Začiatkom leta som dával dokopy partiu na hrebeňový prechod niektorého z našich pohorí. Z termínu, ktorý sme si predbežne určili, sa však účastníci kvôli dovolenkám na inom mieste či pracovným povinnostiam postupne odhlasovali, a tak sme nakoniec ostali dvaja. Aj ten druhý – stály parťák Ľuboš - mal čas len na dva-tri dni, tak sme si za túru zvolili hrebeňový prechod Roháčov.

Trasa

Zverovka – Zadná Látaná – sedlo Zábrať – Rákoň – Volovec – Ostrý Roháč – Plačlivé – Tri kopy – Hrubá kopa – Baníkov – Baníkovské sedlo – Roháčsky vodopád – Adamcuľa - Zverovka

Príchod

S Ľubošom sa stretávame v Zuberci v stredu večer, on kvôli povinnostiam cestoval neskôr, ja síce skôr, ale cez Ferratu HZS na Martinských holiach, a tak pricestujeme takmer v rovnaký čas. Po ubytovaní ideme do dediny na jedno pivo, kde mu ukážem plán našej trasy. Trasu a podmienky som mu posielal na preštudovanie už skôr, on sa však nikdy o to pred túrou nestará, všetko necháva na mňa, necháva sa prekvapiť. Preto sa mu zaligocú očká šťastím, keď mu poviem, že ide o jednu z najťažších jednodňových značených trás na Slovensku. Má rád výzvy a ich prekonávanie, aj keď teraz má trochu obavy, keďže takmer pol roka na žiadnej túre nebol. Objednáme si ešte jedno orosené na úspešné absolvovanie túry a po jeho dopití sa poberieme spať.

Zo Zverovky na Volovec

Hodiny a svetlo nás budia o 5.00 ráno, po raňajkách a pobalení batohov vyrážame na Zverovku. Auto odstavím na parkovisku a po žltej značke, ktorou pôjdeme až do sedla Zábrať a na Rákoň, vyrazíme asfaltkou do Látanej doliny. Príjemným stúpaním si rozcvičujeme nohy a ponárame sa do sviežej zelenej prírody. Po chvíli dobiehame troch turistov, otca so synom a dcérou, a chvíľu debatujeme. Chystajú sa na Volovec a potom podľa chuti buď cez Ostrý Roháč a Plačlivé na Žiarsku chatu, alebo Roháčskou dolinou späť na Zverovku. Podľa výrazu tvárí oboch detí, by boli ešte najradšej zalezené v posteli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na rázcestí Látaná dolina opúšťame asfaltku, ktorú vystrieda lesný chodník. Počas debaty naberáme výškové metre a cesta nám rýchlo ubúda. Od Zadnej Látanej začína chodník stúpať strmšie a naskytajú sa nám prvé výhľady. Počasie zatiaľ vyzerá vynikajúco, pomaly sa otepľuje, i keď v Tatrách nikdy nevieš. A keď sa na hrebeni od Rákoňa po Lúčnu usadí mrak, vietor ho o chvíľu rozfúka.

S mapami od potu na tričkách prichádzame do pomerne veterného sedla Zábrať. Sme tu úplne sami, tak si dáme chvíľu na oddych a prezliekame sa do suchého. Dôkladne si prezeráme hrebeň, ktorý nás dnes čaká a konštatujeme, že to bude fuška. Štíty sa zahaľujú do mrakov, potom z nich vykukujú, aby sa opäť skryli. Milujem takéto počasie v Tatrách.

Počas stúpania na Rákoň vietor silnie a ochladzuje sa. To nám však neprekáža v kochaní sa výhľadmi na Roháče a do doliny pod nami. Na vrchole sa dlho nezdržujeme, akurát na seba nahodíme neprefúkavé bundy, lebo kvôli vetru sa výrazne ochladzuje. Tiahle stúpanie na Volovec nás však zohrieva a po chvíli sa cítime dobre. Zaujmú nás drevené konštrukcie spevňujúce eróziou rozbitý chodník na vrchol. Na Volovci sa schováme do zákrytu za skaly a dáme si pauzu na občerstvenie. Ukazujem Ľubošovi protiľahlý hrebeň Otrhancov, ktorým som prešiel pred rokom na jeseň.

Cez rohaté vrcholy

Doterajšie výhľady na Ostrý Roháč a Plačlivé boli krásne, ale až zo zostupu z Volovca a z Jamníckeho sedla sa naplno ukazuje rozoklanosť a exponovanosť skalných vrchov. Už sa tešíme na ich zdolanie. Na Volovci meníme žltú značku za červenú, ktorej sa budeme držať až do Baníkovského sedla. V Jamníckom sedle debatujeme s dvomi turistami, ktorí nám idú oproti a podujali sa prejsť hrebeňovku celých Západných Tatier. Včera prešli úsek cez Sivý vrch, Salatín, Baníkov na Žiarsku chatu, dnes sa chystajú zdolať úsek po Bystrú. Poprajeme si navzájom úspešnú túru a poberieme sa svojim smerom.

Pod prvými skalami Ostrého Roháča sa zastavíme a rozhliadame sa naspäť na Rákoň, Volovec a Jamnícke plesá. Spoločnosť nám robia štyri kamzíky, ktoré sa nerušene pasú na zelenej tráve. Očividne sú na ľudí zvyknuté, naša prítomnosť ich vôbec nevyrušuje. Po prekonaní niekoľkých skalných prahov sa dostávame k reťaziam na prvom rohu. Tu si otestujeme, či sa stále nebojíme výšok, ale pomocou reťazí naklonenú rovinu poľahky prekonáme. Je zaujímavé, že pri pozeraní do hĺbok s nimi problém nemám, ale akonáhle sa k okraju skál priblíži Ľuboš, cítim chvenie v žalúdku. Rozhodol som sa, že tento problém vyriešim tak, že sa naňho nebudem pozerať.

Po prelezení prvého skalného rohu sa ocitáme v štrbine medzi nimi. Vždy som si myslel, že na výšku má len tri či štyri metre. Nie je to tak a znovu lezieme pár metrov na druhý skalný roh. Na ňom si dáme krátku prestávku na foto a videodokumentáciu i kochanie sa výhľadmi. Z Roháčskej doliny k nám pomaly vystupujú hmly a zahaľujú všetko navôkol. Miestu to dodáva peknú vysokohorskú atmosféru, vrchy pôsobia nedobytne. Preto nás prekvapí hlasný rozhovor vystupujúci z hmly. Pomaly k nám prichádza postarší turista, ktorý hlasno, takmer kričiac telefonuje so svojimi kolegami. Z rozhovoru, ktorý sme nemohli nepočuť, vysvitne, že on je na Ostrom Roháči a kolegovia na Plačlivom. Pravdepodobne ich predbehol a teraz sa ide vrátiť za nimi. Telefonoval naozaj tak nahlas, akoby chcel na Plačlivé dokričať. Zvrtne sa a rezko zbehne dole smer Plačlivé.

My sa pohneme za ním, ale s tým, že sme tu prvý raz a trasu si užívame. Zo sedla medzi Plačlivým a Ostrým Roháčom sa obzrieme, ale z Ostrého Roháča nevidíme nič, je opäť v hmle. Na Plačlivom nás víta hlasný telefonista zostupujúci do Žiarskeho sedla. Až pohľad z Plačlivého na Ostrý Roháč zvýrazňuje jeho exponovanosť. Akoby niekto veľkým nožom odkrojil polovicu vrchu a nechal stáť iba jeho južnú časť. Severné steny padajúce kolmo do Roháčskej doliny sú pôsobivé a vzbudzujú rešpekt.

Pri zostupe z Plačlivého ma zaujme „levitujúca kocka“ - skala zakliesnená do iných, ktorá z určitého pohľadu vyzerá, akoby sa vznášala. Príjemným terénom cez vrch Nohavica schádzame do Smutného sedla, do ktorého smeruje väčšina ľudí z Plačlivého a Troch kôp, aby mohli zostúpiť do podhoria Smutnou alebo Žiarskou dolinou. Zo sedla sú krásne spätné výhľady na prejdenú trasu. Tu máme i my poslednú možnosť zostúpiť, ďalšia je až v Baníkovskom sedle. Naším cieľom je však kráľ Roháčov - Baníkov, to však musíme prejsť ešte Tri kopy a Hrubú kopu. Pravdupovediac som si vrch Tri kopy predstavoval ľahšie, len také tri kopy skál, cez ktoré prefrčíme k hlavnému cieľu. Preto ma ich rozoklanosť a technický prechod prekvapili. Zasa používame na istenie reťaze a opatrné zostupy.

Niekde medzi kopami stretávame partiu turistov, ktorí idú od Brestovej do Smutného sedla a dávame sa do reči. Príjemnou konverzáciou strávime asi 15 minút a každý sa poberieme svojim smerom. Na poslednej z Troch kôp si dávame pauzu na občerstvenie. Kriváň máme ako na dlani, výhľady do dolín sú hlboké. Čo je horšie, Ľuboš si začína sťažovať na únavu a slabé kŕče v nohách. Dám mu nejaké magnézium proti kŕčom a uteším ho, že zo sedla medzi Hrubou kopou a Baníkovom vedie chodník do Spálenej doliny, ktorým sa dá zostúpiť, ak nebude vládať. Keďže trasu neštudoval, nevie, že žiadny chodník tam nie je, ale psychicky ho to podporí. A ja viem, že výstup na Baníkov bez problémov zvládne, len musí rozchodiť nohy, viem aké sú jeho možnosti.

Na Hrubej kope nás víta vrcholový kríž poskladaný zo starých lyží a palíc. Ľuboš si natáča video na sociálnu sieť, podarí sa mu však až na tretí raz, lebo si nevie zapamätať názvy prejdených vrchov. Dobre sa na tom smejeme, keď nás prekvapí prichádzajúci bežec v tielku, kraťasoch a pollitrovou fľaškou vody v ruke. Obdivujem kondičku, ale aj odvahu bežcov, keď sa len tak naľahko vyberú na náročnú trasu. Určite tu však nie je prvý raz, preto sa na výbavu a výstroj nepýtam.

Schádzame z Hrubej kopy do sedla pod Baníkovom a na moje „prekvapenie“ tu žiadny chodník do doliny nie je. Ľuboš sa však na tom len zasmeje, je mu lepšie a tešíme sa na Baníkov. Na potvrdenie sa do výstupu púšťa ako prvý, ja zatiaľ obdivujem Baníkovskú ihlu, ktorú pri výstupe obchádzame. Na trase sa nič nemení, lezenie po skalách, reťaze, chodníky na hrane a nádherné výhľady.

Dostávame sa na záverečný úsek pred vrcholom – chodník v skalách širokých len jeden, jeden a pol metra. Z každej strany kolmé steny do priľahlých dolín, ideme pomaly, máme rešpekt. Ešte výšvih naklonenou rovinou pred vrcholom a sme pri vrcholovom hríbiku. Tak som tu, na kráľovi Roháčov – Baníkove, na štíte, ktorý som si ako dieťa vždy mýlil s Kriváňom, lebo bol ako prvý štíhly štít vidieť pri prechode z Ružomberka do Liptovského Mikuláša. S výškou 2178 m je najvyšším štítom Roháčov, najvyšším vrchom v hlavnom hrebeni Západných Tatier a štvrtým najvyšším vrchom Západných Tatier. Osamotení si vychutnávame ďaleké i blízke výhľady, ktorým dominujú Pachoľa a Spálená. Skryjeme sa do závetria za skaly, odpočívame a v kľude sledujeme prírodu.

Cez Roháčsky vodopád

Je tu nádherne, no nastal čas na odchod a zostupujeme do Baníkovského sedla. Cestou si fotím posledné zvyšky snehu, na ďalšie fľaky narazíme aj nižšie pod severnými stenami Baníkova. V sedle meníme červenú značku za žltú, ktorá nás dovedie k Roháčskemu vodopádu a na Adamcuľu. Po výstupoch a zostupoch po ostrých skalách sa celkom tešíme na zostup vychodenou trasou po kameňoch. Viac sme sa nemohli mýliť. Zostupová trasa je nám zdĺhavá, otupná, trochu ju rozveseľujú spätné pohľady na hrebeň nad nami, ktorý sme práve zdolali.

Niekde na konci serpentín stretávame dve mladé Poľky, ktoré sa rozhodli vystúpiť na Baníkov, pokračovať do Smutného sedla a zostúpiť do Roháčskej doliny. Sú tri hodiny poobede, preto ich od zámeru odhováram, lebo len do Baníkovského sedla by to mali ešte hodinu. Radím im výstup na Baníkov a zostup rovnakou trasou ako prišli. Ako sa nakoniec rozhodli, neviem, snáď dobre pochodili.

Chodník nás vedie sutinou i morénovými nánosmi obrovských balvanov, z ktorých niektoré sú veľké ako auto. Postupne však pribúda kosodrevina, papradie a kvety a my sa tešíme na blížiaci sa Roháčsky vodopád. K nemu prichádzame po nekonečných takmer dvoch hodinách klesania. Jeho mohutnosť ma prekvapí, burácajúcu vodu je počuť z chodníka. Počas prehliadky vodopádu na nás začínajú dopadať kvapky vody. Keď zistíme, že nie sú z vodopádu, ale sa rozpršalo, poberáme sa na odchod. Upraveným chodníkom klesneme k rázcestiu Adamcuľa, kde žltú značku vymeníme opäť za červenú, ktorá nás dovedie na Zverovku. Dá sa povedať, že túru máme za sebou, preto spomalíme a prechádzkovým tempom prídeme k autu.

Záver

Túra vo mne zanechala naozaj plno skvelých dojmov, skutočne bola ťažká, hlavne zostup. Či je jednou z najťažších značených trás na Slovensku, nechám na každého, kto ju prejde. Určite je jednou z najkrajších, s nádhernými výhľadmi, zákutiami, úsekmi s reťazami i nenáročnými pasážami. Orientačne je nenáročná, z hrebeňa vedie do dolín dosť chodníkov zo sedla Zábrať, z Jamníckeho sedla, zo Smutného a Baníkovského sedla.

Na exponovaných úsekoch treba byť opatrný, nepodceniť ich, nechceme si vytvoriť vlastnú novú rýchlu cestu do dolín. Trasu odporúčam každému, kto má rád exponovaný terén, skalnaté, rozoklané vrchy, ďaleké výhľady a vysokohorský terén. Keďže sa takmer celá trasa nachádza vo vysokohorskom prostredí, odporúčam adekvátne vybavenie, zásobu vody, keďže na skalnatom hrebeni nie je žiadna studnička, kondíciu a skúsenosti s pohybom po reťaziach. Ak sa pre trasu rozhodnete, je viacero variantov, kde sa dá v prípade potreby skrátiť resp. ukončiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek