Trasa

Diviacka Nová Ves – Pinkovie viechy – sedlo Rokoš – Pod Rokošom – Rokoš – Pamätník Ľ. Štúra a A. Dubčeka – Rokoš – Košútova skala – Rázdelie – Čierny vrch – Kšinianska poľana – Suchý vrch – Pod Capárkou – Závadská poľana – Valaská Belá

Dva zaujímavé zážitky, ktoré mi pripravilo počasie, ma zastihli počas túry hrebeňom Nitrických vrchov koncom minulého novembra. Ako to často býva, jeden bol priam vysnívaný a druhý zas nepríjemnejší.

Z poludňajšej Diviackej Novej Vsi na Rokoš

Presne napoludnie parkujem v Diviackej Novej Vsi a neleniac vyrážam cez dedinu. Zaujme ma už na prvý pohľad historicky staršie pôsobiaci rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1578. Potom prechádzam krátko stráňami a vnikám do dolinky, ktorou vystúpim k TIM Pri stĺpe, kde sa križujú lesné cesty. Neskôr ma prekvapia pekné lúky v jesennom ráze. Počasie je však nezvyčajne príjemné a idem v tričku.

Čoskoro som pri kóte s pre mňa zaujímavým názvom Pinkovie viechy. Prechádza tadiaľto náučný chodník Fraňa Madvu, spájajúci Nitrianske Sučany a Nitrianske Rudno. Traverzujem Malý Rokoš a postupne pribúdajú skalné útvary popri trase chodníka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okolo 14-tej hodiny som v sedle Rokoš a následne pri TIM Pod Rokošom. Miesta poznám z Hiking stretka na Rokoši spred vyše dvoch rokov. Čaká ma ešte posledné stúpanie na Rokoš, kde sa krátko zastavím pri miestnom prístrešku. V ňom plánujem stráviť noc, preto si idem pozrieť, či je všetko v poriadku.

Zlatý a dúhový večer na Rokoši

V novembri je deň dosť krátky, ale nejaká hodinka denného svetla mi ešte zostáva. Smerujem k blízkej vyhliadkovej lúke. Tu ma očarí dokonalá zlatá hodinka. Popod tmavý mrak prenikajú zlatisté lúče osvetľujúce okolie Bánoviec nad Bebravou. V popredí vidieť temne pôsobiace tmavé hory Zrubísk a viac vpravo Čihoc. Taktiež na vzdialený hrebeň Považského Inovca slnko nedopadá a tvorí pôsobivé tmavomodré pozadie.

Úžasné predstavenie sledujem dosť dlho. Na počudovanie je večer v týchto výškach nadpriemerne teplo a tiež takmer bezvetrie. Na čiapku alebo nebodaj tenké rukavice schované v batohu ani nepomyslím. Opäť sa idem krátko prejsť na vrchol Rokoša a v altánku si dám niečo pod zub. Jedným okom sledujem slnko klesajúce za hory.

Zlatistý nádych sa mení na farebnejší. To už opäť nadšený sledujem juhozápadný obzor netušiac, čo o chvíľu nastane. Sčasti vychádzajúce slnko farbí okolité prostredie do poriadne divokých farieb. Modrá, fialová, červená, ružová, oranžová hýria na trávnatom, skalnatom a lesnatom povrchu. Explózia farieb je priam neuveriteľná a sledujem ju s otvorenými ústami. V spojení s krížom dostávajú zábery až mierne hororový ráz. Postupne eufória farieb pomaly opadá a posledné lúče dňa ožarujú oblaky.

Za noc z leta do zimy

Po skvelom zážitku, o akom sa mi ani nesnívalo, sa presúvam k prístrešku a večeriam. Mierne sa dvíha vietor, ale stále je prekvapivo teplo. Rozhodnem sa, že budem spať dolu na zemi, pretože sa mi nechce krčiť pod malým stropom povaly. Ťažšie by sa mi odtiaľ vychádzalo, a tak sa rozkladám pri lavičke. Okolo 19. hodiny večer zaspávam. V noci si všímam silnejúci vietor a s postupom noci sa citeľne ochladzuje. Nasadzujem si čiapku a rukavice, o ktorých som si v teple večera myslel, že ani nebudem potrebovať. Keď idem nadránom na potrebu, neverím svojim zmyslom, že sa takto výrazne ochladilo.

Okolo 5 hodiny rannej sa budím a pomaly sa začínam baliť. Po včerajšom priam letnom večere ráno poletuje sneh a po rozvidnení vidím, že je na tráve a stromoch vrstva námrazy. Stále poletuje sneh, a tak si naobliekam takmer všetko, čo mám. V rýchlom tempe sa naraňajkujem a presuniem ešte raz na blízku vyhliadku.

Na rozdiel od včerajšieho dúhového večera a totálne pohody, je tu dnes iný svet. Hory objíma oblačnosť a je vidieť, že sneh sa začína držať od asi 950 metrov. V mrazivom vetre stále nechápem, či je to skutočnosť, alebo sa mi zima len sníva. Je to však krutá realita a najlepšie bude rýchlo sa rozhýbať. Preto po pár záberoch omrznutého okolia šliapem na vrchol Rokoša, beriem batoh a pokračujem v naplánovanej trase.

Po mrazivom hrebeni do Valaskej Belej

Za Rokošom ma čaká strmší zostup do sedla po Košútovou skalou. Námraza alebo sneh postupne mizne a v 800 metroch je typická neskorojesenná krajina. Zima však zostala, ak ešte neprituhlo, ako sa mi zdá. Síce mi nie je zima ako ráno, ale na dlhšie prestávky to stále nie je. Postupujem úzkym hrebienkom so zaujímavými skalnými útvarmi. Veže, ihly, polobudzogáne alebo kamenné hlavy podobné známym Moai. Skutočne zaujímavý a pestrý hrebienok ako stvorený pre nadšencov podobných útvarov.

Blížim sa na neďalekú Košútovu skalu, ktorá vraj dostala meno po uhorskom politikovi Lajošovi Košútovi, ktorý sa chodil do tunajšieho kraja liečiť k rímskokatolíckemu kňazovi a bylinkárovi Františkovi (Fraňovi) Madvovi.

Miesto ponúka obmedzené výhľady najmä na sever a východ. V krátkosti sa poobzerám, niečo odfotím a pokračujem ďalej. Prechádzam lokalitou Rázdelie, za ktorým sa otvára výhľad na mohutné homole (Malú a Veľkú). Príroda naokolo má v aktuálnom sychravom počasí ešte menej lákavý ráz a jediným oživením sú žlté symboly novembra - smrekovce.

Tiahly výstup na spomínané vrchy a následne na Čierny vrch ma príjemne zahreje. Vrcholy však výhľady veľmi neponúkajú, akurát cestou hore som narazil na pár pekných skalných útvarov. Za Čiernym vrchom si v krátkosti pozriem Marianov prístrešok na Čiernom vrchu.

Následne klesám na Kšiniansku poľanu, kde sa trochu poobzerám na západ po horách za Kšinianskou dolinou. Dlhou lesnou poľanou, ktorá pôsobí celkom sympaticky, nebyť výraznej vysokej veže, sa pomaly blížim k najvyššiemu bodu dvojdňovky. Je ním Suchý vrch. Stúpanie ma opäť vhodne zahreje, ale na vrchole je prostredie podobné tomu na Rokoši. Na stromoch a tráve je námraza alebo sneh. Na vrchole si dávam zrýchlený obed „sťa fastofood“ v miestnom rovnomennom prístrešku Suchý vrch, ktorý vybudovali Lesy SR. Dalo by sa tu fajn vyspať, čo o vyše pol roka uskutočním počas túry Centrálnou časťou Strážovských vrchov koncom jari.

Opäť zmrznutý po pár minútovom sedení. Opäť raz nechápem, čo to za zimu prišlo. Od rána sa neviem poriadne zohriať a po včerajšom teplom večere na Rokoši je to poriadny šok. Čaká ma len prevažne klesanie cez Capárku do Valaskej Belej.

V záverečnom úseku moju turistickú dušu bažiacu po krásne poteší pekná polianka s rastúcimi aj pokrútenými suchými borovicami pod Capárkou. Zaujímavý hrebienok so skalnými okrajmi si všimnem tiež v klesaní zo Závadskej poľany do Valaskej Belej, ktorej okolie je pekne dozelena vypasené a vykosené. Čo značí, že v známej valašsko-pastierskej dedine sa stále dobre gazduje.

Záver

Poriadne drsná zmena počasia koncom novembra na vrchole Rokoša sa mi vryla do pamäte minimálne rovnako ako čarovný, zlato-dúhový večer na nádhernej vyhliadkovej lúke neďaleko. Dva zaujímavé zážitky urobili z klasickej dvojdňovky túru, na ktorú často a rád spomínam.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek