Trasa

Valaská Belá – Nad Krištofovcami – Demovec – Čierna Lehota, Vŕbie – Stará Bebrava – sedlo Trtavka – Zrázový vrch – Baské, chata – Omšenie – Baračka – Trenčianske Teplice, park – Baračka – Kamenné vráta – Omšenská Baba, sedlo – Omšenská Baba – Omšenská Baba, sedlo – Dolná Poruba, rázcestie (autobusová zastávka pod Štefancom)

Plánovanie kam tentokrát

Pred časom spomenutý rok Strážovských vrchov si postupne naťahujem o ďalšie a ďalšie výjazdy do rozsiahleho pohoria. Nemám ho veľmi ďaleko a preto je vhodným cieľom najmä na jednodňové výlety. V suchom lete som preskúmal najjužnejšiu časť pohoria – Drieňov so zaujímavou jaskyňou Brložná diera. Koncom stále horúceho leta som zas prešiel náročný okruh cez prekvapivo lákavý Predný Rokoš do Omastinej a späť do Nitrianskeho Rudna cez Košútovu skalu. Ďalšia túra v chladnejšom jesennom počasí smerovala do oblasti Kňažieho stola okolo dedín Dubnička, zašitej Trebichavy a tiahlej Kšinnej.

V závere neskorojarnej dvojdňovky Centrálnou časťou Strážovských vrchov som na lúčnatých hrebeňoch zeleného Záhradčia špekuloval vyraziť do krásneho kraja aj vo farebnú jeseň. Koncom októbra vyzerá plán nádejne a v nedeľné predpoludnie som vyrazil do Valaskej Belej. Trasa mala stále dva varianty. Buď s Vápčom, na ktorom som ešte nebol, alebo bez neho s vrcholmi Baské a Omšenská Baba nad Omšením.

Zo zamračenej Valaskej Belej do Čiernej Lehoty

V zamračené poludnie parkujem na pustom námestí vo Valaskej Belej. Tešiac sa aj dúfajúc, že sa za posledných 24 hodín poriadne vypršalo, vyrážam popri cintoríne nad dedinu. Všímam si na opačnej strane doliny pasúce sa ovce, ktoré sú symbolom tunajšieho kraja. Čaká ma presun cez samoty Smolenica a Krištofovci. Postupne prichádzam k domom prvého z nich. Sympatické stavbičky sa na farebnom pozadí jesenných lesov Demovca, na ktorom leží menej známa Rysia rezervácia, pekne vyníma. Pár slnečných lúčov by sa pre ešte krajší zážitok určite hodilo. K večeru sa má vyčasiť a preto verím „v krajšie dneskajšky“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V druhej samote je domov viac. Pekné stavbičky sú dosť blízko seba, cesta končí a ja kúsok vajatám, kadiaľ mám ísť. Medzi domami si všímam žltú značku, a tak smerujem k nej. Ocitám sa akoby na dvore jedného z pozemkov, ktoré sú však prírodne neoplotené. Na stolíku pred domom vidím rozrobenú prácu a fľaškové pivo. Rýchlo šliapem strmým svahom, nech ma domáci, či už gazda alebo pes, neženie „svinským krokom preč“. Svah záhrady je však poriadne strmý, až sa mi to podľa mapy nejak nezdá. Fučiac sa zastavujem na hornom okraji záhrady a sledujem, že na dvore je stále kľud.

Ďalej stúpam lesom do sedla na Krištofovcami, kde sa musím rozhodnúť, či pôjdem dnes v smere chata Homôľka a Vápeč, alebo začnem klesať do Čiernej Lehoty a k večeru dôjdem na sedlo Trtavka. Počasie sa takmer nelepší, preto si vyberám druhý variant. Krátko pred zostupom ešte vybehnem na blízky Demovec, pozrieť si severné svahy Rysej.

Keď sa po čase dostávam opäť do spomínaného sedla, neváhajúc vyrážam na tiahly zostup do Čiernej Lehoty. Asi v polovici zostupu výlučne lesným terénom si všímam otáčajúcu sa bielu dodávku. Krátko nato strácam značkovanú trasu, keď po lesnej ceste zatáčajúcej na sever sa mi smer nezdá. Som len pár desiatok metrov od správnej trasy a preto sa bočným svahom, ktorý je prekvapivo dosť kamenistý, napájam na správny chodníček. Čoskoro som na lúke nad dedinou. Krátko sa zadívam na široké, juhovýchodné svahy Trtavky jemne mi pripomínajúce Šiance v Muránskej planine. Sú ale o dosť miernejšie.

V ústrety krajšieho večera na sedlo Trtavka

Dostávam sa na mne známu uličku Čiernej Lehoty, na ktorej sa spája žltá a zelená značka. Druhou z nich som zostupoval koncom jari. Tentokrát mám viac času, a preto smerujem hore dedinou. Všímam si pár mne milých starších stavieb. V jednom dvore na mňa kričí pán, že som to zbehol dosť rýchlo. Dochádza mi, že to bude šofér bielej dodávky, ktorú som pred polhodinou stretol.

V dlhej dedine nie je žiadna krčma, takže krátke osvieženie nebude. Zaujíma ma však chránená lokalita Stará Bebrava. Za dedinou a menšou lúkou sa dolina vizuálne aj reálne zužuje a blížim sa k spomínanej lokalite s názvom Kutina. Mali by tu byť jaskyne. Prechádzam na druhú stranu bezmenného prítoku Bebravy a nakrátko sa prechádzam popod bizarné skalné útvary spolovice obrastené machom. Jaskyňu, ktorá bude asi o čosi vyššie, nenachádzam, ale poteší ma minivodopádik.

Po návrate do Čiernej Lehoty na jej dolný koniec s názvom Vŕbie ma čaká drsné stúpanie na sedlo Trtavka. Už som ho raz absolvoval a preto viem, že dá zabrať. Potešujúcou správou je, že ťažké dažďové mračná sa trhajú a pri posledných domoch obce na mňa zasvieti pár lúčov slnka. V spodnej časti stúpania sa počas kratšieho oddychu pokochám zašitou koncovou dedinkou. Škoda, že slnko však opäť zašlo, preto lesy „nežiaria“ farbami. Po hodine som unavený konečne hore. Teším sa, že dnes nemusím už stúpať. Ako odmenu za dlhý výstup aj otravné kuklorodky si všímam výhľady na neďaleký Vápeč. Jeho slnkom nasvietené, biele vápencové bralo pôsobí nesmierne lákavo. Kúsok ma zamrzí, že som nešiel naň, ale zas by som sa ukrátil o čarovné pohľady. Cez lúku pomaly prichádzam k prístrešku Trtavka a sledujem utekajúcu čriedu jeleňov a jeleníc.

Hneď na úvod ma rozosmeje smaltovaná vaňa pri ňom a opretá posteľ. „Vyzerá to na luxusnú noc,“ pomyslím si. Pred prístreškom sú dokonca futbalové bránky z drevených brvien. Všade je poriadok a zdá sa, že návštevníci, ktorých je asi najmä v lete viac, sa oň dobre starajú.

Odbieham ešte kúsok pofotiť výhľady do doliny Brehy a na neďaleký Vápeč s okolitými menej známymi vrchmi. Slnko však nadobro zapadlo a preto sú zábery menej živé ako predtým.

Po úpravách na noc sa spacákom prikrývam na mäkkej posteli. Po kratšom čase počujem zaujímavé zvuky na streche. Najskôr si myslím, že tam poletujú a krídlami šuchocú netopiere, ale za krátky čas čudo identifikujem ako plcha pobehujúceho po streche. Zvuk sa v noci ešte pártkrát opakuje, ale inak je noc príjemná a teplá.

Ráno po hrebeni Baského

Keďže sú noci koncom októbra dosť dlhé, budím sa okolo 5 hodiny ráno. Ležiac si užívam a vnímam horskú atmosféru skorého rána. Občas sa ozvú pravdepodobne líšky a sovy. Po 6-tej pomaly vstávam, jem a o necelú hodinu ešte za miernej tmy vyrážam. Po pár metroch si všímam ružovkasté ranné zore nad sedlom Trtavka.

Čaká ma strmé, ale nie dlhé stúpanie na lúku Česanej hory. Tam vidím množstvo utekajúcej zveri na všetky smery. Pravdepodobne to bude jelenia zver. Trochu ma mrzí, že som im narušil pokojnú rannú pastvu. Verím však, že mi drzosť odpustia. Na opačnej strane lúky si spätným pohľadom všímam spektakulárne nasvietený východný obzor. Farba oblakov pripomína valiacu sa lávu po výbuchu sopky. Sadám si na batoh a sledujem úžasné ranné divadlo. Po pokochaní sa opäť stúpam v smere vrchu Baské. Po polhodinke som na vrchole, z ktorého sú obmedzené výhľady na severozápad. Všímam si najmä Vršatské bradlá, ktorých bledé skaly osvetľuje cez oblaky prenikajúce ranné slnko. V dolinách je nízko položená inverzia, ktorá ich zahaľuje bielou oblačnosťou.

Zo samotného vrcholku pár metrov klesnem k horskej polianke, na ktorej stojí turistická chata Baské. Jej zjav mi imponuje. Mám rád staré zrubové chaty z minulého storočia. Je tu pusto, a preto sa púšťam do jej obhliadky. Na stenách sú polepené historické fotografie zo života na chate a jej výstavby. Všímam si viacero objektov v jej blízkom okolí, v ktorých by sa dalo skryť pred nepriazňou počasia alebo prespať.

Hmlistá nálada v Omšení

Po polhodinke vyrážam ďalej a tiahlo klesám k okraju rozľahlého Žihľavníka. Po menej záživnom úseku prichádzam ku kóte Nad Vyhorencom, blízko ktorej je vyhliadka s lavičkou. Už na prvý pohľad je miesto nesmierne lákavé s výhľadmi až po ďaleký Tribeč a Považský Inovec. Okamžite mi stúpa horská nálada po pomerne nezaujímavom lese. Zo vzdialených vrcholov rozoznávam najmä Inovec, Panskú Javorinu vpravo, Veľký Tribeč v strede a vľavo zľahka trčiaci Veľký Inovec v Pohronskom Inovci. Za tribečským hrebeňom vidieť dym z atómovej elektrárne v Mochovciach. Z blízkeho okolia moje oči najviac priťahujú rozpadávajúce sa jemné hmličky na lúkach záveru Havránkovej doliny.

Po slušnej vyhliadkovej polhodinke sa uberám dolu lesom. Čaká ma serpentínové klesanie nad Omšenie. V polovici mierne šmykľavého zostupu sa nakrátko vnáram do hmly. Moje negatívne tušenie, že som na pár hodín s výhľadmi skončil sa nenapĺňa a po pár sto metroch ma hmla opúšťa. Vynáram sa na pasienkoch nad Omšením a doslova otváram ústa. Vládne tu dokonalá jesenná atmosféra s jemnejšími aj hustejšími hmlami, farebnými stromami a vykúkajúcim slnkom. „Priam dokonalá scenéria jesene,“ pomyslím si. Kochám sa, fotím a párkrát zakopnem na hrboľatej lúke. Okolité vŕšky sa striedavo ponárajú a vynárajú z objatia hmiel rôzneho typu a hustoty. Ani sa mi odtiaľto nechce odísť, ale idem dnes na autobus, ktorých nechodí veľa, takže musím ísť.

Tešiac sa z parádneho jesenného rána klesám do Omšenia. Keďže centrum obce s vidinou občerstvenia je na opačnú stranu ako moja trasa, mám v pláne zbehnúť na východný okraj Trenčianskych Teplíc, kde snáď nejakú krčmičku nájdem. Na okraji obce sa prezúvam do ľahučkých botasiek, zrecyklujem nesený odpad v miestnych farebných košoch a priam letiac šliapem asfaltkou. Ponúkne mi viacero pekných obrázkov s hmlami. Na fotku sa zastavujem pri miestnej vodnej nádrži. Jeseň tu vytvára krásne obrázky.

V najvýchodnejšej časti Trenčianskych Teplíc - Baračke, ako sa dočítam na informačnom paneli, nič vhodné nenachádzam. Je tu jeden štvorhviezdičkový hotel, ale jeho luxusné označenie ma odrádza. Nie som úplne čistý na také niečo a narýchlo sa zbavovať trošku blata na teplákoch sa mi nechce. Idem teda ďalej cez sympatický kúpeľný park, kde sa prechádza viacero kúpeľných hostí. Na okraji námestia nachádzam denný bar, do ktorého sa vnáram. Majú len Bernarda, jedno z mojich najmenej obľúbených pív, ale čo už. „Lepšie také pivko ako žiadne,“ pomyslím si. K nemu si objednávam veľkú kofolu a dám si načapovať pol litra vody. Po polhodinovom oddychu je čas sa pobrať, ak chcem stihnúť autobus do Valaskej Belej.

Farebný návrat cez Omšenskú Babu

Cez park a Baračku zabáčam na sever a pozvoľna začínam stúpať na svahy vrchu Kamenné vráta. V strede stúpania mi učaruje bielo svietiace bralo pomedzi farebný jesenný les. Za hodinu som na vrchole a krátko sa pokochám pekným výhľadom. Počasie sa klasicky podľa jesenného scenára mení z hmlistého na gýčovo modrú oblohu a vyzerá, že mi nebesá dnes doprajú pekný zážitok. Z vyhliadky Kamenné vráta je vidieť najmä mohutnosť masívu Žihľavníka, za ktorým leží tiahle a takmer rovnako vysoké Baské.

Na úseku medzi Kamennými vrátami a Omšenskou Babou, kam smerujem, stretávam partiu dôchodcov. Čudujú sa, že trasa trochu klesá dolu a pýtajú sa ma, či idú správne? Pritakávam. Následne ma nadchne pekná horská lúka Bôčky s jesenne sfarbeným lesom navôkol. Za ňou opäť, tentokrát dlhšie klesám k prameňu pod Omšením. Pri ňom sa krátko osviežim a stúpam opäť hore. Dlho nekončiacim chodníčkom sa dostávam na Omšenskú Babu. Skvelé vyhliadkové miesto nad dedinou ma zaujme. Skladám batoh, obedujem a kochám sa na všetky strany. Ako som avizoval, azúrová obloha tkvie nad farebnými vrchmi okolia. Vpravo vidieť zalesnený masív Kamenných vrát pod Drieňovou. Južnejšie sa kochám Machnáčom a Žihľavníkom. Vľavo hrá prím charakteristická Homôľka a blízky mohutný Slopský vrch. Zaujímavé sú tiež pohľady prudko dolu na Omšenie obkolesené lúkami.

Po vysnívanom obede s výhľadom sa poberám na záverečný, dosť dlhý úsek k Hornej Porube. Svižným tempom prechádzam cez Bartošovicu a popod tiahly Slopský vrch sa blížim na lúky pod Hoľazňami nad Hornou Porubou. Na tomto úseku v polhodinovom rozsahu stretávam dvoch „esenpéčkarov.“ S prvým sa len pozdravím, ale tipujem, že putuje najznámejšou trasou. Druhý ma míňa akurát počas krátkeho oddychu na lúke pod Slopským vrchom. Hovorí, že o staršom „kolegovi“ nevie nič.

Do odchodu autobusu zostáva necelá hodinka, a preto sa akčne rozhodujem, že z lúky pod Hoľazňami nepôjdem na zastávku nad Hornú Porubu, ktorá je ešte dosť ďaleko, ale prejdem cestou na zastávku Dolná Poruba, rázcestie. Tam budem dúfať, že autobus zastane, keďže ide určite o minimálne využívanú zastávku. Autobus zastavuje a skvelá jesenná túra končí šťastlivo.

Záver

Vyraziť do Strážovských vrchov na jeseň je dozaista dobrý nápad. V prvý deň mi síce počasie a oneskorené rozplynutie oblačnosti veľa farieb nedoprialo. Pochmúrne, sychravé a daždivé počasie však taktiež neodmysliteľne patrí k atmosfére jesene. Avšak po hviezdnatej noci v mäkkej posteli nadišiel dokonalý jesenný deň s rannými lávovými zorami, tajomnými hmlami vo vzdialených dolinách aj v blízkom okolí Omšenia. A na záver až gýčovo-jesennými výhľadmi z Omšenskej Baby a lúk pod Hoľazňami. Priaznivo naklonené nebo mi tak doprialo zažiť všetky farby a chute jesene. Chýbalo snáď len kúsok striebristého mrazu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek