Trasa

Revúčka, hotel Hunter – zrub Parajka – Kohút – vyhliadka Jakuška – Faltenov vrch – Faltenovo sedlo – poľovnícka chata Skalica – Muránska Zdychava

Na "Kohútika jarabého" sme si dávno brúsili zuby a potešilo nás, keď sa výstup naň ocitol v programe nášho Klubu slovenských turistov. Prenajatý autobus nás vyvezie asi 1 km nad Revúčku - mestskú časť Revúcej, k odbočke k horskému hotelu Hunter a odchádza do Muránskej Zdychavy, odkiaľ nás podvečer odvezie domov. Nastúpime na modrú značku a poctivo stúpame krásnym bukovým lesom smerom k lesnej chate Parajke.

Stúpanie je svieže, vzduch je vlhký a les tichý. Ideme pár dní po extra výdatných zrážkach z tlakovej níže Zachariáš, spoločnosť nám robí Pstružný potok, ktorý má nečakane veľa prítokov a voda steká zovšadiaľ, kde jej to gravitačný zákon umožňuje. Aj naša modrá sa javí občas ako povodie. V strmých zrázoch vedľa značky vidíme záplavy mladých kuriatok jedlých, celé obrovské kolónie. Stúpanie k Parajke je výživné, temer 800 výškových asi na 5 km, ale ubehne rýchlo. Priznám sa, že chatou Parajka som mierne fascinovaná - názvom a očakávaním krásnych výhľadov. Po Parajku nevidíte veľa, ale kocháte sa spoločenstvom lesa a zvukmi vody, je to príjemné a pekné prostredie. Poriadne si okysličíte mozog.

Tesne pred vyhupnutím sa k chate otvárajú prvé výhľady na Revúcu. Parajka ma nesklamala. Privítala nás ako sa patrí, posedenie, dokonca aj detský "kútik" v podobe hojdačiek, krásne upravený prameň, vtedy extra výdatný, kadibúdka. No ale to najdôležitejšie pre mňa - výhľadová skala v tieni krásavca smrekovca opadavého. Výhľad na celú Muránsku planinu, na lazy Muránskej Zdychavy, ďalekohľad rozlúskne aj ďalšie detaily. Niečo prehryzneme, ale kocháme sa dlhšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Parajky sa rozdelíme na tri skupiny - jedna ide žltou cez chatu Skalica na červenú do Muránskej Zdychavy, druhá skupina ide cez Malý Kohút na Kohút a my ideme ďalej po modrej na Kohút, lebo nechať si ujsť dlhodobé výhľady na Muránsku planinu by som ľutovala.

Po modrej je to dosť svieže stúpanie, ale v našej skupine slimákov sme zvyknutí, že sa moceme, kocháme, papáme, čo sa cestou pritrafí, fotíme a čas ide. Ale proste si túru užijeme a do najbližšej ďalšej akcie z nej žijeme.

Po modrej to bolo totálne rúbanisko, ale dalo možnosť predrať sa na svetlo malinám a bán bol plný veľkých plodov. A my šup s nimi do bruška. Výhľady boli ozaj famózne, ale za vysokú cenu. Kým sme išli na vrchol masívu, značenie bolo v pohode, potom to už bolo komplikovanejšie. Vrchol bol úplne doničený víchricou, potom lykožrútom, stromy čiastočne vyťažené, teraz sa predierali rôzne poschodia tráv, papradí, osík, jarabiny a to všetko maskovalo mŕtve sucháre pod nohami. Takže kochanie sa bolo ukončené a museli sme dobre pozerať pod nohy, do čoho sa vtrepeme.

Značenie bolo - nebolo, ale pomocou navigácie sme sa udatne dopredierali niekoľko nekonečných minút k vrcholovému smerovníku Kohúta, a to sme vedeli, že rovnakou predieračkou pôjdeme nazad, keďže sme mali plán ísť po zelenej do Faltenovho sedla. Ale zase nejsť na kótu by nás tiež mrzelo. Tam sme si dali do žalúdka niečo viac a zanedlho prišla skupina, čo išla cez Malý Kohút. Tiež to bola čistá predieračka a podliezačka s preskakovačkou.

Doškriabaní sa vraciame naspäť a pokračujeme zelenou smer Faltenov vrch. A začala sa pravá rozprávka. Smrekový les tu ešte nepadol za obeť nikomu, len občasné "holinky", ale inak nádhera. Verím, že takto vyzerali tajomné smrečiny od Kohúta po Stolicu a že to muselo byť magické miesto. Myslím si, že aj starí cestovatelia, čo zbožňujú samotu a majú niečo odkrútené, tu mohli niekedy prehodnocovať svoju odvahu. Jednoducho, malo to svoje čaro a zimomriavky. Ísť v hmlistom šere...

Na zelenej je odbočka smerom na vyhliadku Jakuška, že tam zvykne byť na jeseň koberec jesienok obyčajných. Všade sú lány čučoriedok s veľkými plodmi, jazyky máme modré ako chow chow a ruky tiež ako z prvej ľudovej.

Prichádzame cez Faltenov vrch do Faltenovho sedla, odtiaľ išli dvaja naši stíhači až na Stolicu a hlásili výskyt veľkých zabahnených úsekov, to sa ani nedá čudovať po vysokých úhrnoch zrážok.

My sme sa od sedla pustili po červenej k chate Skalica a odtiaľ až do Muránskej Zdychavy. Poriadny padáčisko to bol, značenie bolo dobré, ale tesne pred výstupom z lesa sa stratilo. Pomocou navigácie sme sa naň dostali, lebo išlo dnom starej vozovej cesty, miestami zarastenej, že aj na líšku priúzke. Vyšli sme nad dedinou a tá veru stojí za prechádzku a pohľad.

Úzka dolina potoka Zdychava a okolo nej domy do strmých svahov, lazy, kde oko dovidí. Pred dvomi rokmi sme dedinke venovali osobitnú túru a išli sme z Prednej Hory cez Orlovú a poriadne sme si to vyobzerali. Dedina má niečo cez dvesto obyvateľov. Myslím, že názov "Zdychava" hovorí za všetko a "v srdci stony robotných otcov...".

V dedine je moderný katolícky kostol, ktorého základný kameň posvätil Ján Pavol II. a tiež k nemu vedie krížová cesta. Ale všetko tam je poznačené lopotou, kde sa pohneš, tam potrebuješ kondičku. Najznámejší je laz Kokávka, kde je veľa domov a stodôl národnou kultúrnou pamiatkou. V dedine je ľudový domček, kde sa dá po dohode nazrieť dnu a slúži ako malé informačné centrum a múzeum.

Život na lazoch ani dnes nie je jednoduchý a čokoľvek potrebuješ, musíš zísť do dediny. Keď si v schránke nájdeš žltý lístok, že na pošte máš zásielku, tak hotová turistika pre ňu ísť a obleje ťa pot.

Záver

Počas túry sme nestretli nikoho, ako to už býva zvykom takmer v celom Slovenskom rudohorí. Okrem letiaceho orla (asi skalného). Pre nás je to ale pridaná hodnota. Cestou domov sme sa zastavili v Muráni, bolo asi 17.30 h, ale tam to žilo ako v Las Vegas, samá motorka, autá ŠPZ celej krajiny a ľudí ako maku. A pred pár rokmi to bola tichá dedinka. Sysle, hrad a buchty urobili svoje. No Kohút bude vždy príliš ďaleko a nedostupný, aby z neho bolo korzo. A možno sa aj hlucháň pochlapí.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek