Pod Sidorovo a do doliny Suché Hrabovo

Je skoré letné ráno a okolie Vlkolínca, známej to osady pri Ružomberku, je ponorené v riedkych sivých mrakoch. Vychádzame z útulnej drevenice, v ktorej sme ubytovaní, a hneď na úvod sa zahrievame stúpaním do sedla pod Sidorovom. Táto časť výstupu vedie lesom a neposkytuje žiadne rozhľady. Až tesne pod sedlom sa zjavia pred nami skaliská Predných Halín, obľúbené miestnymi skalolezcami, a nad nimi v mrakoch skryté stráne doliny Suché Hrabovo.

Zídeme na asfaltovú cestu a stúpame v úzkej dolinke. Na toto miesto rád spomínam, pred dávnymi rokmi som tu začiatkom zimy po prvýkrát uvidel stopy medveďa. Dnes sú zvieratá niekde zalezené a my zabratí do rozhovoru si ani nevšimneme, kedy z cesty odbočil značkovaný chodník. Čoskoro natrafíme na ďalšiu odbočku a pustíme sa po nej, aby sme nemuseli kráčať po asfalte. Stará, málo používaná lesná cesta rovnomerne stúpa v smrekovej hore, občas prekračujeme konáre po niekdajšej ťažbe. Podľa mapy zistíme, že môžeme ísť aj tadiaľto a obídeme dlhý kus asfaltky. Záverečný výstup ideme priamo cez zarastajúce lúky až napokon vyjdeme pri veľkej, v smrekovej húštine ukrytej chate.

Chata, nazvaná po jej staviteľovi Mederlyho chatou, bola prvým objektom na samote pod vrchom Malinô brdo. Po rekonštrukcii je v prevádzke a poskytuje ubytovanie pre turistov, ktorým neprekáža odlúčená poloha či chýbajúce sprchy. Skrátka, romantika, ako sa patrí na chatu z obdobia prvej republiky. My sa pri chate dlho nezdržíme a po cykloceste čoskoro opäť zídeme na značku v zalesnenom úbočí Nemeckého vrchu. Nad hlbokou dolinou Uhliská vyjdeme na lúky s nepatrnými zvyškami salaša. Stále je hmlisto, na Vtáčniku sa prevaľujú chmáry a viditeľnosť je len pár desiatok metrov.

Výstup na Šiprúň

Zmena nastane odrazu, akoby závanom vetra odleteli mračná a pred nami sa zjaví slnkom ožiarená lúčna stráň. Vedľa vytŕča Predný Šiprúň, je zalesnený, no zdá sa, že nejaké výhľady by z neho mohli byť. A vyššie máme náš cieľ, samotný Šiprúň, vrch ktorý dal meno severovýchodnej časti Veľkej Fatry. Zatiaľ mu vrchol nevidíme a zbadáme ho, až keď budeme celkom hore. Pomaly stúpame popri kolmi vyznačenom pasienku, za stále lepších a širších výhľadov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na severnej strane stále dominujú Predný Šiprúň a Maďarovo, jeden ostrý a pokrytý lesom, druhý hôľny. Hlboko pod nami je Čutkovská dolina. Aj z nej ustúpili mraky, prevaľujú sa teraz až kdesi pri Váhu. Keď vystúpime vyššie, ponad lesy vystúpi masív Tlstej hory a Veľká skala nad Ružomberkom. Potom sa opäť vnoríme do smrekovej hory, prejdeme krátky skalnatý hrebienok a sme na vrchole Šiprúňa. Za výhľadom zídeme zopár metrov na lúčku.

Už veľmi dávno som čítal v časopise Krásy Slovenska článok o najlepších vyhliadkach vo Veľkej Fatre. Nepamätám si presne, ktoré vrchy tam boli spomenuté, iste medzi nimi nechýbal Rakytov, Borišov a ani Šiprúň. Za roky od napísania tu smreky určite riadne podrástli, takže bezprostredné okolie nám zakrývajú a pred nami sú vyššie a vzdialenejšie vrchy – Smrekovica, za ňou typická pyramída Rakytova a tmavá tienistá Prašivá. Zaujímavý je pohľad na severnú stranu, na Chočské vrchy a v diaľke rozmazané Pilsko. Na východe vyčnieva z bieleho oblaku majestátny Salatín.

Na vrcholovej lúčke dlhšie posedíme. Sme ticho a počúvame ručanie jeleňa, zdá sa byť celkom blízko. Onedlho sa pripojí druhý, ozývajúci sa hlbšie z doliny. Turistov tu niet, hoci vrchol je ľahko dostupný. Na Šiprúň treba totiž odbočiť a vracať sa rovnakou cestou späť, čo mnohých odradí. A to je škoda, ak sa turista neponáhľa, je výstup na vrch jednou z lahôdok Veľkej Fatry.

Vraciame sa nadol do Vyšného Šiprúnskeho sedla a po značke opäť prechádzame lúčnatý hrebeň. Tentoraz nepôjdeme dolu kľukatým značkovaným chodníkom, ale odbočíme na pohodlnú cyklocestu. Veľkým oblúkom nás spočiatku na okraji lesa, neskôr v starom zmiešanom poraste, privedie späť na hrebeň Vtáčnika. Stretneme tu cyklistu, je zvedavý, aká je ďalej cesta a či takto príjemne dôjde až na Smrekovicu. Nuž nevieme, na Smrekovici sme neboli, iba tu kúsok na Šiprúni.

Malinô brdo

Chvíľu sa vraciame cestou, ktorou sme sem prišli, až v sedle pod Vtáčnikom odbočíme a začíname stúpať na Nemecký vrch. Aj ten je zarastený smrekmi, dominantnou drevinou severu Veľkej Fatry. Sutinový vrchol obchádzame zľava, klesneme do plytkého sedielka a čoskoro sme na Malinom brde. Možno tu niekde rastú alebo kedysi rástli maliny, neviem, bol som tu viackrát, ale nikdy som ich tu nevidel. Priamo na vrchole končí les a pod nami sú rozľahlé lúky, využívané v zime ako lyžiarske terény.

Tu na Malinom si spomeniem na ďalší článok v Krásach Slovenska. Autor v ňom spomínal ako kartografi z dvoch kopcov Malinô a Brdo urobili jeden a omyl sa dlhé roky tradoval vo všetkých mapách. Takže sme mali vrch Malinô brdo. A pokračoval apelom na zachovanie miestnych názvov, vysvetľoval, kde je vrch Malinô a kde je vrch Brdo.

Zostup z Maliného vedie po lúke za neustálych výhľadov. Pred sebou vidíme Kečky a Radičinú, vedľa nich Čebrať a v pozadí hrebene Oravskej Magury. V diaľke v Liptovskej kotline svieti hladina vodnej nádrže Liptovská Mara. Okrem krásnych vrchov, kvôli ktorým sme sem prišli, nás zaujíma praktická stránka turistiky ako putovania k pohostinským zariadeniam. Najbližšie sa nám zdá veľká terasa s výčapom, tak si to namierime priamo k nej. Naša túra sa chýli ku koncu a nič nám nebráni chvíľku si tu posedieť.

Vlkolínec

Prejdeme opäť pod Halinami, ktoré sme videli ráno z opačnej strany. Teraz sú pekne ožiarené slnkom. Aj zo sedla pod Sidorovom je úplne iný pohľad ako keď sme ráno v hmle kráčali nahor. Pozerám, že okrem značky ide ešte jeden chodníček napravo. Nad nami sa po ňom spúšťajú cyklisti, počkáme kým nás obídu a potom začíname zostupovať.

Schádzame do Vlkolínca, pred sebou vidíme pasienky a háje nad osadou, hrebeň Brankova i Prašivú v diaľke. Čoskoro sme nad strechami domov a popri potôčiku pretekajúcom stredom osady zídeme k chate.

Trlenská dolina

Na druhý deň ráno opäť vychádzame do hôr. Na zatiaľ prázdnom parkovisku pod osadou odbočíme po náučnom chodníku k potoku. V príjemnom chládku schádzame na križovatku v Trlenskej doline, z ktorej odbočíme na štrkovú cyklocestu vedúcu do doliny Dieravá. Na veľkej lúke stojí starý, zrejme nepoužívaný kravín a za ním niekoľko domov či chát pôsobiacich rovnako opustene. Vpravo odbočuje cesta do doliny Šepková. My pokračujeme naľavo, stále prevažne po lúkach a okrajom lesa.

Až vyššie vchádzame do hory, stále sledujúc príjemne stúpajúcu zvážnicu obchádzajúcu svahy Grúňa. Hora je zmiešaná, občas čisto smreková a nájdu sa tu drobné skalky. V sedielku Príslopec, tesne pod vrcholom Grúňa, je menšia čistinka a na nej senník. Tuším, že zo sedielka pôjdeme nadol, ale nie je tomu tak, naďalej stúpame hlboko pod vrcholmi Zadného Šiprúňa a Pulčíkova. Pravda, stúpanie je to symbolické, čo trasu robí atraktívnou na nenáročnú cyklistiku alebo bežkovanie.

Nečakané výhľady

V hore, občas spestrenej skalami a jarnými vodami vymletými žľabmi, ideme ešte kúsok až odrazu sa ocitneme nad obrovským zarastajúcim rúbaniskom. V hĺbke pod nami stoja domy Vlkolínca a nad ním pyramída vrchu Sidorovo (Hýrová), za ktorým sa schováva Veľký Choč. Vidno tiež veľkú časť hrebeňa Západných Tatier až po Baranec. No, mohla by byť aj o čosi lepšia viditeľnosť, ale čo už môžeme chcieť v teplý letný deň.

Po niekoľkých stovkách metrov nad rúbaniskom opäť vchádzame do lesa. Podľa mapy by tu niekde pod cestou mal stáť pozoruhodný strom. Pátrame zrakom v poraste nízkych smrekov, až po hodnej chvíli zazrieme rozkonárený buk. Nepripadá mi nijako zvláštny, ale keďže naokolo je jediný, dohodneme sa, že toto je strom, ktorý hľadáme. Od stromu zreteľnejšie klesáme a prichádzame na pasienky vrchu Bukovina. Obďaleč stojí poľovnícky posed s dvomi rebríkmi, Zatiaľ čo parťáčka sa ide vyštverať nahor a zistiť, prečo sú rebríky dva, ja sa vyberiem k blízkemu vrcholu. Nevyjdem ale úplne nahor, pasú sa tam ovce a nerád by som stádo a jeho prípadných strážcov vyrušil. Výhľad spod plochého temena je aj tak skvelý, pred sebou mám Brankov, Ostré (Ostrô) i Salatín.

Jazierske travertíny

Za Bukovinou sa cesta opäť stáča do lesa. Na mape nájdem, že tu niekde by mali byť pozostatky po starých baniach na striebro a olovo, a tak dvaja odbočíme k nim. Zdá sa, že tu sú nejaké stopy po kopaní, ale zreteľnejšie pingy nevidíme. Je to tu príliš zarastené. Zadosťučinením sú nám aspoň hríby, ktoré si tu nazbierame. Až po Jazierce ideme pekným smrekovým lesom v úplnom tichu a uvedomujem si, že za celý deň sme nestretli žiadneho človeka.

Jazierske travertíny sú prírodnou pamiatkou, vyhlásenou na ochranu zriedkavej geomorfologickej formy travertínovej terasy o hrúbke asi 30 m s menšími teraskami dnes zaniknutých jazierok, na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. Hneď pri ceste sú pekné čisté jazierka, nad nimi je lúčna stráň s bublavým potôčikom. Vidno, že lokalita je hojne navštevovaná, popri travertínových terasách sú vyšliapané viaceré chodníčky a stretáme tu niekoľkých turistov, peších i na bicykloch.

Popri rekreačnom zariadení a malej osade zídeme až takmer k riečke Revúca. Na druhej strane za riekou prechádza hlavná cesta z Ružomberka na Donovaly, my ideme po tichej miestnej komunikácii. Čoskoro sa ocitneme na rázcestí, kde odbočuje asfaltka do Vlkolínca. Nepôjdeme však po nej, ale vystúpime v úbočí nad ňou do starého smrekového lesa. V ňom sa nachádza niekoľko tufových balvanov, sú však v hustom poraste dosť zle prístupné.

Na Vlčiu skalu

Keď vyjdeme z lesa, ocitneme sa na peknej mierne zvlnenej lúke. Napravo pod nami je skala Mravička, bralo tvorené vrstvami usadenín, ktoré vznikali na dne mora v období druhohôr. Stočíme sa k juhu, stúpajúc do sedielka pod Liškovom a po starej ceste zarezanej do jeho úbočia vchádzame do hory. Podľa mapy by sa tu cesta mala končiť a skutočne tomu tak je.

Ak sa nechceme vrátiť až na rázcestie pri Revúcej a do Vlkolínca prejsť asfaltkou, musíme prekonať asi sto metrov naprieč horou. Ľudský chodník tu nie je a zvieracie prte sú tiež málo vychodené. Predierame sa, ako sa dá, obchádzajúc najviac zarastené miesta. Keď vyjdeme k skupinke väčších smrekov, vidíme, že je dobre a dostaneme sa ďalej. Nad strminou, ktorou vedie dobre viditeľná prť, sa stúpanie zmierni a v riedkom smrekovom lese celkom ľahko vyjdeme na lúky nad Vlčou skalou.

V dolinke pod nami sú akési budovy, pripadá mi to ako lesnícky zámoček (ide o areál Rádu jezuitov - Spoločnosť Ježišova - Vila Trlensko, ktorého súčasťou je kaplnka Panny Márie Snežnej, pozn. red.). Zostúpime priamo k nim. Je tu otvorená brána a na nej upozornenie, že ide o súkromný pozemok so zákazom vstupu. Ale pozor, návštevníci tzv. lurdskej jaskyne majú vstup povolený. Vojdeme teda do areálu. Je tu niekoľko domov a nad nimi travertínová skala, rozčlenená na viaceré skalné bloky s puklinovými jaskynkami. Po dlhšom motaní nájdeme spomínanú lurdskú jaskyňu vytesanú v kolmej stene mäkkého travertínu.

Od Vlčej skaly ideme po asfaltovej ceste pomedzi rekreačné domy. Cesta mimoriadne strmo klesá na križovatku v Trlenskej doline, kde sme výlet pred pár hodinami začínali. Tak ako sme ráno schádzali, tentoraz vyjdeme popri potoku do Vlkolínca a uzatvárame okruh nášho vydareného výletu.

Záver

V okolí Vlkolínca sme spoznali prekrásnu prírodu Veľkej Fatry a navštívili niekoľko všeobecne známych i málo navštevovaných zákutí. Nepreberné množstvo chodníkov sprístupňuje oblasť naozaj pre každého. Kto chce, môže sa držať značiek a hustej siete ciest, tulák si tu nájde svoje odľahlé chodníčky. Je ešte mnoho vŕškov a ciest v okolí, ktoré sme nespoznali a dúfam, že sa sem čo najskôr budem môcť vrátiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek