Začiatok septembra sa tvári ako vrcholné leto, tak ma to láka do trochu vyšších polôh. Vyhráva trasa v Malej Fatre, kam to nemám ďaleko. Zo zvedavosti som do nej zaradil aj úseky, ktorými som dávnejšie nešiel.

Trasa

Vrútky, nákladná stanica – Turčianske Kľačany – Chata na Kľačianskej Magure – sedlo pod Suchým – Suchý – sedlo Vráta – Príslop pod Suchým – Javorina – Chata pod Suchým – sedlo Brestov – Pod Jedľovinou – Strečno, stanica

Kľačianska Magura

Zelená značka k Chate na Kľačianskej Magure začína v Turčianskych Kľačanoch, a keďže ako dopravu som použil výlučne vlak, prvou úlohou bolo dostať sa z nákladnej stanice Vrútky (naozaj tu legálne zastavujú osobáky) do Tur. Kľačian. Ochotný výpravca ma nasmeroval. Preštrikoval som sa koľajiskom popri rekonštruovanej hale a potom v pohode servisnou asfaltkou, novým mostom cez Váh, následne cez kanál a som v T. Kľačanoch.

Stúpajúcou ulicou sa dostávam za posledné domy, potom striedavo lesíkmi a lúkami vchádzam do ústia Repištskej doliny. Zanedlho križujem rozjazdenú zvážnicu. Odtiaľ je kus doliny značne zdevastovaný ťažbou. Neskôr sa situácia zlepšuje a chodník z doliny prechádza na hrebeň. Z výdatného prameňa pri prístrešku si dopĺňam vodu. Zopár serpentín zmierňuje stúpanie, o chvíľu začujem hlasy a smiech, neklamný znak, že chata je na blízku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Príliš sa nezdržujem a nedám sa zlákať orosenými pohármi. Pokračujem traverzom Kľačianskej Magury, prameň vo svahu nad chodníkom je v pohode. Stúpanie už nie je také príkre ako k chate. NPR má občas takmer pralesový charakter. Vo vrcholovej oblasti sa na čistinách objavujú porasty čučoriedia. Podchvíľou si do úst hádžem za hrsť dozretých čiernych bobuliek. Mierne klesnem a som v sedle pod Suchým. Konečne sa otvára terén s výhľadmi na hlavný hrebeň a pekné skalky na juhozápadnom svahu.

Suchý a Biele skaly

Ostáva zdolať posledný úsek zelenej na samotný vrchol Suchého. Chodník tvoria drobné serpentíny, občas po pevnej skale, inokedy sutinou. Flóre je už takmer úplne odkvitnutá len sem-tam sa objavujú tmavofialové „krížiky“ kvetov pahorca brvitého. Nahor prichádzam tesne pred dvojicou stúpajúcou po červenej od severu. Vydýcham sa a pokochám sa kruhovým výhľadom. Upúta najmä Žilina s vodným dielom na západe a hrebeň Bielych skál s Malým Kriváňom na opačnej strane.

Pokračujem, ako som plánoval – členitým terénom po červenej smerom na Stratenec. Miestami treba na skalách zapojiť aj ruky a turisti idúci „na ťažko“ majú o zábavu postarané. Na to, že je po prázdninách a pracovný deň, stretávam dosť protiidúcich. V sedle Vráta opúšťam hrebeň a spúšťam sa po žltej traverzom severných svahov Suchého. Odtiaľto vidno strmé skaliská, po vrchu ktorých som pred chvíľou išiel. Úzky chodník križuje viacero vlhkých žľabov, ale žiadny vodný zdroj vhodný na nabratie som nezaznamenal. Séria drobných klesaní a stúpaní bučinou ma privádza opäť na hrebeň – do sedla Príslop pod Suchým.

Z lúky sa otvára spätný pohľad na Suchý a hrebeň Bielych skál, potom sa zas vnáram do lesa a rovnomerne klesám do plytkého sedielka. Vpravo pomedzi konáre presvitajú na skale upevnené Božie muky a soška Bohorodičky, nadol je prešliapaný úzky chodník. Krátky výšvih ma privádza opäť na lúky v lokalite Javorina a odtiaľ prudko nadol popri nefunkčnom lyžiarskom vleku k Chate pod Suchým.

Popod Jedľovinu a rúbaninu

Posedím si, vytrasiem kamienky z obuvi, naberám vodu z prameňa pred chatou a pokračujem, keďže na vlak do Strečna sa nevyberám najkratšou cestou. Popod vrch Kopa je žlto vyznačený traverz poľovníckym chodníkom. Sprvu vedie vcelku zachovalým smrekovým lesom, krátko pred sedlom Brestov sú kusy lesa vyrúbané, aj temeno protiľahlej Jedľoviny je holé.

V sedle sa napájam na zelenú a začínam prudko klesať, Zároveň začujem neklamné zvuky, že dolu v lese sa pracuje. O chvíľu sa ocitám priamo uprostred deja: serpentíny zvážnice totálne rozjazdené, stromy naokolo čerstvo vypílené, haluzina pletúca sa popod nohy… len blikajúca bodka na elektronickej mape ma presviedča, že som správne na trase. Po chvíli dolu na lesnej ceste vidím aj pôvodcu s dopoly naloženým ťahačom. Krížom cez moju trasu je navláčená ešte hodná kopa kmeňov, ktorú okrajom nejako preliezam. Takéto zážitky by som kľudne oželel.

Z vrcholu staršieho rúbaniska sa otvára výhľad na kysuckú stranu s Dolnou Tižinou v údolí. Dolu stráňou sú vyšliapané úzke serpentíny po ďalší ohyb cesty. Značka ju len prekrižuje a už pokračuje menej strmo kopaným chodníkom. Za zmienku stojí zachytený prameň blízko pod cestou, vody mám dosť, ale aspoň využijem pohár a osviežim sa.

Po pol kilometri sa napájam na širšiu spevnenú cestu. Po ďalších 500 metrov z nej schádzam na zarastený chodník doprava, ale ten sa k ceste po dákych 300 metroch opäť vyšplhá. Neveriacky kontrolujem s mapou – evidentne preznačili, už sa značkárovi nechcelo pokračovať kriačinami. Takže po 200 metroch po ceste zas doprava a definitívne napojenie na pôvodnú trasu.

Od lesníckej chatky značka neomylne vedie po spevnenej ceste, neskôr sa sprava pripája rozbitá asfaltka a okrajom lúky klesám na rázcestie pod Jedľovinou. Odtiaľ by som rád pokračoval žltou až do Strečna. Smerovka ma navádza, ale na rozhraní lúky a starého rúbaniska niet značiek. Konzultujem s mapou a až nižšie mi správnosť postupu potvrdí značenie.

Trochu blúdenia na záver

Od chaty Fatranka cez chatovú osadu chvíľu idem asfaltkou, potom prudko doľava, mostíkom cez potok na rozsiahle lúky. Zas len mapa mi pomáha určiť smer postupu priamo k ďalším chatkám. V polovici sú krížom cez lúku rozmiestnené hrubé drevené koly a časť z nich už aj stroj zatĺka do zeme. Tipujem, že dlho to už takto priechodné neostane.

Pri chatách kúsok schádzam a dopĺňam si vodu z výdatného pekne upraveného prameňa Félix. Značka sa ďalej trochu motá pomedzi pozemky chát, je ťažšie sledovateľná, aj sa mi podarí na kuse ju stratiť. Popri hornom okraji veľkej lúky je to už bez problémov, ale pod vedením VN váham. Smer je zhruba jasný a podľa mapy by som mal pokračovať mierne doprava k dolnému okraju kriačin. Značku ale vidím na strome vľavo na kraji lesa. V pokračovaní cesty ale nič. Tak sa tu chvíľu motám a hľadám správne pokračovanie.

Napokon to vzdávam, hádam kvôli takej blbosti nezmeškám vlak. Strihnem to dolu výbežkom lúky a po prekonaní húštiny sa podľa očakávania napájam na úzky chodník so značkami. Ostáva mi ešte trocha času, tak odbáčam dolu k zatopenému lomu. Voda nie je taká priezračná, ako si ju pamätám spred rokov, ale na spláchnutie prachu a potu celého dňa poslúži. Skratkou popri zrúcanine prevádzkovej budovy lomu som na nástupišti za pár minút.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek