Trasa

Krasňany - Pekná cesta, záhrady - Spariská - Vypálenisko - Kotliarka - Prostredný vŕšok - Nad Himligárkou - Biely kríž - Salaš - Kozí chrbát - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - sedlo pod Javorinou - Skalnatá - Čermák - Zochova chata - Medvedia skala - Harmónia - Modra

Podľa znalcov Malých Karpát a tiež autorov mnohých krásnych fotografií pohoria sa tu ukrýva veľa nádherných a neopakovateľných miest, ktoré stoja za návštevu. Okrem pár známych z môjho domáceho okolia, ktorí prešli Cestu hrdinov SNP, mi nikto nikdy o Malých Karpatoch nerozprával, aj keď ich samozrejme všetci verbálne poznajú. Moje chabé malokarpatské skúsenosti symbolizujú len dve návštevy. Jedna jarno-zimná marcová „výprava“ dvakrát v jeden deň na Kamzík a presnorenie Devínskej Kobyly v septembri predminulého roku.

Na v úvode spomenutú „kartu“ som vsadil aj ja a v polovici horúceho, tohtoročného prvého jesenného mesiaca som do Malých Karpát vyrazil. Vybral som si pre mňa posledné roky netradičnú líniovú turistiku priamo z bratislavských Vinohradov po červenej trase až pod svahy Vysokej. Tam sa z hrebeňa odpojím a budem smerovať do Horných Orešian.

Úvodné kilometre lesmi Malých Karpát

V sobotné ráno vysadám zo skorého ranného vlaku na železničnej stanici Bratislava–Vinohrady. Keď sa vymotám zo stanice, nelením a v príjemnej, ešte rannej teplote smerujem do časti Krasňany, kde moja trasa, už so značením, povedzme oficiálne začína. V spomenutom sídlisku odbáčam na severozápad a pomaly sa blížim k lesu. Prevažne po asfaltovej ceste šliapem jemne stúpajúcim terénom k časti Spariská. Všetko nasvedčuje tomu, že dnešný deň bude v znamení názvu lokality. Našťastie, väčšina trasy by mala viesť lesmi. Stretávam len pár ľudí, čo ma príjemne prekvapuje. Čoskoro som na peknej lúčke, z ktorej odbáčam viac na sever.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Míňam ťažbou alebo kalamitou poznačenú lokalitu s príznačným názvom - Vývratisko. Bohatá spleť lesných ciest a značkovaných trás všetkých farieb ma mierne orientačne zamotáva. Našťastie sa dnes držím červenej a mám to o to jednoduchšie.

Jarmočná pohoda na Bielom kríži

Z priestranstiev si všímam prvé výhľady na zalesnený hrebeň pohoria. Za krátky čas prichádzam na prvé z úžasných miest zvané Nad Himligárkou, ktoré si určite zapamätám. Je ním krásna lesná čistinka s mohutným listnáčom uprostred s poriadne širokou korunou. Otváram ústa pretože sa mi tu skutočne veľmi páči. Vedel by som tu posedieť aj dlhšie, ale mám pred sebou dlhú trasu a preto sa chvíľu pokochám, „zvečním si atmosféru“ a vyrážam ďalej. Zanedlho ma potešia pekné, machom obrastené skaly. Po hodine cesty uznávam, že postupne spoznať Malé Karpaty bude určite skvelý nápad.

Pomaly sa blížim k Bielemu krížu. Turistov, najmä na bicykloch a e-bikoch rádovo pribúda. Po polhodinke sa vynáram na približne hektárovej lúke pri útulnej chatke s bufetom. Objednávam si pivo a burčiak. Napadá mi, že pitná kombinácia sa môže otočiť aj proti mne, napriek tomu neodolám. Sadám si za jeden zo stolov a vyťahujem niečo pod zub z vlastných zásob. Premelie sa tu zo 50 ľudí, ale atmosféra je celkom príjemná aj keď mi to tu kúsok pripomína jarmočné posedenie na okraji mesta. Kontaktujem manželov Mäkkých, že som v Malých Karpatoch a či nie sú náhodou niekde nablízku. Nie sú.

Po výživnej takmer hodinke sa posilnený pohýnam popri krásnej horárni (penzión), stojacej za bufetom. Jej aktuálny zjav sa mi veľmi páči.

Následne sa ponáram do malokarpatských lesov, ktorými postupujem slušnú hodinku. Míňam prírodnú rezerváciu Jurské jazero pod Malým Javorníkom. Všímam si pestré zloženie tunajších lesov. Z dobrého turistického tempa ma občas vytrhávajú rýchli cyklisti a zastavujem sa až pri obmedzených výhľadoch pod Kozím chrbtom. Tu si dávam krátky oddych pred výstupom na Somár.

Keďže trasa nevedie priamo vyhliadkovým vrcholom, batoh si nechávam kúsok nižšie pri peknej lavičke a vybieham za prvými poriadnymi výhľadmi na okolie. Najviac ma zaujme výhľad smerom na Záhorie ležiace pod roztiahnutými plytkými lesmi pohoria. Zaujímavým je severný obzor, kde mi najskôr padnú do oka sivožlté trávy lúk Vojenského obvodu Záhorie s budovami. Za nimi sa tiahnu nekonečné zeleno-modré hory Malých Karpát. Viac vpravo sa rozprestiera severozápadná časť Podunajskej nížiny.

Oslovuje ma miestny pár, s ktorým o horách pár minút pokecáme. Samozrejme, nesmú chýbať medvede, od ktorých som si myslel, že si aspoň v okolí Bratislavy oddýchnem. Nie je tomu tak a sú zas a znovu na pretrase.

Moja prvá malokarpatská sedemstovka

Zo Somára nasadzujem opäť svižné turistické tempo, ktoré prerušujú len občasní cyklisti, s ktorými sa vyhýbame. Zastavujem sa až pri rezervácii Nad Šenkárkou s bažinatým terénom. Na jej okraji si dávam oddych a zajem si niečo pod zub.

Teším sa na vrchol Konské hlavy so známou replikou konských hláv. Po polhodinke šliapania som na vrchole, kde obdivujem vtipnú, aktuálne drevenú koláž Konských hláv. Atmosféru kazí akurát pani, sadajúca mi presne do vytipovaného záberu, a hlučne hrešiaci a fučiaci e-biker, ktorý sem ledva došiel z opačne strany.

Na ďalšom úseku stretávam prvého esenpéčkara v opačnom smere. Hneď ma osloví: „Esenpéčka?“ Odpovedám mu: "Nie. Len trochu spoznávam Malé Karpaty.“ S povzbudením a gratuláciou, že to má už „vo vrecku“ sa lúčime.

Blížim sa k Pezinskej Babe, kde mám v pláne ďalší kratší oddych. V miestnej talianskej reštaurácii si dávam pivo a kávu. Ponuka jedál ma neoslovuje, preto sa presúvam do motorestu, kde však kapustnicu avizovanú na reklamnej tabuľke nemajú. „Nevadí, jedla mám dosť,“ pomyslím si a pokračujem v smere mojej prvej malokarpatskej sedemstovky – vrchu Čmeľok. V súvislosti s ňou mi napadá turistická aktivita Tematického turistického odznaku 13 Malokarpatských sedemstoviek z dielne nášho autora Mira Svíteka.

Podvečer cítim únavu, ale teším sa na vrchol, a preto šliapem, čo to dá. Na ňom ma zaujme rovinatý terén s radarom, silno mi pripomínajúcim vrchol veľkofatranskej Krížnej, len v menšom vydaní.

Za Čmeľkom mi padá do oka pekný bukový les. Je cítiť, že som vyššie, pretože začína pofukovať jemne chladivý vetrík. Za vrchom Javorina sa zastavujem na staršom rúbanisku, z ktorého je parádny výhľad na západnú časť pohoria. Vážne sa pohrávam s myšlienkou zostať tu. Po pár minútach kochania predsa len vyrážam ďalej. Spod Čertovho kopca sa zas naskytne pekný pohľad na opačnú, juhovýchodnú časť Malých Karpát a Podunajskú nížinu.

Kontroverzná noc na Skalnatej

Za desať minúť sa vynáram z lesa na užšom skalnom hrebienku a podľa známeho solitérneho stromu viem, že som na mieste, na vrchole Skalnatej. Sú tu dve kočky, ktoré, ako vidno, robia jednu selfie za druhou. Niet sa čo čudovať, pretože po lepšom rozhliadnutí vidieť, že je to skutočne očarujúce miesto. Rýchlo a opatrne, aby som ich neodplašil, sa prezliekam a vydávam sa na prehliadku miesta. O kúsok nižšie mi padla do oka večerným slnkom pekne nasvietená lúčka so sivožltou trávou. Presúvam sa teda tam a užívam si prvý poriadny večer v Malých Karpatoch. Podmienky sú dosť dobré, a preto vidieť doďaleka. Po asi polhodinke sa vraciam k batohu pričom dávam tip dievčatám, nech sa idú pofotiť aj na lúčku nižšie. Poďakujú za dobrý tip a postupne sa tam presúvajú. Nakoniec to sú asi matka s dcérou, ale z pár desiatok metrov vyzerali obe ako stredoškoláčky.

Ako sa slnko blíži k horizontu, zostávam na Skalnatej sám a vyrážam opäť na čistinku ležiacu nižšie. Kochám sa čarovným západom slnka za masív Čertovho kopca a mäkkým svetlom krásne nasvietené okolie. Uznávam, že je to tu paráda. Keď zapadne slnko, prichádza párik, ktorý sa rozkladá neďaleko. O chvíľu si hore na oblohe všímam zaujímavé riasovité oblaky nasvietené doružova. Môj záujem o oblohu spozorujú spomenutí turisti a aj oni sa kochajú.

Po „prírodnom predstavení“ si ešte zajedám obľúbený Skyr. O pár minút sa dostavuje akútna bolesť brucha, ktorá ma sprevádza celý večer, noc aj ráno. Rozmýšlam, čím to bude. Či kombináciami jedál a nápojov, ktoré som dnes pojedol a popil, ale to sa mi moc nezdá, pretože poznám svoj drsne trénovaný žalúdok, ktorý nemá problém zvládnuť tri pivá hodinu po žinčici. Druhou možnosťou je „pliaga“, s ktorou včera bojovala mama a možno som to od nej chytil. Ako som sa dnes dozvedel, v posledných dňoch malo takéto náhle problémy viacero známych. (A na ďalší deň dokonca aj môj brat.) Asi bolo niečo, ako sa hovorí, „vo vzduchu“, domýšľam si dodatočne pár dní po túre.

Celý večer sa prehadzujem v spacáku. V bruchu mám akoby balvan a začína mi byť na zvracanie. Lieky na tráviace problémy však nemám. Okolo 22. hodiny, keď už vyzerá, že spolunoclažníci spia, nasadzujem si čelovku a vyrážam za vrchol Skalnatej. Nechcem ich plašiť a preto idem trošku „zaručať“ o asi 100 metrov ďalej, keď je ruja. Žiadny jeleň však neodpovedá. Po nepríjemnom úkone sa mi uľaví len minimálne a v noci pokračujú útrapy. Nespím skoro vôbec. Kebyže som blízko bydliska, asi to zabalím a idem domov, ale vrchol Skalnatej je relatívne odľahlý, na každú stranu je to pár hodín cesty do civilizácie a domov zas ďaleko.

Ťažký zostup do Modry

Noc teda nejako preživorím. Ráno ma poteší opäť nádherný východ slnka, ale v silno bolestivej nálade mi nie je najlepšie. Najradšej by som bol doma v posteli. Čaká ma však pár hodín šliapania, našťastie prevažne dolu kopcom. Vyberám si najkratšiu trasu do Modry. Polhodinku po východe slnka sa lúčim s krásnym miestom, kde sa ešte určite ocitnem. Klesám strmo dolu.

Ešte na červenej trase stretávam slečnu, ktorá pôsobí ako esenpéčkarka, ale do reči sa nedávame. Na Čermákovej lúke (Čermáčke) je hotový pioniersky tábor. Je tu asi desať stanov a po lúke sa mrví asi 50 ľudí. Vyzerá to byť obľúbené miesto na táborenie napriek zákazom na tabuľkách.

Trošku sa orientačne potrápim s hľadaním prameňa Modranská baba a následne správneho smeru k Zochovej chate. Na úseku k nej ma teší slnko presvetľujúce ranný les a vytvárajúce čarovnú rannú atmosféru. Zastavujem sa pri Panskom dome a čítam niečo o zaujímavej histórii miesta.

Mám však v pláne stihnúť autobus z Modry krátko po 10-tej, a preto sa dlho nezdržiavam. Som slabý a ledva idem aj po rovine. Okolo parkoviska pri Zochovej chate len tak prejdem. Nemám veľmi náladu na spoznávanie miestnych zaujímavostí, čo by bolo za iných okolností určite naopak. Klesám do úzkej dolinky Vištuckého potoka, popri ktorom klesám k Medvedej skale. Trasu lemujú viaceré veselé drevené postavičky a prechádzam aj po pár drevených mostíkoch. Chodník je však opustený a na tomto úseku nestretávam „ani ducha“.

Medvediu skalu si nechám na inokedy a nezdržujem sa, aby som stihol autobus. Aj minimálne stúpanie k modranskej časti Harmónia mi dá v mojom chabom stave zabrať. Musím si asi dvakrát oddýchnuť.

V Harmónii ma poteší krásna architektúra staršieho domu z čias monarchie a tiež starý vodný mlyn, ktorý sa stále, aspoň na ukážku, točí silou vody. Na záver mi zostáva hodinka do Modry. V známom meste som nikdy nebol a preto sa celkom teším. Už za Hornou bránou si všímam, že mesto je vyzdobené veselým časom vinárskych zberačiek. Nebyť mojich žalúdočných problémov určite sa zdržím na koštovku burčiaku. Avšak zvládam ledva vypiť vodu, a tak si sadám na zástavku a pár minút čakám na autobus do Trnavy. Podobné jarmočné chúťky ma lámu, keď prechádzam popri mestských hradbách Trnavy, kde prebieha jarmok. Plný autobus vystupuje na jarmoku a ja sa môžem zas len pozerať. O ochutnávke miestnych špecialít môžem dnes len snívať.

Čakajú ma ešte tri hodinky cesty vlakom do Banskej Bystrice a som rád, keď som doma. Viróza na druhý deň ustupuje a škoda, že ma postihla práve na dlho odkladanej malokarpatskej turistike.

Záver

Prvé výraznejšie načretie do tajov Malých Karpát ma príjemne prekvapilo. Hneď od úvodných kilometrov trasy ma potešili pekné lesné čistinky v lokalitách na Spariskách a Nad Himligárkou. Hustý a pestrý lesný porast chránil pred horúčavou dňa. K pohode prispeli osvieženia na miestnych turistických „oázach“ na Bielom kríži a Pezinskej Babe.

Počas čarovných večerných a ranných hodín na Skalnatej si ma okolité malokarpatské výhľady podmanili a túžim ich vidieť znovu. Jedinou „trpkou pilulkou“ túry bola náhla a silná nevoľnosť akurát v najlepšom.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek