Trasa

Aualm – Schuhflicker – Schuhflickersee – Urkübel – Paarseen-Sattel – Haßeck – Paarseen-Sattel – Urkübel – Schuhflickersee – Schuhflicker – Aualm

Aualm je jedným zo salašov v údolí Großarltal (nazývanom tiež Tal der Almen, teda údolie salašov), ktoré sú dostupné autom (v tomto prípade za neveľký 5-eurový poplatok). Vďaka svojej nadmorskej výške 1 800 m je tak ideálnym východiskovým bodom na prekrásne výlety s minimom námahy. Nádherné výhľady do údolia Großarltal a najmä údolia potoka Ellmaubach sa však ponúkajú už priamo od salaša, kde sa možno kochať pri dobrom jedle, zatiaľ čo deti sa môžu vyblázniť na malom ihrisku. Zároveň je Aualm vynikajúcim cieľom pre cyklistov, ktorých k nemu dovedie prekrásna 8-kilometrová cesta s 900-metrovým prevýšením a mnohými fantastickými výhľadmi.

Nás pri Aualme hneď na úvod víta partia piatich prasiat, ktoré si to štrádujú cez parkovisko, až kým nezmiznú za ohybom zákruty. Ktovie kam majú namierené. Každopádne však v našom tíme vyvolávajú nemalé nadšenie a Lucia sa výborne baví na tom, ako cestou okusujú autám ťažné zariadenia a vypľúvajú plastové krytky, ktoré na nich ukoristili. Aký lepší začiatok výletu si možno želať? Prvá časť dňa patrí mne, rýchlo si preto beriem všetky "pakšametle", Luciu s Viktorom nechávam skúmať okolie Aualmu a vyrážam tiež na prieskum, avšak mojím cieľom je Haßeck, asi 6 km vzdialený vrch. Cestou ma čaká tiež tajomné jazierko Schuhflickersee, kde sa mám následne stretnúť so zvyškom tímu.

Neplánovaný Schuhflicker

Iba chvíľočku stúpam ponad Aualm po kamenistej ceste, a keď sa otočím, mám ho ako na dlani, s panorámou vrchov v pozadí. Vľavo spoznávam Saukarkopf (2 048 m), z ktorého sa nad údolím Ellmaubachu ťahá pekný hrebeň cez Gründegg (2 168 m) až na Filzmooshörndl (2 189 m). Úplne vpravo zas vykúkajú Vysoké Taury s čerstvou snehovou čiapočkou. Po chvíli však táto panoráma mizne a ja sa vnáram do pekného vysokohorského údolia, nad ktorým sa majestátne týčia skalné steny Schuhflickera (2 214 m) a o čosi mäkšie svahy Austuhlu (2 151 m). Práve do sedla medzi týmito dvomi vrchmi mieria moje kroky. Za ním by sa malo skrývať mimoriadne fotogenické jazierko Schuhflickersee. Pohodlný výstup príjemnou vysokohorskou lúkou spríjemňujú kravy a kone, ktoré sa tu pasú a dokonale dotvárajú miestny kolorit. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa mi tiež za chrbtom znova vynára široká panoráma vrchov. Zo sedla medzi Schuhflickerom a Austuhlom sa následne otvárajú výhľady aj na ďalšie strany, či už sú to Salzburské Vápencové Alpy, alebo Berchtesgadenské Alpy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pôvodne som nemala v pláne výstup na Schuhflicker, odrádzala ma ferrata, ktorá naň vedie. Zo sedla však chodník vyzerá prívetivo a ľudia, ktorí z neho zostupujú, rozhodne nepatria medzi najzdatnejších turistov. Skúsim teda ísť hore, dokým sa budem cítiť bezpečne. Napokon zisťujem, že ferrata je len pár reťazí na dobre schodnom úseku, ktoré sú síce hojne využívané, no za sucha nie úplne nevyhnutné, takže o chvíľu bez problémov vychádzam na vrchol, ktorý ma okamžite uchvacuje perfektným 360° výhľadom. Vysoké Taury, Dachstein, Salzburské Vápencové Alpy, Berchtesgadenské Alpy aj Schuhflickersee hlboko podo mnou, to všetko mám ako na dlani. Ani sa mi odtiaľto nechce odísť, no je tu celkom hustá „premávka“ a navyše mám ešte veľké plány. Mnohými fotkami sa teda lúčim s týmto úžasným miestom a začínam zostupovať k jazierku Schuhflickersee.

Po hrebeni na Haßeck a späť

Učupené pod skalnými stenami Schuhflickera ma víta milé zelenomodré jazierko, ako stvorené na krátky oddych. Skupinka ľudí si na jeho brehu užíva dokonalú pohodičku, no ja frčím ďalej a stúpam od neho na náprotivný svah Hocheggu (2 180 m), odkiaľ mám Schuhflicker aj s jazierkom ako na dlani. Zanedlho sa však prehupnem na druhú stranu hrebeňa a predo mnou sa otvárajú výhľady na Dorfgastein a vrchy, ktoré ho obklopujú. Viac než nové pohľady však moju pozornosť zaujme chodníček vyšliapaný v strmom šikmom svahu. Toto zrovna nie je moja šálka kávy, mám radšej menej vzdušné úseky, no opatrne traverz popod vrchol Hocheggu aj s niekoľkými istiacimi reťazami zvládam, až ma chodník privádza na uzučký trávnatý hrebienok. Aj tu sa môžem pri zostupe istiť reťazami, čo mi vcelku vyhovuje, takže mám väčšiu kapacitu trochu sa okolo seba poobzerať a vychutnať si nové výhľady.

Pod Hocheggom sa už hrebeň rozširuje, no stále je dosť úzky na to, aby z neho bol pekný rozhľad na obe strany. Terén je tu veľmi pohodlný, hoci miestami trochu blatový, a fajn rýchly, takže zanedlho prechádzam nenápadným vrcholom Urkübel (2 010 m) a prichádzam do sedla Paarseen-Sattel. Už prv sa mi otvoril pohľad na milé jazierko Kleiner Paarsee, za ktorým sa neskôr ukazuje aj väčšie Großer Paarsee. Pôvodne som zvažovala, že sa zbehnem pozrieť aj k nim, no času nemám nazvyš, tak v sedle Paarseen-Sattel radšej volím cestu na Haßeck (2 119 m), kopce mám predsa o čosi radšej než jazerá.

Čaká ma teda ešte asi 100 výškových metrov, ktoré po peknej, no celkom strmej lúke, pribúdajú jedna radosť. Čo nevidieť ma teda víta rozľahlý vrchol, na ktorého severnej strane stojí kríž, odkiaľ sú fantastické výhľady do údolia Salzachu. Nechýbajú samozrejme ani Dachstein, Vysoké Taury, Salzburské Vápencové Alpy či Berchtesgadenské Alpy. Na rozdiel od Schuhflickera je tu však úplný kľud a okrem dvoch dievčat so psom tu niet ani nohy. Ideálne miesto na krátky (ale pokojne aj dlhý) proviant.

Chvíľu ešte zvažujem, že by som neznačeným chodníkom zbehla k jazeru Großer Paarsee a vrátila sa do sedla Paarseen-Sattel okolo neho, no chodník je nielen neznačený, ale aj dosť nenápadný, takže tento nápad zavrhujem a vraciam sa späť rovnakou cestou. Vôbec mi to však nevadí, lebo opačným smerom sú pohľady zasa nové a neokukané.

Cesta späť po už známych miestach ubieha rýchlejšie, a to nielen subjektívne, ale aj objektívne. Už viem, kadiaľ presne vedie chodník, kde je blato, kde treba prehopsať po kameňoch aj kde sa prejdem po trávičke. Už ma neprekvapí ostrý hrebienok ani strmý svah, v ktorom vedie chodník. Dokonca aj exponovanejšie úseky mi napodiv idú lepšie, hoci ich tentokrát zdolávam smerom nadol. K Schuhflickersee teda prichádzam so slušným medzičasom. Zvyšok tímu tam už usilovne kŕmi rybky našimi obedovo-olovrantovými žemľami. Rýchlo si ešte nejakú uchmatnem, poprehadzujem z Viktorovho ruksaku do môjho asi milión Luciiných vecí, preberiem štafetu - dieťa a vyšlem Viktora do sveta aj so stručným, no nadšeným opisom trasy. Ten po krátkom výstupe mizne za svahmi Hocheggu, kým my s Lucin dolikvidovávame žemličky. Ja si ich dávam na zaslúžený olovrant a ona sa zas pomocou nich neúspešne snaží donútiť malé rybky vyskočiť na súš.

Ešte neplánovanejší Schuhflicker

Rybky, tie by jedli hádam donekonečna a Lucin by ich aj donekonečna kŕmila, no s pokročilým časom si voľky-nevoľky musíme zbaliť všetky pakšametle a vyraziť. Máme pred sebou ešte 2 kilometre, čo s Luciou môže trvať prakticky akokoľvek dlho. V úvodnom, takmer 100-metrovom stúpaní si našťastie pýta fotoaparát a s obsiahlym komentárom fotí všetko, čo vidí. Vďaka tomu stúpame na naše pomery nezvykle rýchlo a ja sa začínam pohrávať s myšlienkou ešte jednej návštevy Schuhflickera. Tentokrát už bez davov, zato s fantastickým podvečerným slnkom. Lucin ako mierny odporca chodenia z môjho nápadu moc nadšená nie je, najradšej by sa k autu vrátila najkratšou cestou. Môj nápad však zachraňuje malý ľadový medveď, ktorého si Lucin vyškemrala pred pár dňami v großarlských potravinách a ktorý odvtedy všetky aktivity musel absolvovať s nami. Ako ľadový medveď totiž potreboval vidieť ľadovec, čo bolo, samozrejme, možné len z vrcholu Schuhflickera. No a čo by naše dieťa nespravilo pre spokojnosť plastového medveďa?

Namiesto rýchleho zostupu k Aualmu teda pokračujeme vo výstupe. Musím skonštatovať, že naše 5-ročné mláďa zvláda tento úsek ďaleko lepšie než väčšina ľudí, ktorých som tu mala tú česť stretnúť skôr. Luci to povzbudí k ešte lepšiemu výkonu a reťazový úsek vybehne úplne na jednotku. To už máme za pätami aj Viktora, takže záver výstupu je okorenený ešte súťažou o to, kto bude hore prvý. Lucinka, samozrejme, vyhráva. Hore celkom fúka a slnko už dávnejšie moc nehreje, takže Luci len vytiahne medveďa, ukáže mu ľadovec a chce ísť dole. My by sme si však radi ešte trochu užili výhľady, ktoré sú počas zlatej hodinky úplne dokonalé. Vymýšľame teda aspoň spoločnú fotku a ešte chvíľu šaškujeme s foťákom a samospúšťou.

Zostup je s Lucin trošku pomalší. Ideme totiž opatrne a v náročnejších úsekoch ju rôzne istíme. V každom prípade však ide aj so svojimi krátkymi nožičkami lepšie, než priemerný návštevník tohto vrcholu. Exponovanejší úsek je našťastie pomerne krátky, z ističov sa tak veľmi rýchlo stávame povzbudzovačmi, pohoničmi a úplne na záver, na najjednoduchšom a zároveň aj najnudnejšom úseku, aj nosičmi dieťaťa. Aualm už je pri našom príchode tichý, pokojný, parkovisko poloprázdne a po prasatách ani chýru ani slychu. Pre Lucinku však boli najsilnejším zážitkom tohto výletu a pri nastupovaním do auta na ne s láskou spomína. My s Viktorom zas máme ešte pred očami všetky tie fantastické pohľady, na ktoré bol dnešok mimoriadne bohatý.

Schuhflicker je totiž veľmi atraktívnym a zároveň pomerne ľahko dostupným vrcholom, ktorý je aj s jazierkom Schuhflickersee výbornou voľbou nielen pre rodiny s deťmi, ktorým nechýba štipka odvahy, ale aj pre každého milovníka nádherných výhľadov. Veľmi atraktívne, avšak omnoho pokojnejšie, je aj pokračovanie hrebeňa až po Haßeck s úžasnými výhľadmi do údolia Salzachu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek