Mal som to spomenúť v príbehu zo Salatína, lebo tam to na časovej osi patrí. Ako veľká prestávka medzi tretiu a štvrtú vyučovaciu hodinu. Nechcel som však príbeh ďalej košatiť a vetviť. Ani to len tak rozbabrať. Ak sa niečo len tak rozbabre a nedokončí... Ach jaj.

Tak späť do salatínskeho deja. Ak podržím tlačidlo return presne toľko, koľko treba, hodí vás to do okamihu po prejazde dolinou Ludárka a nezabudnuteľnom zážitku so svastikjungen. Vystupujem z auta. Z mapovacej tortúry dňa som odkrojil iba niekoľko stoviek krokov, keď som sa skoro zjepadol. Moja noha zle odhadla bezpečnú letovú výšku a zavadila o koreň. Mohol som sa rozohniť, čo tu v lese dofrasa koreň hľadá, ako sa rozohnil azúrový cyklista Miki, keď mu to vo voľbách azda okrem rodinných príslušníkov nikto ďalší nehodil. Mohol som vinu zvaliť na letové centrum, ktoré nohu zle navigovalo.

Nestalo sa, lebo príroda mi okamžite ponúkla riešenie. Lieska. Dobre živená, hnojená svetlom a rozkladajúcimi sa živinami rúbaniska. Obyčajný lieskový prút, ktorý bol pár ťahmi nožíka vyzlečený donaha. Šťavou života zvlhčená kĺzala mi v ruke, až kým sa nenastolila rovnováha medzi vlhkosťou a trením. Bakuľa vulgaris – palica obyčajná, akých som v živote urezal stovky. Ich osud býva tristný, v lepšom prípade skončili ako statická podpora fazúľ rôzneho druhu, opreté o strom či altánok, ale najčastejšie odvrhnuté ako jednorazový pohárik na kávu, kdesi v bujnej vegetácii v škarpe pri ceste. Aj posledné miesto odpočinku paličky malo byť kdesi v lopúchoch pri potoku Ludárka.

Možno eufória z prvého mapovacieho výjazdu kolujúca mi celým telom a možno predstava, aké ďalšie krkaháje budem musieť do konca mapovania presnoriť, spôsobila, že kus dreva neskončil v lopúchoch, ale na zadnom sedadle auta. Stala sa mojou spolujazdkyňou na spiatočnej ceste do Banskej Bystrice a to zmenilo jej aj môj osud. Dohoda o vykonaní práce na dobu určitú sa zmenila na trvalý pracovný pomer. Stala sa mojou súpútničkou a prešla so mnou takmer všetky slovenské pralesy. Postupne sa z nej stala bakuľa specialis – bakuľa výnimočná. Prečo?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Uvedomenie prvé

Stojím na okraji rezervácie Pavlová ležiacej v najsevernejšom cípe TANAP-u, severne od osady Podspády na hranici s Pšonkami. Chráni rašelinné lesy, ktoré patria na Slovensku k výnimočným biotopom. Stojím tam a predo mnou je ťažko priechodná mätež polámaných, suchých a rôzne starých zdravím prekypujúcich smrekov. A vodou do sýtosti napitá rašelina. Rozmýšľam, kadiaľ, kde je doorway a bezprostredné okolie mojich čižiem postupne obkľučuje voda. Zmocňujú sa ma podobné pocity, ako keď na ulici, kde máme kanceláriu, vyrazí kanalizačný poklop a po strmej ulici sa valia veci, ktorých sa ľudské telo každodenne zbavuje. Prestupujem tam na druhej strane ulice hľadajúc nášľapné kamene, kadiaľ preskackám k dverám do NGO domčeka. Je tu však jeden zásadný rozdiel, rašeliniská voňajú. Pohýnam sa.

Preliezam, vyliezam, podliezam, balansujem na ležiacich kmeňoch a závidím kunám a rysom ladnosť a rýchlosť pohybu po prírodných preliezkach. Ako ruky mŕtvych stromov ponorených do podsvetia ma zachytávajú suché konáre raz za batoh, inokedy za odevné zvršky, podchvíľou mi ukradnú šiltovku. Prebíjam sa okrajom a palica mi je užitočná ako veľká zrkadlovka s dvomi objektívmi, ale vybitými baterkami.

To sa rýchlo zmenilo, keď som sa dostal do riedkeho lesa a na otvorené rašeliniská. Uvedomenie prvé prišlo, keď som nad koleno zahučal do tekutej rašeliny. Voda v čižme a problém s jej vytiahnutím. Z hľadiska komfortu pohybu je potrebné sa tomu radšej vyhnúť, ako to opakovať. V tomto momente sa ukázala prvá veľká hviezdna chvíľa 185 cm dlhej palice, ktorou som sondoval terén predo mnou ako bahniaky prehľadávajúce mokrú luku pri hľadaní potravy. Vždy bola o krok pre mnou a spoľahlivo odhaľovala miesta, ktoré 92-kilové telo pošlú o 50 - 70 cm bližšie k zemskému jadru. Po krátkom zaškolení som rašeliniskom kráčal neohrozene a rozhodne ako kráľ Šumavy.

Rašeliniskové lesy patria na Slovensku medzi najvzácnejšie lesné biotopy. Ak by ste sa ich vybrali hľadať, rozhodne treba vycestovať na Oravu, do oblasti Sosniny a Hladovských borov severne od obcí Suchá Hora a Hladovka, na lokalitu Surdíky ležiacej severne od Trstenej alebo do oblasti Spáleného grúnika v doline Zlatného potoka. Sú súčasťou B, resp. C zóny CHKO Horná Orava, a tak prístup turistov do týchto lokalít je skôr v rovine hypotéz, čo je škoda. Sosninou bol v minulosti bez vedomia správy CHKO vybudovaný náučný chodník, ktorý bol určený v rámci mečiarovského stupňovania slova nepriateľ a síce nepriateľ – úhlavný nepriateľ – koaličný partner iste tým posledne menovaným. Stále brodenie vo vode, často koľajami od štvorkoliek či traktorov, strata orientácie za desiatym stromom, žiadne výhľady a k tomu v lete simulky, malé hrbaté štípajúce mušacie potvory. Príroda si však s „chodníkom“ hravo a rýchlo poradila a dnes by ste po ňom nenašli ani stopu, okrem dvoch „náučných“ tabúľ, ktorým sa dobre stalo, že sú nečitateľné.

Ak by sa niekto rozhodol spoznať osobitné čaro tunajších lesov, môže sa vybrať do lokality Novotská hoľa v doline Zlatného potoka severne od obce Mútne. Menšie enklávy sa zachovali aj na ďalších miestach Oravy či podhorí Tatier, inde sú mimoriadne vzácne. V týchto lesoch dominujú prevažne smreky, menej často borovice a výnimočne brezy. Podľa toho im ľudia vymysleli chlieviky a delia ich na smrekové, borovicové a brezové rašeliniskové lesy. Z ďalších drevín tu môžeme naraziť na jarabinu vtáčiu, krušinu jelšovú, vŕbu ušatú, výnimočne jelšu sivú či lepkavú. Extrémnosť prostredia (vysoká hladina podzemnej vody, nízky obsah a neprístupnosť živín) neposkytujú priestor na existenciu ďalších druhov drevín. Aj z bylín tu nájdeme maximálne 40 - 50 druhov, na najextrémnejších miestach ešte ďaleko menej. A tak to má byť. Vysoký stupeň biodiverzity / rozmanitosti, či jej zvyšovanie, nie je pre mnohé cenné územia dobrou správou.

Kľukva, rosička, rojovník, androméda, diablik, šucha, vachta, páperníky, čučoriedky, brusnice a rôzne druhy ostríc. To je vekmi vyselektovaná zostava do tunajšieho prostredia. A samozrejme machy, koberce machov, hlavne rašelinníkov. Partička typická pre rozsiahle oblasti krajín na severe sa u nás po ústupe kontinentálneho ľadovca tisne iba na rašeliniskách, teda na tých pár, čo sme nestihli odvodniť, zastavať, zaplaviť či inak zničiť. Typickou črtou týchto lesov je veľmi dobré prirodzené zmladenie drevín. Ide ako krv z nosa, nie a nie ho zastaviť. Len čo sa vytvorí medzera v zápoji drevín vyschnutím, vyvalením či vyťažením väčšieho stromu a svetlo sa dostane do prízemia lesa, okamžite začnú preteky o miesto na výslní. A súťažiacich je veru dosť, vlhkým machom pokrytá pôda predstavuje ideálne podmienky pre klíčenie a odrastanie smrekov, borovíc či briez. Iba na najvlhkejších miestach, kde sa voda drží tesne pod alebo nad povrchom les prehráva, postupne sa prerieďuje, až to celkom vzdá. To už stojíme na otvorenom nelesnom rašelinisku.

Ale späť do rezervácie Pavlová. Za päť hodín som si ju vyobzeral tak dôkladne ako Ježiško rodný list, zaznamenal hranice pralesa, popísal ho a rozlúčil sa s ním. Potešilo potvrdenie výskytu všetkých vzácnych druhov rastlín, ktoré tu boli v minulosti nájdené od až omamne voňajúceho rojovníka močiarneho, exoticky vyzerajúceho diablika močiarneho, ktorého šľachtené kultivary si za pár eur môže každý doniesť zo záhradného centra, či veľmi estetického vstavačovca vresoviskového. Viac informácie o tomto zaujímavom pralese nájdete tu.

Z Pavlovej som odchádzal o poznanie bohatší, že pocit bezpečia a sucha môže komfortne zabezpečiť dlhá, správne používaná palica. Pri spätnom pohľade na rezerváciu zamrzelo, ako sme ju ťažbou dreva dokázali ohlodať. Až tam, kam sa dostal traktor.

Veľká vodíková guľa bola ešte vysoko na obzore a moja palica vrhala len kratučké tiene, a tak nebol problém dodržať týždne precízne vypracovávanú logistiku na tento deň a presunúť sa 2 km južnejšie do ďalšej rezervácie s názvom Bor, netrpezlivo čakajúcej na zmapovanie. Na preskúmanie bola vytipovaná juhovýchodná časť prírodnej rezervácie ležiaca na okraji dobre oplotenej obory. V zmysle dohodnutých pravidiel som sa nahlásil na Štátnych lesoch TANAP-u. Potiaľ dobre. Je však nedeľa. Úplne som zabudol, že cez víkend bude kľučiar na nákupoch v Nowom Targu alebo grilovať bravčovú panenku doma na záhrade a brána do obory ostane zavretá. Tak aj bolo, nikomu som sa nedovolal. Na túto situáciu som bol rovnako nepripravený ako na hodiny ruštiny na základke.

Okolo brány do obory som v ten deň prešiel dvakrát a vidiac hlboké vyjazdené koľaje od traktora som vyvodil mylný záver o pracovnej nedeli venovanej svetovému proletariátu. Bolo to skôr také utešovanie. Horkýže slíže, hrubá reťaz so silným zámkom ma nenechala dlho na pochybách. Zavreté. Na kratučký okamih som zvažoval dôsledky toho, čo som plánoval urobiť... Veď to poznáte, keď už som tu... Ani nie za desať sekúnd som stál na správnej strane plota a vykračoval Borom. Pozorujúc hlboké koľaje a stopy po nedávnej ťažbe som strácal nádej na aspoň kúsok lesa v pôvodnom znení s titulkami. Ako rýchlo pribúdalo vody pod nohami, tak rýchlo sa strácali stopy po opravároch lesa. Najvlhkejšie časti, kde smreky dosahovali sotva polovičnú výšku svojich lepšie živených súrodencov, pokrýval les, ako ho stvorila príroda. Z celej 133-hektárovej výmery prírodnej rezervácie sa nedotknutý les zachoval na ploche 15,5 hektárov a aj to iba vďaka tomu, že tu sa ťažiť drevo naozaj neoplatilo. Viac informácií nájdete tu.

Uvedomenie druhé

Bolo už dosť popoludnie, keď ma prepadol neskutočný hlad. Raňajky na Shellke – káva a dva croissanty – aj tak zaplnili kotol na prekvapivo dlho. S hladom prišla aj únava, a tak by dobre padlo najesť sa posediačky. Na rozdiel od kamaráta však kempingovú stoličku so sebou nenosím a sadnúť si do machovej, vodou napitej špongie, a nechať vodu vzlínať gaťami ma nelákalo. Aj padnuté stromy boli obalené vlhkými rašelinníkmi. Chvíľu som sa tam bezradne motal ako pes, ktorý nevie nájsť hodenú loptičku, až som sa dostal do časti rašeliniska, kde to vyzeralo ako na sídlisku krtincov.

Bulty – tak sa odborne volajú kopčeky tvorené rôznymi druhmi machov vyvýšené nad úroveň rašeliniska. Tie mi poslúžili ako oporné boby oboch koncov mojej palice, na ktorú som sa usadil ako kohút na bidlo. A v kľude sa najedol. Ako sa ukázalo onedlho, telo sa sústredilo na spracovanie potravy a to znížilo výkon jeho pozorovacích, navigačných a dedukčných schopností.

Uvedomenie tretie

Po viacerých korekciách azimutu som sa severným okrajom pralesa šinul k východiskovému bodu. Zamyslený kráčajúc medzi hlbokými koľajnicami, čo narysovali nemilosrdné kolesá LKT-ečky som pred sebou zaznamenal nepatrný pohyb. Mladý jeleň stojaci na ceste pootočil hlavu mojím smerom. Hodnú chvíľu som ho bez pohybu pozoroval. Keď sa nič nedialo, vybral som sa mu naproti. Bolo mi divné, že stál bez pohybu, aj keď som sa priblížil na 5 metrov. Zavadzal mi, ale bol tu doma, a tak som sa rozhodol ho obísť zľava. Z húšťavy som sa vynoril asi 20 metrov za ním a kráčal smerom k bráne. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa po chvíli obzrel a galantný jeleň kráčal 10 – 12 metrov za mnou. Zastal som, zastal aj on, pohol som sa, pohol sa aj on.

Asi tristo metrov ma takto vyprevádzal ako dozorca z obory. Z ničoho nič však prekonal diskrétnu vzdialenosť a priblížil sa na dva metre. Ďalší pohybový poryv zastavila až bakuľa, čo som mu strčil pred oči, ale len na okamih. Galantný jeleň sa zmenil na dotieravého. Oborová etuda trvala pár minút, kým to paroháča prestalo baviť a odkráčal do lesa. Zvyšok cesty k bráne som dumal, či nejde o prítulného jeleňa odchyteného v niektorej z tatranských osád vypusteného do zvernice. Ešteže som mal palicu, ktorá udržala jeleňa na dištanc.

Prišiel som k bráne, palicu som prestrčil na druhú stranu a začal sa bez rozmyslu na ňu liepať, nevšímajúc si rozdielové detaily. Napríklad, že reťaz na bráne nemala zovreté čeľuste a len tak ležérne visela na konštrukcii brány. Ako som presúval druhú nohu na vonkajšiu stranu krídla brány, pocítil som čudný pocit v podbrušku, podobný, ako keď sa prudšie pohne výťah. Krídlo brány, na hornom okraji ktorého som sa kŕčovito držal konštrukcie, sa dalo do pohybu. Dobre bude... pomyslel som si ešte aj vo chvíli, keď začala naberať na rýchlosti. Veď niekde zastane, len sa dobre drž. Bol som otočený chrbtom k smeru pohybu, a tak som nevidel, "co mě čeká a nemine". Keď som pocítil náraz, sila, ktorou som zvieral konštrukciu brány, bola prekonaná inými silami. Odstredivou a gravitačnou. Počas krátkeho letu som si spomenul na rozprávku No počkaj! a dookola sa opakujúci výraz vlka, keď sa nechal dobehnúť zajacom. Mal som pocit, že jeleň ma dostal tam, kam chcel a teraz sa niekde v smrekovej mladine na mne rehoce. Dopad nebol nijako drtivý, okrem oškretého ega som skončil iba s odretou rukou.

Palica ako prieskumník, ako miesto na posedenie či obranné náčinie. Tri poučenia za jeden deň. Medzi nami sa vytvorilo zvláštne puto a už mi ani nenapadlo, že by som ju šmaril kamsi do lesa, ako som to s ostatnými palicami vždy robieval. A ona sa mi za to ešte niekoľkokrát odvďačila. O tom v niektorých z ďalších častí.

Predchádzajúce diely

Ako sme mapovali pralesy I.: Nesúhlasili štátni ani neštátni ochranári
Ako sme mapovali pralesy II.: Salatín sklamal aj nesklamal

Fotogaléria k článku

+15 ďalších fotiek