Cestovateľ a zakladateľ festivalu Cestou necestou Michal Knitl sa aj tento rok vybral na niekoľkomesačnú zahraničnú cestu. Zameral sa predovšetkým na Japonsko a Taiwan, kam sa chystal už dlhšie, no kvôli pandémii covidu musel počkať. Na Taiwane strávil päť týždňov a v Japonsku dva mesiace.

Je drahé dostať sa na Taiwan a do Japonska?

Letenky som hľadal vo veľkom predstihu a kupoval som len jednosmerné. Letel som cez Atény a Singapur na Taiwan, to stálo menej ako 400 eur aj s batožinou. Taiwan som obišiel v protismere hodinových ručičiek a potom som cestoval na sever Japonska. Do Sappora na severe Japonska ma to stálo približne 200 eur. Z ostrova Hokkaido som potom postupne klesal na juh na ostrov Yakushima.

Aké hory sú na Taiwane?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najvyššia hora Taiwanu Yushan meria 3 952 metrov, je teda vyššia ako najvyššia hora Japonska Mount Fuji. O taiwanských horách som predtým nevedel nič a aj v mojom okolí to bola veľká neznáma. Pred rokmi mi kamoši hovorili o krátkej túre, ale nepoznal som nikoho, kto by tam išiel seriózne na hory. Zistil som, že na veľa túr v Taiwane treba povolenie od správy národného parku. Tu som aj jediný krát za celú cestu platil za ubytovanie, inak som coachsurfoval alebo stanoval. Predtým som počul, že na najvyššiu horu sa dá vystúpiť iba ak človek spí na horskej chate. Na mieste som sa dozvedel, že je to najľahšia a najbežnejšia možnosť, ale sú aj iné chaty a na vrchol sa dá vystúpiť aj počas jedného dňa.

Dá sa zaregistrovať po anglicky?

Áno, tá stránka je aj v angličtine. Na Taiwane sú tri národné parky, v parku si človek musí vyklikať presnú trasu, chatu a ktorý deň príde. Na stránke je aj zverejnené, ktorá chata má pre ktorý deň koľko miest. Niektoré názvy chát sú pritom občas iné, než ako mi ich preložil google translator. Trvalo mi to niekoľko dní a vďaka tipom od ľudí vo facebookových skupinách o turistike na Taiwane som pochopil, ako stránka funguje.

Platí sa tam vstupné?

Nie, ani v Japonsku. Pri chatách na Taiwane sa dá inak kempovať bezplatne, len treba mať to povolenie a rezerváciu. Na najvyššiu horu Yushan majú denný limit, koľko turistov na ňu môže vystúpiť. Aj to kontrolujú. Samotná túra je jednoduchá, sú tam nejaké reťaze, ale náročnosť je asi ako pri výstupe na Rysy. Plus nadmorská výška.

Ešte by som spomenul druhú najvyššiu horu, ktorá je v inej časti Taiwanu, z nej sa dá pokračovať po hrebeni. Sú tam tiež reťaze a je to náročný prechod, nechcel by som tam byť, keby pršalo. Na tú chodí oveľa menej ľudí.

Zaujímavosťou turistických trás na Taiwane je, že sa chodníky idú rovno hore, bez cikcakov. Išiel som túru, kde na kilometri bolo 400 metrov prevýšenia. Boli tam síce pomocné laná, ale aj tak som to nechápal. Nikde inde som také strmé túry v takom rozsahu ako na Taiwane nešiel.

Aj Rakúšania vedú s obľubou chodníky ako “diretky”.

V Alpách som ešte takmer nebol, to si nechávam na neskôr, aj Dolomity. Ešte by som spomenul, že na Taiwane som väčšinou stopoval a domáci boli veľmi milí, takmer vždy mi do 15 minút zastavilo auto. Veľmi sa mi páčili aj horúce pramene, kde sa môžeš ísť okúpať, je to legálne a nie je tam ani veľa ľudí, keď k takému prameňu treba hodinu strmo zliezať. Na jednom mieste takáto voda padala vo forme horúceho vodopádu.

Bol som aj na ostrove Orchid Island, kde žijú pôvodní domorodci. Ešte si zachovali nejaké tradície. Majú rybárske člny pomaľované pôvodnými ornamentami. Inak fungujú ako ostatní Taiwančania, nebehajú nahí. V porovnaní s hlavným ostrovom tam bol oveľa väčší pokoj.

Potom si sa presunul do Japonska. Ako tam bolo?

Očakával som, že to bude drahé, ale nebolo. Ak sa človek chce ísť najesť do reštauácie, jedlá sú za 7 až 10 eur, teda približne rovnako ako u nás. Čo sa týka ubytovania, hostely vraj stoja okolo 15 eur, no ja som ubytovanie v Japonsku neplatil ani raz. Buď som couchsurfoval alebo stanoval. Prespal som za tie dva mesiace u 10 ľudí, z toho šiesti boli zahraniční. Domáci nie sú až takí otvorení.

Drahá je doprava. Počas úvodných dvoch dní som minul 70 alebo 80 eur za dopravu. Išiel som zo Sappora do Wakanai, ktoré leží v severozápadnom cípe Japonska. Vychádzalo to možno 40 eur, autobus išiel 5 - 6 hodín. Loďou som následne išiel na blízky ostrov, čo bolo jednosmerne okolo 20 eur. Potom som sa rozhodol, že budem stopovať. Priemerná doba čakania bola zhruba jednu hodinu. V prípade, ak by ste išli do Japonska na dlhšie a nechcete stopovať, existujú vlakové lístky na určitý počet dní, ktoré vyjdú finančne lepšie, ale teraz tiež výrazne zdraželi.

Zastavovali aj miestni?

Hlavne miestni. Cudzincov tu bolo máličko.

Čo si chcel v Japonsku vidieť? Hory, mestá, pamiatky?

Išlo mi najmä o hory a o túry, ale videl som aj chrámy, na jeden deň som sa zastavil v Tokiu, viac času som strávil v Kjóte a v Osake. Z miest sa mi najviac páčilo Kjóto. Tokio by som chcel spoznať aj viac, ale nevedel som tam zohnať couchsurferov a nelákalo ma túlať sa sám v 20-miliónovom meste.

Ako sú na tom Japonci, čo sa týka znalosti cudzích jazykov?

Japonci majú zložité znakové písmo a domáci hovoria väčšinou iba po japonsky. Po anglicky vedelo veľmi málo ľudí. Možno ešte menej, ako Slováci. Dorozumieval som sa pomocou offline google translatora. Tam som napísal slovo v angličtine a preložilo mi ho do ich znakového písma, ktoré som im ukázal. Na ilustráciu, v priebehu dvoch mesiacov som stopol povedzme 30 áut a z ich osadenstva vedelo veľmi dobre po anglicky maximálne 5 ľudí. Niektorí vôbec nič, ani hello.

Stretával si ďalších zahraničných turistov?

Na horách som nestretol ani jedného cudzinca. Cudzinci boli tí couchsurferi, ktorí tam žili dlhodobo. Turistov som videl v mestách, najviac v Kjóte. Japonsko bolo predtým dva roky zavreté kvôli pandémii, čo môže byť tiež dôvod. Na niektorých miestach ešte ani nezačala turistická sezóna. Na Mount Fuji som išiel dva týždne pred otvorením tamojších chát a na vrchole bolo 50 ľudí. Za normálnych okolností, teda po 4. júli, keď sa otvárajú ubytovacie zariadenia, vyjde na vrchol denne 5 000 ľudí.

Aké hory sú v Japonsku?

Priletel som 22. mája na Hokkaido, je to najsevernejší ostrov. Z jeho severu už vidíš na ostrovy, ktoré sú v Rusku. Koncom mája tam bol ešte stále sneh, od 1500 metrov bol súvislo. Najvyššia hora ostrova meria 2291 metrov nad morom a je vo vnútrozemí. Na severovýchodnom cípe, v národnom parku Širetoko, žije najviac medveďov v Japonsku. Ide o medveďa hnedého. V tomto národnom parku som bol jeden a pol dňa a videl som štyroch medveďov.

Ako tieto stretnutia prebehli?

Bola to jedna medvedica a malými a jeden osamelý medveď. Rodinka ma zbadala z diaľky približne 30 - 40 metrov, odišli. Čo sa týka druhého medveďa, išiel som dole žľabom, v ktorom bol ešte sneh, medveď bol vzdialený asi 30 metrov, napravo nad zrázom. Prvý som ho zbadal ja, rozprával som a búchal paličkami. Stál a díval sa, tak som musel pridať na hluku, aby odišiel.

Na hlavnom ostrove Honšú sa nachádzajú Japonské Alpy. Ich najvyššia hora má necelých 3200 metrov. Okrem nich sa tu nachádza pohorie Minami-Alps. A ešte nesmieme zabudnúť na Mount Fuji. Tá je solitérnou horou a najvyšším vrchom Japonska, meria 3 776 metrov.

Na tejto hore sa asi nereguluje návštevnosť, keď si spomínal päťťisíc ľudí denne.

Nie. Nedávno som čítal článok, že s tým chcú niečo robiť, lebo je to úplne šialené.

Aká náročná je táto túra?

Ja som išiel z juhu, od parkoviska som vyšiel hore za tri a pol hodiny. Nie je to nič náročné, s prevýšením približne 1500 metrov.

Nadmorská výška ti nerobila problém?

Nie, lebo predtým som bol už v Alpách v troch tisícoch. Horšie je, ak ste predtým pri mori, priletíte a chce ísť na Fuji. Pôjdete pomaly.

Ešte by som sa vrátila k Japonským Alpám. Chodil si na jednotlivé vrcholy alebo si absolvoval viacdňový prechod?

Aj aj. Šiel som aj niekoľko viacdňových túr. Chcel som prejsť jednu veľmi dlhú, ale to nebolo možné jednak kvôli počasiu, pomerne dosť pršalo, a bol tam aj sneh. Sú tam horské chaty, ktoré si treba dopredu zarezervovať, len ja nikdy neviem tak dlho dopredu, kde vlastne budem. Mal som stan, niekde je dovolené stanovať, niekde nie.

Úvodnú túru som išiel týždeň pred otvorením chát, takže na nich ešte nikto nebol. Niekde však už boli chatári a dovolili mi zadarmo stanovať. Inak sa dá aj počas prevádzky pred nimi stanovať za poplatok 1000 alebo 2000 jenov (6 až 13 eur).

Ďalšiu dlhú túru som išiel v závere svojho pobytu. Má názov Daikiretto a je to jedna z najnáročnejších túr. Sú tam reťaze a kramle, je ich tam celkom dosť, a boli aj miesta, kde by sa hodili, ale tam neboli. Prešiel som za 10 hodín 12 kilometrov. Pripomína to Orliu prť, ale dlhšiu, trvá to desať až pätnásť hodín. Sú tam aj ubytovacie zariadenia priamo na trase.

Musel si mať so sebou hotovosť alebo sa dalo platiť kartou?

Väčšinou som platil kartou. Občas som použil hotovosť, ale nemal som jej viac ako za 200 eur. Z praktického hľadiska by som ešte spomenul problém so sim kartou. Na letisku bývajú drahé, tak som si ju nekúpil, spoliehal som sa, že si ju kúpim niekde v meste. No v meste dve hodiny vzdialenom som pochopil, že sim karta sa dá kúpiť iba na letisku. Potom som objavil e-simku, ktorú si kúpiš elektronicky a používaš prostredníctvom aplikácie. Vychádzala aj cenovo výhodnejšie.

Zaujímavá príroda bola aj na ostrove Yakushima. Sú tam cédrové lesy, ktoré môžu mať tisíc rokov, možno aj viac. Inšpirovali aj anime Princezná Mononoke. Najvyššia hora tohto ostrova má do 1500 metrov, ale je to už úplne iný typ prírody s inou vegetáciou. Išiel som tu dvojdňovú túru, no pršalo a z najvyššej hory som nemal žiadny výhľad. No tie lesy boli zaujímavé aj tak. Sú aj lesy s bambusmi, ale bolo ich málo a videl som len jeden neďaleko Kjóta a druhý tu na Yakushime, ale neviem, či bol pôvodný.

Ako si sa stravoval? Nakupoval si si v supermarkete a varil sám, alebo si jedol aj v reštauráciách?

Išiel som bez variča, len som si veci namáčal. Čo sa týka supermarketu, prvý som našiel až po dvoch týždňoch. Všetko je písané v znakoch a nevedel som sa spýtať, kde je niečo väčšie. Prvé dva týždne som našiel iba maličké obchodíky so základnými potravinami. Dalo sa z toho najesť, ale chýbal výber. Chodil som občas aj do reštaurácie. Obchody mávali aj urobené jedlo, ktoré som si mohol zohriať v mikrovlnke. Nie je to najlepší gurmánsky zážitok, ale ak sa chceš rýchlo a za normálnu cenu najesť, dá sa to aj takto.

A gurmánske zážitky?

V Taiwane ma jedna domáca zobrala do reštaurácie, kde si z tých surovín uvaríš jedlo sám. Každý stôl má minigril, vyberieš si z ponuky surové jedlo, s niekým si to uvaríš a zješ. Je to oveľa drahšie než v klasickej reštaurácii, ale bolo zaujímavé vyskúšať. Videl som to už aj v Bratislave. Čo sa týka konkrétneho jedla, v Japonsku som jedol ramen a udon, polievky, ale sú oveľa lepšie ako u nás. Tiež sushi. Inak mám radšej také klasické jedlá. Na Taiwane som bol posledné tri dni u jedného Slováka a tam som objavil vietnamskú reštauráciu, kde som si dával pho bo, lebo bolo veľmi dobré.

Na aké zaujímavé zážitky si spomínaš?

Veľmi sa mi páčilo vidieť v Japonsku miestnych, ako sa v tradičnom oblečení fotia pri chrámoch. Potom ma prekvapilo, že opice sú v Japonských Alpách aj vo výške 2500 metrov, dokonca na snehu. A raz sa mi stalo, čo sa vraj nestáva, že vlak meškal päť minút. Inak chodí všetko na sekundu presne.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek