Kaštieľ v Solčanoch

Kým zo Solčian zamierime do lesov a začneme stúpať na hrebene Tribeča, vedú naše kroky k blízkemu kaštieľu, honosnej reprezentačnej stavbe zo začiatku 19. storočia. Budova je už dlhé roky zanedbaná a prázdna. Interiér je voľne prístupný, časť, do ktorej sme nahliadli, pôsobila na mňa skôr dojmom opusteného skladu než sídla bohatého rodu. Domnievam sa, že je to dôsledok modernej prestavby z nedávnych čias, ktorá v podstate zničila pôvodný interiér kaštieľa. Azda noví majitelia, ktorí kaštieľ kúpili tento rok, dokážu ho opraviť a využiť. Vyjdeme von z chladnej a pustej budovy kaštieľa a nakrátko ešte nazrieme do priľahlého parku. Tu si aspoň trochu napravíme dojem, v parku je čisto, trávniky pokosené, sú tu udržiavané štrkom vysypané cestičky a celkove vidno, že obec sa o park dobre stará.

Údolím na Dekanovu lúku

Asfaltová cesta vedúca popri Tošánskom potoku je lemovaná pásom drevín a kríkov, takže si vôbec nepripadám ako v poľnohospodárskej krajine. Len miestami vidím za hustými pásmi zelene tiahle lány obrobenej zeme. Hlbšie v lese stoja pri ceste budovy horárne, jedna z nich slúži ako "chladiareň" na uskladnenie stromčekov pred výsadbou. Takto po asfaltke, našťastie stále v príjemnom tieni, prídeme až na rázcestie Pod Hájom. Odtiaľto pokračuje cyklistické značenie ďalej po ceste, naša turistická značka vchádza do hory, miernym stúpaním prekonáva hrebienok a schádza k potoku Lišňa.

Sme teda opäť pri potoku alebo skôr potôčiku, nakoľko Lišňa je teraz v neskorom lete takmer vyschnutá. Čoskoro zisťujeme, že vlhké prostredie tu poskytuje mimoriadne vhodné podmienky pre život kuklorodiek, ktoré nás ako vzácnych hostí vo veľkom množstve obletujú. Trochu sa oháňame, niektorí sa pokúšajú hmyz odradiť smradľavým repelentom. Okrem zvýšeného výskytu mierne otravného hmyzu je malá dolinka veľmi pekná a početné drobné skalky v koryte potôčika pôsobia skutočne romanticky. Na malej plošinke nájdeme posedenie s lavicami a ohniskom, pravdepodobne dielo miestnych trampov.

Prejdeme okrajom obrovskej lúky a ocitáme sa pri Dekanovej chate, čo pôvodne bola lovecká chata rodiny Odescalchi. Áno, to sú tí, čo dali postaviť kaštieľ v blízkych Solčanoch. Neskôr ju užívali Lesy SR, dnes je v súkromnom vlastníctve. Chata je oplotená, podľa informácie na tabuli dokonca strážená, a vo vnútri na dvore stále nehybne stojí modrá vétrieska alebo inak historické vozidlo Praga V3S. V oplotenej ohrádke pred chatou sa pasú dve hnedé kozičky. Ani my pravdaže nechceme ostať hladní, a tak sa pousádzame na popílených drevách a vytiahneme si svoje zásoby.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Medvedí vrch

Nad Dekanovou chatou sa opäť pripojíme na cyklistickú trasu, veľmi mierne stúpajúcu úbočím nad potokom Lišňa. Cesta končí pri malom prístrešku s dvomi drevenými lavičkami a označníkom autobusovej zastávky. Dozvedáme sa, ako inak, že autobus sem nejazdí, a tak nám nezostáva nič iné, než pokračovať pešo.

Po značkovanom chodníku stúpame veľkou zákrutou popod Medvedí vrch. Otvárajú sa nám prvé výhľady ponad stromy na Ponitrie, mesto Topoľčany a Považský Inovec. Dávnejšie viedla turistická značka údolím priamo pod vrchol, neskôr bol tento úsek vyťažený a značkovanie presmerované na pohodlnejšiu obchádzku. Vyššie ideme otvoreným terénom nad rúbaniskami, vidíme hlboko do doliny i na zalesnené úbočie Veľkého Tribeča. Nad chodníkom si všimnem malú drevenú striešku Medvedej studničky. Vyjdem k nej, no po vode niet ani chýru, celá plocha pod strieškou je zarastená.

Krátko za studničkou odbočíme z cesty strmo nahor a cez niekoľko zváľaných drôtených plotov vystúpime v kamenitom svahu na Medvedí vrch. Tunajšie hlboké lesy by iste boli vhodným prostredím pre život zvieraťa, po ktorom je vrch pomenovaný. Napokon, výskyt medveďov v pohorí bol v posledných rokoch zaznamenaný viackrát a stretnutie s nimi nemožno úplne vylúčiť.

Veľký Tribeč

Prejdeme tiahly hrebienok Malého Tribeča pokrytý žulovými skalkami a už stúpame k Veľkému Tribeču, najvyššiemu vrchu pohoria. Tam, kde stúpanie začína byť trochu strmšie, si všimneme nápadný kameňmi a hlinou tvorený val, ťahajúci sa naprieč na obidve strany.

Hradisko lužickej kultúry na vrchole Veľkého Tribeča patrí k najväčším u nás. Osídlenie podľa archeologických nálezov pochádza z neskorej bronzovej doby, čiže by mohlo byť staré až tri tisíc rokov. Val hradiska obklopuje vrchol v dĺžke 2,5 kilometra a aj v súčasnej dobe je v teréne veľmi nápadný. Nie je tu žiadny vodný zdroj, najbližšie drobné pramene sú v sedle medzi Malým a Veľkým Tribečom. Slúžila takáto obrovská stavba iba ako dočasné útočisko v čase nebezpečenstva?

Na vrchole posedáva zopár turistov, väčšia skupinka je tu s dodávkou, do ktorej akurát nakladajú náradie. Práve skončili kosenie vrcholovej lúčky, uložili seno a vracajú sa domov.

Z vrcholu ideme pekným lesom s mnohými starými a popadanými stromami. Val hradiska máme po ľavej strane a dosť dlho kráčame tesne popri ňom. Potom prejdeme cezeň a naďalej strmo schádzame do Babovej doliny. Priamo oproti nám máme siluetu hradu Jelenec (Gýmeš) i výraznú, akoby useknutú Žibricu. Tu sa klesanie zmierňuje, takže môžeme pridať do kroku. Máme totiž dohodnutú prehliadku kostola sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom a radi by sme tam boli v dohodnutý čas.

Kostol svätého Juraja

Od bývalej horárne Jedliny ideme po asfaltke cez polia. Dedinku vidíme v dolinke pred nami, veža kostolíka len trošku vyčnieva nad domami. Tesne pod schodmi stúpajúcimi ku kostolu je výborný prameň. Na prvý pohľad vyzerá ako betónová nádrž s vodou pokrytou riasami, voda vytekajúca z rúrky je ale čistá a veľmi chutná. Vystúpime nahor a zisťujeme, že správca farnosti ešte neprišiel. Aspoň stihnú dôjsť aj oneskorenci, pre ktorých bolo naše tempo v závere príliš rýchle.

Vojdeme do kostola, pousádzame sa na stoličky a započúvame sa do pútavého výkladu pána správcu. V priebehu necelej hodiny nám rozpráva o súčasnosti i minulosti kostola, o minci nájdenej v hrobe tesne pri múre, o odtlačku látky na stene, či o starých trámoch objavených v konštrukcii stavby. Obdivujeme staré fresky zobrazujúce výjavy Starého i Nového zákona, v omietke vidíme vyryté čiary, ktoré sú pravdepodobne pozostatkom nápisu v hlaholike. Zaujímavé bolo aj rozprávanie o náhrobných kameňoch v okolí kostola. Miestni obyvatelia nekopali hroby hlboko, ako dnes, ale iba plytko do pol metra a po zasypaní uložili na hrob ťažký kameň, aby telo nevyhrabala zver. Návštevu kostolíka odporúčam každému milovníkovi starých pamiatok a našej histórie, stačí sa vopred ohlásiť a dohodnúť si termín.

Zhodnotenie

Videli sme ako zub času a moderná prestavba zničili klasicistický kaštieľ, obdivovali sme praveké hradisko i najstaršiu zachovanú stavbu kostola z predrománskeho obdobia. Mali sme aj výhľady do okolia, na samotný Tribeč, na Považský i Pohronský Inovec aj v opare vzdialené Sitno. Páčilo sa nám a do tribečských hôr sa iste ešte vrátime.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek