Hainburg an der Donau má veľmi atraktívnu polohu. Leží pri Dunaji a zároveň je obkolesený niekoľkými kopčekmi, ktoré patria ešte do malých Karpát. Niektoré z nich stoja ako solitérne výhľadové vrcholky, napríklad zámocký kopec Schlossberg alebo Braunsberg, na ktorý sa dnes vydáme. Úžasné výhľady sú aj z Hundsheimer Berg. S mamou sme sa sem vybrali počas volebnej soboty s tým, že voliť sa dá aj potme a cez deň si užijeme krásne počasie v prírode.

Parkujeme na bezplatnom parkovisku neďaleko prístavu. Z tohto miesta vyrážajú štyri miestne značené trasy všetkých obvyklých farieb. Naša je zelená. No keďže sme o tomto relatívne novom značení nevedeli alebo nám pri jarnej návšteve zrúcaniny Röthelstein padlo na slepú škvrnu, vyberáme sa uličkami na trasu modrej značky, ktorú máme zaznačenú v mape. Spomínaná zelená sa k nám potom pripojí.

Národný park Donau Auen má podstránku s popisom všetkých okruhov aj v slovenčine.

Braunsberg zo slovenskej strany od Devína vyzerá len ako nižší zelený kopec, ktorý splýva s Hunsheimer Bergom za ním, no odtiaľto z Hainburgu je to sexy vápencová skala. Blížime sa k nej rýchlo pomedzi domčeky, skalu budeme podchádzať sprava cez les. Od posledného domu na nás šteká niekoľko psíkov, tak ani nejdeme študovať tabuľu o miestnej flóre, ktorá je aj tak sčasti utopená v kríkoch. Stojí tu smerovník so zelenou značkou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na viacerých miestach sú nové lavičky, kde si môžeme oddýchnuť, jedno z nich je mimo lesa pod skalou. Onedlho už vychádzame na rozľahlú vrcholovú lúku. Braunsberg pôsobí ako čajník, ktorému niekto odložil vrchnú časť. Pomaly kráčame po ľavom okraji plošiny na okraj vápencových skál. Pod nami sa rozprestiera Hainburg so spomínaným Schlossbergom uprostred scény, za mestečkom sa dvíha Hundsheimer Berg, ktorý doľava pokračuje nad obec Wolfsthal. Vpravo za Dunajom je rovina Národného parku Donau Auen.

Na plošine nás ide odfúknuť, a hoci je relatívne teplo, museli sme vytiahnuť neprefúkavé bundy. V tejto časti kopca sa nachádza Prírodná rezervácia Braunsberg - Hundsheimerberg. Pre faunu a flóru predstavujú Hundsheimské kopce významný tepelný ostrov na západnom okraji Panónskej nížiny, kde teplomilné druhy dosahujú svoju západnú alebo severnú hranicu rozšírenia. Vegetáciu tvoria druhovo bohaté suché trávne porasty a polosuché trávne porasty, ako aj dubové a dubovo-hrabové lesy. V lese vidíme aj dosť agátov a občas nejakú borovicu. Na jar tu môžete obdivovať napríklad poniklece, v lesoch snežienky či chochlačky.

Najúchvatnejšie výhľady sú na okraji plošiny priamo nad Dunajom, pri replike keltského opevnenia. Tá žiaľ teraz nie je v dobrom technickom stave a je ohradená páskou, nemôžeme teda vyjsť až na drevenú vežu. Kúsok pod stavbou je na trávnatom chrbte lavička. Dobre odtiaľto vidieť, ako sa z nezregulovaného koryta Dunaja odpája široké rameno do srdca dunajských lužných lesov. Stránka národného parku hovorí, že od roku 1950 sa v Rakúsku na Dunaji vybudovala takmer súvislá reťaz vodných elektrární. Voľný tok ostal zachovaný iba v oblasti Wachau a na území Národného parku Donau-Auen.

Kvôli silnému vetru sa tu príliš nezdržiavame, vraciame sa krížom cez lúku a dúfame, že do nás nenarazí niektoré z malých bezmotorových lietadielok, ktoré si tu púšťa viacero ľudí. Z druhej strany kopca je výhľad na Devínsku Kobylu a hrad Devín, je to tu pomerne zarastené. Podľa prítomnosti dreveného plota s tabuľkou o elektrine sa tu predtým páslo, ale tento rok určite nie.

Sadáme si na okraj planiny za stôl s výhľadom na polia smerom k Wolfsthalu, vytiahneme desiatu a špekulujeme, čo s načatým dňom. Volebné miestnosti budú otvorené ešte dosť dlho, netreba sa náhliť. Rozhodneme sa teda pokračovať v okruhu smerom k zrúcanine Röthelstein. Minieme pamätník venovaný karpatským Nemcom vyhnaným v roku 1945 zo Slovenska, debatuje tu skupina rakúskych turistov, ktorých som pred chvíľou fotila. Ešte sa pozdravíme a začneme klesať lesom.

Držíme sa zelenej značky, keď sa pretne s červenou, odbočíme prudko doľava a kráčame dlhšie lesom už viac-menej po vrstevnici. Na jednom mieste pretneme asfaltovú cestu z vrcholu a mierime mierne doľava, podľa toho, kam nás posiela smerovník so zelenou farbou. Podľa mapy by sme mali ísť doprava, ak chceme ísť na zrúcaninu, ale na tomto kopci je všetko blízko. Na mieste, kde sme vyšli opäť na asfaltku, je aj veľký informačný bod s tabuľami o zrúcanine, tunajšej prírode a všetkých trasách. My chvíľu kráčame po asfaltovej ceste smerom k mestu, keďže mama mi chce ukázať nejakú peknú vyhliadkovú trasu, ktorá sa z nej má odpojiť, ale keď ju ani po chvíli nenájdeme, vraciame sa k infobodu a ideme po viacfarebnej trase na Röthelstein.

Hrad podľa náučnej tabule postavili v 12. storočí ako strážny hrad nad Dunajom, mal teda podobnú funkciu ako neďaleký Devín na druhej strane Dunaja. Kruhová stena, ktorá sa z veľkej časti zachovala, bola obložená tesanými blokmi z Carnunta a podopretá stĺpmi. Hrad často menil majiteľov, v 16. storočí bol už zrúcaninou, jeho zvyšky boli rozobrané na stavby v meste a okolí. Viac o hrade v slovenčine si môžete prečítať tu.

Na najvyššie miesto hradu sa dostaneme niekoľkými schodmi. Viac tu toho v podstate ani nie je. Výhľad na Dunaj a slepé rameno pod našimi nohami je pekný. Drevené zábradlie je poškodené a oddelené páskou. Pripájam fotografiu zjari bez pásky, tiež pár pohľadov na túto časť túry v jasnozelenej jarnej verzii a s vyšším stavom Dunaja.

Najkrajší pohľad na samotný hrad je zo skaly vpravo, na ktorú sa dostanete po úzkom chodníčku. Pozor, tu žiadna zábrana nie je. Pod hradom si môžete posedieť na lavičke alebo pokosenej lúke. Tu sa už nachádzame v Národnom parku Donau Auen / Dunajské luhy, o čom svedčia aj noví spoločníci - komáre. S tými počítajte naisto, možno s výnimkou zimných mesiacov. Náučná tabuľa hovorí, že skalnaté útesy sú porastené špeciálnymi suchomilnými trávnato-bylinnými porastami s dominanciou rozchodníka bieleho, kde si našla útočisko aj chránená jašterica zelená. Na jar nás tu zaujali vysoké exempláre divozelu.

Pokračujeme po čerenej značke priamo popri Dunaji. Pri vysokom stave vody býva tento chodník zaplavený, ale dnes je voda ďaleko. Kráčame najprv popri slepom ramene, neskôr popri hlavnom koryte Dunaja. Na tejto trase stretávame dosť veľa turistov, je vhodná aj pre kočík. Keďže Dunaj tu má prirodzené koryto, tvorí príjemné štrkové pláže, ku ktorým sa dá zísť. Tesne pred tým, než opäť prídeme na miesto štartu, prechádzame ešte cez dva tunely vyhĺbené v skale.

V reštaurácii pri parkovisku si dávame zaslúžený obed a rozmýšľame, či sa ešte niekde prejdeme. V Hainburgu a okolí trávime čas často a radi a ani teraz sa nám odtiaľto nechce. Mama napokon navrhne, že mi ukáže prvú časť žltej značky, na ktorej bola asi pred mesiacom. Ešte predtým sa zastavíme na vyhliadke takmer nad reštauráciou, na ktorú sa zo žltej značky odbáča. Žltá stúpa strmo, ale krátko priamo nad Dunaj. Posedíme si na lavičke s výhľadom a dohodneme sa, že najbližšie si žltú prejdeme celú a možno aj niektorú inú z tunajších farebných kombinácií. Tiež by som si rada pozrela pokračovanie červenej značky od Röthelsteinu na dunajský breh oproti Devínu. Fotografia Devína z rakúskej strany mi zatiaľ v zbierke chýba.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek