Po korocestovateľskej diéte sa mi naskytla príležitosť naskočiť do tohto vlaku vo veľkom štýle. Pridala som sa k partii ochranárov na turisticko–botanický výlet do Nórska. Severské krajiny sa mi páčia. Trochu som sa bála, či nezmrznem. Ochranári peniazmi príliš neoplývajú, napriek tomu, čo o nich hovoria niektorí politici. Organizátor Peťo poslal k ubytovaniu inštrukcie, že sa spí výlučne vonku. „Stan, bivak, pod autom, v aute, na strome, vo fjorde a podobne. Vždy sa budeme pokúšať nájsť prístrešok, kde by sme prespali. Treba rátať s tým, že priemerné denne teploty budú okolo 6 – 8 stupňov, ráno môžu byť aj 3, ale cez deň aj 10 – 12, čiže dobrý spacák a nafukovacia karimatka je nutnosť."

Okrem toho nám kládol na srdce, aby sme sa vybavili varičom a sáčkovými polievkami, vločkami a podobne, keďže v Nórsku je všetko podstatne drahšie ako u nás. Nie že by som mala problém sa lowcostovo stravovať. Aljašku pred vyše desiatimi rokmi sme prežili na zalievaných polievkach, chlebe s nátierkou, mrkve a cookieskach. Zbaliť sa teda bola celkom výzva. Keďže ani novinári neoplývajú peniazmi, vzala som si Peťovu radu k srdcu. Zo dve konzervy, ktoré sme nestihli zjesť, som si potom priviezla z výletu naspäť na Slovensko.

Letíme z Krakowa s prestupom v Oslo. Tam nemáme čas sa zdržovať, ale niektorí stihnú ochutnať sobí hamburger. Napokon pristávame v Tromsø. Urobím si fotku pred veľkým plagátom mesta, výhľadom z hory, kam máme namierené hneď ďalší deň. Takéto počasie žiaľ mať nebudeme, až posledný deň na letisku. Vopred sme sa však nastavili tak, že v Nórsku bude super hocijaké počasie okrem permanentného dažďa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na letisku ešte riešime Evkinu stratenú batožinu a požičanie auta. Presúvame sa podmorským tunelom s kruháčom na opačnú stranu mesta. Peťo pripomína, že to je tunel, o ktorom Ondrej Sokol píše v knihe Ako som vozil Nórov, že si ho turisti fotia s bleskom, čo je potešenie pre každého vodiča.

Naším dnešným cieľom je Tromsø Lodge & Camping na opačnej strane mesta, keďže sme presvedčili Peťa, že potme sa zle bude hľadať bivak. Máme tu malinkú chatku, kde sa naša pätica pohodlne naskladá, navečeria, zahráme si karty a ideme spať, keďže ráno skoro vstávame.

Tromsø – údolie Tromsdalen/Romssavágii – vrch Tromsdalstinden/Sálašoaivi – návrat opäť údolím Tromsdalen/Romssavágii

Ráno sme sa dohodli, že tu budeme spať aj ďalší deň a vybavili to na recepcii. Evke prišla batožina, skočili sme ešte na nákup potravín a nakukli do mesta. Nechceli sme sa však dlho zdržovať, keďže dnešná túra bude dosť dlhá. Doma mi to najprv nedošlo. Peťo je veľmi zdatný športovec a príjemne ma prekvapilo, že na prvý deň vybral horu s nadmorskou výškou iba 1280 metrov nad morom – kým mi napadlo, že Tromsø leží v zálive. Jeho nadmorská výška je 6 metrov nad morom.

Vyrazili sme údolím Tromsdalen / Romssavágii, autom sme sa dostali po tabuľu s mapkou a pokynmi, ako sa správať v tunajšej prírode, a ďalej pokračovali lesnou cestou. Po krátkej chvíli sme prišli na križovatku so smerovníkom, iná trasa odbáčala doľava. Niekde tu sme pôvodne chceli spať, ale ani by sme veľmi nemali kde. Stanovať vo voľnej krajine tu môžete, no nie viac ako dve noci na jednom mieste a aspoň 150 metrov od najbližšieho obydlia.

Obklopuje nás pekný les s brezami, na začiatku si ešte odbehneme na malé rašelinisko. Náš kopec sa týči rovno pred nami, na môj vkus ďaleko vpredu. Neprší, no je chladno a zamračené. Prejdeme cez potok Tromsdalselva - Romssaváhjohka a stúpame brezovým hájikom po blatistých schodoch. Pomedzi brezy rastie papradie. Časť kmeňov je bledšia v rovnakej výške pri každom strome, zrejme potiaľto býva v zime sneh. Míňame peknú chatku v typickej červenej farbe, určenú zrejme na ubytovanie turistov, no to si treba niekde vopred objednať.

Pomaly sa otvára výhľad na mesto a záliv a aj na horu oproti. Trasa je značená kamennými mužíkmi a bielou a červenou farbou. K tomu tmavozelené smerovníky s názvom lokality a údajom v kilometroch.

Cestou sa rozprávame o tom, ako v roku 2003 Tromsø požiadalo o usporiadanie zimných olympijských hier v roku 2014. To by si vyžadovalo budovanie infraštruktúry potrebnej na alpské lyžovanie na svahoch hory. Miestni Sámovia protestovali a o rok neskôr prijal Sámsky parlament uznesenie, ktoré ho vyhlásilo za svätú horu. Parlament síce nemal formálnu právomoc takýmto spôsobom niečo zastaviť, ale snaha usporiadať olympiádu už nepokračovala.

Vychádzame z lesa na rozsiahlu pláň porastenú čučoriedím. Pod nohami sa nám začína objavovať množstvo zaujímavých druhov rastlín, ktoré tu sú ešte z doby ľadovej. Niektoré rastú aj na Slovensku ako na súčasnej južnej hranici svojho areálu. V Belianskych Tatrách sa napríklad vzácne vyskytuje tmavočervený medvedík alpínsky, tu je bežná súčasť kríčkovej tundry. Vidíme aj vŕbu sieťkovanú v "plaziacej" sa forme. Dryádka osemlupienková rastie u nás na niekoľkých miestach v TANAP-e, NAPANT-e, na Veľkom Choči, v Malej Fatre a jednej lokalite v Súľovských vrchoch. Zaujímavosťou je, že u nás rastie len vysoko v horách na severe aj na brehu mora. Radosť byť na výlete s partiou botanikov.

Popri spoznávaní prírody postupujeme vyššie, otvára sa výhľad na mesto a zubaté štíty na ostrove Kvaløya za ním. Pokiaľ som dobre googlila, volajú sa Kvaløya Alps. Pred nami sa črtá ostrý severozápadný okraj hory, neďaleko neho vedie náš chodník. Čaká nás strmý výšľap na hrebeň v sutinovom poli a potom miernejšie stúpanie až na vrchol. Na hrane hory sa ukázal sob. Zapózoval a zašiel, viac sme ich nevideli.

Stúpanie je dosť náročné, skaly sa nám zosúvajú pod nohami po bahne. Vpravo pod nami sa otvára výhľad na záverečný kotol doliny. Pod skalným stenami je zjavne obrovské rašelinisko, ukončené jazierkom. Dostali sme sa na hrebeň. Na severozápade sa tiahne obrovská plán, miestami sú jazierka. Na sever padá ohromná skalná stena ako na Ďumbieri.

Na chvíľu zasvietilo slnko, potom nás obtočil závoj hmly, zima začala zaliezať do každej špáry. Obliekam si bundu, čiapku, rukavice. Výhľad je čím ďalej krajší, hmla o chvíľu zase odišla. Konečne prichádzame na vrchol, kde nás Peťo v neprívetivých podmienkach čakal asi hodinu. Výhľad na Tromsø je úchvatný.

Hore si prezliekam suché tričko, učupíme sa medzi nižšie skaly a rýchlo obedujeme. Sú tu aj ďalší turisti. Fučí studený vietor. Na druhej strane kopca je panoráma Lyngenských Álp, ale je sčasti v oblakoch. Zajtra ráno pôjdeme po ceste, ktorú odtiaľto vidíme, a obzrieme si kopec z druhej strany. Po obede pokračujeme vrcholovým hrebeňom na jeho východný koniec. Aj odtiaľto sú pekné výhľady.

Robíme okruh, a tak si môžeme pozrieť našu ďalšiu trasu. Zostupujeme strmým skalným chodníkom a začína ma bolieť koleno. Paličky nemám, nechcelo sa mi ich ťahať do lietadla a problém s kolenom býva veľmi sporadický. Musím častejšie zastavovať, aby som potom nejaký čas mohla opäť ako tak plynulo kráčať. Nechcem ostatných zdržovať.

Našťastie, aj na tejto strane kopca je množstvo zastávok pri botanických a geologických zaujímavostiach. Vidíme napríklad ružovú smolničku alpínsku, ktorá u nás nerastie. Kučeravec čiarkovitý u nás rastie len na maličkom území v masíve Ďumbiera, naopak plavúnik alpínsky rastie na Slovensku vo vysokých horách nad hornou hranicou lesa, v škandinávskych horách nie je až taký bežný.

Zišli sme do sedla. Kocháme sa výhľadmi z miesta priamo nad údolím, ktorým sme prišli. Odtiaľto je dobre vidieť, ako je vytvarované do pravidelného U. Zaujímavé sú hladké, akoby zvalcované skaly, ktoré tu ostali ako pripomienka pôsobenia ľadovca. Na niektorých miestach boli nečakané diery, z ktorých vytekala voda alebo tam bolo minimálne oveľa vlhšie. Motáme sa s foťákmi a popri tom schádzame nižšie traverzom po pravej strane kopca. Na jednom z vlhších miest si fotím lomikameň vždyzelený, rastie aj na Slovensku, tu sa ťahá ďaleko nad polárnu kružnicu.

Míňame zaujímavé pramenisko, mach sa strieda s čiernymi skalami. Tu rastú zvončeky. Z traverzového chodníka máme veľmi dobrý výhľad na záver doliny s rašeliniskom a jazerom na konci. Zostup tam je trocha strmší. Koleno sa už dosť ozýva, ale vďaka jednému z členov výpravy bude mať dlhší oddych. Maroš sa chce ísť pozrieť cez rašelinisko pod skalnú stenu zbrázdenú stužkami malých vodopádov. Nám ostatným sa nechce brodiť, ja si hlavne potrebujem oddýchnuť, prechádzame teda rašelinisko po drevených lávkach a potom cez širší potok po drevenej lavičke. Sledujeme, ako sa Maroš blíži k vodnej hladine a postupne sa nám stráca z dohľadu, jazierko leží asi nižšie, ale vyzerá to, akoby sa ponáral. "Aspoň nový batoh tu mohol nechať," poznamená Milan.

Onedlho vidíme "utopeného" vracať sa tesne popod horu, tak sa aj my presúvame a spoločne začíname zostupovať do doliny. Hora pred nami je veľmi pekná, ostro vykrojená ako tá s Čertovou skalou pred Budčou. Posledný zostup skalnatým chodníkom a sme opäť na našej ceste. Vrchol Sálašoaivi bol už v hmle a drobne mrholí. Dobre sme to vystihli.

Som rada, že si v tejto vlhkej zime nemusím rozkladať spacák niekde pod širákom. V kempe sa všetci potešili sprche, a tak sme Peťa ukecali na ďalšiu noc v ubytku. Zajtra pôjdeme na východ k jazeru Rottenvikvatnet, vzdialenom dve hodiny jazdy autom a trajektom.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek