Úvod po rovine

Na Großer Buchsteine som už bol. V roku 2013 som vyšiel na kopec od juhu, z Gstatterbodenu. Cestou som vzal dve polienka a vyniesol som ich na horskú chatu Buchsteinhaus. Dúfal som, že mi za to načapujú vodu, ale akurát na chate došla.

Po desiatich rokoch som sa na kopec vybral od severu. Prešiel som Sankt Gallen, nad ktorým sa vypína parádny hrad, a o 8.00 som prišiel na malé parkovisko. Jedno auto tam už stálo, a kým som sa prezúval, prišlo ďalšie.

Úvod prechádzky bol rovinatý. Prekrižoval som potok a obchádzal som obrovský lom. Nato sa dolina zúžila do kaňonu. V minulosti tu viedla cesta, asi ako v Prosieckej doline. Všimol som si nájazd na bývalý most, za ktorým nasleduje zárez a úzka rímsa, o ktorú bola cesta opretá.

Výstup strminou

Prišiel som k prameňu a chodník sa zdvihol. Už nejdem dolinkou, stúpam svahom či prudko padajúcim hrebienkom medzi dvomi žľabmi. Dolu pravým padá vysokánsky vodopád, ľavý je zrejme suchý.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Idem poriadnu "strechu". Mám "ratrakové tempo", čím chcem povedať, že stúpam pomaly ale vytrvalo. Takto strmo totiž potrebujem vystúpať čosi cez 1300 metrov. Dobehol ma turista, ktorý sa na parkovisku zjavil, keď som sa prezúval. Chvíľu sme sa obiehali, ale potom mi ušiel. Rakušáci sú na prudké stúpania zvyknutí.

Vyšiel som nad pásmo smrekov a neskôr aj nad pásmo smrekovcov. Nad tým bola kosodrevina a vyššie iba hole a skaly. Je tu zopár odbočiek, ale netuším, kam vedú. Podišiel som bralá a stúpal som krajom šotolinového poľa. Tento úsek bol najnepríjemnejší, ale zároveň najkrajší. Medzi štrkom kvitlo veľa rastlín. Najviac bolo pyštekov alpínskych. U nás rastú na jedinej lokalite v Západných Tatrách, v Alpách sú všade. Fotil som aj žerušku alpínsku a na vlhkých miestach paprade.

Na vrchole kopca

V diaľke som videl turistov, ktorí išli na kopec od juhu. Nebolo ich veľa. Za rázcestím ma čakal žľab, v ktorom je istenie. Slúži na to, aby išli turisti po holej skale a nie po šotoline.

Großer Buchstein vyzerá z diaľky ako sopka. Na vrchole kopca je veniec, ktorý z troch štvrtín lemuje kráter. Zvyšná štvrtina venca chýba, na jej mieste je medzera. Nuž a práve k medzere sa zosúvajú mäkšie vápence vypĺňajúce vnútro krátera. Tunajšie vápence sa počas zosuvu trhajú a trhliny sú poriadne hlboké. Parádne geologické divadlo.

Hranou venca som prišiel na vrchol Großer Buchsteina (2224 m). Máme 13.20 h, je čas na obed. Sadol som si na skalu a zjedol som chleby s paštétou. Nato som sa vybral na opačnú stranu venca. Tam je vrchol St. Gallene Spitze (2144 m), ktorý je navštevovaný menej. Je z neho pekný výhľad na sever. Na lúčke pod vrcholom som fotil horčeky s čudnými mäsitými kalichmi a mačuchu alpínsku.

Skalné okno

Späť som išiel rovnakou trasou ako hore. Pod šotolinou som si vzal do ruky paličku, aby som odľahčil kolená. Predsa len, 1700 metrov neschádzam každý deň.

Keď som zbehol takmer do dolinky, všimol som si napravo od chodníka skalné okno. Skalné okná mám rád, tak som k nemu odbočil. Bolo sa treba trocha liepať po strmom svahu, ale k oknu sa dá prísť. Pekne cezeň vidno roklinu s potokom.

Zbehol som do kaňonu. V prameni som sa opláchol a putoval som po rovine. Hore bolo chladno a veterno, mládež mala na hlavách pletené čapice, ale tu dolu bol hic.

Záver

Na parkovisko som sa vrátil o 19-tej, takže mi prechádzka trvala 11 hodín. Znamená to, že som išiel priemernou rýchlosťou ani nie 1,5 kilometra za hodinu. To nie je veľa. O to väčší bol zážitok. Z výstupu, kvetín, výhľadov, vodopádu, skalného okna…

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek