Príprava a plánovanie

Zaoberal som možnosťou ozvláštniť túru zostupom na poľskú stranu s prenocovaním v Poľsku. V takom prípade by som možno bol ochotný vzdať sa presunu Tichou dolinou na bicykli. V dôsledku nelegálnej migrácie však Poľsko znemožnilo prechod na svoje územie mimo pár najväčších cestných a železničných priechodov a postavilo ma tak pred hotovú vec. O prejdenie Červených vrchov sa mám pokúsiť zo slovenskej strany štýlom bike & hike v rámci jedného dňa.

Využiť na presun Tichou dolinou bicykel z požičovne na Podbanskom neprichádza do úvahy, je otvorená len od 9.00 do 17.00 h. Hikeplanner však prezrádza, že len peší úsek tam a späť bude trvať približne 11 hodín. A hoci mám ambíciu z tohto času niečo ubrať, je jasné, že na cyklotúru do Červených vrchov treba použiť vlastný bicykel. Nosič bicyklov však na aute nemám, zároveň som však celkovo znovuobjavil cestovanie vlakom, nenapadne mi teda nič lepšie, než sa s bicyklom ráno vyviezť zubačkou na Štrbské Pleso a na Podbanské sa štýlovo takmer bez námahy dostať zjazdom. Večer by som chcel zase z Podbanského pokračovať v zjazde a nastúpiť do vlaku v Liptovskom Hrádku.

Trasa

Podbanské – Liptovský košiar – Suché sedlo – Kasprov vrch – Goričková (kopa) – Kondratova kopa – Malolučniak – Kresanica – Temniak a späť

Je niečo pred šiestou ráno, sobota, polovica októbra. Mesiac je v nove, a tak len pod svetlom hviezd klesám na bicykli dole zo Štrbského Plesa na Podbanské. Najjasnejším objektom na nočnej oblohe je zrejme Jupiter na západnom obzore. Napriek ešte takmer noci je celkom teplo, citeľný chlad ma premkne len na pár miestach pri prejazde ponad horské potoky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Podbanské je to zo Štrbského Plesa viac než 15 km. Cesta prevažne klesá, hoci miestami sa na nej vyskytujú mierne stúpania. Asfalt je vynovený, aj to málo áut, najmä s poľskými značkami, však jazdí opatrne, zrejme z obáv pred zrážkou so zverou. Autá zrejme smerujú na parkovisko pri Troch studničkách, odkiaľ vedie známa výstupová trasa na Kriváň.

Do Suchého sedla

Na Podbanské prichádzam za svetla, približne o pol siedmej ráno. Zdravím sa s dvojicou peších turistov. Po asi hodine stúpania sa dostávam k rázcestiu Liptovský košiar, kde odkladám bicykel. Po žltej značke pokračujem do Suchého sedla, sprvu lesom, neskôr serpentínkami v kosodrevine.

Nemám tento úsek veľmi rád, ale sú dni, ako napríklad tieto, keď som presvedčený, že som pre úspešné zvládnutie túry vďaka skorému nástupu už na začiatku urobil maximum. To mi celkovo do tempa vnáša pohodu. Čo ma znepokojuje, sú nárazy vetra. Pre Tatry na tento deň síce nebola vydaná výstraha pred vetrom, v textovej predpovedi o nárazovej rýchlosti vetra však podľa mňa išlo o hraničné hodnoty.

Na hrebeni

Počas traverzovania Kasprovho vrchu v závetrí kontrolujem čas. Namiesto „tabuľkového času“ približne dve hodiny som na hrebeň podľa všetkého dorazil za menej ako 1,5 h. S medzičasom tak môžem byť spokojný a mojím protivníkom na hrebeni dnes zostáva hlavne nepríjemný vietor.

Klesaním z Kasprovho vrchu sa blížim ku Goričkovej, k jej žulovému rozoklanému masívu. Červený turistický chodník vedie prirodzene najmä traverzom po jeho južnej, slovenskej strane. Z Goričkovej sa po žulových schodíkoch blížim k sedlu pod Kondratovou kopou. S určitou úľavou vítam, že oproti sebe míňam čoraz viac poľských turistov, prekvapuje ma však, že nie sú ani veľmi naobliekaní. Premýšľam síce, či je prítomnosť Poliakov a ich vybavenie viac výsledkom skúsenosti než neskúsenosti s veterným počasím na hrebeni, pre vlastný pokoj si želám, nech je za tým skúsenosť. Poliaci sú na hraničnom hrebeni viac doma a ja som tu len na návšteve zo Slovenska.

Za krátky čas sa dostávam na samotný vrchol Kondratovej kopy, prvý vrch v skupine Červených vrchov. Vedie z neho turistická značka na poľský národný vrch Giewont. Na Kondratovej kope si všímam, že nárazy vetra sa medzičasom naozaj zmiernili, čo však nebude spôsobené pohybom v závetrí, ale celkovo tým, že vietor viac ustal.

Kontrolujem svoj medzičas a som so sebou mimoriadne spokojný, aj na Kondratovu kopu prichádzam s takmer polhodinovým predstihom v porovnaní s tabuľkovým časom. Mojej pozornosti ďalej neujde, že na zostupe z Kondratovej kopy do Malolučnianskeho sedla a odtiaľ na Malolučniak kráčam po vápencových schodíkoch. Tento rozdiel pritom nie je zrejmý len opticky. Povrch vychodeného vápenca je omnoho hladší a klzkejší než typické žulové skaly s drsnejším povrchom, na ktoré sme my Slováci na iných miestach v Tatrách bežne zvyknutí.

Cez Malolučniak sa práve presúva hustý nízky oblak, len tak-tak si na zemi všimnem modrú značku, po ktorej som sa takmer vydal do Poľska. Červená značka sa na vrchole Malolučniaka stáča trocha na juh. Oblačnosť sa však rozptyľuje a mňa čakajú len posledné úseky: najprv výstup na Kresanicu, najvyšší vrch v skupine Červených vrchov, a hneď vzápätí krátky zostup a ešte kratší výstup smerom na Temniak, ktorým sa skupina Červených vrchov končí.

Po výstupe na Kresanicu som sa presvedčil o tom, že Poliaci nezostali nič dlžní svojej povesti národa, ktorý má rád hory, hoci obýva územie, ktoré je prevažne rovinaté. O to viac ich to teda láka do Tatier. Krátky úsek medzi Kresanicou a Temniakom, ktorý vidím podo mnou, je na slovenské pomery naozaj preplnený.

Na Temniaku

Plošina Temniaka je dostatočne veľká, nájdem si na nej svoje miesto, kde si odpočiniem. Uvedomujem si tiež, že až doteraz som kvôli vetru vôbec nefotografoval, budem to teda musieť na spiatočnej ceste napraviť. Už z Temniaka mám pekný výhľad na západ, na hlavný hrebeň Západných Tatier. Vrchol Bystrej síce zakrýva ojedinelý pás mračna, za ňou však identifikujem Klin s Hrubým vrchom a vrcholčekom Jakubinej.

Zvlášť ma tiež zaujíma pohľad dole do poľskej doliny. Práve tadiaľto totiž Drak, hrdina novely Dobroslava Chrobáka s názvom Drak sa vracia, previedol dobytok. Kvôli požiarom v nižších častiach Tichej i Kôprovej doliny totiž nebolo možné dostať dobytok od plesa v Temnosmrečinskej doline. Drak však ponúkol dedinčanom, že dobytok prevedie cez sedlo Závory a Tomanovské sedlo do Poľska, odkiaľ bude pokračovať cez Pyšné sedlo a Kamenistú dolinu späť na Slovensko.

Návrat späť

Z Temniaka sa dá dole do Poľska pokračovať či už po červenej, alebo po zelenej značke. Ja však dnes nemám inú možnosť, než sa vrátiť na Slovensko späť po hrebeni. Na spiatočnej ceste ma ešte ohromí masívna severná stena Kresanice, pekné sú však aj pohľady na trávnaté vrcholy Malolučniaka a Kondratovej kopy. Z obrysov štítov Vysokých Tatier sú nezameniteľné pomerne blízky Kriváň i Svinica. V masíve Goričkovej si pri návrate dokonca všímam skalné okno a chvíľu uvažujem, či sa tento útvar nachádza na slovenskej alebo poľskej strane.

Pod Kasprovým vrchom si spravím ešte jednu prestávku s pohľadom na serpentínky do Liptovského košiara. Za normálnych okolností by som sa zrejme išiel pozrieť k hornej stanici lanovky a okienku s občerstvením, zákaz prechodu na poľskú stranu však rešpektujem. V Suchom sedle sa s profesionálnym fotografom akurát fotia poľskí mladomanželia. Prechádzam okolo nich a mierim dole na Slovensko. Tesne pred príchodom na Liptovský košiar púšťam pred seba bežca. Onedlho prichádza aj jeho menší syn a ženská polovička. Rodinka je z Kežmarku. Trocha debatujeme, tešíme sa na zjazd na bicykloch.

Je niečo pred štvrtou hodinou popoludní. Peší úsek z Liptovského košiara na Temniak a späť som prešiel za približne osem hodín, čo je asi trojhodinová časová úspora v porovnaní s časom na Hikeplanneri. V takúto časovú úsporu som ani nedúfal. Pripisujem to tomu, že „tabuľkový“ čas je asi predsa len trocha nadhodnotený, svoj podiel na výkone však nesporne má celková pohoda, na ktorú sa telo a myseľ nastavia pri dostatočne skorom nástupe.

Teraz ma čaká opatrný zjazd na bicykli Tichou dolinou. Opatrný najmä preto, že by som nerád dostal defekt, čo by narušilo celkový dojem z cyklotúry, na ktorej zatiaľ všetko vyšlo, ako malo. Po zjazde do Podbanského mi ešte zostáva dostať sa na najbližšiu železničnú stanicu. Ráno sa mi osvedčil zjazd zo Štrbského Plesa, teraz to bude podobné a opäť pekne klesaním sa plánujem dostať do Liptovského Hrádku. Nedávno som objavil celkom príjemnú cyklocestu okolo prírodnej rezervácie Machy cez Liptovskú Kokavu. Odporúčam ju každému cyklistovi, ktorý sa chce vyhnúť hlavnej ceste cez Pribylinu. Na železničnú stanicu v Liptovskom Hrádku prichádzam večer ešte za svetla, okolo pol šiestej.

Zhrnutie

Mojou úlohou bolo zvládnuť prechod skupinou Červených vrchov v Západných Tatrách. Vzhľadom na dočasne zrušenú možnosť legálneho zostupu na poľskú stranu som stál pred výzvou prechod zvládnuť z Tichej doliny štýlom bike & hike v priebehu jedného dňa. Išlo o výdatný a jedinečný cykloturistický zážitok. Určitému časovému stresu počas čoraz kratších dní sa dá síce vyhnúť tak, že cyklotúru odložíme na leto. To by sme sa však pripravili o to, že by sme svahy Červených vrchov nevideli v jesennej, ohnivo červenej farbe, ale v zelenej farbe leta. Na jeseň však treba pamätať tiež na to, že prístup zo strany Tichej doliny je z dôvodu uzávery na slovenskej strane možný len do 31. októbra.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek