Pri objavovaní zaujímavých miest Slovenska patrím medzi tých, ktorých keď vyhodia dverami, prídu oknom. Nemám rada spojenie „nedá sa“ – skoro všetko sa dá, len treba nájsť spôsob, ako sa to dá. Manžel prišiel s tým, že neďaleko Tornale, v katastri obce Polina je vodopád Čerešňová skala. Krásny názov – kedy ideme? No hneď ma schladil, lebo do Poliny neexistuje pre nás vhodné spojenie, nemáme sa tam ako dostať. Chytila som mapu a cestovné poriadky a toľko som špekulovala až sme nakoniec predsa len išli pozrieť Čerešňovú skalu.

Túra Fenomén Gemer - Cerová vrchovina

21. 12. 21 Juraj Geleneky

Tornaľa

Vlak do Tornale nás priviezol takmer načas. Do odchodu autobusu naším smerom máme hodinu, a tak si ideme obzrieť Zoltánku. Nie je to žiadna slečna, ale starý historický mestský park v Tornali. Park má síce lepšie časy dávno za sebou, ale stále sa oplatí vidieť.

Pri vstupe do parku nás víta zaujímavá veľkoplošná maľba, doplnená textom Jaromíra Nohavicu z piesne Kometa. Februárové slnko zlátilo sivé stromy, ktorých obvod sa dievčatá pokúšali zmerať. Krásne sú najmä dva vyše 300-ročné platany. Stúpali sme po stupňoch amfiteátra, v ktorom sa očividne už dávno nekonalo žiadne predstavenie, nazreli sme do fontány, ktorú si „tiežľudia“ pomýlili s odpadkovým košom a dlho sme sa venovali vari najväčšej atrakcii parku – novodobej hradnej zrúcanine. V období romantizmu bolo módou stavať v parkoch napodobeniny zrúcanín starých hradov, no a toto je jedna z nich. Hrad stojí na malom vápencovom brale, ktoré v rovinatom kraji pôsobí dosť mohutne až nepatrične. Archeologický výskum potvrdil, že na tomto mieste naozaj stál hrad (opevnená veža) na prelome 10. a 11. storočia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou k Čerešňovej skale

Levkuška – Rašice – Čerešňová skala – Vyšné Valice

Hodina nám ubehla veľmi rýchlo a my sme sa ponáhľali na autobusovú stanicu. Tá nás milo prekvapila, je moderná, prehľadná, proste zázemie pre cestujúcich. My Zvolenčania môžeme o takej zatiaľ iba snívať. Sadli sme si do autobusu, ktorý síce nešiel presne tam, kam sme potrebovali, ale výrazne nás priblížil k nášmu cieľu. Vystúpili sme na rázcestí Levkuška a kráčali sme cez dedinku s malebným názvom. Za dedinkou nás pristavila vodná nádrž Levkuška. Levkuška je rajom pre rybárov. Po brehu je veľa lavičiek a ohnísk, vidno, že sa tu robia pikniky. Všade však čisto, žiadne odpadky, čo nebýva vždy v rybárskych destináciách zvykom. Ale možno to bolo len preto, že uprostred februára sa asi neloví. Hladina nádrže bola ešte pod ľadom, okrem nás tu nebol nikto, úžasný pokoj vyžaroval z miesta. Bola to veľmi príjemná prestávka na kávu.

Pokračovali sme ďalej po štátnej ceste do koncovej obce Rašice. Malá dedinka tiež milo prekvapila. Je pekne, moderne upravená, ale zachovali pamiatky aj na bývalý život na dedine (vahadlová studňa). A ľudia, ktorých sme stretli, sa nám s úsmevom prihovárali. Za Rašicami pokračovala asfaltová cesta k jednej samote. Tú sme si však pozrieť nešli, ale zabočili sme vľavo k Rašickému potoku. Na jeho toku by mal byť vodopád Čerešňová skala, a keďže sme nevedeli, kde presne, rozhodli sme sa držať viac–menej jeho koryta.

Vodopád Čerešňová skala

Kráčali sme chvíľu poľnou cestou, potom sme prešli na druhý breh a napojili sa na lesnú cestu, ktorá bola na naše prekvapenie celkom zasnežená. Cesta však viedla k ďalšej samote a tú sme radšej obišli oblúkom po lúkach. Na briežku nad lúkou sme videli celkom čerstvo vyhrabané nory. Vrátili sme sa ku korytu potoka. Voda v ňom sa medzitým stratila a my sme kráčali suchým korytom. Koryto bolo zo začiatku celkom plytké, len taký výmoľ, ale ako sme stúpali, zarezávalo sa stále hlbšie do podložia. Časť partie kráčala svahom, ale keď sa breh veľmi zostrmil, radšej všetci zostúpili dole a spoločne sme kráčali suchým korytom. Stále však nič nenasvedčovalo tomu, že by tu mal byť vodopád.

Po čase sa však pred nami zjavila vysoká tufová stena a potok zabočil prudko doprava. Zrazu sme sa ocitli zovretí medzi dvomi stenami. Niektorí skúšali ísť dnom, ale to bolo veľmi zapadané stromami, a tak časť z nás sa štverala do svahu za pomoci všetkých štyroch končatín. Zo svahu sme mali pekný výhľad na tufovú stenu na druhej strane. Vytvorili sa na nej malé ľadopády. Mysleli sme si, že je to možno hľadaný vodopád, ale vtom Ľubko, ktorý išiel dnom, volal, že ho už vidí. Štverali sme sa teda ďalej. Cestou nás pobavila ťapka Gazdovej maliny, zaseknutá v spadnutom kmeni stromu. Vyzerala ako smerovka a nakoniec aj bola! Ukázala nám cestu k nenápadnému chodníčku a ten nás doviedol k vodopádu.

Ľubko stál pod vodopádom, teda vlastne ľadopádom a my sme ho obdivovali zhora. Samozrejme, keď sme pofotili, zišli sme aj my dole k ľadopádu a obdivovali jeho belostný baldachýn a ľadové útvary pod ľadopádom, ktoré vytvorili skaly, voda a mráz. Páčilo sa nám tu. Dosť dlhú chvíľu sme sa tu pozabávali, no bolo tu chladno a bol čas obeda. Vyšli sme opatrne pravou stranou popod skaly. Vedie tadiaľ úzky chodníček a ním sme vyšli nad stenu. Hrebienok bol čiastočne odlesnený a prehriaty februárovým slniečkom.

Posadali sme si na pne a s chuťou sa najedli. Z hrebienka bol pekný pohľad do dolinky potoka Turiec. Zaujala nás hlavne sústava rybníkov pod Polinou. Zdá sa, že aj dedinky Leváre, Skerešovo, Chvalová či Polina by stáli za pozretie.

Cestou do Vyšných Valíc

Sympatickým hrebienkom sme sa preklenuli na opačnú stranu malej dolinky a ďalším hrebienkom sme kráčali k vrchu Pivničník. Vrch je zarastený, ale pri schádzaní z neho sme natrafili na celkom pekný skalný rad z tufobrekcií. Hlavne zaujali dve skalné hlavy na vrchole. Ďalšie prekvapenie nás čakalo pod vrchom v lese. Les bol samá mladina a zrazu pred nami nádherný starý dub, určite aspoň storočný. Kde sa tu vzal? O pár desiatok metrov ďalší a ďalší. Vyjdeme na lúku a pred nami ďalšie staré duby. Takže je to jasné – bol to pasienkový les, z ktorého kus ukrojila náletová mladina, keď sa prestalo pásť. Podľa pobytových znakov sa zdá, že sa opäť pasie. Vytešení z nečakane peknej prírodnej scenérie sme schádzali poľnou cestou do civilizácie. Z cesty som fotila dedinu a nad dedinou ma zaujala lesostepná skalnatá stráň. Ľubko mi povedal, že je to Deravá skala a pri nej Deškov hrad a že by sa tam oplatilo ísť, len ešte nevie ako, lebo tam nie je značený chodník.

Vyšné Valice

Vyšli sme na štátnu cestu v Gregorovciach, čo je časť obce Vyšné Valice. Vo Vyšných Valiciach sme najskôr zašli k reformovanému kostolu s drevenou zvonicou. Pôvodne gotický kostol bol neskôr renesančne upravený. V 17. storočí bol okolo neho postavený obranný múr a vstupná brána so schodiskom. V areáli kostola je veľmi pekná renesančná drevená zvonica.

Bočnou uličkou sme kráčali do stredu obce pohľadať krčmu. Krčmu nemajú, ale na križovatke sme s prekvapením našli veľkú mapu a informačnú tabuľu s výzvou, aby sme navštívili náučnú lokalitu Deravá skala. Trasa je vraj dokonca vyznačená. No išli by sme hneď, ale je polovica februára, dni sú krátke a do Zvolena ďaleko. Tak si kúpime v potravinách plechovkové pivo, sadneme si na lavičku na zastávke a hodnotíme dnešný deň. Bol vydarený a do Vyšných Valíc sa určite vrátime.

Návrat do Valíc

O tri mesiace sme opäť v Tornali a opäť máme hodinu čas do odchodu autobusu. Opäť prechádzame cez Zoltánku, ale teraz smerujeme až za ňu. Za parkom je plnička minerálnej vody Gemerka. Časť vody nejde do plničky, ale vyteká z rúrky pod malým prístreškom a je voľne dostupná pre domácich i okoloidúcich. Vo februári sme nemali chuť na studenú minerálku, ale teraz v máji nám osvieženie v podobe chutnej minerálky padne veľmi dobre. Napijeme sa dosýta a, samozrejme, naplníme si aj fľaše na cestu.

Prejdeme na autobusovú stanicu a počkáme na náš spoj, ktorý nás odvezie rovno do Vyšných Valíc. Tu sa znovu pristavíme pri náučnej tabuli a študujeme si trasu.

Vyšné Valice – Deškov hrad – Deravá skala – Veľký Blh

Podľa mapky máme ísť rovno k poľnohospodárskemu družstvu, a tak ideme. Keď prichádzame k bráne, vyjde odtiaľ pán a pýta sa nás, kam ideme. Odpovedáme a on nás zavráti, že cez družstvo nemôžeme. Kvôli prasaciemu moru je prísny zákaz vstupu cudzím osobám do blízkosti farmy.

Hneď nám vysvetľuje, kadiaľ máme farmu obísť. Samozrejme, otáčame sa a pán ide chvíľu s nami. Hovorí nám, že on dal vyznačiť trasu, aj posedenie pod hradom a náučné tabule, no žiaľ, teraz sa o to nikto nestará. Takže trasu nevyznačil KST, ale je to tak trochu „pirátske značenie“ a preto nie je na žiadnej mape! Sme zvedaví, čo nás na trase teda bude čakať.

Prejdeme oblúkom za dedinu a kráčame dobrou poľnou cestou k lesu. Okolo cesty to celkom pekne kvitne a mojich spoločníkov zdržiavam. Trasa je dobre značená, dokonca klasickým pásovým značením.

Deškov hrad

Pochvaľovali sme si dobrú lesnú cestu aj značenie, ale keď sme prišli k lokalite, kde mal stáť Deškov hrad, Ľubko zavelil, že opúšťame značku a ideme si hradný kopec obzrieť pekne od základu. A tak namiesto pohodlnej cesty sme mali výstup poriadne strmým svahom. O chvíľu sme však boli hore na plošine, ktorá naozaj pripomínala hradné nádvorie v rozvalinách. Dalo sa poznať, že plošina bola umelo upravovaná, aj keď hradné múry to rozhodne neboli a vlastne ani hrad. Stála tu však drevená strážna pevnosť, ktorá slúžila na ochranu obyvateľstva a pozorovanie pohybu nepriateľov. Prečo sa to volá Deškov hrad som však nezistila.

Poobzerali sme si lokalitu zo všetkých strán, zišli sme aj k jaskyni, ktorá je vo svahu. Vchod do jaskyne je čiastočne zavalený popadanými balvanmi a veru nemali sme chuť ju ísť preskúmať. Pôsobila dosť nebezpečne. Radšej sme zišli k oddychovému miestu s lavičkami, ktoré je však dosť zničené a zaslúžilo by si opravu. Ale káva tam aj tak chutila.

Deravá skala

Vrátili sme sa na značku a chvíľu sme išli po nej. Ale naozaj len chvíľu. Veď treba zistiť, prečo sa volá deravou. No a to sa dá zistiť, len keď si ju obzrieme pekne zdola. Prieskum bol však hodne náročný. Nielenže svah bol strmý ako strecha, ale bol aj poriadne sutinový, takže nájsť pevný bod bolo umenie! Škriabali sme sa štvortaktom a pritom dávali pozor, aby sme tomu pod nami neposlali bolestivý pozdrav formou uvoľnenej skalky. Ešteže sme boli len traja. Skala nie je kompaktná, je naozaj samá diera. Ale až takmer pod vrcholom sme konečne uvideli dieru, ktorá jej dala meno. Bližšie sa však odvážil len Ľubko. Prejsť priečne sutinovou šikminou by bol veľký hazard. Ja mám rada adrenalín, ale len „odtiaľ – potiaľ!“ Diera však aj z diaľky vyzerala zaujímavo. Ešte lepšie by vyznela mimo vegetačného obdobia.

Vyštverali sme sa hore na skalnatú plošinu a odmenou nám boli veľmi pekné výhľady do Valickej doliny. Ja som sa samozrejme vyšantila aj pri fotení kvetín, ktorých tu bolo neúrekom. Oddýchnutí sme sa vrátili na značku a chodníčkom zišli pod skalu.

Rozhodli sme sa nevrátiť do Vyšných Valíc, ale prešli sme lesnými cestami do Veľkého Blhu a odtiaľ autobusom do Rimavskej Soboty na vlak.

Záver

Veru pekné a zaujímavé miesta sa dajú nájsť aj na juhu Slovenska. Viem, že nikdy nebudú prvoradým cieľom turistov, ale v čase, keď na severe prevláda nevľúdne počasie, môže byť juh veľmi dobrou alternatívou. Veď všade je krásne, tak načo sedieť doma!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek