Ako to vyzerá, keď sa štyri ženy vyberú na štyri dni do hôr?

Nápad vznikol celkom rýchlo – baby, pôjdeme na hrebeňovku! Ale nie len obyčajnú. V kvalitnom turistickom oblečení to je lahoda. My sme išli za dámy. Heslom našej túry bolo vždy vyzerať k svetu. Pekne sme si nabalili do batôžka šatočky, silonky, make-up, fén, lak na nechty a kilá ďalšej "ružovej výbavy." Samozrejme nabalili sme aj turistické oblečenie a kvalitnú obuv.

Plán sme mali najskôr prejsť iba z Telgártu na Chopok a domov. Ale plány sa zmenili za jazdy a my sme skončili nakoniec až na Donovaloch.

Trasa

1. Telgárt - útulňa Andrejcová, 16 km
2. útulňa Andrejcová - Čertovica, 28 km
3. Čertovica - útulňa Ďurková pod Chabencom, 26 km
4. Ďurková - Donovaly, 27 km

1. deň: z Telgártu na útulňu Andrejcová

Môj batoh mal asi 12 kilogramov, hmm a to tam mám toľko hlúpostí. Viem si predstaviť váhu batohu aj pod 10 kg, ale ideme za pipiny, tak trp dievča. Piatok ráno o desiatej sme vyrazili v zložení "tri pipinky" a náš "šofér" Adam, ktorý nám spríjemnil cestu až na Kráľovu hoľu, tiež v peknom outfite.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Počasie bolo k nám prajné, a tak sme sa na parkovisku obliekli do našich turistických outfitov. Vyzeralo to celkom vtipne, šatočky a veľký batoh na chrbte. Začali sme stúpať po červenej značke hore strmým chodníkom. Cez zarastené kriačiny a vysoké trávy sme sa brodili lúkami pod hoľou. Bola som zvedavá, koľko kliešťov si donesiem domov ako suvenír z výletu.

Hmm, prečo Adam chodil stále posledný... Cestou sme stretli pár turistov, ktorí nám venovali začudované pohľady. O pol druhej sme sa konečne dostali na Kráľovu hoľu. Bavlnené a ľanové šaty sme mali kompletne premočené. Vietor tu divoko fučal a dvíhal nám šatočky. Moje pozadie uzrelo horské slnko niekoľkokrát behom pár minút. Tak toto nie baby... Ideme do turistického. Z batoha som vytiahla všetky teplé veci a obliekla ich na seba. Posadali sme si do závetria na schody a rozbalili stravu vhodnú pre "horské dámy". Rožky s paštétou. Konečne teplo a plný žalúdok. Po výdatnom obede sa s nami Adam rozlúčil. Nás čakalo ešte 10 km na útulňu Andrejcová. Ešteže sme šaty dali dole, vietor neskutočne fúkal celou cestou až po Bartkovú. Záchranu pred vetrom vytvorila až kosodrevina, do ktorej sme vbehli. Konečne sme dorazili do dnešného cieľa.

Víťazoslávne sme sa zvalili do trávy pred útulňu. Chatár zareagoval, hneď ako nás uvidel, a opýtal sa nás: "Tri pivá?" Ozvalo sa zborové: "ÁNO."

Na útulni to žilo. Okrem nás sa tu v tráve váľalo ešte asi 15 ľudí. Zarozprávali sme sa s jedným Francúzom, ktorý trekuje po Slovensku. Sisa s Katkou vytiahli svoje ťapky s "home made plum alcohol" a ponúkli zahraničného pútnika. "Oh, strong," zvraštil tvár a pohladil sa po hrudi. Ako zapadlo slnko, vytratili sa aj ľudia, ktorí sa váľali v tráve, a my sme sa pobrali tiež spať na staré matrace, ktoré boli na poschodí.

2. deň: z Andrejcovej na Čertovicu

Bolo 6.15 h, keď zvonil budík. Sadla som si v spacáku ako húsenica so zalepenými očami a premýšľala som nad tým, kde to vlastne som. Všetky tri sme vyzerali ako zombie mátohy. Dámy, mali by sme sa ísť upraviť a pripraviť raňajky. Úpravy počkajú, najskôr treba vyriešiť určité veci na latríne za útulňou. Vonku bola hrozná zima a vyzeralo to na dážď. Obliekli sme na seba asi všetky veci z batohov a šaty ostali niekde na spodku odpočívať. Chceli sme si navariť rannú kávičku a kašu zo sáčku, ale pri pohľade na dva plechové hrnčeky a varič s bombou sme sa tuho zamysleli. Hmm, zobral niekto hrniec na varenie? Nie...

Ešteže kúsok od nás balil veci do batohu mladý chlapec. "Ahoj, požičiaš nám hrniec?" Boli sme zachránené. Bola aj káva, aj kaša. Ale nejak sa nám nechcelo do dámskych úprav. Make-up na tvár? Nehrozí. Včera sme si pekne spálili tvár na slniečku, lebo náš opaľovací krém ostal niekde v batohu. Bolo by kruté na červenú tvár nanášať vrstvu niečoho, čo tam nepatrí. Jediné, na čo sme sa zmohli, bol deodorant pod pazuchy a malé úpravy vizáže v cestovnom zrkadielku. Vyrazili sme v sobotu ráno krátko pred ôsmou. Psychicky sme sa priplavili na fakt, že asi zmokneme.

Tento deň sa bežala Nízkotatranská stíhačka. Cestou sme sa vyhýbali bežcom a hlasno ich povzbudzovali. Oni bežali trek, ktorý my budeme šliapať 4 dni. S úctou sme obdivovali každého jedného z nich. Zlý úsek cesty z Andrejcovej po Priehybu, ktorý bol plný popadaných stromov a zarastených kriačin, bol vyznačený vďaka behu farebnými fáborkami. Stretli sme pána lesníka, ktorému sa isto nepáčilo toto značenie, no o chvíľku sme stretli vysmiatych organizátorov, ktorí značenie zbierali. Snáď sa teda nestratíme, keď už nemáme vyznačenú cestu ako runway. Podozrivo dlho sme klesali. A keď je niekde klesanie, potom bude nasledovať stúpanie. Hore, dole, hore, dole, monotónnosť úseku nás zabíjala. Začalo ešte aj pršať. Zmokli sme, no na Priehybe sme boli suché.

Nádhera, čakal nás tu otvorený bufet. Chlapci, ktorí podávali občerstvenie bežcom nám spríjemnili pár minút, pokiaľ sme sa odhodlali opäť vyšliapať do strmého kopca, na ktorý sme mali krásny výhľad. Náš plán bol prejsť rýchlo na Ramžu, dať si tam neskorý obed a presunúť sa na Čertovicu. Plán to bol teda pekný. Po treťom kopci, ktorý sme zvládli cestou hore-dole, hore-dole prišiel ďalší kopec a útulne nikde. Začalo zas pršať. Vyťahujeme pršiplášte a ľutujeme Katku, ktorá nemá žiadny. Neskutočne som bola vďačná za moje návleky na nohy, vďaka ktorým som mala ako-tak sucho v topánke. Ono nešlo ani tak o dážď, čo padal zhora, ale skôr nám prekážala voda z vysokej trávy a kríkov na naše topánky, keď sme sa brodili húštinou.

Ako sme zmokli, tak sme uschli, no chaty nikde. Neskorý obed sme si nakoniec rozložili niekde v tráve na mravenisku. Chata musí byť už každú chvíľku. Už sme stihli uschnúť. Kráčali sme nekonečne dlho, až sme zacítili vôňu spáleného dreva. Vytrhlo nás to z našej depresie a nálada išla rapídne hore. Došli sme k smerovníku na rázcestí, kde bolo napísané Útulňa Ramža. Rozhliadli sme sa po okolí a uvidíme malú drevenú búdku v pozadí. Dobrá nálada hneď klesla. "To iba toto?" Smutne sme kráčali k drevenej búdke, až sa spoza stromov vynorila pravá útulňa Ramža. Malá drevená búdka, ktorú sme videli od smerovníka, bola totiž kadibúdka. Dobre sme príhodou pobavili miestneho hospodára. Uvarili sme si tu teplú vifonku a osušili topánky pri ohni.

No o šiestej večer si musela naša Katka obuť do nitky mokré topánky opäť na nohy a pohli sme sa ďalej. Nekonečná cesta pokračovala. Batoh bol neznesiteľne ťažký. Ramená boleli, kolená boleli, nohy boleli, všetko bolelo. Slnko sa už poberalo za obzor a my sme ešte stále kráčali po kvetnatej lúke, rúbanisku a lese... Bolo pol ôsmej večer, keď sme uvideli civilizáciu. Ubytovanie sme mali dohodnuté od chatára z Andrejcovej. Mali sme hľadať malý biely domček Horského spoločenstva.

Prerobená turistická ubytovňa nám robila útočisko pre tento večer. Sprcha, posteľ a rádiator, na ktorom sa sušili tri páry premočených topánok. Dostali sme ružové papučky, to je paráda. Veľmi príjemne ma prekvapila malá kuchynka, kde som našla štyri smetné koše (plast, kov, papier, sklo). Chalani ľúbia recyklovať. To sa mi páči. Išli sme spať okolo desiatej večer. Vízie upravených pipiniek na horách padli úplne. Po celodennom kráčaní takýmto terénom sme ani nepomysleli na lakovanie nechtov alebo úpravu vlasov. Maximálne sme sa zmohli na sprchu a... Pozor... prišiel čas na využitie najzbytočnejšej veci na túre - FÉN.

3. deň: z Čertovice na Ďurkovú

Ráno bolo asi to najhoršie, aké som zažila. Mňa asi zbili palicou po celom tele. Sisa mala do rána zrážku s kamiónom a Katku prešiel parný valec. Všetky tri sme vyzerali hrozne. Neviem, akým zázrakom sa nám podarilo vstať. Dopomohol nám k tomu asi Flector, čo sme ráno vypili. Dnes sa k nám pridáva posila ženského družstva. Lucka. Výborne, aspoň doniesla plný batoh jedla, lebo my nenažraté sme si väčšinu zjedli. A aspoň pošlem domov zbytočné veci, ktoré nebudem potrebovať. Pipinky na výlete kašlú na vonkajší vzhľad. Posielam domov asi 2,5 kila zbytočností, vrátane poplašnej zbrane na zver. Veď máme sprej... Najbližšia zastávka bude "Štefánička". Cestu sme si krátili hrou na Aktívny a pasívny pád.

Aktívny pád je, keď spadneš a ešte letíš. Hodnotí sa dĺžka letu + elegantnosť dopadu + výsledná poloha v akej skončíš. Pasívny pád je, keď spadneš a ostaneš ležať. Hodnotí sa poloha, v ktorej zostaneš. Čím krkolomnejšia poloha, tým viac bodov...

Cesta išla rýchlo, body sme zbierali tiež celkom rýchlo. Doteraz neviem, či to bolo flektorom, alebo tým, že som odľahčila batoh, ale od tohto dňa ma prestali bolieť ramená a chrbát. Telo si asi zvyklo. Najlepšia vec, čo som si mohla obliecť, boli žlté nohavice na zips. Keď mi bolo teplo mala som kraťasy a spodky nohavíc som mala zrolované v návlekoch. A keď začalo neznesiteľne fúkať, som si zapla naspäť spodky nohavíc. Šikovný vynález. Teplo sa striedalo so zimou a my sme stáli každý kilometer a buď sme vyzliekali vrstvu oblečenia alebo sa obliekali.

Zastavila som na hrebeni a obzrela sa za seba. Neopísateľný pocit, keď som videla vzdialené kopce, cez ktoré som kráčala. A v pozadí malinký, takmer splýval s pozadím, vysielač na Kráľovej holi. Na Králičke neznesiteľne fučalo, ale chata bola na dohľad. O 11-tej sme dorazili na Chatu gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom. Rozložili sme si tu vlastný bufet a jedli, jedli, jedli a jedli. Telo si zapýta pri výkonoch.

Pohli sme sa ďalej a obchádzame vrchol Ďumbiera po červenej trase. O druhej sme tlačili parené buchty na Kamennej chate. Na trase sme stretli asi najviac turistov z celého prechodu. Moc sa nám nechcelo ísť z Kamienky, ale ak chceme prísť na Ďurkovú za svetla, mali by sme sa rozhýbať. Nasledujúce kilometre po hrebeni boli najkrajšie z celej hrebeňovky. Stretli sme kamzíky, hady, chrobáky, ale turistov žiadnych. Sedeli sme na Chabenci a odrazu sme zbadali človeka. S rajčinou v jednej ruke a horalkou v druhej ruke som sledovala pána v šortkách a tričku, ktorý prebehol vedľa nás klusom a mávol rukou na pozdrav. Za pár minút sa vracal späť, to sa už pristavil. Pán si to takto na večer vybehol z Magurky.

Aspoň sme sa ho opýtali, ako ďaleko máme útulňu. "Baby to je už iba kúsok." Povzbudené jeho slovami sme sa pobrali ďalej. Mal pravdu. Fakt to bol kúsok, až sme nechceli veriť, že to je "naša útulňa." Prišli sme k učupenej chatke na lúke. Bolo tu pár ľudí a hospodár. Mladí Nemci si postavili stan vedľa chaty. Tiež išli hrebeňovku, ale oni končili v Telgárte. Zarozprávali sme sa s nimi pri prameni ľadovej vody, v ktorej sme si máčali boľavé nohy. Pri pohľade na Katkine nohy som si v duchu ďakovala za svoje topánky, v ktorých som mala nohy ako vo vatičke. Síce sem-tam premokli, ale neurobili ani jeden otlak, a to som nemala ani preventívne prelepené päty. Za 5,- € sme dostali matrac v podkroví. Spať sa nám zázračne nechcelo, a tak sme ešte dlho debatovali za stolom.

4. deň: z Ďurkovej na Donovaly

Vstávali sme s podozrivou ľahkosťou. Oproti ránu na Čertovici to bola prechádzka ružovou záhradou. Raňajkovali sme veľmi dlho. Zjedli sme takmer všetko jedlo, veď toto je posledný deň na horách. A strašne sa nám nechcelo rozhýbať. Rannú hygienu sme absolvovali v blízkom potoku a vyštartovali sme do hmlistého počasia o deviatej ráno. Počasie pod psa netrvalo dlho. O dve hodiny sa mraky potrhali a vyšlo slnko. Opäť sa nám objavili krásne scenérie hrebeňa. Telo si zvyklo na ťažký batoh a aj nohy prestali bolieť. Kráčalo sa veľmi pohodlne.

Trasu sme poňali, ako gastroturistiku, pásli sme sa na čučoriedkach, brusniciach, horských malinách a jahodách. Asi preto nám niektoré úseky cesty trvali tak dlho. Po piatich hodinách kráčania sme prvýkrát uvideli dole v sedle Donovaly. Tak a je to tu. O chvíľu bude cieľ. Delí nás od neho ešte pekných pár kilometrov. Cestou sme stretávali turistov, ale všetci išli opačným smerom. Českí skauti, rodiny s deťmi a vysmiaty Američan, ktorého sme stretli na Veľkej Chochuli. Pri zostupe do Hiadeľského sedla sme zhadzovali so seba vrstvy oblečenia. Teplo, neskutočné teplo.

Poslednou čerešničkou na torte bolo stúpanie na Kozí chrbát. To nás zabilo, ale vyrovnalo sa to s nádherným klesaním po voňavých lúkach. O 18.30 h sme tu! Po štyroch dňoch sme sa konečne prebojovali na vysnívané Donovaly. Ešte nekonečná asfaltka a dorazili sme k smerovníku. Pocit neopísateľný, nohy zodraté, žalúdky prázdne a hlava oddýchnutá.

Záver

Síce sme hrebeňovku Nízkych Tatier chceli prejsť ako dámy, ale v horách sa moc nedá hrať na krásavice. Pipinky na hrebeni by zmrzli bez teplých mikín a búnd. Body sme zbierali celou cestou, ale bolo ich toľko, že si nepamätám výsledné cifry. Pekná nízkonákladová dovolenka v objatí slovenských hôr. Ale čo budem písať, odporúčam zažiť... Zažiť hlavne pocit, keď sa človek obzrie za seba a vidí malé kopčeky v diaľave, cez ktoré pred pár dňami prechádzal.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek