pred hranicou míňame chalupu s trofejami afrických zvierat... exotika musí byť. Na hranici nás privíta betónová guľa a o pár metrov ďalej srnec, ktorý má našťastie priateľskú náladu, nie ako jeden v Strážovských vrchoch.

Ostáva nám len prejsť si bývalý kameňolom s kamennými guľami, ktorý sa stal v roku 2003 prírodnou pamiatkou. Dodnes sa nikomu nepodarilo vysvetliť vznik kamenných gúľ a my tiež po tom nebudeme pátrať. Nad hlavami sa nám zberajú mračná, presúvame sa teda na zastávku autobusu, ktorý nás presunie do Čadce a ďalší do našej rodnej dediny Vysokej nad Kysucou, kde slávnostne ukončíme náš druhý ročník spoznávania rodného kraja.

Dovidenia o rok, priatelia. Ešte máme čo spoznávať na našich Kysuciach.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek