Trasa

Moldava nad Bodvou - Ladislavova vyvieračka - Jasovská jaskyňa - Jasov - Teplický les - Šugov, ranč - S. Železná brána – Miglinc - S. Železná brána - Horný les - Teplický les - Horný les - Ladislavova vyvieračka - Drienovské kúpele – Drienovec

Zaujímavosti mesta Moldava nad Bodvou

V pokročilé ráno vystupujem z rýchlika Gemeran v stanici Moldava nad Bodvou. V tomto meste, známom pre mňa najmä nešťastným policajným incidentom spred pár rokov, som jakživ nebol. Teším sa, že zaujímavosti ma čakajú hneď od začiatku, a preto svižne vyrážam do mesta. To je ráno takmer pusté, ale nejakí človiečik ma občas minie. Ako sa blížim k námestiu, zastavujem sa pri replike bývalej Szojkovej brány.

Tá vraj pri požiari mesta jediná nezhorela. Moldava skoro kompletne vyhorela. Ostali len kostoly bez striech. Dokonca sa roztopili aj zvony v kostoloch. Pred plameňmi uchránila iba drevená Szojkova brána brána. Na bránu po požiari na pamiatku vyryli nápis v latinčine: „Plameňom som horela a predsa som nezhorela“.

Času mám dnes dosť, tak ma vtiahne aj do malej krčmičky Dreveňák, kde si dávam jeden Gemer. Po polhodinke už šliapem popri nákupnej časti mesta na juhozápade a dostávam sa k miestnym atrakciám - Moldavským jaskyniam. Čarovné miestečko na okraji mesta je síce poškvrnené odpadom, ale ten sa snažím prehliadať. Inak je to skutočná lahôdka pre milovníkov krasových útvarov, skalných okien, brán a jaskyniek. Škoda len zamrežovaných jaskýň, ktoré okupovali pred rokmi psie bandy. Ja som už žiadneho túlavého psa nestretol a situácia v meste bude v tomto smere určite zásadne lepšia. Zamrežovaniu vchodu však úplne rozumiem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ladislavova vyvieračka a Jasov plný lákadiel

Po prehliadke Moldavských jaskýň sa už lúkami a lesmi blížim k pasienkom, na ktorých leží Ladislavova vyvieračka. Som celkom zvedavý, čo to bude zač. Po čase sa vynáram na rozľahlej lúke alebo pasienkoch a počujem ovčie spiežovce. Z pútok ruksaka vyťahujem a nastavujem turistickú palicu pre prípad, že by stádo strážili väčšie psy. Časom stádo aj psy vidím, ale krátko nato aj detské hlasy. Za lieskami vidieť postavených viacero stanov, a tak sa moje obavy rozplývajú ako prd vo vetre. Podľa ustrojenia detí a teenagerov vidím, že je to skautský oddiel, ktorý tu táborí a obýva aj vnútro chaty.

Okukávam okolie, všímam si prístrešok, neďalekú studničku a najmä drevený skelet tzv. rastlinného Kostola svätého Ladislava. Obdivujem stavbu a čítam si, čo-to o jeho histórii. Ešte viac ma zaujme celkové okolie, a to krásny pasienok s ovcami a výhľadmi až k juhu Slanských vrchov. Príjemné počasie s dobrou dohľadnosťou prispieva k celkovej pohode. Podľa plánu sa usádzam na jednu z lavičiek a vyťahujem niečo pod zub. Občas prehodím pár slov s partiou sediacou nablízku. Dozvedám sa, že sú z Košíc a vybehli len tak nakrátko z Debrade.

Po takmer hodinke od toho, ako som sa na pastvinách vynoril, sa poberám do hlbokých lesov Jasovskej planiny a lúčim sa s týmto čarovným miestom. To ešte netuším, že o 24 hodín ho zažijem v úplne inej podobe.

Cez lesy v okolí Vápenného vrchu sa blížim k Jasovu. Ako sa mi to často stáva na planinách pretkaných lesnými cestami a chodníkmi, asi dvakrát zle odbočím. Keď však pár minút nevidím žltú turistickú značku, vraciam sa nachádzam správny smer.

Jasov plný lákadiel a búrka ako sa patrí

Pomedzi vrchy Konská hlava a Kriška sa dostávam na okraj planiny nad dolinou potoka Teplica, ležiaceho hlboko v doline. Úzkym chodníčkom sa presúvam ponad bralá nad dolinou, z ktorých sú obmedzené výhľady na krajinu. Vpravo si všímam už viditeľné domy Jasova.

Následne strácam chodník a do doliny sa presuniem kúsok pomimo jeho trasy. O chvíľu ma už zaujme romantický Jasovský rybník. Neďaleko od neho si všímam tajomne pôsobiaci cintorín rehoľníčok, ktorý si zľahla obzerám. Potom sa už blížim k Jasovskej jaskyni. Pozriem si areál aj voľne prístupné predsiene jaskyne pár metrov vyššie.

Po krátkej prehliadke týchto miest si dávam oddych v miestnej reštaurácii pri vychladenom pivku. V krásny deň je tu dosť plno ale jeden stôl sa mi predsa len ujde. Po osviežení sa už v šľapkách presúvam do Jasova, kde si všímam pekné farebné domce spred pár desaťročí, ak nie aj staršie. Dedina na mňa pôsobí sympatických dojmom. Blížim sa k Premonštrátskemu kláštoru, ktorý ma ohuruje svojou mohutnosťou. Je v rekonštrukcii, ale aj tak sa ma silne zaujme. Cítim sa ako v nejakom portugalskom alebo talianskom meste. Areál aj s mohutnou sekvojou ma nadchne a určite sa sem ešte rád vrátim.

Po zaujímavostiach sa cez areál kempu dostávam opäť k rybníku a následne stúpam tichou dolinou k sedlu Teplický les. Cesta ubieha takmer rovinatou dolinou rýchlo až kým neodbočujem do lesa ako ukazuje značka. Stúpanie však nie strmé a za necelú polhodinku som v sedle. Rastie tu mladý les, ktorý umožňuje výhľady na okolie Medzeva. Všímam si, že sa nebo zatiahlo a radar na mobile ukazuje blížiacu sa búrku. Zatiaľ ma však dážď obchádza.

Situácia sa mení počas schádzania do Šugovskej doliny k chatám. Vyťahujem dáždnik a stúpam hore dolinou. Stretávam partičku Rómov. Tvoria ju dve deti zabalené v igelite, jedna bosá teenagerka a jeden chalan oblečený poriadne divoko. Vyzerá, že sa boli kúpať v rybníkoch vyššie v doline. Búrka sa poriadne rozbieha a vyzerá, že to schytám naplno. Stále však neúnavne šliapem dolinou. Dostávam sa k spomínaným rybníkom v lokalite Šugov, ranč. Je to pekné miesto, ale v hustom daždi si spravím len jednu-dve fotky a šliapem ďalej. Nie je sa tu kde schovať, keďže ako neznalý tunajších pomerov to naokolo vyzerá iba na súkromné chaty. Na ceste nachádzam rozpadnuté šľapky, ktoré asi patrili bosej Rómke. Napadá mi, že oni museli tiež slušne zmoknúť. Avšak oni sa usušia doma, pravdepodobne v Medzeve, ale mňa čaká noc na planine.

Počasie sa má k večeru výrazne zmeniť k dobru a noc by mala byť už bez zrážok. Po hodinovej búrke sa počasie začína zlepšovať. To však už stúpam strmými svahmi okraja Jasovskej planiny, pokrytými lesmi. V lese stále „prší“ a preto sa teším na lúčnatý vrch planiny, kde sa presuším.

Príjemný večer na okraji planiny

Okolo piatej popoludní sa dostávam na už vysvietené sedlo Železná brána. Ihneď ma zaujme krásny výhľad na juh. Spoznávam najmä bralnaté zrázy Zádielskej doliny na juhozápade. Úžasnou podvečernou a pobúrkovou atmosférou sa kochám pekných par minút. Rozhodnem sa, že sa kúsok presuším a najem. Panuje tu neobyčajné ticho a pokoj, tak ako to mám rád. Sledujem aj predpoveď počasia na noc a rozhodujem, že sa na noc presuniem k chate pri Miglinci – vyvieračke. Slnečné podmienky mi však hrajú do kariet, a preto vyrážam na okraj planiny. Mám v pláne nájsť neďaleké vyhliadkové bralo.

Po polhodine vyrážam najskôr po zelenej TZT. Tu ma prekvapia čerstvo pokosené lúky s pohodeným senom. Nečakal som, že sa tu takto hospodári, ale pravdepodobne je to kvôli dotáciám, prípadne to pokosili miestni poľovníci do krmelcov. Ďalšou z možností je, že tu môžu rásť vzácne rastliny, ktorých výskyt sa udržuje pravidelnou kosbou.

Z cesty odbáčam na sever ku okraju planiny. Plaším pri tom mohutné zviera, ktoré však nevidím, ale narobilo poriadny lomoz. Tipujem, že to bol jeleň. Všímam si krásne brezové háje. Príroda je tu skutočne čarovná. Ďalej je už prostredie dosť zarastené kriačinami, cez ktoré sa pracne prebíjam. Som už dosť unavený a preto som rád, keď nájdem okraj planiny. Je tu malá polianka a blízky posed. Výhľady sú však dosť obmedzené. Prejdem sa ešte kúsok ďalej, ale až ráno zistím, že som šiel zlým smerom a krajšie výhľadové miesto bolo asi sto metrov na západ.

S blížiacim sa večerom sledujem západ slnka za neďalekú Ďurkovu skalu, s prekvapením počúvam začínajúcu jeleniu ruju a užívam genius loci odľahlého miesta na okraji Jasovskej planiny. S príchodom tmy sa rýchlo presúvam k Miglincu.

Za dažďa cez lesy Jasovskej planiny

V noci sa viackrát budím na všelijaké zvuky prírody, z ktorých ani všetky neidentifikujem, čo to mohlo byť. Sledujem aj radar na mobile a postup zrážkového pásma zo západu. Vyzerá, že do 6. hodiny ráno mám čas a môžem sa v kľude zbaliť a najesť. Okolo piatej hodiny rannej jem a potom svižnejšie smerujem opäť k vyhliadke na bezmenný vŕšok s kótou 721 m blízko Šugovského vrchu. Idem však kúsok inak ako večer a prichádzam na krajšie miestečko s výhľadom na okolie Medzeva pod hradbou Volovských vrchov. “Ej sakra, toto je ono,“ hovorím si. Toto miesto som hľadal. Znakom je aj pokrútená jedľa známa mi zo záberu v Galérii. Večer tu mohol byť krajší, aspoň čo sa týka výhľadu určite.

Mierne sklamaný, že som tu nebol aj večer, sa pokochám aspoň skorou rannou atmosférou miesta, ale keďže budem dnes asi celý deň putovať v daždi, zdržiavať sa mi veľmi nechce. „Nech aspoň čo-to prejdem za sucha,“ pomyslím si.

Vraciam už na zeleno značenú trasu smerom k Hornému lesu. Teším sa z tajomných brezových hájikov na lúčnej časti planiny. Pomaly sa rozbieha aj dážď, ktorý však nie je veľmi silný. Nasadzujem teda nepremokavé nohavice a dáždnik. Vnáram do poriadne tmavého lesa. Pôsobí to tu strašidelne a kebyže som niekde na severe Slovenska, asi sa aj trošku obávam. Lesná ceste je rôznej kvality. Raz je dosť rozbitá a pretkaná mlákami a blatom, inokedy pekne utlačená, ideálna na pohodovú chôdzu. Dávam si pozor na značky, pretože občasné lesné cestičky sú zradné a veľmi ľahko sa dá zle odbočiť.

Po hodine cesty sa dostávam na veľkú skládku dreva s vojensky pôsobiacim, povedzme vagónom. Hneď si ho idem obzrieť. Je však zamknutý na dve zámky. Vyrážam teda na jednu zachádzku, ako to už mám dosť často vo zvyku. Najskôr pátram, ktorá z viacerých ciest je tá správna, žlto značená. Ako tipujem, je to tá, ktorá je v najhoršom stave, plná blata a mlák. Našťastie sa to postupne mení a kaluže sa dajú obísť.

Dážď vytrvalo padá a ja sa blížim peknými lesmi planiny k Teplickému lesu. Po polhodine sa dostávam na okraj planiny a čaká ma ešte kilometer zostupu k spomínanému miestu, cez ktoré som prechádzal včera. Tentokrát však z inej strany. Schovávam batoh pod vývrat a strmším terénom klesám dolu. Cez staršie rúbanisko preniká zelený hrebeň Volovských vrchov s Ovčincom a Kojšovskou hoľou na horizonte.

Čoskoro prichádzam na ďalšie rúbanisko Teplického lesa. Z neho sa kochám pohľadmi viac na západ. Sprava vidím Kloptáňov spolu so Zbojníckou skalou a Lastovičím vrchom. Vľavo ležia bližší Špičiak a Jelení vrch. Po pár minútach sa otáčam a stúpam do bezmenného sedielka a sledujem bralnaté svahy vrcholku, kde leží tajomná Zrkadlová jaskyňa, ktorú nepísane zaradzujem medzi zaujímavosti Slovenského krasu, za ktorými sa snáď raz vyberiem. Tentokrát mám však iné plány a vraciam sa, už aj s batohom k lokalite Horný les.

Zostup do Drienovca a búrka na záver

Smerom k Ladislavovej vyvieračke sa dážď pomaly ale isto mení na búrku. V rozmočenom blate si všímam stopy mohutného vlka. Prichádzam k terase chaty. Tu, už našťastie pod strechou, ma búrka chytá v plnej sile. Stromami lomcuje silný vietor a z neba padajú poriadne litre vody. Proti chladu zo silného vetra si obliekam flísku a vyjedám posledné zásoby z batohu. Žasnem, ako to tu vyzerá dnes, pričom včera som sa na okolitých pasienkoch priam rozplýval krásou nádherného predpoludnia. Taká však býva príroda.

Takmer hodinu sa skrývam pred mohutnou búrkou a viem, že budem musieť trochu pohnúť, ak chcem stihnúť poobedný vlak. Našťastie, predpoludním búrka ustáva a ja vyrážam sledujúc „fajčiace hory“ navôkol. Opäť sa mi na pasienku začína páčiť. O pár minút vhupnem do prevažne dubového lesa a cez Koncový košiar klesám k Drienovským kúpeľom. Zo strmšej spodnej časti sa ukazujú aj nejaké tie výhľad na juh do Abovskej kotliny.

Pri kúpeľoch ma prekvapí krásne jazierko. Zabúdam však odbočiť k vyvieračke – jaskyni Pitykó. To mi napadá až na asfaltke do Drienovca, keď už v šľapkách smerujem do obce. Okolo poludnia sa akurát končí omša. Nenachádzam žiadne pohostinstvo, a preto po obhliadke centra obce smerujem k zástavke.

O polhodinku sa už veziem do Moldavy nad Bodvou. Tu na námestí sa zastavujem na občerstvenie. Z pohody pri pive ma doslova vytŕha poriadny hrom. Kukám radar a zostávam ako obarený. Rýchlo sa sem blíži poriadny búrkový front a vyzerá, že cesta na vyše kilometer vzdialenú železničnú stanicu bude ešte zaujímavá. Rýchlo dopíjam a platím. Ešte rýchlejšie šliapem cez okraj námestia k stanici.

Silný vietor a prietrž mračien ma chytá asi 300 metrov pred cieľom. Akčne sa však vraciam pod neďaleký most, kde už stojí jedno auto a dvaja ľudia. Už aj tak po kolená mokrý sa pridávam do bezpečia. Po pár minútach prichádzajú na bicykloch totálne zmoknutí dvaja mladí Rómovia, ktorí sa dávajú so mnou do reči. Vraj chceli ísť tipovať do Niké. Následne dobieha aj premočený bežec. Vidieť, že búrka nás prekvapila viacerých. Chlapci na bicykloch vyrážajú ešte za búrky, ale rýchlo sa aj vracajú. Tak či tak sú už celí mokrí, preto sa im ani nečudujem. Ja mám ešte pár minút k dobru a preto čakám, kým to najhoršie prejde.

Na záver sa ešte zohrievam vo vyhriatej budove stanice Moldava nad Bodvou, aktuálne v rekonštrukcii. Vlak má slušné meškanie, čo však na južnom ťahu nie je pre mňa žiadna novinka.

Záver

Pôvodný zámer, zoznámiť sa a spoznať menej známu Jasovskú planinu, sa celkom vydaril. Moja turistická duša pookriala pri pokojnom večere na odľahlej planine v blízkosti sedla s priam rozprávkovým názvom – Železná brána. Príjemné teplo konca leta, milované brezové háje, večerné farby oblohy, ručiace jelene a zvuky nočného lesa vytvorili magickú atmosféru miesta. Okolie plné zaujímavostí umožňuje v tomto kraji stráviť aj oveľa viac času. Z toho dôvodu som mnohé zaujímavosti či už zámerne (Jasovskú jaskyňu, vyhliadku nad Jasovom) alebo nezámerne (jaskyňa Pitykó) obišiel a nechal si na ďalšiu návštevu tohto čarovného kúta Slovenska, na ktorú sa už teraz teším.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek