Úvod

Pre výlet sa rozhodujeme po dni pekného počasia, ktoré naštartovalo dlhú šnúru pekných augustových dní, keď sa má teplota postupne zvyšovať. Dúfame, že po dlhších dažďoch schádzanie z Ploskej dolu ku Chate pod Borišovom nebude mať blatisté úseky.

Do Liptovských Revúc

Hoci je piatok ráno, cesta z Liptova do Ružomberka bola plynulá, bez zápch a zdržania. Nad Liptovskou Marou panovala hmla, ale za Ružomberkom, pred odbočkou na Liptovské Revúce akoby šibnutím čarovného prútika hmla mizne a ukazuje sa modrá obloha so slniečkom. Je zrejmé, že od začiatku bude pekne a modrá obloha.

Údolie riečky Revúca je pomerne úzke a má svoje čaro. Míňame odbočku turistickej značky na Rakytov a na zaistené cesty Dve veže. Za penziónom Horec je predajňa Jednota, kde sa dá za poplatok parkovať. Sme tu tesne pred deviatou. Prezúvame sa, berieme všetko potrebné, jedlo aj rezervné oblečenie, paličky aj ďalekohľad, dostatok vody a náš peší výlet začína.

Pešia trasa

Liptovské Revúce – salaš Mogury – sedlo pod Ploskou – Ploská – Chata pod Borišovom a späť

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasu som prešla už dávno-pradávno, ešte bez detí aj manžela. Tak teraz to bude úplne iné. Po asfaltke sa od Jednoty vraciame pár metrov naspäť, prechádzame okolo penziónu Horec a pri bielej kaplnke odbočujeme doľava do svahu. Pamätám si, že začiatok žltej značky je pomerne ostrý, bez serpentín, a presne tak to aj je, nič sa na tom nezmenilo. Adam je ešte akýsi neprebudený, drží sa vzadu. Ja sa snažím ťahať vpredu, za mnou ide Evka s manželom Majom. Hlavne aby sme zvolili správne tempo, túra bude dlhá. Cesta sa spočiatku kľukatí a vedie aj lesom, za čo sme pre tieň vďační. Potom sa dostávame z lesa na lúčne úseky. Tento deň majú byť teploty do 20 stupňov, a tak nám úseky na slnku neprekážajú. Po ľavej strane sa ukazujú prvé výhľady na hlavný hrebeň Veľkej Fatry - na Suchý vrch a Ostredok. Chodník naberá viac severný smer. Vpravo sa ukazuje majestátny, na vrchu holý Rakytov a spoznávame tiež robustný Salatín.

Salaš Mogury

Kúsok nad nami by mal byť salaš, a čoskoro ho vidíme. Ovce práve vychádzajú na pašu a stretáme sa s nimi priamo na chodníku. Ich zvonce zvonia ostošesť a vytvárajú krásnu zvukovú kulisu. Krásne scenérie s ovečkami dotvárajú biele skaly Čierneho kameňa. Ak sa lepšie zahľadíte, uvidíte hore dvojkríž. Zopárkrát zazrieme vpredu pred nami malý prístrešok, ktorý stojí v sedle pod Ploskou. Tak aspoň vieme, kde presne sa sedlo nachádza. Adam žiada dosť často pauzičku, napokon sa predsa len akosi preberá.

Do sedla pod Ploskou

Nad salašom má chodník severozápadný smer, nasledujú dva krátke úseky lesíkom, a potom vychádzame znova na lúčky, kde sú miestami roztrúsené solitérne ihličnany. Odtiaľto ide trasa prakticky iba po slnku. Chodníček je mäkký, dobiehame dvojicu, ktorá sa napcháva čučoriedkami. Deti sa pridávajú a tiež ochutnávajú fialové bobule, ja pokračujem v tiahlom stúpaní. Na lúčke sú neprehliadnuteľné veľké biele klobúky bedlí, je ich tu veru neúrekom. Dá sa povedať, že lúka je nimi doslova posiata. Tak mi napadá, že ovce asi nežerú bedle, inak by ich tu asi tak veľa nebolo. Chodníček na pár miestach križujú tenké pramienky stekajúcej vody – aj z nich by sa dala nabrať voda v prípade núdze.

Ako tak stojím na chodníku a obzerám sa za deťmi, ktoré sa napchávajú čučoriedkami, úplne nečakane a bez varovania chytám kŕč do ľavého lýtka. Najväčšia bolesť čoskoro prechádza, ale bolesť lýtka trvá. Zisťujem, že vôbec nedokážem normálne natiahnuť lýtko ľavej nohy, ak ju nechám vzadu položenú celou pätou na zemi. Čo s tým? Pokračujem ďalej tak, že na pravú nohu dostupujem o čosi skôr. Nuž, vyzerá to komicky. Ale nie je mi veru veľmi do smiechu. Magnézium nemáme so sebou, ako naschvál, žiadne, len Paralen – aspoň čosi. Ale tlmiť bolesť asi nie je veľmi múdre, lebo potom sa môže človek neúmyselne zraniť ešte viac. Ešteže paličky pomáhajú, ľavú nohu sa snažím zaťažovať čo najmenej a krokov budem robiť odteraz o čosi viac. Prichádzame do sedla, kde je prístrešok. Vpravo sa ukazuje špicatá silueta Čierneho kameňa a vľavo svahy rozložitej Ploskej. Je fakt plochá. Dávam si energetickú tyčinku a pijem čaj z termosky, deti tiež čo to zbodnú a potom pokračujeme ďalej.

Ploská

Ploskú je možné traverzovať, ale my sme sa rozhodli ísť cez jej vrchol, jej ploché svahy majú svoje čaro. Žltá značka sa nakrátko spája so zelenou traverzujúcou značkou. Krátko stúpame, záverečný úsek k samotnému vrcholu Ploskej ide po lúčnej ploche. Ešteže tu stojí smerovník, asi by som presne ani nevedela odhadnúť, kde je na rozložitej rovine najvyšší bod. Na modrej oblohe visia biele mráčiky, sme radi, že vytvárajú tieň. Páčia sa nám aj vysoké trávy, ktoré sú všade naokolo. Mierne pofukuje. Prichádzame na vrchol, kde nás dobiehajú čoskoro dvaja cyklisti na e-bicykloch od Krížnej. Dávame sa na chvíľu do reči, napokon nám robia fotku, kde budeme všetci štyria. Rovnako ako my, smerujú k chate.

Čučíme na chatu s červenou strechou, vďaka čomu je naozaj neprehliadnuteľná, na nezameniteľný Borišov nad ňou, na rovinu na Turci pod Martinskými hoľami, na Lysec či Malú Fatru. Až neviem, kam sa skôr pozerať. Chata volá a rozhodujeme sa pre zostup. Považujem za potrebné decká upozorniť na to, že to, čo teraz zídeme k chate, budeme musieť znova vystúpať. Berú to na vedomie, ale zatiaľ ich to veľmi netrápi, majú pred sebou vidinu dobrôt na chate. Trasu návratu dohodneme definitívne tam.

K Chate pod Borišovom

Začíname schádzať, cyklisti nás predbiehajú. Ideme najprv mäkkým chodníčkom, po pár metroch sa terén viac skláňa, ale sú tu serpentínky, a čo je veľmi pozitívne, nie je tu ani mokro, ani blato, a tak sa schádza naozaj dobre. Oproti vychádza zopár ľudí s veľkými batohmi, ktorí idú na ťažko, tak sa pozdravíme a na skalnatej vyhliadke krátko fotíme. Zostup je za nami, po chvíli míňame smerovník, ktorý hrá všetkými farbami a dokazuje, že sme na križovatke mnohých turistických ciest. K chate je to pár posledných metrov do kopčeka. Sen o návšteve týchto miest sa stáva skutočnosťou. Dolu práve schádza ďalšia početnejšia partia – tiež je nabalená na ťažko. Pár metrov k chate idem hore mojím neštandardným spôsobom – iný, lepší spôsob som neobjavila. A konečne sme na chate. Majo sa rozhoduje pokračovať ešte na Borišov, a tak len zloží pred chatou veci a pokračuje ďalej naľahko.

Oddych na chate

Stolíky vonku sú obsadené, a tak zostávame sedieť vo vnútri chaty, aby sme sa trocha zohriali a aj si pozreli interiér, ktorý je pre mňa čarovný. Steny sú plné pekných záberov z okolia, na oknách červeno-biele záclonky. Tak si to tu vychutnávame, objednávame si buchty a teplý čaj. Pýtam sa, či nemajú náhodou niečo na kŕče a na moju radosť dostávam magnézium v tobolke. Hneď ho súkam do seba, super, snáď to pomôže. Buchty, ktoré nám o pár minút prinášajú, chutia znamenite, majú veľa lekváru, sladkej čokolády a aj šľahačky, to nám všetko dodá energiu, ktorá na konci trochu chýbala. Ja to po troch buchtách vzdávam, sú fakt sýte a štvrtý kúsok prenechávam deťom.

Nazerám cez okenice k Ploskej. Pozeráme do mapy a zisťujeme, že traverz, ktorý sa ponúka ako alternatíva, vedie pomerne dosť vysoko a keďže v závere sa stúpanie zmierňuje, s deťmi sa rozhodujeme tak, že pôjdeme znova cez Ploskú. Inou alternatívou je možnosť ísť cez Chyžky, ale je to dlhšie asi o dva kilometre a Adama, podľa jeho slov, pri schádzaní dosť tlačia topánky. Tak pôjdeme naspäť rovnako, ale to vôbec neprekáža, lebo bude iné svetlo. Majo prichádza z Borišova. Dopĺňa si energiu a potom sa vydávame na spiatočnú cestu.

Spiatočná cesta opäť cez Ploskú

S radosťou zisťujem, že bolesť o čosi poľavila. Pri našliapavaní na ľavú nohu to v stúpaní až tak nebolí. Nikam sa neponáhľame, času máme dosť. Dvojica po česky hovoriacich turistov, ktorí sedeli pri vedľajšom stole, nám uteká dopredu. Ani sa nenazdáme, a najstrmšie stúpanie máme za sebou. Stále si obzeráme kopčeky naokolo a povzbudzujeme sa navzájom v stúpaní. Traverz nechávame podľa dohody nepovšimnutý – výškové metre, ktoré ušetrí, sú zanedbateľné a čoskoro sme znova na Ploskej. Tentokrát sme tu úplne sami. Slnko je v lepšej polohe ako dopoludnia, a tak sa znova pozeráme s úžasom na odkrývajúce sa panorámy či už Malej Fatry alebo Lysca, Rakytova, Čierneho kameňa alebo vzdialenejších Nízkych Tatier či veľkofatranskej Krížnej a Suchého. Nie je v mojich silách všetky kopčeky úžasného panoramatického pohľadu vymenovať. Treba sem prísť a obzrieť si to na vlastné oči.

Lúčny chodníček na Ploskej si znova radi vychutnávame a ja som rada, že pri zostupe, keď sa sval nenaťahuje, je bolesť znesiteľná. Nad sedlom stretávame dospelého muža s deťmi, ktoré odhodlane stúpajú na Ploskú, v rukách majú karimatku, tipujem, že idú na prespávačku na chatu. Od Čierneho kameňa neskôr stretávame ďalšiu skupinku – vyrazili z útulne Limba a prichádzajú od Rakytova. Robíme im spoločnú fotku. Zdá sa, že sa tiež tešia na chatu. Poteší ich správa, že na chate sú voľné miesta na prespatie.

Evka odbieha dopredu zbierať čučoriedky, ktorých nám dáva plnú hrsť. Vpravo na svahoch Ploskej cinkajú zvonce oviec. Schádzame cez bedľovú lúku. Za lesíkom sa zľava pripája ďalšie stádo oviec, ktoré sa potom vracia k salašu. Obzeráme si v diaľke pekne nasvietený Salatín, nízkotatranskú Tlstú a Nízke Tatry, ďalekohľad si tento deň veľmi neoddýchne. Kopce majú inú plasticitu ako ráno. Adam avizuje, že ho fakt tlačia topánky, povzbudzujeme ho, aby to vydržal. Prichádzame k salašu, ku ktorému zdola vychádza ďalšie stádo aj s pastierom. Dávam sa s ním do reči, ale potom vraví niečo o tom, že je Rumun, a tak nám nerozumie.

Smerovník udáva do Vyšnej Revúcej hodinu, vidíme striešky domov v údolí. Nestačím sa čudovať, čo všetko sme vystúpali. Adam niektoré úseky mierne beží, aby nás predbehol a urobil si prestávku. Posledné metre klesania si ide každý svojím tempom, Evka s Majom sú dole ako prví, potom schádzam ku kaplnke ja. Obzerám sa za Adamom, ktorý sa zastavuje kvôli tlačiacim topánkam. Ešte pár krokov okolo penziónu a prichádzam k autu. V menšej krčme sedí početná turistická skupina, ktorá čaká na odvoz. Je pár minút pred piatou. Jednota je otvorená do piatej, tak rýchlo vchádzam dnu a kupujem nanuky a pár ďalších vecí. Prichádza Adam, ktorý žobroní o chipsy. Môže byť. Po túre, ako bola dnešná, je potrebné doplniť soľ. Vonku ešte platíme poplatok za parkovanie, prezúvame sa a vyrážame. Lýtko na dotyk bolí, skúsim si ho večer v teplej vode vymasírovať. Po príchode na ubytovanie si všetci dávame povinne Paralen proti svalovici. Na druhý deň (odhliadnuc od môjho lýtka) v nohách svalovicu nikto z nás nemá.

Záver

Som rada, že sa nám spoločný výlet cez Ploskú na Chatu pod Borišovom podaril, v tínedžerskom veku detí to nebýva také časté. Túra bola prevýšením náročnejšia, čo ratolestiam nerobilo problém. Počasie bolo ideálne, mráčiky, ktoré sa tvorili nad Ploskou, zabránili tomu, aby sme sa na slnku príliš piekli. Teploty na turistiku boli akurátne, väčšie teplo bolo až o pár dní neskôr. Na Ploskej a v sedle pod ňou fúkal iba mierny osviežujúci vietor a žiadny uragán, ktorý na Ploskej zažiť nie je nič nezvyčajné. Lúky boli plné ružovofialových kvitnúcich bodliakov a čučoriedky boli mňam.

Adam sa poučil, že veľkosť topánok, ktoré nenosí každý deň, si treba ešte pred túrou (prípadne na radu rodičov) poriadne skontrolovať a nespoliehať sa na to, že nebudú tlačiť. Ešte počas dovolenky sme kúpili nové a otestoval ich úspešne o pár dní neskôr v Nízkych Tatrách. Na hrebeni prevládali skupinky turistov, ktoré prechádzali na ťažko medzi chatami. Existencia horských chat je oporným bodom. Myslím, že práve vďaka Chate pod Borišovom sme ratolesti na túru vylákali. Bez chaty a jedla na chate by to bolo asi zložitejšie. Ďakujeme personálu chaty za skvelé jedlo a užitočné magnézium. Nabudúce nám pri dlhších výletoch nebude v našej výbave chýbať.

Veľká Fatra má svoje genius loci a dúfam, že sa sem čoskoro znova vrátime a obzrieme si ďalšie kopčeky.

Fotogaléria k článku

+31 ďalších fotiek